Svet potrebuje ľudí, ktorí žijú srdcom

Viera, nádej a láska sú božské čnosti, ktoré dávajú existenciálny zmysel nášmu životu a robia ho nadprirodzeným. V minulosti sa zdali byť teoretické a vzdialené od reálneho života, ale počas Adventu a Vianoc som sa nad nimi začal zamýšľať viac.

Nádej ako hybná sila

Nádej sa nachádzala aj na dne povestnej Pandorinej skrinky. Bola pre mňa hybnou silou v tých najťažších skúškach. Po náročnom detstve som dúfal vo veľkú a uspokojujúcu lásku. Mal som nádej na isté miesto v zamestnaní alebo som očakával akýsi iný rozhodujúci úspech na celý život. Len čo som niečo dosiahol, naplnil ma pocit prázdnoty. To bolo všetko? Naozaj tu nejde o nič viac? Stáva sa jasným, že človek potrebuje nádej, ktorá ide ponad všetko. Stáva sa jasným, že mu môže stačiť len niečo nekonečné, niečo, čo bude vždy viac, než by mohol dosiahnuť. Potrebujeme nádeje - menšie či väčšie -, ktoré nás zo dňa na deň udržiavajú na ceste. No bez veľkej nádeje, ktorá musí presahovať všetko ostatné, aj tak nestačia. Ak nemôžeme dúfať v niečo väčšie než to, čo môžeme z kroka na krok dosiahnuť a čo nám ponúka politická a ekonomická moc, náš život sa čoskoro zúži a zostane beznádejný.

Mnohí mladí ľudia túžia zažiariť. Čím viac som chcel byť významný v očiach sveta, tým menej som bol významný v nebeskom kráľovstve. Nevykonával som dobro okolo seba, pretože som čakal na to, kedy príde môj čas, aby som mohol zažiariť. Môj čas však začal plynúť momentom môjho narodenia. Sú okamihy, v ktorých si nečakane uvedomíme: Áno, malo by to byť presne takto, pravý život by mal byť presne takýto. No, naopak, to, čo v každodennosti nazývame „život“, v skutočnosti nie je životom. Smrťou sa životná voľba, ktorú sme si zvolili, stane definitívnou. Až keď má človek málo času, vie určiť, čo je v živote najdôležitejšie. Keď sa na to pozrieme zbližša, mnohokrát nevieme, po čom naozaj túžime, čo by sme skutočne chceli. Ten, koho sa dotkne láska, začína tušiť, o čom je skutočný život.

Kresťanská viera neprináša len nejaké teoretické poznatky, ale práve tento osobný vzťah, ktorý mení celý náš život. Inými slovami, aj vianočná dobrá zvesť nie je len informatívna, ale je performatívna, čiže nás pretvára. Viera v živote kresťana nie je len nejaké subjektívne sa zameranie na veci, ktoré prídu, ale cez ňu prijímame veľa milosti už teraz. Je cestou a príbehom. Často som sa dotýkal železa namiesto zlata. Dnes si uvedomujem, že práve viera je ten najcennejší dar, aký som dostal bez akejkoľvek zásluhy. Prostredníctvom nej môžem dosiahnuť všetko a dotýkať sa srdcom Boha. Svetlo viery prežiaruje naše osobné dejiny. Ak by sme z nich vybrali len jeden konkrétny okamih, mohol by sa zdať beznádejný. Viera je cestou od prísľubu cez skúšku až k splneniu prisľúbenia. Keďže viera nadobúda podobu cesty, týka sa aj života ľudí, ktorí, hoci neveria, túžia veriť a neustávajú v hľadaní. Viera v Božieho Syna, ktorý sa stal človekom v Ježišovi z Nazareta, nás neoddeľuje od reality, ale nám pomáha pochopiť jej najhlbší význam, objaviť, ako veľmi Boh miluje tento svet a neustále ho vedie k sebe.

