Sociálny prípad: Definícia, kontext a súvislosti

Pojem sociálny prípad je komplexný a zahŕňa rôzne aspekty, ktoré je potrebné zohľadniť pre jeho správne pochopenie. Tento článok sa zameriava na definíciu sociálneho prípadu, jeho súvislosti s ďalšími sociálnymi pojmami a funkcie sociálnej politiky, ktoré sú s ním spojené.

Sociálny prípad v kontexte sociálnych pojmov

Pre hlbšie pochopenie sociálneho prípadu je nevyhnutné definovať aj ďalšie súvisiace pojmy, ako sú sociálna situácia, sociálny problém, sociálna kolízia, sociálna kompetencia a sociálna kontrola.

Sociálna kolízia

Predstavuje sociálnu nezhodu, rozpor alebo zrážku, ktorá nastáva v interakciách v spoločnosti. Môže ísť o interakcie medzi občanom a občanom, občanom a skupinou, komunitou alebo spoločnosťou, občanom a normou, zvykom, obyčajou alebo legislatívou. Sociálna kolízia vzniká, keď reálne potreby občana nie sú napĺňané a v danom sociálnom prostredí sa vytvára objektívna prekážka v ich realizácii. Na sociálny konflikt z pohľadu sociálnej práce môžeme pozerať ako na určité „protirečenia“, ktoré vznikajú medzi dvoma alebo viacerými sociálnymi subjektami. Konflikt je namierený vždy proti cieľom, hodnotám niekoho alebo ničoho. Najtypickejším príkladom pre oblasť sociálnej práce je tzv. generačný konflikt, ktorý vychádza z odlišnej hodnotovej orientácie určitých generácií, ktoré žijú v úzkych rodinných vzťahoch napríklad babka - vnučka.

Sociálny problém

Je situácia, ktorú jednotlivec alebo skupina vníma ako ťažkú, ťažko zvládnuteľnú alebo neriešiteľnú. Vzniká, keď jednotlivec alebo skupina nemôže realizovať svoje spoločnosťou akceptované potreby (bývanie, stravovanie, vzdelávanie, zamestnanie,…). Sociálny problém je spoločensky uznaná alebo spoločnosťou vnímaná záťažová situácia, ktorú spoločnosť označuje za ťažkú a nežiaducu, a vyžaduje si korektívne a vyrovnávacie opatrenia zo strany spoločnosti. Príčiny vzniku sociálnych problémov môžu byť spoločenské (sociálne prostredie, štruktúra spoločenských vzťahov, kultúrne odlišnosti, zvyky, obyčaje) alebo osobnostné (vlastné predsudky, mylné preferencie). Podľa Lasera sú to také vývojové tendencie, ktoré situácie v ľudských vzťahoch a spoločnosti, ktoré sú považované za obtiažne, a ktorým sa venuje pozornosť formou konkrétnych vyrovnávacích opatrení. Pri hodnotení, či ide o sociálny problém alebo nie sa uplatňuje sústava hodnôt v danej spoločnosti. Táto sústava hodnôt (podľa toho ako je spoločnosť integrovaná a uniformná) naznačuje deliacu čiaru medzi normálnym javom a sociálnym problémom. Spoločenské normy kodifikované v právnych predpisoch alebo fixované vo vedomí verejnosti stanovujú hranice medzi normalitou a abnormalitou.

Sociálna kompetencia

Je efektívne, konzistentné a rešpektujúce správanie sa jedinca, ktoré mu umožňuje dosahovať životné ciele a napĺňať životné úlohy. Rozvíjanie sociálnej kompetencie predpokladá zlepšovanie sebareflexie, reflexie sociálnych procesov, reflexie subjektívneho zmyslu a interpretácií správania, a trénovanie sociálnych spôsobilostí. Sociálna kompetencia v sebe obsahuje na rozdiel od sociálnej inteligencie a priori pozitívny konotát. Tým sa sociálna kompetencia, sociálne kompetentné správanie odlišuje od sociálnej inteligencie, sociálne inteligentného správania, ktoré može mať aj manipulatívny, antisociálny charakter. Uvedené vymedzenie v sebe rešpektuje psychometrický a osobnostný prístup k skúmaniu a trénovaniu sociálnej inteligencie.

Prečítajte si tiež: Ako sa počíta dôchodok na Slovensku?

