Antoine de Saint-Exupéry: Knihy ako potrava pre ducha, nie nábytok na ozdobu

Úvod

Diskusný príspevok na tému "Knihy nemajú byť nábytkom, ktorý by ozdoboval dom" otvára dôležitú otázku o hodnote a účele kníh v našom živote. Všetci dospelí boli najprv deťmi, ale len máloktorý z nich si na to pamätá. V duchu tejto myšlienky sa pozrime na to, ako Antoine de Saint-Exupéry vnímal poslanie kníh a ako ho pretavil do svojho diela.

Kniha ako prostriedok komunikácie a poznania

Myslíte si, že autor ktorejkoľvek z kníh pri jej písaní uvažoval nad tým, ako pekne sa bude vynímať medzi soškou anjelika a zbierkou porcelánových sloníkov na polici u nejakej tety či azda susedy? Určite nekládol hlavný dôraz na to, akej farby či z akého papiera bude obal. Na druhej strane je ale samozrejmé, že pozornosť mu venovať treba. Pretože okrem toho, že obal predáva, naznačuje tiež žáner, hlavnú myšlienku či námet.

Autor sa v prvom rade usiluje presvedčiť čitateľa o svojom názore, poukazuje na chyby spoločnosti, hľadá nápravu, alebo chce len vytvoriť balzam na ľudskú myseľ; rozveseliť ju, potešiť, možno rozplakať…

Malý princ a posolstvo pre dospelých

Antoine de Saint - Exupéry sa vo svojom diele Malý princ snaží predostrieť nám, aké dôležité je otvoriť dospelému človeku oči. Dospelému človeku, ktorý nikdy nič nechápe, nič nevidí… „Dospelí sami nikdy nič nechápu a deti to už unavuje, keď im treba stále a stále čosi vysvetľovať.” Áno, to je pravda. Treba im vysvetliť plno vecí a znova ich naučiť vnímať svet okolo inak. Práve to sa snaží naučiť Malý princ pilota strateného v púšti, vo svete dospelých.

Autor sa zaoberá motívom samoty - osamelý a smutný bol nielen malý princ, ale aj samotný autor. Malý princ žil samotársky, nemal nikoho, veľmi túžil po tom, aby si našiel priateľov. Osamelý človek nemôže byť nikdy naozaj šťastný. Pravé šťastie totiž dokážeme nájsť len v blízkosti iného človeka, v blízkosti priateľa. Autor poukázal na hodnotu priateľstva, na jeho cenu a silu. Autor má priateľa (L. Malý princ postretával na svojej ceste niekoľko dospelých. Žili osamote, bez vzťahov, zabudli na putá a zvyklosti, nepozerali sa na túžby svojho srdca, akoby prestali byť ľuďmi. Dospelí sa veľmi ponáhľajú, nevedia však, čo hľadajú, nikdy nie sú spokojní tam, kde sa nachádzajú. Môžu mať v záhrade päťtisíc ruží, ale nebudú šťastní, pretože žijú vo svete, ktorý je len súhrnom anonymných vecí. V skutočnosti však nepotrebujú takú veľkú záhradu. Malý princ neskôr pochopí, čo znamená „skrotiť“ si niekoho. Ruža, ktorej venoval svoj čas, námahu a cit, sa tým stala jedinečnou, aj keď si spočiatku myslel, že je rovnaká ako tie ostatné. Aj tá voda, ktorú objavili v studni, nebola len obyčajnou vodou.

