
Na Slovensku, rovnako ako v iných krajinách, existuje systém sociálnoprávnej ochrany detí, ktorého cieľom je zabezpečiť blaho a záujmy maloletých. Tento systém má chrániť deti v situáciách, keď ich rodičia z rôznych dôvodov nedokážu zabezpečiť ich potreby alebo keď sú ich práva ohrozené. Avšak, ako ukazujú niektoré prípady, systém nie je vždy dokonalý a môže viesť k situáciám, ktoré sú v rozpore so záujmami dieťaťa. Článok sa zaoberá problematikou zásahov sociálky do rodinného života, rizikami spojenými s ústavnou starostlivosťou a právami dieťaťa v kontexte slovenského právneho systému. Analyzujeme, kedy a za akých podmienok môže sociálka zasiahnuť do rodiny, aké sú práva dieťaťa v takýchto situáciách a aké sú možnosti obrany proti neoprávneným zásahom.
Do života rodiny môže vstúpiť sociálka v rôznych situáciách. Jednou z nich je rozvod rodičov, kedy je dieťaťu pridelený kolízny opatrovník, ktorým je celý úrad práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR), nie jeden konkrétny pracovník. Ďalším dôvodom môže byť podozrenie na zanedbávanie alebo týranie dieťaťa, ktoré niekto nahlásil. Taktiež, ak dieťa vyvádza (záškoláctvo, krádeže, drogy), môže sa začať súdne konanie a dieťa opäť dostáva kolízneho opatrovníka.
Úlohou kolízneho opatrovníka je chrániť záujmy dieťaťa, ktoré sú v rozpore so záujmami rodičov. Avšak, v praxi môže dochádzať ku konfliktu záujmov, keďže kolízny opatrovník má na jednej strane zastupovať dieťa a na druhej strane podávať objektívne správy o jeho pomeroch. Podľa sociálnej poradkyne Idy Želinskej je otázne, či je kompetentné, aby dieťa zastupoval bakalár zo sociálnej práce.
Umiestnenie dieťaťa do ústavnej starostlivosti by malo byť až posledným riešením, keď zlyhajú všetky ostatné možnosti. Rozhoduje o ňom súd na základe návrhu sociálky. Avšak, nie vždy je zrejmé, či je toto rozhodnutie potrebné a či sa odráža v zákone. V niektorých prípadoch sa zdá, že súdy v takýchto prípadoch robia to, čo im navrhne sociálka, čo nikdy nepriznajú.
Prípad 14-ročného dievčaťa z Galanty, ktoré skončilo v resocializačnom zariadení, poukazuje na možné zlyhania systému. Matka dievčaťa požiadala o pomoc štát, keď zistila, že jej dcéra chodí poza školu, stretáva sa s čudnou partiou a fajčí marihuanu. Namiesto pomoci však štát dcére ublížil. Ombudsmanka Jana Dubovcová vraví, že spochybňovať konanie matky je podobné, ako keby ste sa ma pýtali, či občan Slovenska môže dôverovať štátnym orgánom. Matke nemožno takýto postup vytýkať.
Prečítajte si tiež: Inšpekcia, diéty a odoberanie detí: Vysvetlenie
Celý priebeh ústavnej výchovy má sledovať súd. Jedna z kontrol v domove v Galante odišla spokojná s konštatovaním, že o deti je postarané a materiálne podmienky sú vyhovujúce. Zrejme sa sudca nenamáhal ísť pozrieť ani mladé dievča do Galanty. A už vôbec neurobíme chybu, ak pridáme aj zlyhanie prokurátora. Znamená to, že by ich mal osobne a pravidelne navštevovať.
Systém sociálnoprávnej ochrany na Slovensku má mnohé nepekné vlastnosti, ktoré stoja za pozornosť. Za všetkými týmito prípadmi je zlyhávajúci systém a dlhodobý nezáujem štátu o jeho zmysluplnú korekciu. Neexistujú jasné pravidlá, na základe ktorých môžete kontrolovať prácu sociálnych pracovníčok, dokonca im neviete dokázať žiadne pochybenie. Úrady odmietajú vydať aj záznam o každej návšteve u vás doma, respektíve o vašej návšteve u nich.