Láska ako základný kameň

Vzťah k Bohu bez vzťahu k blížnym by bol len formalizmom. Druhí ľudia sú naším najväčším bohatstvom. Naše životy sú medzi sebou v hlbokom spoločenstve a prostredníctvom mnohotvárnych vplyvov sú jeden s druhým spojené. Nikto nežije sám. Nikto nehreší sám. Nikto nie je spasený sám. Do môjho života neustále vstupuje život tých druhých, v dobrom i v zlom. O tom je viera. Viera sa šíri takpovediac kontaktom, z jedného človeka na druhého, ako sa plameň zapaľuje od iného plameňa. Skúsenosť lásky nám však hovorí, že práve v láske je možné dosiahnuť spoločný pohľad; v nej sa učíme vidieť skutočnosť očami toho druhého a to, že nás to neochudobňuje, naopak, obohacuje náš pohľad.

Prečítajte si tiež: Sociálny svet v ŠKD

„Srdcom veríme.“ (Rim 10, 10) Srdce je v Biblii stredom človeka, v ktorom sa stretajú všetky jeho dimenzie. Srdce je schopné držať pospolu všetky tieto dimenzie vďaka tomu, že je miestom, kde sa otvárame pravde i láske a nechávame sa nimi hlboko dotknúť a premeniť. Viera pretvára celú osobu práve natoľko, nakoľko sa otvára láske. Len ak sa láska zakladá na pravde, môže pretrvať v čase, prekonať prchavý okamih, zostať pevnou a byť oporou na spoločnej ceste. Ak láska nemá vzťah k pravde, je podriadená meniacim sa citom a neprekoná skúšku času. Ako láska potrebuje pravdu, aj pravda potrebuje lásku. Lásku a pravdu nemožno od seba oddeliť. Pravda, ktorú hľadáme, pravda ponúkajúca zmysel našim krokom, nás osvetľuje vtedy, keď sa nás dotkne láska. Sama láska je poznaním. V láske sa najviac podobáme svojmu Stvoriteľovi. Čím viac chceme poznať seba, tým viac musíme hľadieť na Boha. On akoby bol zrkadlom, v ktorom objavujeme naplnený svoj vlastný obraz. Nie tituly ani funkcie, bohatstvo ani luxusné oblečenie, ale láska robí človeka človekom! Ak začneme poznávať, ako veľmi sme milovaní, viera sa po dotyku Božej lásky stáva veľmi istou skutočnosťou. Láska je tou jedinou skutočnou hodnotou zameranou na večnosť a presahuje všetky iné hodnoty. Nezapadá ani nevychádza. Je večná. V láske presahujeme samých seba.

Prejavy lásky v každodennom živote

Neuspokojme sa so svojou aktuálnou schopnosťou milovať, ale hľadajme spôsoby, ako môžeme v láske rásť. Ako veľmi je cítiť, keď sa veci robia s láskou a nie z povinnosti! Keď sa nemusia, ale chcú. Lásku k Bohu vie prejaviť každý svojím vlastným spôsobom. V prípade, že kontakt s Bohom v našich životoch úplne chýba, môžeme v druhom človeku vždy vidieť len druhého a nedokážeme v ňom spoznať Boží obraz. Alebo ak v našich životoch úplne vynecháme pozornosť voči blížnemu, budeme chcieť byť len „zbožní“ a plniť si „svoje náboženské povinnosti“, vytratí sa aj náš vzťah k Bohu. Vtedy je takýto vzťah iba korektný, ale bez lásky. Najmä láska k trpiacim je mierou našej ľudskosti. A to je len základný predpoklad pre život kresťana! Služba druhým otvára naše oči tomu, čo Boh pre nás robí a ako veľmi nás miluje. Trpiacemu človeku možno Boh nedáva argumenty, ktoré by mu všetko vysvetlili, ale ponúka mu odpoveď v podobe svojej prítomnosti. Boh nemôže trpieť, ale môže spolutrpieť. Vieme, že utrpenie nemožno celkom odstrániť, ale môže nadobudnúť zmysel tým, že sa stane úkonom lásky.

