Etické problémy mladých ľudí v 21. storočí: Diskusia a výzvy

Mladí ľudia v 21. storočí čelia jedinečným etickým výzvam, ktoré súvisia s rýchlym vývojom spoločnosti, technológií a globálnych udalostí. Diskusia o týchto problémoch je kľúčová pre formovanie etického kompasu mladej generácie a pre budovanie spravodlivejšej a udržateľnejšej budúcnosti.

Úvod

V každej dobe a v každej krajine sú mladí ľudia vystavení pôsobeniu konkrétneho prostredia a konkrétnych okolností. Hádam nikdy však na nich nevplývali také rozsiahle a invazívne zmeny ako dnes. Globalizácia, rýchly technologický vývoj, klimatická kríza, utečenecká kríza, rastúca sila internetových algoritmov, pandémia nového koronavírusu, vojna na Ukrajine - na mladých, ktorí ešte len prekračujú prah dospelosti dnes nedoliehajú len problémy ich rodnej krajiny, ale celého sveta.

Diskusia Vizionárov o etických výzvach mladých ľudí

V Aureliu - zážitkovom centre vedy v Bratislave - sa 24. októbra konala diskusia z cyklu Vizionári, ktorý prebieha od marca 2020 a zameriava sa na svetové trendy v zdravotníctve, ekonomike či školstve. Moderuje ho Zlatica Puškárová, známa tvár televízie Markíza, ktorá je aj jeho autorkou. Témou konferencie z cyklu Vizionári bola tentoraz otázka, či prežijú mladí ľudia v 21. storočí.

Vladimír Šucha skonštatoval, že žijeme v dobe veľkých zmien, ktoré prebiehajú súčasne vo viacerých oblastiach. Každá zmena predstavuje pre ľudský organizmus istú dávku stresu a keď je zmien veľa, tlak sa zvyšuje. Svedčia o tom napokon aj najnovšie štatistické údaje o raste psychických porúch. „Pocit osamelosti za posledné tri - štyri roky vzrástol štvornásobne - z deväť na tridsaťšesť percent. Počet pacientov s duševnými poruchami sa za posledných desať rokov zdvojnásobil, pričom dáta ukazujú, že horšie sú na tom dievčatá ako chlapci,“ upozornil. Hudobník a pedagóg Ivan Šiller poznamenal, že tieto zmeny sa týkajú nás všetkých, teda aj starších a starých ľudí, tým pádom na sebe musíme zapracovať všetci rovnako.

Je otázne, či je vo vzdelávacom systéme priestor i na pestovanie emocionálnej stránky študentov. Daniel Bútora vyjadril presvedčenie, že to je nevyhnutné: „Riaditelia škôl majú obrovskú slobodu. Nečakajme, že to vyrieši štát.“ Janette Motlová na jeho slová zareagovala tým, že mať opis systémovej zmeny na papieri je jedna vec, a druhá vec je dostať ju do praxe. „Zmena myslenia ešte potrvá. Potrebujeme spojiť rozum a cit. Zbytočne budem nalievať vodu, keď nemám pohár. Podľa Miriam Lexmann sa táto zmena musí udiať v istom ekosystéme. „Pripravuje sa zákon o umelej inteligencii, ale zatiaľ sa, žiaľ, nebudú regulovať internetové algoritmy. Myslím, že by sa mali. Myslím si tiež, že by ľuďom malo byť umožnené pracovať na home office z miesta ich bydliska aj pre inú krajinu, v akej žijú. Dnes totiž veľa detí vyrastá bez rodičov, pretože pracujú v zahraničí.“ Europoslankyňa ďalej kritizovala, že sa peniaze z Plánu obnovy v rámci podpory duševného zdravia majú investovať do budov, pričom nemáme dostatok psychológov a psychiatrov, ktorí by v nich pracovali. Kritizovala tiež vnímanie Číny ako pokrokovej krajiny, ktorá dokáže pomocou algoritmov na internete vyhodnocovať, kto má duševné problémy. „Som z toho šokovaná, veď si nemôžeme brať príklad z totalitného režimu. Naopak, fenomén sociálnych sietí musíme podrobne analyzovať. Janette Motlová jej názor potvrdila, keď hovorila o výskume, na ktorom spolupracuje s Čechmi. Eva Polláková hovorila o tom, že v ich škole majú žiaci k dispozícii iPad aj počas vyučovania a majú ho aj doma, pričom jeho obsah môžu zdieľať so spolužiakmi. „Sociálne siete, internet - to tu odznelo ako nebezpečenstvá. My im dávame priestor pre ich používanie, ale zároveň ich vzdelávame v tom, ako to robiť bezpečne.

