
Pondelok 22. apríla je dňom, kedy si pripomíname okrúhle výročia narodenia viacerých významných osobností. Tento článok sa zameriava na životné príbehy Steva Fossetta, Roberta Oppenheimera, Immanuela Kanta a Ivana Gašparíka, pričom zdôrazňuje ich úspechy, filozofické myšlienky a dobrodružné cesty.
James Stephen Fossett, známy ako Steve Fossett, sa narodil 22. apríla 1944 v Jacksone, Tennessee a vyrastal v Garden Grove, Kalifornia. Po ukončení ekonómie a filozofie na Stanfordskej univerzite v roku 1966 a získaní titulu MBA na Washingtonskej univerzite v St. Louis, sa stal burzovým maklérom a nadobudol miliardové bohatstvo. To mu umožnilo realizovať svoje sny a túžby, a tak sa neúnavne púšťal do jedného dobrodružstva za druhým.
Fossett upútal pozornosť už v roku 1965, keď ako študent doplával k ostrovu Alcatraz. Počas svojho života prekonával rekordy na zemi, na vode aj vo vzduchu. V roku 2002 ako prvý obletel sám celý svet v balóne a v roku 2005 absolvoval sólový non-stop let lietadlom okolo sveta bez doplňovania paliva.
Od sólového letu balónom okolo zemegule neodradilo Fossetta ani päť neúspešných pokusov. Až šiesty, v lete roku 2002, bol úspešný. Na teplovzdušnom balóne Spirit of Freedom (Duch slobody) sa vydal na cestu 19. júna. Po 13 dňoch a ôsmich hodinách pristál 2. júla 2002 opäť v Austrálii v štáte Queensland.
Na slávny sólový non-stop oblet okolo zemegule - bez medzipristátia a natankovania - vyštartoval 28. februára 2005 na jednomotorovom lietadle Virgin Atlantic Global Flyer z letiska Salina v americkom štáte Kansas. Po 67-mich hodinách na tom istom letisku 3. marca úspešne pristál.
Prečítajte si tiež: Možnosti financovania pre dôchodcov
Dňa 3. septembra 2007 predpoludním sa vydal Steve Fossett na malom lietadle Citabria Super Decathlon na krátky vyhliadkový let nad Nevadskou púšťou. Bola to však jeho posledná cesta za dobrodružstvom. Podľa vyšetrovateľov pád malého lietadla zavinili turbulencie, kvôli ktorým stratil nad lietadlom kontrolu a narazil do hory. Keďže stovky dobrovoľníkov a profesionálov po Fossettovi dlhé týždne i mesiace márne pátrali, na žiadosť jeho manželky Peggy, vyhlásil súd v Chicagu 15. februára 2008 Fossetta za mŕtveho. Definitívny koniec životného príbehu slávneho svetobežníka urobil ale až náhodný nález trosiek lietadla a ľudských ostatkov koncom septembra a začiatkom októbra 2008 skupinou turistov asi 100 kilometrov od miesta štartu.
Už ako mladý chlapec vedel, že Robert Oppenheimer sa raz stane vedcom. A nie hocijakým. Takým, ktorého si všetci zapamätajú. Chcel byť niečím výnimočný. Americký atómový fyzik, autor teórie neutrónových hviezd a zároveň propagátor mierového využitia atómovej energie sa narodil 22. apríla.
Oppenheimer najskôr študoval na Harvarde v USA. S fyzikom Ernestom Ruthefordom potom pracoval na univerzite v Cambridge vo Veľkej Británii. Po návrate do USA študoval opäť na Harvarde a na kalifornskom technologickom inštitúte (California institute of Technology - Caltech) v Pasadene. Neskôr vyučoval a študoval jadrové procesy na kalifornskej univerzite v Berkeley aj na Caltechu.
