Dedenie na Slovensku: Zavedenie a Rekodifikácia

Dedičské konanie je proces, ktorý nasleduje po smrti fyzickej osoby a zameriava sa na usporiadanie prechodu jej práv a povinností na dedičov. Ide o vysporiadanie majetku, ktorý zanechal zomrelý. V súčasnosti prebiehajú na Slovensku práce na rekodifikácii súkromného práva v súvislosti s prípravou nového Občianskeho zákonníka, čo nevyhnutne zasiahne aj problematiku dedenia.

Dedičské konanie a jeho význam

Dedičské konanie predstavuje špecifické konanie, ktorého cieľom je usporiadať prechod práv a povinností po smrti fyzickej osoby na jej dedičov. Inými slovami, ide o vysporiadanie majetku, ktorý tu zomrelý zanechal.

Dodatočné dedičské konanie

Dodatočné dedičské konanie sa využíva v prípade, ak sa po právoplatnosti uznesenia, ktorým sa konanie o dedičstve skončilo, objaví ďalší poručiteľov majetok.

Smrť účastníka zmluvy počas katastrálneho konania

Medzi uzatvorením zmluvy o prevode vlastníctva a rozhodnutím katastra o povolení vkladu môže uplynúť čas, počas ktorého nastanú neočakávané udalosti, ako smrť niektorého z účastníkov zmluvy.

Závet a slobodná vôľa poručiteľa

Závet je právny nástroj, ktorý umožňuje fyzickej osobe slobodne rozhodnúť o rozdelení svojho majetku po smrti. Fyzické osoby majú právo za života spísať závet a vyjadriť tak svoju vôľu, ako v prípade smrti prerozdeliť svoj majetok.

Prečítajte si tiež: Ako dediť výsluhový dôchodok?

Ako napísať závet správne a za akých podmienok možno vydediť potomkov?

Je dôležité vedieť, ako závet napísať správne a za akých podmienok možno vydediť potomkov.

Rekodifikácia súkromného práva a dedičské právo

Slovensko čaká významná legislatívna zmena - návrh nového Občianskeho zákonníka zásadne prepracúva aj dedičské právo.

Znovuzavedenie inštitútu odkazu

Právny obzor sa zaoberá znovuzavedením inštitútu odkazu do slovenského právneho poriadku v rámci rekodifikácie súkromného práva. Príspevok predstavuje historický nástroj dedičského práva, odkaz, a zaoberá sa jeho vývojom od najstaršieho rímskeho práva cez právny vývoj na našom území až po platné právo okolitých krajín.

Európsky trend v dedení

Medzi najväčší európsky trend v oblasti dedenia patrí posilnenie autonómie vôle poručiteľa v otázke možnosti využitia rôznych nástrojov nakladania so svojím majetkom po smrti.

Otázky rekodifikácie

Predložený príspevok sa zaoberá otázkami, či je potrebné znovu zaviesť odkazy do nášho právneho poriadku, aké následky by to malo pre hmotnoprávnu, ale i procesnoprávnu úpravu dedenia, aké aplikačné nedostatky so sebou inštitút odkazu prináša, a či je posilnenie testovacej slobody poručiteľa relevantnejšie ako jednoduchšia právna úprava dedičského práva, ktorá dostatočne chráni najbližšiu rodinu poručiteľa.

Prečítajte si tiež: Nároky na dedičstvo po manželovi

Princípy dedičského práva

Všeobecná dedičská postupnosť znamená, že do všetkých dediteľných práv a povinností poručiteľa vstupuje dedič v momente jeho smrti.

