Dedenie: Rakúsky vs. Uhorský Model

Úvod

Článok sa zameriava na problematiku dedenia, pričom porovnáva dva historické modely - rakúsky a uhorský. Cieľom je poukázať na rozdiely v prístupoch k dedičskému právu a ich vplyv na spoločnosť.

Porovnávacia Právna Veda a Komparatistika

Porovnávacia právna veda, alebo právna komparatistika, patrí medzi najmladšie odvetvia právnej vedy, charakterizovaná tým, že jej hlavnou metódou je porovnávacia metóda. Bola to najmä subjektívna tvorivá činnosť vedcov, ktorá spôsobila uznanie komparatistiky za osobitný právovedný odbor. Učebné texty sú členené do dvoch častí - na všeobecnú a osobitnú časť. V rámci nej sa systematicky usporadúvajú rôzne právne systémy vo svete. Inak povedané, je to systematické usporiadanie rôznych právnych systémov vo svete.

Metódy a Oblasti Právnej Komparatistiky

Pri aplikácii porovnávania je nevyhnutné poznať predmet porovnávania. Je reálne, že sa bude pohybovať v oblastiach, kde sa aplikujú normy iných právnych poriadkov. Abstraktná (dogmatická, čistá) komparatistika sa zameriava na analýzu právnych noriem a inštitútov bez ohľadu na ich sociálny a ekonomický kontext. Opisná komparatistika sa zaoberá popisom a systematizáciou cudzích právnych systémov.

Historický Vývoj Právnej Komparatistiky

V historickom pohľade na počiatky právnej komparatistiky je potrebné rozlišovať dve línie. Prvá línia predstavuje spontánny vývoj, kde porovnávanie vystupuje ako jeden z najelementárnejších poznávacích postupov. Zárodky porovnávacích rozborov nachádzame už v antike. Diela Grékov Platóna, Aristotela a Theophrasta si zasluhujú pozornosť. Skúmanie práva jednotlivých polisov malo porovnávací charakter. Aristoteles v diele Politika venuje pozornosť právu viacerých polisov, pričom postupuje metódou opisu a porovnávania. Rímski právnici sa tiež často zaoberali cudzím právom, porovnávali najmä rímske právo s helénskym. Kritický prístup k štúdiu cudzieho práva nie je pre Rimanov zaujímavý a slúži im len na vyzdvihnutie rímskeho práva, ktoré považujú za nadradené, nadčasové a ideálne. V stredoveku sa s porovnávaním (najmä rímskeho, germánskeho a kanonického) práva môžeme stretnúť v dielach glosátorov a komentátorov. S rozvojom národných práv sa tieto porovnávajú v prvom rade s rímskym právom. V 16. a 17. storočí sa o svojich dielach používajú viacerí významní myslitelia novoveku.

Porovnávanie je len prostriedkom, ktorý slúži rôznym cieľom. Predovšetkým sa porovnávajú právne inštitúty rozličných národov, za účelom legitimácie prirodzenoprávnej teórie. G. W. Leibniz odvodzuje význam prirodzeného práva odvoláva na právo rozličných národov. Na základe porovnávania práva vytvoril svoje významné dielo O duchu zákonov aj Ch. Montesquieu. Poukazoval na porovnávanie práva ako na spôsob zdokonaľovania zákonodarstva. Na význam používania porovnávacej metódy poukazovali aj F. Bacon, G. F. Puchta. Historickoprávna škola mala odmietavý postoj k porovnávaniu práva a svoju pozornosť venovali jedine štúdiu rímskeho a germánskeho práva. Poukazovali na neprekonateľné rozdiely vo vývoji práva jednotlivých národov. Začiatkom 19. storočia pramenilo úsilie vedcov, ktorí propagovali porovnávanie práva. Ich tvorcovia využili popri domácich písaných aj nepísaných prameňoch aj predstupňové cudzie právne predpisy. Adam František Kollár patril medzi najvzdelanejších učencov vo svojej dobe.

Prečítajte si tiež: Ako dediť výsluhový dôchodok?

Vznik a Rozvoj Právnej Komparatistiky ako Vedy

Právna komparatistika sa začala formovať ako samostatná disciplína v rámci právnej vedy v 19. a 20. storočí. Súvisí to s rozvojom porovnávania prakticky vo všetkých oblastiach vedy, na druhej strane so snahou prirodzenoprávnej línie nájsť ideálny právny poriadok, t.j. model najlepšieho právneho systému. Právna komparatistika sa objavuje ako pomocná veda tvorby práva. Štúdium cudzích právnych poriadkov bolo významným impulzom pre rozvoj právnej komparatistiky, pričom sa v tejto súvislosti do popredia dostáva praktický význam a užitočnosť porovnávania. Potreba dostať právnu vedu poza hranice práva jednotlivých štátov - t. j. za národné obmedzenia pozitívneho práva. Vznikajú prvé publikácie, zakladajú sa katedry a ústavy porovnávacej právnej vedy na vysokých školách a vznikajú prvé komparatistické spoločnosti.