Prečítajte si tiež: Potreba ľudí so srdcom

Venus Johanpour sa podelila o to, ako veľmi v jej škole dbajú na budovanie ľudského charakteru. „Každý týždeň sa deti naučia jednu dobrú vlastnosť, napríklad pravdovravnosť, pokoru, štedrosť, spoluprácu a podobne. Pretože učitelia veľa diskutujú, ako o dobrých vlastnostiach učiť, zozbierali sme o nich príbehy, pesničky, básne, knihy, ktoré na vyučovaní používajú. O tej-ktorej dobrej vlastnosti sa neučíme len na jednej hodine, ale vo všetkých predmetoch a celý týždeň. Komunikujeme o nej aj s rodičmi a učitelia sa snažia, aby sa daná vlastnosť odzrkadľovala aj v ich správaní k deťom. Janette Motlová upozornila, že hodnotovú pokrivenosť detí a mladých ľudí často tvoria ich rodičia. „Vnucujú im svoju predstavu úspechu. Chcú, aby sa vzdelávali na vysokých školách, lebo to im zabezpečí lepšiu obživu a spoločenský úspech. Spoločenská potreba je pritom v rozpore s touto predstavou, na pracovnom trhu je nedostatok ľudí so stredoškolským či s učňovským vzdelaním. Diskusia bola v mnohom podnetná. Naopak, zmeny sa musia diať na viacerých úrovniach súčasne, a to v rodine, škole, zákonoch a podobne.

Dôležitosť diskusie a kritického myslenia

Diskutujeme, aby sme si porozumeli, a nie aby sme jeden druhého porazili. Každý dospelý človek je strojcom svojho šťastia a má právo na svoj svetonázor, nech už je akýkoľvek, hovorí šachový majster. Blíži sa začiatok školského roka, ďalšieho s koronavírusom a nielen pandémia, ale ani situácia v spoločnosti stále nie je lepšia. S deťmi, ktoré čakajú tiež náročné dni, by sa rodič mal rozprávať otvorene, no zároveň ho viesť a učiť správnej diskusii. Ako? Ako diskutovať s porozumením a v mieri? „Učil vás niekto niekedy diskutovať? Bola to téma v škole alebo v rodine? Tuším vašu odpoveď: pravdepodobne ani vás, ani veľkú väčšinu Sloveniek a Slovákov nikto neučil konštruktívne sa zhovárať.“

Práve rozhovor, v ktorom môžete povedať čokoľvek bez strachu, že za svoj názor budete zosmiešňovaný či ponižovaný - teda bez strachu z neetického správania, je základom na to, aby sa mohlo ono kritické myslenie zrodiť. Pretože neexistuje jediný správny názor, iba správne fakty. Pretože čím viac názorov, tým viac informácií dokážete zhromaždiť. Aj o tom sme sa zhovárali s lektorom kritického myslenia a šachovým veľmajstrom Jánom Markošom.

Každý z nás si viac menej vie predstaviť, čo je to to zvláštne a čarovné kritické myslenie - a najmä ako veľmi je potrebné ho učiť naše deti. Nepodľahnúť konšpiračným teóriám, manipulátorom, overovať si informácie a kriticky o nich zmýšľať - a hlavne - byť schopný v mieri diskutovať verejne či v kruhu rodinných príslušníkov bez toho, aby sme podľahli emóciám a rozhádali sa na život a na smrť…

Obdobie pandémie, sociálnej izolácie a lockdownov je zložité dostatočne na to, aby sme si ho ešte zhoršovali. Či inak - názor povýšili nad človeka. Je to náročná požiadavka? Aj na toto v rozhovore pre Najmama.sk odpovedá Ján Markoš - známy šachový majster i lektor kritického myslenia, ktorý sa na poslednej konferencii TEDxBratislava chystal predložiť schémy, ktoré by nám mohli pomôcť zvládať diskusie na etické alebo hodnotové témy.

Prečítajte si tiež: Internetové nákupy: Kompletný prehľad

Markoš má okrem iného za sebou vydanie úspešných kníh a podieľal sa aj na vytvorení príručky kritického myslenia zadarmo pre stredné školy.

Kritické myslenie na slovenských školách

Aby sa mladý človek naučil kriticky myslieť, potrebuje mať možnosť diskutovať v bezpečnom prostredí, v ktorom môže povedať akýkoľvek svoj názor. Nie som si istý, či takýto bezpečný priestor na voľnú výmenu myšlienok naše stredné školy poskytujú. Skôr sa obávam, že sa tak deje len v menšine prípadov. Aby mohli učitelia a učiteľky vytvárať priestor pokoja a bezpečia pre svojich žiakov, musia mať oni sami dostatok priestoru a energie. Bohužiaľ, energia učiteľov je často napätá: musia zvládnuť množstvo učiva i byrokracie. Myslím, že školám by svedčala väčšia autonómia ako aj viac peňazí: potom by vznikol priestor, ktorý by mohli učitelia i žiaci využiť na rozvoj kritického myslenia.