Singulárna sukcesia

V rímskom práve, ale aj v neskorších právnych poriadkoch európskych krajín sa vyjadruje, že určitá osoba vstupuje do jednotlivých určených majetkových častí, vecí a práv poručiteľa, nikdy však nezodpovedá za dlhy na jeho majetku. Poručiteľ môže nakladať s jednotlivými majetkovými časťami svojho majetku prostredníctvom viacerých inštitútov singulárnej sukcesie: odkazom, fideikomisom alebo darovaním pre prípad smrti. Dedič zodpovedá za dlhy poručiteľa podľa § 470 OZ iba do výšky ceny nadobudnutého dedičstva, čím sa stáva účastníkom dedičského konania, a to aj napriek tomu, že nejde o univerzálneho sukcesora, ale "iba" o dediča k jednotlivo určeným predmetom dedičstva.

Dispozičná voľnosť poručiteľa

Súčasná slovenská právna úprava dedenia takmer vôbec neprináša priestor pre dispozičnú voľnosť poručiteľa.

Inštitút odkazu

Odkaz je právny inštitút, ktorý poručiteľ zriadil v testamente a ustanovil v ňom, aby osoba získala určitú majetkovú výhodu. Odkazovník sa stával singulárnym právnym nástupcom poručiteľa a nikdy nezodpovedal za pasíva na dedičstve, keďže účelom odkazu mohlo byť iba obdarovanie určitej osoby, ktorá sa nestala dedičom.

Odkaz v 19. storočí

V 19. storočí sa začali vo viacerých krajinách západnej Európy prijímať prvé občianske zákonníky, ktoré sa prinavracali k rímsko-právnej tradícii. Jedným z nich bol aj rakúsky Všeobecný občiansky zákonník (ABGB), ktorý predstavoval moderný občiansky zákonník, ktorý vždy do stredu záujmu staval občana a jeho záujmy, čím rešpektoval človeka ako slobodné indivíduum, a tak sa mohla naplno uplatniť zásada autonómie vôle aj v oblasti dedičského práva.

Prečítajte si tiež: Podmienky dedenia DDS

Rakúska právna úprava odkazu

Rakúska právna úprava pozná iba damnačný odkaz. Smrťou poručiteľa odkazovník nadobúda právo na odkaz, ktorý je splatný už momentom smrti poručiteľa.

Odkaz a rekodifikácia súkromného práva

Odkazy sú úzko naviazané na ďalšie inštitúty dedičského práva, predovšetkým na inštitúty posledných poriadkov, ktorými poručiteľ vyjadruje svoju vôľu. Odkaz by bez ďalších inštitútov nemal v právnom poriadku svoje opodstatnenie, na čo musí myslieť aj navrhovaná slovenská rekodifikácia súkromného práva. Odkaz patrí medzi pokročilé nástroje dedičského práva, prostredníctvom ktorých poručiteľ značne rozširuje svoju autonómiu vôle a rozširujú sa mu možnosti nakladania so svojím majetkom, v prípadoch keď mu "základné inštitúty dedenia" nepostačujú alebo v daných okolnostiach prípadu nie sú vhodné.

Autonomia vôle poručiteľa

Hodnoty, ktoré poručiteľ za svojho života budoval a tvoril, by mali ostať zachované pre ďalšie generácie, čím sa prejavuje generačná solidarita. V Zákone XII. sa prvýkrát zaviedlo pravidlo, že výlučne poručiteľ má rozhodovať o svojom majetku aj po svojej smrti, čím sa v oblasti dedenia zakotvila všeobecná zásada autonómie vôle poručiteľa, ktorá sa prostredníctvom recepcie rímskeho práva hlboko zakorenila do občianskych zákonníkov modernej doby.

Zodpovednosť voči najbližším osobám

Uvedená zásada nie je neobmedzená a musí niesť istú mieru zodpovednosti voči okruhu osôb poručiteľovi najbližšiemu, čo v súčasnosti reflektuje predovšetkým právna úprava neopomenuteľných dedičov.

Sloboda a autonómia vôle

Zmyslom moderného súkromného práva je, aby slúžilo občanovi ako prostriedok na presadzovanie jeho slobody. Prostredníctvom zásady autonómie vôle sa do súkromného práva premieta ústavný princíp slobody človeka, ktorý je zakotvený v Listine základných práv a slobôd a v Ústave Slovenskej republiky.