Prečítajte si tiež: Potreba ľudí so srdcom

Filozofická rozprávka Malý princ sa stala jedným z najznámejších diel francúzskej literatúry a jedným z najslávnejších rozprávkových príbehov na svete. Z dedikácie (poznámka. dedikácia - autorské venovanie, venovací text). Zo záveru - obsahuje text s priloženou kresbou saharskej krajiny. V diele sa nachádzajú vlastné kresby autora - ilustrácie priamo súvisiace z textom. Bez nich by úplné pochopenie textu nebolo možné (napr. Autor si spomenul, ako v šiestich rokoch videl obrázok, na ktorom veľhad kráľovský prehltol akéhosi dravca. Poradili mu, aby prestal kresliť, a tak si vybral iné povolanie. Žil samotárskym životom, nemal nikoho, s kým by sa pozhováral, až do čias, keď mal poruchu motora a havaroval na saharskej púšti. Bol opustený, osamelý, tisíce kilometrov od obývaného kraja a zrazu začul hlas malého princa, ktorý žiadal, aby mu nakreslil ovečku. Musel ju prekresľovať niekoľkokrát, až nakreslil debničku a povedal, že v nej sa nachádza ovečka. Trvalo dlho, kým pochopil, odkiaľ prišiel Malý princ, pretože mu nechcel odpovedať na otázky. Pilot sa snaží opísať malého princa, prerozprávať svoje spomienky z pred šiestich rokov, keď sa s ním stretol. Malého princa sa zmocnia pochybnosti, pýta sa, či ovečky obhrýzajú aj baobaby. Malý princ bol na svojej planéte úplne sám. Často bol veľmi smutný. Vtedy pozoroval západ slnka. V jeden deň videl zapadať slnko až štyridsaťtri ráz za sebou. Piaty deň prezradil pilotovi, že má kvetinu, o ktorú sa veľmi strachuje. Spočiatku si myslel, že je to len ďalší baobab, no kríček prestal rásť a vykľula sa z neho ruža. Pred odchodom sa postaral o svoju planétu. Žil v oblasti asteroidov. Tie sa rozhodol navštíviť ako prvé, hľadal tam zamestnanie a poučenie. Na prvom prebýval kráľ. Na druhej planéte býval márnivec, ktorý chcel, aby ho každý obdivoval. Na ďalšej planéte býval pijan. Pije preto, lebo sa hanbí. Hanbí sa preto, lebo pije. Táto návšteva bola veľmi krátka a ostal po nej skľúčený. Ďalšou zastávkou bola planéta, na ktorej sa nachádzal biznismen. Mal veľmi veľa práce, neustále počítal. Počítal hviezdy, hovoril, že ich vlastní. Piata planéta bola najmenšia, vošla sa na ňu len pouličná lampa a lampár. Lampár sa neustále zdravil „dobrý deň“ a „dobrý večer,“ a stále zhasínal a zažíhal lampu. Nevedel si oddýchnuť, pretože deň tam trval len jednu minútu a neustále sa musel starať o svetlo. Šiesta planéta bola desaťkrát väčšia. Býval na nej zemepisec, ktorý o svojej planéte nevedel vôbec nič. Nie je totiž cestovateľom, nechodí, je priveľmi dôležitý na to, aby sa túlal. On len zapisuje, čo sa dozvie od cestovateľov. Zem je siedmou planétou, ktorú navštívil. Malý princ dopadol rovno na púšť, kde nebolo nikoho. Prihovoril sa mu však had. Pýtal sa ho, kde sú ľudia, cítil sa na púšti osamelo. Had mu odpovedal, že človek sa cíti osamelo aj medzi ľuďmi. Nezazrel nikoho, no našiel jednu kvetinu. Chcel sa s niekým spriateliť, vystúpil na vysoký vrch a zvolal. Nešlo mu do hlavy, prečo ľudia niekoľkokrát zopakujú všetko, čo povie. Myslel si, že nemajú predstavivosť. Po dlhej chôdzi konečne našiel cestu, po ktorej sa vydal. Prišiel k záhrade plnej rozkvitnutých ruží, ktoré sa podobali na jeho kvetinu. Myslel si, že jeho kvetina je jedinečná, jediná svojho druhu, teraz však našiel päťtisíc rovnakých. Hovoril si, že nemá žiadnu vzácnu kvetinu, má len obyčajnú ružu. Vtom sa zjavila líška. Prosila ho, aby si ju skrotil, aby si vytvorili puto. Vysvetlila mu, čo znamená skrotiť si niekoho. Povedala mu, aby sa išiel ešte raz pozrieť na ruže a potom mu daruje tajomstvo. Pri pohľade na tých päťtisíc ruží si uvedomil, že jeho kvetina je jediná na svete, že tieto kvetiny sa na ňu vôbec nepodobajú. Pri návrate mu líška prezradila svoje tajomstvo:„Dobre vidíme iba srdcom. Malý princ prichádza k výhybkárovi a pýta sa, čo tam robí. Nevie pochopiť, prečo ľudia nastupujú do vlakov a vystupujú z nich, prečo ide jeden vlak jedným smerom a hneď za ním druhý vlak opačným smerom. Kam tí ľudia idú, čo hľadajú? Stretne obchodníka, ktorý predáva pilulky proti smädu. Prešlo osem dní od pilotovej nehody. Počúvajúc príbeh o obchodníkovi, dopíjal poslednú kvapku vody. Malý princ navrhne, aby išli hľadať studňu. Pilot to síce považuje za nezmyselné, no aj tak sa vydajú na cestu. Po takej dlhej ceste bez pitia táto voda nepredstavovala len obyčajnú živinu. Zrodila sa z veľkej námahy a dlhej chôdze. Ľudia u vás pestujú päťtisíc ruži v jedinej záhrade… a nenachádzajú v nej to, čo hľadajú…[…]A predsa to, čo hľadajú, by sa mohlo nájsť v jedinej ruži alebo v troške vody…[…]Ale oči sú slepé. Takto zneli slová malého princa. Žiadal pilota, aby splnil svoj sľub, aby mu nakreslil náhubok pre ovečku. Chce mať svoju ružu v bezpečí. Malý princ sa chystá na svoj odchod. Dohovára sa s hadom, že príde v tú noc na miesto, kde dopadol na Zem. Malý princ sa pýtal, či ma dobrý jed, či ho nenechá dlho trpieť. Pilot si myslel, že mu had ublíži, a preto ho odohnal. Odvtedy prešlo už šesť rokov. Spomenul si, že k náhubku pre ovečku zabudol nakresliť kožený remienok. Nikdy ho nebude môcť ovečke priviazať. Je teda veľkou záhadou, čo sa stalo na jeho planéte. Pilot nakreslil miesto, kde sa malý princ zjavil na Zemi a potom aj zmizol.

