
V súčasnom globalizovanom svete, kde ľudia žijú, pracujú a nadobúdajú majetok v rôznych krajinách, sa dedičské konania s medzinárodným prvkom stávajú bežnejšími. Dedenie majetku v zahraničí, obzvlášť ak ide o krajiny Európskej únie, prináša so sebou špecifické podmienky a pravidlá, ktoré je dôležité poznať. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný prehľad o dedení majetku v zahraničí, s dôrazom na nové pravidlá a nariadenia Európskej únie, ktoré majú za cieľ zjednodušiť a zefektívniť dedičské konania s cezhraničným prvkom.
Majetok v zahraničí môžu dediči získať oveľa rýchlejšie a s nižšími súdnymi poplatkami vďaka novým pravidlám dedenia, ktoré platia v celej Európskej únii. Jednou z kľúčových zmien je možnosť pre dediča vybrať si jurisdikciu krajiny, podľa ktorej bude dedičské konanie prebiehať. To znamená, že ak by prišlo k dedeniu, dediči sa môžu rozhodnúť, zákonmi ktorej krajiny sa budú riadiť. Následne súd alebo notár vydá európske osvedčenie o dedičstve, ktoré umožňuje dedičom nakladať s majetkom v inom štáte.
Jedným zo všeobecne rešpektovaných princípov dedičského práva je právo poručiteľa slobodne disponovať so svojím majetkom pre prípad smrti. Toto právo je súčasťou širšej vlastníckej slobody a autonómie vôle subjektov súkromnoprávnych vzťahov. Právo osoby (budúceho poručiteľa) usporiadať svoje dedičstvo vopred je jedným z princípov, na ktorých je založená euro-úniová právna úprava cezhraničných vzťahov v Nariadení (EÚ) č. 650/2012.
Nariadenie (EÚ) č. 650/2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve (ďalej len „Nariadenie“) je kľúčovým právnym nástrojom pre riešenie medzinárodných dedičských vecí v rámci Európskej únie. Nariadenie však neupravuje hmotnoprávne vyjadrenie práv poručiteľa alebo dedičov a iných osôb majúcich práva k pozostalosti, ale rieši otázku, orgány ktorého štátu budú rozhodovať v dedičskej veci s cezhraničným dosahom (tzv. medzinárodná právomoc) a podľa práva ktorého štátu budú oprávnené orgány postupovať pri vyporiadaní dedičstva (určenie rozhodného práva). Nariadenie ďalej upravuje otázku účinkov dedičských rozhodnutí vydaných v členských štátoch, na území iných členských štátov a rovnako otázku účinkov verejných listín v iných členských štátoch Európskej únie.
Možnosť voľby práva a voľby právomoci v cezhraničných dedičských vzťahoch je obmedzená na preddefinovaný okruh právnych poriadkov. Zvolené môže byť len právo štátu, ktorého je poručiteľ príslušníkom, a právomoc súdov tohto štátu. Možnosť voľby má umožniť poručiteľovi, ktorý využil svoju slobodu pohybu v priestore Európskej únie, ale zachováva si úzke väzby na svoj štát pôvodu, uprednostniť tieto väzby. Na druhej strane, obmedzenie voľby len na jeden právny poriadok - právny poriadok občianstva poručiteľa, zabezpečuje právnu istotu a ochranu oprávnených očakávaní príbuzných poručiteľa.
Prečítajte si tiež: Ako dediť výsluhový dôchodok?
Základným kritériom pre určenie tak právomoci, ako i rozhodného práva je obvyklý pobyt zosnulého (poručiteľa) v čase smrti. V prípade, ak má poručiteľ viacero štátnych občianstiev, voliť môže právny poriadok ktoréhokoľvek z nich, dôležité je, že daný občianskoprávny vzťah skutočne aj existoval buď v čase voľby, alebo v čase smrti poručiteľa.
Samozrejme, pri voľbe práva nečlenského štátu nie je garantovaná možnosť voľby súdu. Dedičia a ďalší účastníci dedičského konania teoreticky môžu nejakú dohodu o voľbe súdu (voľbe právomoci) v prospech súdov takéhoto nečlenského štátu uzavrieť, avšak jej prípustnosť a podmienky jej platnosti bude posudzovať zvolený súd, a to podľa práva platného v jeho domovskom štáte.
Voľba práva sa má urobiť výslovne, vo vyhlásení vo forme právneho úkonu nakladania s majetkom pre prípad smrti alebo vyplýva z podmienok tohto právneho úkonu. Inými slovami, pre úkon voľby práva platia tie isté formálne kritériá ako pre právne úkony mortis causae. Avšak v každom členskom štáte je úprava právnych úkonov pre prípad smrti iná, či sa to už týka okruhu takýchto právnych úkonov, alebo formálnych požiadaviek na ne. Článok 22 ods. 2 predpokladá dve alternatívy. Buď bude voľba práva urobená ako samostatný úkon, ako tzv. vyhlásenie o voľbe práva, alebo bude voľba práva súčasťou právneho úkonu mortis causae, ako jedno z jeho ustanovení.