Testovacia sloboda

Úplná testovacia sloboda, ktorá umožňuje voľné nakladanie so svojím majetkom, lepšie vyhovuje ľudským potrebám v konkrétnych prípadoch než pevne stanovená schéma zákonnej dedičskej postupnosti.

Dedičské právo a autonómia vôle

Bez dedičského práva ako subkategórie súkromného práva by zásada autonómie vôle nemala svoje opodstatnenie a priestor pre komplexné uplatnenie. Jedným z nástrojov, ktoré umožňujú v širokom rozsahu premietnuť zásadu autonómie vôle do systému dedičského práva je práve inštitút odkazu.

Kolektivistická a individualistická koncepcia dedenia

V histórii dedičského práva proti sebe stáli dve koncepcie chápania dedenia, a to kolektivistická a individualistická. Zatiaľ čo kolektivistická tvrdí, že dediť by sa malo najmä zo zákona, a majetok poručiteľa by mal ostať v okruhu jeho najbližšej rodiny, individualistická koncepcia tvrdí, že konkrétny jedinec by mal vstúpiť do práv a povinností poručiteľa, a sám poručiteľ má mať právo vybrať, ktorá osoba to bude.

Zachovanie majetkových hodnôt v rodine

Dedičské právo napomáha zachovaniu majetkových hodnôt v rodine.

Socialistické dedičské právo

Najrozsiahlejším druhom vlastníctva sa stalo spoločenské socialistické vlastníctvo, ktoré nepotrebovalo a nepoznalo dedičov, pretože národný a družstevný majetok bol nescudziteľný a pojmovo nedediteľný. Ak bolo účelom socialistického dedičského práva posilniť rodinné väzby, tak príliš strohá právna úprava a nedostatok dedičských nástrojov pre poručiteľa prispela k presnému opaku a zákonodarcovia sa úplne minuli účinku, ktorý chceli dosiahnuť.

Zásada rodinnej solidarity

Tým, že bude poručiteľovi umožnená širšia miera testovacej slobody a možnosť slobodne nakladať s majetkom po jeho smrti, automaticky neznamená, že členovia jeho rodiny budú ukrátení, čím by sa narušila zásada rodinnej solidarity.

Úloha dedičského práva v hmotnom zabezpečení rodiny

Vidíme nespochybniteľnú úlohu dedičského práva v hmotnom zabezpečení najbližšej rodiny poručiteľa, aby tak nedošlo k ohrozeniu jej majetkovej situácie.

Rodinné puto a testovacia sloboda

Rodinné puto predstavuje najvyššie morálne obmedzenie poručiteľovej poslednej vôle. Vychádza z idey, že poručiteľ sa má aj po svojej smrti postarať o svojich najbližších príbuzných, čo vychádza aj z funkcie dedičského práva tak, ako ju vníma väčšina súčasných autorov. Testovacia voľnosť prináša rôzne etické riziká, ktoré v minulosti viedli k rozkladu rodinného života, keďže dáva priechod poručiteľovej bezohľadnosti voči generačnej solidarite.

Súčasná rekodifikácia súkromného práva

V súčasnom období prebiehajú práce na rekodifikácii súkromného práva v súvislosti s prípravou nového Občianskeho zákonníka. Tento príspevok si kladie za úlohu predstaviť stručne jednotlivé „pripravované“ inštitúty dedičského práva hmotného a zároveň priblížiť, ako by zavedenie týchto (staro)nových inštitútov ako odkazu, dedičskej zmluvy, dedičského náhradníctva, vykonávateľa závetu či vzdania sa, resp.