Sociálna kontrola

Môže byť neformálna (pochvaly, ocenenia, tresty, pokarhania) alebo formálna (dodržiavanie zákonov a predpisov).

Sociálna situácia

Je stav, ktorý vzniká v procese interakcie (vzťahu) jednotlivca a jeho sociálneho prostredia. Sociálna situácia má svoju dynamiku, vyvíja sa a mení vplyvom oboch interakčných partnerov, t. j. vplyvom a rozhodnutiami jednotlivca, ale aj vplyvom sociálneho prostredia. Sociálna situácia môže mať pre jednotlivca pozitívny, ale aj negatívny význam, ale môže byť pre neho aj bezvýznamnou situáciou. V prípade, že sociálna situácia má širší význam, t. j. presahuje osobný rámec jednotlivca a nadobúda význam pre blízke alebo širšie sociálne prostredie, hovoríme o spoločensky významnej sociálnej situácii. Ak je to situácia s negatívnym nábojom pre jednotlivca, hovoríme o sociálne negatívnej situácii, ktorá môže vytvoriť precedens vzniku sociálneho prípadu, prípadne sociálneho problému a ktorá vyžaduje spoločenskú intervenciu. Jedinec, skupina alebo komunita, v širšom sociokultúrnom prostredí tvoria sociálnu situáciu, ktorá má svoju dynamiku a je ovplyvňovaná pozitívnymi alebo negatívnymi spoločenskými a inými faktormi. Nákonečný hovorí o konkrétnej sociálnej situácii v súvislosti s fungovaním osobnosti ako otvoreného systému v neustálej interakcií s vonkajším prostredím. Lamser chápe sociálne situácie ako také, ktoré svojim významom presahujú osobný rámec a majú význam tiež pre iné osoby. Rozoznáva všeobecné a zvláštne sociálne situácie.

Definícia sociálneho prípadu

Krakošová uvádza, že sociálny prípad vzniká, keď človek nestačí svojimi silami a schopnosťami prekonať prekážky, ktoré sa v jeho živote vyskytli. To znamená, že vonkajší zásah narušil pravidelný život človeka alebo jeho rodiny a človek tomuto zásahu nedokázal čeliť svojimi silami a vnútornou kapacitou. Svojim obsahom pojem sociálny prípad postihuje najrôznejšie druhy fyzickej alebo mentálnej, či spoločenskej handikepovanosti (deviácie), ktoré sú príčinou toho, že človek zlyháva pri plnení svojich ľudských funkcií a úloh. Časté je zlyhanie vo viac než jednej funkcii (napr. alkoholik - neplní si funkciu rodiča, živiteľa rodiny, problémy v zamestnaní,….).

Pri vzniku sociálneho prípadu sa rozlišujú:

• Vnútorné prekážky: Spočívajú v nedostatku vlastných schopností klienta, ktorý nedokáže prekážky správne rozoznať, odhadnúť ich nebezpečenstvo a plánovitým pričinením ich prekonávať alebo im predchádzať.
• Vonkajšie prekážky: Sú v prostredí klienta alebo v jeho fyzických nedostatkoch.

Funkcie sociálnej politiky

Sociálna politika má niekoľko kľúčových funkcií, ktoré sú relevantné aj pre riešenie sociálnych prípadov:

Prečítajte si tiež: Všetko, čo potrebujete vedieť o "bez agendy dôchodkového poistenia"

• Ochranná: Predchádza alebo odstraňuje dôsledky rôznych sociálnych rizík. Historicky vznikla ako prvá a prispieva k homogenizácii spoločnosti.
• Rozdeľovacia (regulačná): Vyplýva z princípu solidarity.
• Stimulačná: Podnecuje k určitému žiaducemu sociálnemu konaniu.
• Preventívna: Snaží sa predchádzať vzniku škôd, ktoré by vznikli, keby sa opatrenia neprijali.