Láska je spôsob, ako pochopiť najvnútornejšie jadro inej bytosti. Boh je láska; a ako sa Boh stal svojím narodením veľmi konkrétnym, aj naša láska sa má prejavovať v konkrétnych činoch nášho srdca. Vykročme z púšte - z púšte na seba zameraného ja. Láska vie byť veľmi kreatívna v nachádzaní spôsobu, ako dosiahnuť dobro pre milovaného. Vianočné obdobie je najmä o najvzácnejšom Dare, aký sme dostali. Malé betlehemské dieťa prišlo otvoriť naše srdcia Božej láske. Nechajme sa ním a ľuďmi okolo nás milovať.

Duchovné zážitky a svedectvá

Chceme sa s Vami podeliť o zážitok zo slávnosti požehnania sochy blahoslaveného Jána Pavla a zároveň požehnania obnovenej kaplnky Jána Nepomuckého, patróna rožňavskej diecézy v sobotu 3. Slávnostnejšie to bolo už v piatok, nakoľko sa omše zúčastnil misionár Jozef Humeňanský, ktorý pôsobí v Rwande a je rodákom nášho duchovného otca. V piatky je u nás zvykom, že ruženec sa modlia deti a miništranti spolu s duchovným otcom. Aj teraz to bolo tak, len ruženec s miništrantami sa modlil páter Jozef, misionár. V sobotu sa slávnosť začala fatimským večeradlom - sv. ružencom, ktoré sa s deťmi a miništrantmi pomodlil znova páter misionár. Náš duchovný otec počas ruženca spovedal. Po ruženci sme sa so sochou Panny Márie, ozdobenou kvetmi, v sprievode presunuli k soche bl. Jána Pavla. Na čele sprievodu išli miništranti, ženy niesli sochu Panny Márie, potom nasledovali kňazi a veriaci. Nasledovalo požehnanie sochy bl. Jána Pavla a obnovenej kaplnky. Vrátili sme sa do kostola na sv. omšu. V kázni nás pán dekan, kanonik Gabriel Rakai z Lučenca povzbudil k svätosti kňazov, otcov, matky v rodinách, deti v škole, veriacich na pracoviskách. Môžeme povedať, že na sv. omši sme sa cítili ako v nebi. Tí malí miništranti, to bola radosť na nich hľadieť ako posluhovali kňazom. Duchovný otec s nimi veľa pracuje a sú tak vycvičení, že každý vie, čo má robiť. Po sv. omši bola vyložená Sviatosť Oltárna s krátkou adoráciou a požehnaním otca dekana. Chceme tiež poďakovať za kňazov, ktorí sa zúčastnili na tejto slávnosti a všetkým, ktorí túto slávnosť pripravili. Verím Bohu, ktorého nevidím, no môžem ho cítiť. Verím v Teba, pretože len ty dokážeš zmeniť sny na skutočnosť. zapísala sr.

Deviate Božie prikázanie a boj s hriechom

Jedna rozprávka hovorí o tom, ako zlý čarodejník poslal raz do sveta svojich učňov, aby mu doniesli všetky najhoršie veci, ktoré tam nájdu. Učni sa vrátili a doniesli závisť, lakomstvo, pýchu, nenávisť, sebeckosť, pomstychtivosť, smilstvo a mnoho iných zlých vášní. Čarodejník zmiešal všetko dokopy a vykúzlil z tejto zmiešaniny najhorších ľudských vlastností krásne zrkadlo. Malo však jednu zvláštnu vlastnosť. Všetko sa v ňom odzrkadľovalo trošku inak. Dobré veci sa zmenšovali až na hranicu viditeľnosti a naopak, tie zlé sa zväčšovali do veľmi veľkej miery. Zlý čarodejník bol so svojou prácou spokojný. Prikázal učňom, aby zrkadlo vyniesli až ku hviezdam a potom ho z veľkej výšky pustili na zem. Keď zrkadlo dopadlo na zem, rozbilo sa na milióny ľahučkých, takmer neviditeľných čriepkov, ktoré začali víriť vo vzduchu. Každému človekovi, ktorému sa dostal čo i len najmenší čriepok do oka, zmenil sa pohľad na svet i na blížneho. Nedokázal už vidieť dobro okolo seba. Niet tu na zemi človeka bez hriechu. Pádom prarodičov Adama a Evy prišiel na svet hriech.