Pravidlá správnej argumentácie

Poviem len úplný základ: diskutujeme preto, aby sme si porozumeli, a nie aby sme jeden druhého porazili. A diskutovať je potrebné pomaly a pozorne: radšej sa dvakrát spýtať, ako to ten druhý myslel, než vypáliť odpoveď, ktorú budem neskôr ľutovať.

Typickým je napríklad argument ad hominem: nesústredím sa na to, čo druhý človek povedal, ale na jeho osobu: napríklad na jeho nedostatočné vzdelanie či kompetenciu. Už z rozprávky Cisárove nové šaty však vieme, že pravdu môže povedať aj malé dieťa. Ďalším argumentačným faulom je napríklad falošná dilema: váš spoludiskutujúci pred vás predloží dve možnosti, a dáva vám tak napohľad možnosť voľby. V skutočnosti obe tieto možnosti ale nastavil tak, aby sa hodili jemu, nie vám. Vaša manželka či manžel vám môže napríklad blahosklonne povedať: môžeme ísť k moru do Chorvátska alebo Talianska, výber je na tebe! Ale vy pritom vôbec nechcete ísť k moru, omnoho radšej by ste išli do hôr…

Schémy/triky, ktoré by nám mohli pomôcť zvládať diskusie na etické a hodnotové problémy

Kritické myslenie je schopnosť rozoznávať kvalitu informácií. Keď si prečítate - napríklad na internete - nejakú informáciu, je potrebné vedieť zhodnotiť nielen to, či je pravdivá alebo nepravdivá, ale napríklad aj to, či je relevantná alebo marginálna, dôveryhodná alebo nedôveryhodná, férová či neférová.

Prečítajte si tiež: Zásady písania diskusného príspevku

V rodinnom živote sa to týka napríklad informácií o chorobách detí. Určite si viete predstaviť, že keď má vaše dieťa nejaké podivné príznaky a vy si o nich začnete čítať na internete, je veľmi užitočné vedieť rozoznať, ktoré informácie sú pravdepodobne pravdivé a relevantné a ktoré sú len na úrovni „jedna pani povedala“.

Etické problémy, ktoré rezonujú na Slovensku

Medzi etické spory, ktoré v posledných rokoch na Slovensku rezonovali, bola napríklad diskusia o interrupciách, diskusia o miere našej povinnosti pomôcť migrantom z krajín zasiahnutých vojnou, ale aj diskusia o tom, čo zatvoriť a čo nechať otvorené počas lockdownu. V najbližších mesiacoch bude zrejme dosť rezonovať téma, ako a či vôbec nútiť ľudí k očkovaniu proti koronavírusu, keďže na dosiahnutie kolektívnej imunity potrebujeme omnoho vyššiu preočkovanosť, než momentálne máme.

Ako zistiť, že mi chýba kritické myslenie?

Kritické myslenie je charakterizované ochotou akceptovať aj iný názor, než je ten môj, priznať si chybu či nevedomosť. Ak teda stretnete niekoho, kto má na všetko jasný názor a odmieta o čomkoľvek diskutovať, môžete si byť istá, že tomuto človeku sa kritické myslenie vyhlo oblúkom.

Ako nájsť cestu ku človeku, ktorému chýba kritické myslenie?

Myslím, že je dôležité mať realistické ciele. Každý dospelý človek je strojcom svojho šťastia a má právo na svoj svetonázor, nech už je akýkoľvek. Pokým sa s ním bude cítiť zžitý, len ťažko ho zmeníte samotnou diskusiou. Každý z nás si však čas od času prechádza momentami krízy a utrpenia, a v týchto chvíľach často hľadáme nové cesty a nové perspektívy. Možno práve tieto chvíle sú okamihmi, keď je možné priblížiť sa aj inak neprístupnému človeku.

Ako rozvíjať kritické myslenie u detí?

Jedna jednoduchá rada: čítajte si s deťmi knihy. Tak ako sa priepasť nedá preskočiť dvomi malými skokmi, nedá sa ani kritické myslenie naučiť z päťminútových YouTube videí. Čítanie kníh je preto kľúčové: od rozprávok cez Annu zo Zeleného domu alebo Chlapcov od Bobrej rieky až k titulom, ktoré by sa temer dali nazvať filozofickými.