Ďalšie dôležité aspekty

• Sociálna participácia klienta: Spoluúčasť samotných občanov na riešení sociálnych otázok a na vlastnom sociálnom zabezpečení v čase nepriaznivých životných situácií.
• Kapacita klienta: Potenciál, zaťažiteľnosť, schopnosť obsiahnuť a zvládnuť, určitá hranica výkonov. Rozlišujeme kapacitu interakčnú a komunikačnú (daná je spôsobilosťou zvládnutia), emočnú (miera spoľahlivosti výkonu pri emočnom zaťažení), mentálnu (obsah pamäti a myslenia, bohatstvo obrazotvornosti, úroveň intelektu), senzorickú (zmyslová vybavenosť) a kapacitu pozornosti (rozsah pozornosti, množstvo vnímaných a zvládnuteľných prvkov).
• Sociálna mobilita klienta: Pohyb, schopnosť pohybu ľudí, jednotlivcov aj skupín, v rámci spoločenskej štruktúry.

Etika v sociálnej práci

Etika v sociálnej práci ako graduovanej vedy vychádza z poslania profesionálnych sociálnych pracovníkov. Etický prístup je v sociálnej práci každodennou potrebou. Etika sa definuje aj ako náuka o mravoch, prirodzené právo a axiológia (náuka o hodnotách). Etika v sociálnej práci sa zaoberá správnym usporiadaním ľudských skutkov na základe racionálnych princípov, ktoré zohľadňujú možnosť omylu a týkajú sa vždy toho istého objektu. Etický kódex sociálneho pracovníka je založený na rešpektovaní práva druhých a mal by vyhovovať človeku ako slobodnému a racionálnemu bytiu.

Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov (IFSW) sformulovala Medzinárodný etický kódex profesionálnych sociálnych pracovníkov, ktorý zahŕňa nasledovné normy:

• Sociálny pracovník by mal s vážnosťou pristupovať k zamestnávateľským organizáciám.
• Pri činnostiach nesmieme zabúdať na humánne prístupy. Vychádzame z rôznych humánnych, náboženských a demokratických ideálov a filozofií. Vychádza sa z nich pri riešení ľudských potrieb a pri rozvoji ľudského potenciálu.
• Každému človeku patrí právo na sebarealizáciu do takej miery, aby nezasahoval do tohto práva iných.
• Sociálni pracovníci majú určité povinnosti a mali by poskytovať čo najlepšiu pomoc každému, kto pomoc hľadá.

Vývoj metód sociálnej práce a významné osobnosti

Vývoj metód sociálnej práce prešiel dlhou cestou a bol ovplyvnený mnohými osobnosťami.

• Octavia Hillová: Britská reformátorka, ktorá sa snažila o zlepšovanie bytových podmienok chudobných ľudí a robotníkov. Verila, že odstránenie chudoby závisí od rozvoja komunity a dôležitá je vzájomná dôvera medzi sociálnym pracovníkom a klientom.
• Mary Richmondová: Zakladateľka prípadovej sociálnej práce (case work), ktorá bola používaná od roku 1890 ako konkrétna systematická práca so sociálnym klientom. Vo svojich prácach zaviedla do teórie sociálnej práce pojem sociálny prípad a označila ho za predmet sociálnej práce.
• Jane Addamsová: V roku 1889 založila v Chicagu Hull House, dom pre imigrantov, bezdomovcov, siroty a opustené ženy. Poskytovala sa v ňom pomoc aj prisťahovalcom.

Sociálny pracovník a sociálny klient

Sociálny pracovník je profesionál, ktorý disponuje osobitými predpokladmi, vlastnosťami a schopnosťami. Práca sociálneho pracovníka vystihuje slovné spojenie "pomoc k svojpomoci". V sociálnej práci je dôležitý vzťah medzi sociálnym pracovníkom a klientom, ktorý ovplyvňuje niekoľko faktorov. Riešenie sociálnych situácií a problémov klientov je priamo závislé od typu klienta, s ktorým sociálny pracovník pracuje.

Metódy sociálnej práce s jednotlivcom

Metódy sociálnej práce s jednotlivcom. Vymedzenie metód, techník a postupov pri práci s jednotlivcom. Prípadová sociálna práca.

Prečítajte si tiež: Strata spôsobilosti na právne úkony

• SP s jednotlivcom sa rozumie priamy a zámerný kontakt soc. pracovníka s klientom v záujme riešenia jeho soc. problémovej situácie pričom doraz sa kladie rovnomerne na možné vplyvy koreniace v osobnosti klienta ako aj na možné vplyvy pôsobiace v jeho okolí.
• ide o súbor metód zameraných na priamy pracovný kontakt s klientom. Metódy (etapy) SP s jednotlivcom - mikrometódy Metódy soc. práce kopírujú etapy soc. práce s jednotlivcom. Sociálna práca s jednotlivcom sa odvodzuje od jednotlivých etáp.