Prečítajte si tiež: Pohľad na sociológiu podľa Durkheima

Deviate prikázanie varuje pred nezriadenou telesnou túžbou, alebo telesnou žiadostivosťou. Pán Boh si veľmi cení rodinu. Vzal si ju pod ochranu. Nechce, aby sa rozpadla a preto šieste prikázanie zdôrazňuje a rozširuje o toto deviate prikázanie. Veď manželstvo je najväčším a najkrajším projektom Boha pre človeka! Tu sa rodí nádherná ľudská láska, ktorej plodom sú deti. A preto Pán zasahuje preventívne, keď nám týmto prikázaním akoby povedal: „Ani nečistým pohľadom nekaz manželstvo! Rob so sebou niečo hneď na začiatku! Pamätaj, že už nečisté túžby sú hriešne! Buď statočný a ovládni žiadostivosť svojho tela!“ Boh vidí do vnútra človeka a vie, aké je krehké a náchylné na zlo. Vie, že ak sa niečo objaví v mysli človeka a ak to nezastaví on sám hneď v začiatkoch, vznikne túžba a tá porodí aj skutok. No, a ak je myšlienka zlá a necudná, aký môže byť skutok? Boh chce, aby si boli manželia verní, aby sme nikto nepochádzali z rozvrátených rodín, aby tým netrpeli nevinné deti. Boh nechce, aby si otec a mama hľadali iných partnerov, ale aby boli verní tomu, komu prisahali a sľubovali vernosť pri sobáši. Manželstvo by malo byť pre kohokoľvek nedotknuteľné. Je preto treba vážiť si a ctiť cudzie manželstvo, šťastie manželských partnerov a šťastie detí. Zasahovanie do posvätného manželského zväzku cudzieho manželstva je veľkým a vážnym zlom a ide tu súčasne aj o porušenie ostatných prikázaní. Ako všetky prikázania, aj toto patrí k tým, ktoré nás vychovávajú k láske.

Samotný Ježiš vysvetľuje: „Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie“ (Mt 15, 20). V oblasti čistoty učí, že „každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil v srdci“ (Mt 5, 29). Tieto slová sú pre nás významné, pretože z nich môžeme pochopiť pohnútky človeka v jeho konaní. Preto ženu možno „ukradnúť“ jej manželovi i jednoduchým pohľadom, ktorý však nie je čistý a prechádza k túžbe, vábeniu a samotnému súhlasu k činu. Ako to bolo i v prípade kráľa Dávida s Betsabe, manželkou Uriáša (porov. Aj keď žiadostivosť ešte sama o sebe nie je hriechom, inklinuje k hriechu a sama ho plodí, ak nie je podriadená rozumu osvietenému vierou a ak nemá pomoc - milosť. Ak zabudneme, že neexistuje žiadostivosť, ľahko môžeme banalizovať všetky vnútorné pnutia a považovať ich za prirodzené. Začneme tvrdiť, že nie je nič zlé na tom, nechať sa nimi viesť. Mnohí dokonca tvrdia, že nie je nič zlé nechať sa viesť prirodzeným pudom. Deviate prikázanie nám však pomáha chápať, že veci sa majú trochu inak. Aj na toto deviate prikázanie Deuteronómia dnes útočí zlý duch cez množstvo čriepkov zo zrkadla, ktoré neustále rozosieva. Cez takzvané „pikantné“ komédie, či filmy, ktoré sú útokom na základné normy mravnosti a morálnosti. Buďme preto ostražití a uchovávajme si svoje myšlienky čisté a neporušujme toto prikázanie.