Kniha ako estetický doplnok?

Podľa môjho názoru kniha môže domácnosť skrášliť, avšak svojským spôsobom; len keď plní svoj účel - a to obohatiť človeka o nové skúsenosti, vedomosti, myšlienky a názory. Vtedy naozaj môže svojou prítomnosťou príjemne a pozitívne vplývať na domácich.

Myslím si, že sa stále nachádzajú medzi nami ľudia, ktorí berú knihu do rúk aj z iných dôvodov, než aby z nej oprášili prach. Vystavovať ich len preto, že vlastniť ich mnoho pôsobí tak „intelektuálne” vypovie o úrovni dotyčného „skladníka” skôr, než stihne otvoriť ústa. Veď kniha, z ktorej som mala pri čítaní radosť, mi zakaždým vyčarí úsmev na tvári a vyvolá vo mne príjemný pocit. Pocit spojený so spomienkou na hlavného hrdinu, na postavu, ktorá to neraz nemala v živote ľahké, na postavu, ktorou som sa stávala i ja, keď som so zatajeným dychom hltala stránku za stránkou a netrpezlivo čakala, čo sa udeje. Áno, kniha teda môže byť estetickým doplnkom, ale iba ak k nej máme citovú a myšlienkovú väzbu.

Čo s knihami, ktoré nás nezaujmú?

A ešte o jedno by som Vás chcela poprosiť - ak Vás nejaká kniha nezaujme, nie je dôvod použiť ju ako podložku pod rozkývanú skriňu. Skúste porozmýšľať, či by neurobila službu, pre ktorú bola pôvodne určená, niekomu, kto má iný čitateľský vkus ako Vy.

Život a smrť Antoina de Saint-Exupéry

Napriek tomu, že už prekročil štyridsaťtriročnú vekovú hranicu vojnového pilota, získal povolenie lietať na prieskumnej (neozbrojenej) verzii lietadla P-38 Lighting. Po dvoch prieskumných letoch ale dostal kvôli nehode zákaz ďalších letov, odišiel teda do Alžírska, kde chcel dokončiť Citadelu, knihu, ktorú písal s prestávkami po celý život a nestihol ju dokončiť. Úpenlivými prosbami si vymohol od amerického generála povolenie zúčastniť sa piatich ďalších akcii. Svoj limit však Exupéry vysoko prekročil až na deväť letov.

Prečítajte si tiež: Internetové nákupy: Kompletný prehľad

31. júla 1944 o ôsmej hodine štyridsiatich piatich minútach štartuje pilot Antoine de Saint-Exupéry z leteckej základne v Borgu na severe ostrova Korzika na zvyčajný prieskumný let nad dovtedy okupovaným južným územím Francúzska. Prieskumné lietadlo Lighting s pilotom Saint-Exupérym sa nikdy z tohto letu nevrátilo. Antoin de Saint-Exupéry sa stratil kdesi nad vodami Stredozemného mora. Iba najšľachetnejším z ľudského rodu sa dáva výsada takejto smrti.

V roku 2000 potápač z prístavu Marseille Luk Vanrell našiel a vyfotografoval vrak lietadla v stometrovej hĺbke ktoré by mohlo patriť Saint-Exupérymu. Historik Philippe Castellano sa domnieva že ide o ten istý stroj, v ktorom letel v osudný deň autor Malého princa. „Je vylúčené, aby na fotografiách bolo iné lietadlo než to, ktoré patrilo Saint-Exupérymu“ povedal Castellano. Jeho telo nebolo objavené a príčina jeho zmiznutia sa asi nikdy neobjasní.

Prečítajte si tiež: Zásady písania diskusného príspevku

tags: #diskusny #prispevok #Antoine #de #Saint-Exupéry