Vymedzujeme 4 etapy soc.práce s jednotlivcom:

1. Etapa sociálnej evidencie - jej základom je prvý kontakt sociálneho pracovníka s klientom, ktorý je ovplyvnený dvoma faktormi - prostredím v ktorom vzťah vzniká a spôsobom ako vznikne (dobrovoľne či nedobrovoľne). Cieľom evidencie je vytvorenie atmosféry dôvery, otvorenie komunikácie, ukázanie snahy klientovi pomôcť a získanie základných informácií o probléme klienta. Základné metódy: rozhovor, pozorovanie. Sociálna evidencia zahŕňa aj stručnú analýzu prípadu (situačná analýza): sústredenie na rodinnú a osobnú analýzu klienta označovanú i ako osobná či rodinná anamnéza.

   • Osobná anamnéza: základné info o klientovi (meno, adresa, informácie o životnej situácii)
   • Rodinná anamnéza: analýza užšieho prostredia, základné info o všetkých členoch rodiny, súčasťou je i analýza bytových podmienok a pod.
   • Analýza širšieho prostredia: pracovisko, klientovo postavenie formálne a neformálne, atmosféra na pracovisku, vzťahy, úspechy, zlyhania
   • Analýza situácie: hľadanie vzájomných súvislostí a analýza zistených skutočností. Soc. pracovník vyberá tie najdôležitejšie fakty, ktoré by mohli mať rozhodujúci vplyv na situáciu, resp.

2. Etapa hodnotenia, sociálnej diagnostiky a vypracovania sociálneho plánu- v nej sociálny pracovník vypracováva sociálnu diagnózu, teda určí príčiny problému, dopad problému na klienta a spôsob sociálneho zásahu (riešenie), ktorý v danom prípade použije.

   • Plán práce s klientom: pri vypracovávaní plánu alebo projektu musí soc. pracovník rešpektovať 3 hlavné problémy: špecifickosť cieľov, stanovenie kategórie účastníkov zapojených do práce a voľbu foriem práce. Plán práce buď vypracuje sám soc. pracovník a klienta s ním oboznámi, alebo sa plán vypracuje spolu s klientom. Klient musí byť od začiatku partnerom soc. pracovníka., spolupracujú, rozhodujú spolu o ľuďoch, ktorí by mohli klientovi pomôcť a pod. Súčasťou plánu je aj voľba pracovných metód - takých, ktoré majú najvyšší predpoklad priviesť nás k úspešnému vyriešeniu klientovho problému.

3. Etapa sociálnej intervencie - vlastné jadro soc. práce - je plánovaný, koordinovaný postup pri riešení problému. Je to celý súbor metodických postupov. Z pohľadu sociálnej práce ide o priame zasahovanie do spôsobov konania jednotlivcov. Využíva sa veľa metód, ich voľba závisí od osobnosti klienta, problému, s ktorým klient prichádza a od prostredia. Základnou metódou je rozhovor.

   • Bežnú intervenciu - ktorá je určená k prípadu, kde je možné postupné, pokojné riešenie. (necháva sa možnosť a voľnosť riešenia problému)
   • Kríza môže byť: zjavná (situácia, kedy si jednotlivec plne uvedomuje, pripúšťa a väčšinou aj vedome čelí situácii vyvolávajúcej krízu) alebo latentná (jednotlivec si plne neuvedomuje, nechce alebo nemôže pripustiť situáciu vyvolávajúcu krízu).