Návrat k Desatoru Božích prikázaní

Rok 2012 nám už plnou parou odkrajuje mesiac za mesiacom a médiá nás v súvislosti s týmto rokom vo svojich programových ponukách čím ďalej tým viac zahŕňajú katastrofickými scenármi o konci sveta a zániku planéty, ktorá nás má vraj v tomto roku postihnúť. To, k čomu sa ľudstvo musí navrátiť, čo ho zbaví strachu z budúcnosti, daruje mu pokoj a bude pre neho zárukou ľudsky zdravého a dôstojného života je navrátenie sa k desatoru Božích prikázaní. Poviete si: „Desatoro? Aké Desatoro? To, čo som sa kedysi dávno učil pred prvým svätým prijímaním ako malý žiačik a čomu som aj tak celkom nerozumel? Desatoro ma pre mňa zastaralý, ba až archaický význam, celé roky som sa s ním nestretol! Takéto a podobné názory ľudia vyrieknu, keď sa spomenie desatoro Božích prikázaní. Nuž, je tomu naozaj tak? Veď keby tých desať rád nebolo pre ľudstvo také dôležité, nebol by nám ich predsa Boh dal! Bol by nám dal iné rady, napríklad: ako čo najlepšie nakupovať v hypermarkete, alebo ako získať čo najvýhodnejšiu poistku, atď. Poznám zmysel a význam desatora Božích prikázaní naozaj skúsenostne? Ako vnímam Desatoro? Obmedzuje ma, alebo je pre mňa cestou k skutočnej slobode Božieho dieťaťa? Je pre mňa ľahké prikázania zachovávať, alebo ich beriem len ako niečo nadradené? Nad takýmito a podobnými otázkami sa budeme každý mesiac spoločne zamýšľať a postupne rozoberať jednotlivé prikázania Desatora. Skúsime si ich nanovo bližšie priblížiť a oživiť, budeme sa Pána nanovo pýtať, prosiť a odprosovať ho, ďakovať mu.

Prvé prikázanie: Ja som Pán, tvoj Boh!

Ja som Pán,tvoj Boh! Ja som Pán, Tvoj Boh. Zastavme sa pri slovíčku Tvoj. Boh nám toto slovo hlboko vpísal do srdca a preto mu máme dôverovať, že on riadi náš život. Ale je pre mňa Boh skutočne tým mojím Bohom? Má v mojom živote naozaj prvé miesto? Nedávam prednosť skôr svojmu názoru pred jeho slovom a svojej vôli pred jeho zákonmi a prikázaniami? Tak ako dieťa odhodlane a s láskou povie: „To je moja mamička…“ a ešte tuhšie sa k nej privinie. Tak sa máme aj my s detinskou láskou vinúť k svojmu Bohu, k svojmu Stvoriteľovi a Pánovi. Boh nám nedal toto prikázanie, aby si nás nasilu pripútal k sebe a autoritársky nariadil, že ho máme oslavovať. Boh vo svojej veľkej prozreteľnosti videl, ako bude ľudstvo pokúšané k zlému, ako sa bude pokúšať od Boha oddialiť. Len milovaný Otec mohol vyrieknuť a cez Mojžiša na hore Sinaj písať prstom na kamenné tabule slová prikázaní (Dekalóg). Ten milosrdný a milujúci Otec, ktorý má starosť o každé svoje Božie dieťa. Čo mohol Boh urobiť väčšie a milujúcejšie, ako to, že aj svojho jediného Syna dovolil utýrať až na smrť, aby sme my mohli mať večný život! A my si často na toho nášho Boha cez deň, ba ani večer, keď už ideme spať ani nespomenieme, neporozprávame sa s ním úprimnou a otvorenou modlitbou, nepočúvame jeho hlas, ktorým k nám hovorí cez naše svedomie. Dnešní ľudia ako keby ani nežili, nemajú čas na svoje deti, na svoje manželky, na svojich rodičov, na nič. LEN ZARÁBAJÚ! „Haló, ľudia“, kričí Boh: „Ja som Pán, Tvoj Boh.“ A hovorí to jasne a zrozumiteľne: „Takto sa sami rútite do záhuby, mám o vás strach. Vidím, akí ste preťažení a aj čas, ktorý venujete mne v odriekavaní niekoľkých Otčenášov cítim, že považujete za stratený, lebo ste ho mohli využiť pre seba. Ó, vy nepoučiteľní ľudia! Nebudeš mať okrem mňa iných Bohov, ktorým by si sa klaňal! V dnešnom modernom svete to už to nie sú nejaké drevené figúrky bôžikov, ktorým sa klaňali ľudia málo vyspelí v dávnych časoch. Dnes sú to úplne reálne modly nášho konzumného každodenného života. Jeden stavia nadovšetko pozemský blahobyt a pôžitky, druhý miluje peniaze, tretí moc, ďalší má zas ženu, ktorej by priniesol každú obeť a kvôli ktorej zabúda na všetko ostatné, posadnutosť krásou a módou, atď, atď. Toto je skutočne modloslužba v pravom zmysle slova. Boh je darcom slobody práve tak ako je aj darcom prikázaní. Nechce ani nemôže obmedzovať našu slobodu, ale naopak, pomáha našej slobode oslabenej prvotným dedičným hriechom, aby sa ľahšie rozhodovala pre dobro a odmietala zlo. I Ježiš Kristus nás povzbudzuje: „Ostaňte v mojej láske!