Dedičské konanie a Občiansky zákonník

Aj keď kontinuita prechodu vlastníctva z poručiteľa na dediča vyplýva z ustanovenia § 460 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len OZ), dedičskoprávnu postupnosť nie je možné realizovať bez dedičského konania, z čoho vyplýva úzka spätosť medzi ustanoveniami OZ o dedičskom hmotnom práve a ustanoveniami zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len OSP) o dedičskom práve procesnom.

V minulosti známe dedičskoprávne inštitúty

V minulosti známe dedičskoprávne inštitúty súčasné slovenské dedičské právo nepozná, hoci nie je vylúčené, že sa k nim opäť nevráti. Ak sa tak stane, možno predpokladať, že to ovplyvní aj konanie o dedičstve.

Odkaz v legislatívnom zámere

Odkazom sa v zmysle Legislatívneho zámeru Občianskeho zákonníka (ďalej len legislatívny zámer) rozumie nadobudnutie určitej jednotlivej veci z majetku dedičstva, pričom odkazovník, teda osoba, ktorej poručiteľ odkázal určitú vec, právo alebo peniaze na ťarchu dedičov alebo niektorého z nich, nezodpovedá za poručiteľove dlhy ani za náklady spojené s pohrebom poručiteľa, ak cena všetkých odkazov neprevyšuje 1/4 dedičstva. Ak táto podmienka o cene všetkých odkazov splnená nie je, považuje sa v zmysle legislatívneho zámeru ustanovenie odkazovníka za ustanovenie dediča.

Odkazovník v období rokov 1848 - 1918

V období rokov 1848 - 1918 odkazovník neniesol bremená pozostalosti, za dlhy poručiteľa zodpovedal len v druhom rade, pokiaľ ich nebolo možné vydobyť od dedičov, ale zodpovedal len do výšky svojho odkazu.

Vecný odkaz

Právo platné na Slovensku poznalo tzv. vecný odkaz, keďže odkazovník sa stával vlastníkom odkázanej veci priamo smrťou poručiteľa, na rozdiel od právnej úpravy v Čechách, kde mal odkaz záväzkových charakter. Odkaz sa využíval až do roku 1950 prijatím zákona 141/1950 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ z roku 1950), účinného od 1. 1. 1951. Práve v tomto občianskoprávnom kódexe došlo na strane poručiteľa k výraznému obmedzeniu jeho dispozície majetkom pre prípad smrti, keďže nemohol odkázať pohľadávku, právo a taktiež ani nehnuteľnosť.

Inštitút odkazu v zahraničných zákonníkoch

Inštitút odkazu pozná rakúsky, nemecký i švajčiarsky občiansky zákonník, ale aj nový český OZ. V súvislosti s ním existujú aj určité modifikácie, ako napr. pododkaz či prednostný odkaz, ktorý napr.

Postavenie odkazovníka v konaní o dedičstve

V súvislosti s týmto inštitútom sa vynára otázka postavenia odkazovníka v konaní o dedičstve. Dôvodová správa k novému českému OZ uvádza, že ak poručiteľ v závete, resp., dedičskej zmluve, povolá za dedičov osoby A a B a zároveň im nariadi vydať obraz X osobe C, dedičmi a zároveň účastníkmi konania o dedičstve sa stávajú osoby A a B, pričom osoba C ako odkazovník týmto účastníkom konania nie je, a vzniká jej právo domáhať sa vydania veci priamo od dedičov.

Záväzkovoprávny vzťah medzi odkazovníkom a dedičmi

V tejto súvislosti vzniká medzi odkazovníkom a dedičmi záväzkovoprávny vzťah, ktorého obsahom je pohľadávka odkazovníka a dlh dediča, resp. dedičov, čoho následkom by bola aplikácia ustanovení záväzkového práva, resp.