V roku 1943 ho poverili vedením projektu Manhattan v tajných laboratóriách v Los Alamos v Novom Mexiku. Na vývoji a výrobe atómovej bomby spolupracovalo okolo tritisíc popredných vedcov nielen amerických, ale i tých, ktorí unikli z Európy pred fašizmom. Ako predvídavý vedec sa snažil, aby bola vyvinutá bomba použitá iba ako hrozba, no Spojené štáty ju v auguste 1945 použili. Účinok jadrovej zbrane, ktorú zvrhli na Hirošimu a Nagasaki Oppenheimerom hlboko otriasla.
Po vojne sa stal hlavným poradcom v novovytvorenej Komisii pre atómovú energiu (United States Atomic Energy Commission, AEC). Svoju pozíciu využíval pre lobing za medzinárodnú kontrolu atómovej energie a na zastavenie pretekov v jadrovom zbrojení so Sovietskym zväzom. V roku 1953 ho obvinili z náklonnosti ku komunistickej ideológii v tridsiatych rokoch. Hoci neverejné vypočúvanie v roku 1954 preukázalo jeho nevinu, dostal zákaz pracovať s vojenským tajomstvom a svoju činnosť v AEC musel ukončiť.
Prečítajte si tiež: Všetko o zľavách na vlak
Oppenheimer bol nútený stiahnuť sa z verejného života, pokračoval však vo výskume a vyučovaní. Veľa času strávil v jednoduchom dome na ostrove St. John na Panenských ostrovoch a s manželkou sa venoval jachtingu. V roku 1963 mu prezident USA Lyndon B. Johnson udelil Enrico Fermi Award. Robert Oppenheimer, vášnivý fajčiar, zomrel v 18. februára 1967 vo veku 63 rokov na rakovinu hrtana v Princetone. V júli 2023 mala premiéru historicko-životopisná dráma Oppenheimer režiséra Christophera Nolana. "Jeho príbeh je ústredným prvkom spôsobu, akým žijeme teraz a ako budeme žiť navždy. Nikto nezmenil svet tak ako on. Dal mu moc zničiť sám seba.
Kantovo dielo je stále jedným z najčastejších predmetov skúmania pre historikov filozofie. S menom Immanuela Kanta sa spája predovšetkým myšlienka ´kopernikovského obratu´ vo filozofii. Znamená to radikálnu zmenu v chápaní vzťahu medzi poznávajúcim subjektom a poznávanou realitou. Poznávajúci je podľa Kantovho učenia aktívnym spolutvorcom poznávaného sveta. V etike podľa neho Kant vytvoril univerzalistickú teóriu morálky založenú na chápaní človeka ako autonómnej bytosti, ktorá čerpá morálny zákon výlučne zo svojho rozumu. Od Kanta pochádza aj najslávnejšia definícia osvietenstva: byť osvietený znamená mať odvahu používať vlastný rozum.
Immanuel Kant sa narodil 22. apríla 1724 v pruskom Königsbergu (dnes ruský Kaliningrad). Pochádzal zo skromných pomerov rodiny sedlára. Po ukončení univerzity pôsobil deväť rokov ako súkromný učiteľ v šľachtických rodinách v okolí Königsbergu. V roku 1755 začal pôsobiť na miestnej univerzite, ale až po pätnástich rokoch získal profesúru z logiky a metafyziky.
Svojich životopiscov zaujal paradoxne nie búrlivým životným štýlom, ale až puntičkársky usporiadaným životom. Prísne dodržiaval pravidlá osobného života. Vždy stával o piatej a pracoval do siedmej. Od siedmej do deviatej prednášal, potom do jednej popoludní znovu pracoval na svojich dielach. Po jednej nasledoval dlhý niekoľkohodinový obed, na ktorý si pozýval hostí, väčšinou však ľudí z praktického života ako miestnych učencov.