Druhé prikázanie: Nevezmeš meno Božie nadarmo

Meno sa používa na označenie osoby. Slovo „nevezmeš…“ môžeme presnejšie a zrozumiteľnejšie označiť aj nevyriekneš, nepovieš Božie meno zbytočne. Jadrom tohto prikázania je úcta a láska k Božiemu menu. Úcta k Božiemu menu má byť výrazom našej lásky k nemu. V Starom zákone židia tak uctievali Božie meno Jahve, že sa ho neopovážili ani vysloviť, ani keď čítali Bibliu. Druhé Božie prikázanie chápeme tak, že nemáme zahrešiť Božie meno, alebo meno Ježiša Krista, či meno Panny Márie a iných svätých v hneve. Ani nemáme toto meno vyslovovať bezdôvodne, bez patričnej úcty. Mnohí ľudia totiž vyslovujú Božie meno aj vtedy, keď na neho vôbec nemyslia. Robia napríklad doma v záhrade a vypadne im z rúk motyka, zahrešia Božím menom. Alebo sa niečoho zľaknú a hneď vyslovia Božia meno. Alebo sa nad niečím rozčuľujú a pomedzi nadávky a škaredé slová, miešajú aj Božie meno. Druhé Božie prikázanie nás učí, že i sám Boh si želá, aby sme mali v bázni sväté mená, ktorými sa nám predstavil, aby sme ho mohli nimi oslovovať a prihovárať sa mu. Pánovo meno máme mať v úcte, lebo aj žalmista hovorí: „Pane, náš Vládca, aké vznešené je Tvoje meno po celej zemi“(Ž8,2). Božie meno je sväté a keď ho vyslovujeme, máme to robiť s vierou. Patria sem napríklad katolícky pozdrav: „Pochválený buď Ježiš Kristus“, kde sa spomína meno Ježiša Krista. Keď vyjadrujeme vďaku „Bohu vďaka, Chvála Bohu“, alebo „Pán Boh zaplať“. Keď chceme na niekoho zvolať Božiu pomoc, alebo požehnanie hovoríme: „Pán Boh pomáhaj!“ Alebo „Boh ťa žehnaj!“ Alebo keď niečo začíname zvykneme hovoriť „v mene Božom“.