Polarizácia spoločnosti a kritické myslenie

Racionalita je nielen užitočným nástrojom poznávania sveta, ale aj výborným prostriedkom komunikácie. S druhým človekom sa nemusím zhodnúť na tom, či je fialová pekná farba, nemusíme spolu ani zdieľať rovnakú emóciu (ja môžem byť smutný a vy napríklad nahnevaná, a neexistuje spôsob, ako si tieto emócie navzájom vymeniť). Mali by sme sa ale zhodnúť na tom, že 2+2=4, alebo že existuje gravitácia, pretože tieto poznatky vieme uchopiť rozumom. A preto je náš mozog skvelým nástrojom, ako prekonávať rôzne zákopové vojny v spoločnosti. Aj nepriatelia sa totiž môžu zísť a navzájom si vysvetliť, že ich vzájomná nenávisť k ničomu dobrému nepovedie, a radšej sa teda rozumne dohodnúť.

Na to ale potrebujeme vedieť jednať mimo vplyvu našich emócií - a polarizácia buduje aj na emóciách a ich vyvolávaní. Ako sa v našej spoločnosti zísť s nepriateľom bez emócií? Tak isto, ako sa nanovo stretnem s človekom, s ktorým som sa predtým pohádal. Vyventilujem si emócie inde, nechám problém trochu vychladnúť a potom sa s dobrým úmyslom vrátim k rozhovoru.

Sloboda slova a jej hranice

Sloboda slova nesmie byť absolútna, pretože, v skratke, môže viesť k neslobode - teda k dehumanizujúcim výrokom, vyhláseniam, rečiam, následne k násiliu a popieraniu ľudských práv a ľudskej dôstojnosti. Podľa vás málo rozumieme slovám aj ich sile.

Naše názory sa rýchlo stávajú súčasťou našej identity. Keď sa vzdám svojho názoru, akoby som sa vzdal kúsku seba. Keď prehráme v nejakej diskusii, cítime sa tak trochu ponížene a dehonestovane, skoro akoby sme dostali facku. Je preto potrebné vedome sa tomuto pocitu vzoprieť. Nemilovať príliš svoje názory, nepripustiť si ich k telu.

Ako sa vysporiadať s urážaním v diskusii?

Na takúto diskusiu nesmieme pristúpiť. Ľudská dôstojnosť je takmer to najdôležitejšie, čo máme. Nesmieme sa nechať urážať. Ak ma druhý človek uráža, je zrejmé, že mu nejde o to, dohodnúť sa, ale skôr o víťazstvo. V takomto prípade je najlepšie ohradiť sa, trvať na slušnom tóne diskusie, a keď to druhá strana neakceptuje, jednoducho z diskusie odísť. Diváci už rozoznajú, kto sa zachoval slušne a kto ako buran.

Ako sa odosobniť v diskusii?

Diskutovať tak, aby sme dospeli k výsledku, nie je jednoduché. Ale určite pomáha, ak sa dokážeme odosobniť, ak si svoje ani cudzie názory neberieme príliš k telu. To je zrejme klinec, ktorý potrebujeme udierať po hlavičke - nebrať si názory osobne, odosobniť sa. Dá sa to vôbec?

Samozrejme sú ľudia v diskusii schopní sa odosobniť. To je znakom profesionality. Keď napríklad idete k lekárovi a on vás trpezlivo vypočuje, aj keď je unavený a mal pred minútou nepríjemný rozhovor s kolegom, vtedy sa odosobňuje, aby bol prítomný ako profesionál pre vás. Nevidím problém v tom, prečo by sme rovnako nemohli postupovať aj my, povedzme v etických diskusiách. Ide len o profesionalitu, alebo o dospelosť, ak chcete.

Ako sa vyrovnať s omylom?

Málokto z nás sa rád mýli. Málokto z nás sa rád ospravedlňuje. A málokto rád prizná, že nevie. Ale spomeniete si na ten pocit po tom, ako ste sa ospravedlnili, alebo ako ste uznali svoj zjavný omyl? Ten pocit úľavy a ľahkosti? Pravda oslobodzuje. A je preto dôležité snažiť sa k nej dospieť, aj za cenu, že musíme priznať svoje omyly.

Čo hľadať, ak hľadáme pravdu?

Ak sa rozprávame o rovine medziľudských vzťahov, hľadanie pravdy je vlastne oslobodzovaním od vlastných túžob, strachov, ilúzií. Je veľmi oslobodzujúce vidieť svoje blízke vzťahy také, ako sú, bez ružových, ale i čiernych okuliarov.

tags: #mlady #clovek #eticke #problemy #diskusia