Ak máte akékoľvek pochybnosti o korektnosti pri komunikácii s úradmi, upozornite pracovníka na to, že si celú debatu nahráte. Keď objavíte akýkoľvek nezákonný či nesprávny postup, v zásade ho nemáte kde namietať. Keď sa sťažujete na nadriadenom orgáne, v skutočnosti píšete šéfovi tých, ktorým neveríte. Na raz úradne vyslovené závery sa nehľadí kriticky, ale súhlasne, takže je veľmi ťažké ich vyvrátiť. Napríklad raz sa napíše, že dieťa je narkoman, čím sa automaticky stáva nedôveryhodnou osobou pre systém. Úrad je povinný aj vás nechať nahliadnuť do spisu, aj vám na požiadanie vydať úradný záznam (papier, na ktorom bude uvedené, o čom ste sa rozprávali).
Sociálky nemajú vytvorené podmienky, aby mohli plniť úlohy, ktoré im ukladá zákon. Systém je slabo zaplatený a personálne slabo vybavený ľuďmi s dostatočnou odbornosťou a kvalifikáciou. O materiálnych a platových podmienkach zamestnancov ani nehovorím.
Existujú aj pozitívne iniciatívy, ako napríklad národný projekt Šanca na návrat, ktorého prijímateľom je Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže a partnerom Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny. Tento projekt sa zameriava na resocializáciu odsúdených a ich prípravu na život po prepustení. Realizuje sa hlavne vo výstupných oddieloch, kde sa odsúdení, ktorí boli vo výkone trestu viac ako 3 roky, pripravujú na prepustenie. Súčasťou projektu je preventívno-informatívny program zameraný na rizikové kriminogénne faktory a tvorba mostov medzi životom vo väzení a životom po prepustení.
Prečítajte si tiež: Povinnosti predávajúceho: Slovensko
Ak to vyžaduje záujem maloletého dieťaťa, súd môže zveriť maloleté dieťa do náhradnej osobnej starostlivosti osobe s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, ktorá má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu a osobné predpoklady (zdravotné, osobnostné a morálne). Osoba, ktorej bolo dieťa zverené do náhradnej starostlivosti, je povinná vykonávať osobnú starostlivosť o dieťa v rovnakom rozsahu ako rodičia. Rodičia majú právo stýkať sa s dieťaťom a vyživovacia povinnosť rodičov nezaniká.
Náhradná osobná starostlivosť zaniká dosiahnutím plnoletosti dieťaťa, smrťou dieťaťa, smrťou osoby, ktorej bolo dieťa zverené do náhradnej starostlivosti, právoplatným rozhodnutím súdu o zániku dôvodu, pre ktorý bolo dieťa zverené do náhradnej starostlivosti, právoplatným rozhodnutím súdu o zrušení náhradnej osobnej starostlivosti, alebo rozvodom manželov, ktorým bolo dieťa zverené do spoločnej náhradnej starostlivosti.
Z predpisov vyplýva, že prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek rozhodnutiach by mal byť najlepší záujem dieťaťa. Súd má oprávnenie, takmer nikdy ho však nevyužíva, že začne konanie sám a iniciatívne, teda z úradnej moci. Jediná možnosť je opakovane sa obracať na súd. Ak dáte podnet, aby začal konať z úradnej moci, ale nezačne, nemôžete sa voči tomu odvolať.
Treba vziať zákon a prehodnotiť, či ústavné výchovy, ktoré sú v ňom dnes zakotvené, spĺňajú účel, na ktorý doň boli zavedené. Toto vyhodnotenie však nik nerobí. Nik z dlhodobého hľadiska nevyhodnocoval, ako funguje reedukácia, nik nesleduje výsledky resocializácie. Systém treba nastaviť inak, moderne. Tak, aby bolo možné pomáhať týmto deťom aj iným spôsobom ako ústavná výchova.
Verejný ochranca práv je nástroj, ktorým si štát nastavuje zrkadlo, či naozaj dodržiava základné ľudské práva a slobody. Jeho úlohou je poukazovať na nedostatky, aby sa zlepšoval štát a prostredie, v ktorom žijeme.
Prečítajte si tiež: Inšpekcia Práce: Práva Zamestnancov
Kolízny opatrovník hrá v podstate dvojrolu - má pracovať s rodinou, dávať súdu svoje zistenia, a na druhej strane aj obhajovať dieťa. Tieto dve pozície sú predsa nezlučiteľné a ochrana dieťaťa existuje len na papieri. Ak hovoríme o deťoch, ktoré sa dostávajú do kolízie práv, sú teda stretom právnych záujmov, napríklad rodičov, logicky z toho vyplýva, že by mali mať právneho zástupcu.