   Fázy krízovej intervencie:

   • Okamžitá redukcia ohrozenia
   • Prvotný odhad situácie a jej posúdenie
   • Formulácia hypotézy
   • Samotná intervencia

   Do sociálnej intervencie (okrem soc. terapie) patrí: rozhovor, písanie žiadostí, vedenie klienta k svojpomoci, posilňovanie odolnosti klienta, realitná terapia, vedenie iných k pomoci klientovi, výcvik komunikačných zručností, objektívne hodnotenie situácie, správny odhad a zhodnotenie rizika atď. Súčasťou tejto etapy je: sociálna terapia, soc. Hlavné zásady pri práci s klientom - právo klienta na riešenie vlastného problému, sociálny pracovník rešpektuje právo klienta robiť vlastné závery

   • akceptuje klienta takého, aký je
   • hľadanie silných stránok klientovej osobnosti,
   • zachovávanie dôverných skutočností, ktoré klient pri rozhovoroch prezradil a mlčanlivosť o osobných veciach klienta
   • nové informácie, ktoré majú pre klienta význam, je sociálny pracovník povinný sprístupniť
   • sociálny pracovník neodsudzuje klienta pre jeho zovňajšok, má porozumieť klientovi a nie ho odsudzovať.

4. Etapa zaznamenávania dokumentácie a ukončenia prípadu - katamnéza - moment skončenia terapie - zisťovanie, overovanie situácie napr. po pol roku Zakončenie prípadu : soc. pracovník môže ukončiť prácu s klientom zo štyroch dôvodov: problém vyriešili, klient dlhodobo odmieta zodpovedne pristupovať k riešeniu vlastných problémov, zmena bydliska klienta, resp.

Prípadová sociálna práca

Na začiatku 20. storočia bolo charakteristické pre prípadovú sociálnu prácu - hľadanie práce pre členov rodiny, ktorí sa nachádzali v problémoch, zabezpečenie školy pre deti, umiestnenie opustených, zanedbávaných a podvyživených v opatrovateľských inštitúciách.

Prípadová soc.práca sa spája s osobnosťami ako sú Richmondová (zaviedla pojem prípadová soc.práca), Robinsonová, či Krakešová - Došková, ktorá termín prípadová soc.práca zaviedla v našom prostredí - použila ho na označenie individuálneho riešenia problémov jednotlivca, čiže sociálneho prípadu. Podľa nej je sociálnym prípadom človek, ktorý nie je schopný vlastnými silami prekonávať životné problémy a prekážky, s ktorými sa stretáva pri plnení svojich ľudských funkcií, úloh, rolí ako napr. rodičovská, manželská, pracovná, hospodárska či výchovná. Pričom upozorňovala, že vo väčšine prípadov jednotlivec zlyháva vo viacerých funkciách súčasne.

Prípadová sociálna práca je najstaršou a najviac rozpracovanou metódou SP. Jej základ vychádza z toho, že vo vývine osobnosti klienta nastalo v niektorom období narušenie vplyvom vnútorných alebo vonkajších determinantov. V súčasnosti sa na označenie prípadovej práce používajú pojmy ako - individuálna sociálna práca, sociálna práca s jednotlivcom alebo case work.

Cieľom prípadovej sociálnej práce je zmena chybných životných postojov klienta a jeho schopností riešiť primeranou a spoločensky prijateľnou formou svoje osobné, rodinné a spoločenské problémy.

Avšak pod pojmom prípadová sociálna práca nerozumieme len konkrétnu sociálnu prácu s jednotlivcom, ale môže byť viazaná aj na sociálnu prácu orientovanú na rodinu, skupinu či komunitu.

Základné metódy SP s jednotlivcom:

• Rozhovor a komunikácia - Je zámerná organizovaná komunikácia, v ktorej jeden subjekt odpovedá na otázky iného subjektu, ide o výmenu info, prebiehajúcu medzi dvoma (viacerými) zúčastnenými stranami. Počas rozhovoru si všímame verbálnu i neverbálnu stránku rozhovoru. Základnými zásadami rozhovoru je aktívne počúvanie a kladenie otázok.
• Pozorovanie - zakladá sa na cieľavedomom, systematickom a plánovitom zaznamenávaní vonkajších prejavov osobnosti. Pri realizácii pozorovania je potrebné si jednoznačne stanoviť cieľ, premyslieť si plán pozorovania, ktorý do určitej miery zabezpečí i jeho systematičnosť. Sledujeme pozorovaný subjekt - osobu pohľadom pričom nezasahujeme do javov a dejov
• Sociálna terapia - zahŕňa prvok intervencie a aktívnej terapeutickej pomoci
• Sociálna rehabilitácia - obnova, návrat, znovuzačlenenie sa späť do spoločnosti (resocializácia)
• Sociálne služby - zákon 195/1998 Zb. o soc.

tags: #sociálny #prípad #definícia