Účasť odkazovníka v konaní o dedičstve

Domnievame sa však, že by bolo vhodné a možno aj v niektorých prípadoch nevyhnutné, aby sa s odkazovníkom ako účastníkom konania o dedičstve predsa len konalo. V prípade odkazovníka by však vždy išlo len o účastníka konania pre určitý úsek. Ako uvádza notár M. Šešina v jednom svojom príspevku, vždy bude odkazovník nejakým spôsobom „vtiahnutý“ do konania, keď bude potrebné zistiť cenu odkazu či dať mu taktiež priestor na vyjadrenie k výške nárokov. To by si vyžiadalo doplnenie ustanovenia § 175b OSP o odkazovníkov, ako o osoby, v prospech ktorých bol zriadený odkaz, keďže pojmy dedič a odkazovník nebude možné stotožňovať, aj keď nemožno vylúčiť situáciu, že dedič by bol zároveň odkazovníkom, napr.

Súdny komisár a odkaz

Súdny komisár by sa v príprave na prejednanie dedičstva zaoberal otázkou, či podľa ustanovenia § 175c OSP existuje v Notárskom centrálnom registri závetov závet, ktorý obsahuje odkaz, nakoľko z legislatívneho zámeru možno vyvodiť, že odkaz podľa navrhovanej úpravy bude súčasťou závetu. Určilo by sa zároveň, či odkaz spĺňa podmienky na to, aby ho bolo možné považovať za odkaz, teda posúdiť najmä splnenie výšky ceny odkazu, resp.

Uznesenie o existencii odkazu

Po zistení existencie odkazu by súd vydal v prípade žiadnych pochybností uznesenie, ktorým by potvrdil existenciu odkazu a uložením povinnosti dedičom k prevodu vlastníckeho práva, s možnosťou podať odvolanie proti tomuto uzneseniu. Právoplatnosť tohto uznesenia by bola momentom, keď by právo byť účastníkom v dedičskom konaní zaniklo a pokračovalo by sa ďalej už len s dedičmi. V ďalšom priebehu konania by sa s odkazovníkom ako účastníkom konania nekonalo, nakoľko, ako už bolo spomínané, nezodpovedal by ani za dlhy poručiteľa, ani za náklady spojené s jeho pohrebom.

Dedičská zmluva

Pri dedičskej zmluve ide o dvojstranný právny úkon pre prípad smrti, ktorým jedna strana ustanovuje druhú stranu za svojho dediča, a to buď celej pozostalosti, alebo jej pomernej časti a druhá strana toto prijíma či dvojstranný právny úkon, ktorým jedna strana robí posledné poriadky a druhá strana jej prejav prijíma. Aj tento inštitút v minulosti existoval, keď došlo k jeho úplnému zrušeniu už spomínaným OZ z roku 1950.

Dedičská zmluva v minulosti

V období do roku 1848 dedičská zmluva vo svojich formalitách vychádzala z darovacej zmluvy a zriaďovala sa podľa zásad všeobecných, dvojstranných zmluvných úkonov a tiež nesmela vynechať všeobecné zásady zriadenia závetov pre jednotlivé druhy a stavy. Dedičská zmluva a jej úprava podliehala v ďalšom období, teda v rokoch 1848 - 1876, pomerne stručnej úprave obsiahnutej v rakúskom občianskom zákonníku (ďalej len ABGB).

Legislatívny zámer a dedičská zmluva

Legislatívny zámer uvádza, že dedičská zmluva bude mať väčšiu právnu silu ako ostatné dedičské tituly a že nebude môcť byť jednostranne menená či zrušená. Zmluva ako dedičský titul, podobne ako pri odkaze, je známa a využívaná v mnohých právnych poriadkoch.

Rakúska právna úprava dedičskej zmluvy

Za povšimnutie stojí napr. rakúska právna úprava, ktorá, na rozdiel od nemeckej či švajčiarskej, umožňuje uzatvoriť tento kontrakt len medzi manželmi alebo snúbencami za predpokladu, že uzavrú manželstvo, s čím následne súvisí aj pomerne zriedkavá využiteľnosť tohto inštitútu ako dedičského titulu. Obmedzené je taktiež dedičstvo, ktorým možno v dedičskej zmluve disponovať - v zmysle ustanovení ABGB sa môže dedičská zmluva týkať najviac ¾ budúcej pozostalosti.