Prečítajte si tiež: Pomoc pre osoby odkázané na pomoc

Ťažké hriechy proti druhému prikázaniu Desatora sú bohorúhanie a zlorečenie. Tieto sú obzvlášť nebezpečné pre našu dušu. Pri bohorúhaní ide o potupenie, zneuctenie, alebo zosmiešnenie Boha a svätých vecí. Bohorúhanie je napríklad vyčítať Bohu nešťastie, zvaľovať na Boha vinu (neschopnosť prijať kríž). Hovoriť o Bohu nepravdivo, s nenávisťou, napríklad tvrdiť o sebe, že ja viem toľko ako Boh, konať v mene Božom zlo. Zlorečenie sa nazýva aj preklínanie. Sľub je úkon nábožnosti, je to vôľa, ktorá nás zaväzuje urobiť niečo viac a lepšie, alebo zrieknuť sa niečoho, čo nie je inak pre človeka povinné. Berieme pritom Božie meno za svedka. Takéto verejné, alebo súkromné sľuby sú veľmi vážna vec, preto by sme sa mali prv, ako sa rozhodneme Bohu niečo sľúbiť, poradiť sa so spovedníkom. Pretože čo Pánu Bohu sľúbime, už nepatrí nám, preto sľub musíme dodržať. Prísaha je vzývanie Božieho mena ako svedectva pravdy. Prisahať je dovolené len na pravdivú a dobrú vec a vtedy, keď to vyžaduje cirkev, alebo iná vážna okolnosť. Je to napríklad manželská prísaha, prísaha pred súdom, vojenská prísaha, atď. Nikdy neprisahajme zbytočne a na malichernú vec, ak hovoríme pravdu, budú nám ľudia veriť aj bez prísahy. Aj Pán Ježiš nás nabádal: „Ja Vám hovorím: Vôbec neprisahajte - ani na nebo, lebo ono je Božím trónom, ani na zem, lebo ona je podnožkou jeho nôh, ani na Jeruzalem, pretože je mestom veľkého Kráľa, ani na hlavu neprisahaj, lebo ani jediný vlas nemôžeš urobiť bielym alebo čiernym. Ale vaša reč nech je áno - áno“, „nie - nie“. Čo je navyše pochádza od Zlého“ (Mt5, 34-37). Keď teda Ježiš zakazuje prísahu, robí tak preto, aby sa nepoužívala zbytočne a nadarmo. Svätosť Božieho mena vyžaduje, aby sme sa k nemu neuchyľovali pre malicherné záležitosti. Prosme Pána aby sme vládali žiť v pravde a podľa pravdy, aby naše „áno“ bolo naozaj áno a naše „nie“ bolo skutočným nie. Možno si v každodennom živote ani neuvedomujeme, že hrešíme proti druhému Božiemu prikázaniu, ale Boh vo svojej veľkej milosrdnosti a láske nás nabáda, aby sme konali pokánie a tieto svoje hriechy vyznali, opravdivo oľutovali a stránili sa ďalšiemu hrešeniu. Nuž tieto pôstne dni, keď budeme pristupovať k veľkonočnej svätej spovedi, máme na to ideálnu možnosť. Nepremeškajme túto možnosť.

Tretie prikázanie: Pamätaj, že máš svätiť sviatočný deň

„Konečne víkend“, vzdychnú si mnohí pracujúci ľudia po celom pracovnom týždni. Je prirodzené, že túžime po odpočinku. Tento jeden deň Boh vydelil pre seba, aby sme naň nezabudli a zároveň vo svojej nekonečnej múdrosti ho daroval nám na odpočinok a na to, aby tento deň bol pre nás dňom, kedy ho zasvätíme bližším vzťahom s Ním. Ak na tento vzťah zabudneme, žije sa nám ťažko. Rovnako ťažko sa žije, ak zabúdame vypnúť, lebo si nenájdeme čas na oddych. Dnešní moderní ľudia si v piatok pri odchode želajú „pekný víkend“. Ale čo je to ten pekný víkend? Každý z nás si azda predstaví niečo iné. Pre jedného je to športovanie, turizmus, či rekreácia, pre iného posedenie v bare pri poháriku s priateľmi, či návšteva nejakého kultúrno-spoločenského podujatia. V podstate nič z toho, čo som vymenovala, nie je striktne zakázané, ale pre rodinu a obzvlášť pre kresťanskú rodinu, alebo aj pre jednotlivcov to má byť deň, kedy sa máme zastaviť, oddýchnuť si, ďakovať nebeskému Otcovi za všetky dary. Žiaľ, v našom štáte sú supermarkety a hypermarkety otvorené aj v nedeľu a tak si mnohí akosi zvykli (vrátane veriacich) nakupovať práve v tento deň. Dokonca sa to v niektorých rodinách stalo priam „kultúrnym“ výletom…

tags: #svet #potrebuje #ludi #ktori #ziju #srdcom