Ceny nehnuteľností a celkové životné náklady v dvoch slovenských metropolách, v Bratislave a v Košiciach sa pre tisícky Slovákov zdajú byť pridrahé, preto sa rozhodli presťahovať za štátnu hranicu, do rakúskeho a maďarského pohraničia. Od vstupu Slovenska do schengenského priestoru na konci roka 2007 si čoraz viac Slovákov kupuje nehnuteľnosti a vlastní majetok na území Rakúska a Maďarska. Ak sa zameriame na občanov Slovenska žijúcich, resp. vlastniacich majetok v Rakúsku alebo v Maďarsku, určujúcim právnym predpisom je Nariadenie.
Na základe vyššie uvedených kritérií sa v praxi za krajinu obvyklého pobytu zosnulého Slováka určí Slovenská republika, najmä so zreteľom na to, že do blízkeho pohraničia sa presťahoval prevažne z ekonomických dôvodov (lacnejšie nehnuteľnosti a ostatné služby), ale zachoval si úzku a stabilnú väzbu na svoj štát pôvodu (práca, návšteva lekárov, návšteva rodiny, platenie dane z príjmu a zdravotných odvodov).
Prečítajte si tiež: Nároky na dedičstvo po manželovi
Slovenský notár ako súdny komisár vydá dedičom osvedčenie o dedičstve a na ich žiadosť aj Európske osvedčenie o dedičstve (ďalej len „Osvedčenie“). V zmysle článku 69 Nariadenia má Osvedčenie účinky vo všetkých členských štátoch bez potreby osobitného konania a Osvedčenie predstavuje platný doklad na zápis práva k majetku, ktorý je predmetom dedičstva, do príslušného registra členského štátu.
Jedným z najvýznamnejších nástrojov, ktoré Nariadenie prinieslo, je Európske osvedčenie o dedičstve (EOD). EOD je verejná listina vydaná príslušným orgánom členského štátu EÚ (tzv. Príslušným orgánom). EOD slúži ako univerzálny doklad preukazujúci postavenie dediča, správcu dedičstva alebo inej oprávnenej osoby v cezhraničnom dedičskom konaní. Je podkladom na zápis dediča ako vlastníka majetku evidovaného na poručiteľa vo verejnom majetkovom registri (napr. katastri nehnuteľností). Orgánom, ktorý EOD vydáva, je spravidla notár alebo súd. Pre vydanie EOD musí notár, resp. súd, zistiť, či sú skutočnosti, ktoré žiadateľ navrhuje osvedčiť, pravdivé.
V realite ešte stále európske osvedčenie o dedičstve čelí mnohým problémom. Medzi najpodstatnejší z nich patrí zápis vlastníckeho práva do slovenského katastra nehnuteľností na základe dedičského titulu, ktorým je práve európske osvedčenie o dedičstve. Tento problém nastáva najmä pri európskych osvedčeniach o dedičstve vydaných v Nemecku, kedy orgán vydávajúci európske osvedčenie o dedičstve v jeho obsahu nešpecifikuje nehnuteľnosti tak, ako to vyžadujú vnútroštátne predpisy jednotlivých štátov.
Súdny dvor Európskej únie rozhodol rozsudkom vo veci C-354/21 dňa 9.3.2023, že Nariadenie nebráni právnej úprave členského štátu, ktorá stanovuje, že žiadosť o zápis nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností tohto členského štátu môže byť zamietnutá, ak jediným dokumentom predloženým na podporu tejto žiadosti je európske osvedčenie o dedičstve, v ktorom nie je táto nehnuteľnosť identifikovaná. Na Slovensku však prináša riešenie novela katastrálneho zákona, ktorá by mala nadobudnúť účinnosť v roku 2024. Podľa nej bude možné zapisovať vklad do katastra aj bez špecifikácie nehnuteľností v EOD.
Zastúpenie v medzinárodnom dedičskom konaní podľa Nariadenia je neoddeliteľnou súčasťou riadneho a spravodlivého prejednania dedičstva s cezhraničným prvkom. Či už ide o posúdenie platnosti závetu podľa kolíznych noriem, vyporiadanie dlhov v predlženom dedičstve alebo správu majetku rozptýleného v rôznych krajinách, kvalifikované právne zastúpenie je nevyhnutné pre ochranu práv a záujmov všetkých zúčastnených strán.
Prečítajte si tiež: Podmienky dedenia DDS