Podmienky v dedičskej zmluve

Pri inštitúte dedičskej zmluvy sa vynára otázka, čo v prípade, ak bola v nej stanovená podmienka, resp. povinnosť určitého „protiplnenia“ zo strany poručiteľa, ktorá ak za jeho života zmluvnou stranou (dedičom) splnená nebola, k dedeniu by dôjsť nemalo.

Súdny komisár a dedičská zmluva

Tu by mal opäť úlohu zohrávať súdny komisár, ktorý by sa už v priebehu tzv. predbežného prejednania dedičstva mal zaoberať nielen otázkou formálnej správnosti dedičskej zmluvy, ale aj otázkou, či boli splnené všetky podmienky dohodnuté v dedičskej zmluve. Aj pri tomto dedičskom titule by v prípade rozpornosti medzi jednotlivými dedičmi, samozrejme, platilo, že súdny komisár by vyšetril dedičské právo tých, medzi ktorými by bolo sporné a konal by ďalej s tým, u koho by sa domnieval, že je dedičom, pričom ak by nastala situácia, že by nedošlo k zmieru medzi dedičmi, odkázal by toho z nich, ktorého dedičské právo by sa javilo ako menej pravdepodobné, na súd. Do úvahy by prichádzala aj aplikácia ustanovenia § 175j OSP o prejednaní dedičstva bez nariadenia pojednávania, ak by dedičstvo na základe dedičskej zmluvy pripadlo jedinému dedičovi.

Dedičské náhradníctvo

Dedičské náhradníctvo je ďalším inštitútom, s ktorým sa v novom Občianskom zákonníku počíta. Jeho podstata spočíva v tom, že poručiteľovi sa dá možnosť, aby v závete ustanovil okrem „riadnych“ dedičov aj tzv. náhradných dedičov, a to pre ten prípad, že by „riadne“ ustanovený dedič z akýchkoľvek dôvodov nededil.

Všeobecné náhradníctvo

V teórii sa rozlišuje medzi všeobecným náhradníctvom (tzv. vulgárna substitúcia), ktorého podstatou je určiť, kto bude dedičom v prípade, že sa povolaný dedič nedožije poručiteľovej smrti, alebo v prípade, že sa jej dožije, ale nebude môcť dediť či už z dôvodu dedičskej nespôsobilosti alebo odmietnutia dedičstva. Ak by dedič nadobudol dedičstvo, náhradníctvo by stratilo v tom prípade zmysel a došlo by k jeho zániku.

Zverenecké nástupníctvo

Druhý typ, a to zverenecké nástupníctvo (tzv. fideikomisárna substitúcia), spočíva v tom, že poručiteľ ustanoví dediča s tým, že tento dedič má po určitom čase alebo po splnení určitej podmienky odovzdať dedičstvo náhradnému dedičovi.

Občiansky zákonník z roku 1950

Občiansky zákonník z roku 1950, ktorý odstránil fideikomisárnu substitúciu, v ustanovení § 550 uvádzal okrem iného, že „…neplatné je aj ustanovenie závetu, že to, čo sa zanecháva, má dedič nadobudnúť len na určitý čas alebo neskoršie než dňom poručiteľovej smrti, ako aj ustanovenie závetu o tom, na koho má prejsť dedičstvo po dedičovej smrti…“, čo v zmysle dôvodovej správy bolo odôvodnené snahou, aby dedič nebol rôznymi doložkami v závete obmedzovaný vo voľnom nakladaní so zdedeným majetkom na úkor jeho najúčelnejšieho hospodárskeho využitia.

Predmet substitúcie

Predmetom substitúcie mohla byť len celá pozostalosť, resp. jej podiel.

tags: #dedenie #v #Českej #republike #zavedenie