V súvislosti so vznikom porovnávacej právnej vedy sa uvádzajú dva dátumy. Ide o medzinárodný kongres porovnávacieho práva v Paríži v roku 1900. Po ňom dochádza k rozkvetu právnej komparatistiky, ktorá sa stáva populárnym odvetvím právnej vedy, získava vedecké sebavedomie a prerastá v skutočné hnutie. Rozvoj komparatistiky prechádza niekoľkými etapami. Prvá etapa trvá od jej vzniku do obdobia II. svetovej vojny. V tomto období sa o jej rozvoj zaslúžili najmä francúzski a nemeckí komparatisti. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov patria Francúzi Edouard Lambert a Raymond Saleilles, zakladatelia francúzskej školy porovnávacej právnej vedy a Nemci Wolfgang Mittermaier a Ernest Rabel. V období do I. svetovej vojny dominuje právo súkromné. Francúz Henri Lévy-Ullmann, Angličan Harold C. Gutteridge, Američan Hessel Yntema a ďalší.

Ako cieľ si vytýčuje zjednocovanie práva a vytvorenie jednotného svetového práva. Spoločnosť porovnávacej legislatívy "lex multiplex - ius unum" usiluje o zjednotenie európskeho práva. Utopický charakter potvrdil aj ďalší vývoj. Myšlienka zjednotenia práva opadla po II. svetovej vojne. Po II. svetovej vojne prichádza nová generácia komparatistov - René David, M. Ancel, J. Constantinesco, Gy. Eörsi, R. Sacco, K. Zweigert a ďalší. Riešia sa problémy právneho styku medzi krajinami z oboch táborov. Novou realitou je aj rozpad koloniálnych systémov a vznik nových štátov so špecifickou právnou problematikou. Právo Indie a samozrejme právo socialistické. V tejto etape svojho vývoja sa teda právna komparatistika zaoberá najmä otázkami štúdia tzv. veľkých právnych systémov súčasného sveta. Skúmajú sa nielen veľké právne systémy, ale aj jednotlivé odvetvia práva a predovšetkým jednotlivé charakteristické právne inštitúty. V právnej vede západného sveta sa rozvíja vo veľkej miere, sovietska právna veda zaujala k nej jednoznačne odmietavý postoj. Strach z nakazenia "buržoáznou" ideológiou. Tento sovietsky prístup silne brzdil rozvoj právnej komparatistiky v ostatných socialistických krajinách. komparatívna veda najmä v Maďarsku (Gy. Eörsi, I. Szabó), v Poľsku (S. Rozmaryn, W. Czachórski) a v Československu úspešne rozvíjaná a získala svetové uznanie. Štefana Lubyho, Leonarda Bianchi, Milana Štefanoviča a ďalších. od konca 80-tych rokov 20. storočia. Spoločensko-politické zmeny odohrávajúce sa v tom období priniesli reformu právnych poriadkov krajín strednej a východnej Európy. Otázky, ktoré kladú nové nároky na právnu vedu, porovnávaciu právnu vedu nevynímajúc. Vplyv prvých komparatistov sa realizuje v iných súvislostiach, rozsahu a kvalite. Celková globalizácia a s ňou súvisiace otázky. Porovnávanie tých základných hodnôt, ktoré ich právo vyjadruje.

Rakúsky Model Dedenia

Rakúsky model dedenia bol založený na princípe rovnosti dedičov. To znamenalo, že všetci potomkovia mali nárok na rovnaký podiel z majetku poručiteľa. Tento systém bol zakotvený v rakúskom Občianskom zákonníku (ABGB) z roku 1811, ktorý platil aj na území Slovenska, ktoré bolo súčasťou Rakúskeho cisárstva.

Kľúčové Charakteristiky Rakúskeho Modelu

1. Rovnosť dedičov: Všetci potomkovia mali nárok na rovnaký podiel z dedičstva.
2. Obmedzenie testamentárnej slobody: Poručiteľ nemohol ľubovoľne nakladať s celým svojím majetkom, pretože časť majetku bola vyhradená pre povinných dedičov (potomkov).
3. Zabezpečenie rodiny: Cieľom bolo zabezpečiť, aby rodina neostala bez prostriedkov po smrti poručiteľa.

Uhorský Model Dedenia

Uhorský model dedenia, ktorý platil v Uhorsku, sa líšil od rakúskeho. Bol založený na princípe primogenitúry, čo znamenalo, že hlavný dedič (zvyčajne najstarší syn) zdedil väčšinu majetku, aby sa zabezpečilo zachovanie celistvosti majetku a jeho udržanie v rodine. Tento systém bol typický pre šľachtické rodiny a mal zabezpečiť, aby sa majetok nedrobil medzi viacerých dedičov.

Prečítajte si tiež: Nároky na dedičstvo po manželovi

Kľúčové Charakteristiky Uhorského Modelu

1. Primogenitúra: Najstarší syn zdedil väčšinu majetku.
2. Zachovanie majetku: Cieľom bolo udržať majetok v celistvosti a zabrániť jeho drobeniu.
3. Podpora šľachty: Tento systém podporoval šľachtické rodiny a ich postavenie v spoločnosti.

Rozdiely Medzi Rakúskym a Uhorským Modelom

Vplyv na Spoločnosť

Rakúsky model dedenia prispel k rovnomernejšiemu rozdeleniu majetku v spoločnosti. Zabezpečil, že aj mladší potomkovia mali nárok na dedičstvo, čo im umožnilo začať samostatný život a prispievať k rozvoju spoločnosti. Uhorský model, naopak, viedol k koncentrácii majetku v rukách vyvolených, čo posilňovalo postavenie šľachty a udržiavalo sociálne rozdiely.

Prečítajte si tiež: Podmienky dedenia DDS

tags: #dedenie #rakúsky #vs #uhorský #model