Po vydaní jeho najvýznamnejších diel Kritiky čistého rozumu (1781), Kritiky praktického rozumu (1788) a Kritiky súdnosti (1790) dosiahol úspech, ktorý prekročil hranice vtedajšieho Nemecka. Boli mu udelené rôzne pocty, ale aj napriek pozvaniam neopustil hranice rodného mesta, v ktorom aj 12. februára 1804 zomrel. Podľa Kanta je človek svojou podstatou predurčený klásť si metafyzické otázky, ktoré presahujú empirický svet. Na území dnešného Slovenska sa podľa Maca reakcie na Kantovu filozofiu objavili už koncom 18. storočia, tie však boli v zásade kritické a nesúhlasné. Pozitívnejšia reflexia kantovských myšlienok sa vyskytla napríklad u niektorých mysliteľov pôsobiacich na Evanjelickom kolégiu v Prešove v prvej polovici 19. storočia.
Prečítajte si tiež: Povinnosť podať daňové priznanie v dôchodku
Ivan Gašparík na vlastnoručne vyrobenej lodi preplával Atlantický a Tichý oceán z Nemecka až na Nový Zéland. Ako malý chlapec sa rozhodol, že loďou obopláva svet.
V roku 1977 emigroval do Nemecka. Oficiálne uviedol politické dôvody, hoci to nebola pravda. Musel to však urobiť, inak by nedostal azyl. Ten potreboval, aby mohol dostavať svoju loď na cestu okolo sveta. Začal už v Prahe na Trójskom ostrove, kde staval dvanásťmetrovú čínsku džunku. Odcestoval na ministerstvom priemyslu vyradenom aute Tatra 603, ktoré odkúpil za 20-tisíc korún vďaka kamarátovi, ktorý tam robil vodiča.
Gašparík sa narodil v roku 1943, vyrastal v Dolnej Marikovej. Začínal ako kurič na parníkoch podniku Československá plavba labsko-oderská, vypracoval sa na strojníka. Z riečnej plavby po Rýne prešiel na námornú, kde sa dostal na tanker Europa s výtlakom 250-tisíc ton. Tam si začal robiť plány na stavbu vlastnej lode. Túžba po plavbe bola taká silná, že keď nemal elektrinu, vyrobil si vlastnú zváračku, fungujúcu na dieselový agregát, a ňou zvaril celú loď. Bola 12 metrov dlhá, 3,60 metra široká, ponor bol 1,80 metra, plachty mali spolu asi 70 metrov štvorcových, stožiar bol vysoký 15 metrov. Mala aj 56-koňový motor z mercedesu.
V obchode nakúpil 1500 konzerv. Dôležitá tiež bola pitná voda a trvanlivé potraviny ako hrach či fazuľa. Počas cesty mal k dispozícii aj čerstvé ryby, stále ťahal za sebou dva stometrové vlasce s trojhákmi. Väčšina z tých, čo viezol, mu ovracala všetko možné vrátane kokpitu. Morská choroba je totiž vážna pliaga. Viezo so sebou 30 litrov slivovice.
Vstup do Panamy od Karibského mora, aby sa dostal do Tichého oceána, je zábavný. Musel prejsť cez Panamský prieplav, teda aj plavebnými komorami, kde ho upevnili na štyri laná. Nakúpil u nich aj ja a vyrazil smerom na Veľkonočný ostrov. Bola to fakt dlhá cesta, vyše 3 000 námorných míľ, teda asi 6 000 kilometrov. Chcel ostať oveľa dlhšie, Veľkonočný ostrov bol totiž jadrom jeho cesty. Nakoniec odplával už po troch týždňoch, lebo tam bolo mimoriadne zlé miesto na kotvenie.
Presunul sa do Francúzskej Polynézie na ostrov Mangareva a necelý mesiac žil v dedine Rikitea. Skončil v bezvedomí s krvácaním do mozgu, mal vyrazené tri zuby, stratil dva litre krvi, 40 hodín ho v nemocnici nevedeli prebrať. Na Suvorove predtým žil ďalší Robinson. Plánoval ísť ešte ďalej cez Papuu Novú Guineu do Indonézie a na Bali. V roku 1994 nechal loď u jedného Holanďana, podvodníka prvej triedy. Na deväť mesiacov odletel do Hamburgu, aby zarobil nejaké peniaze. Koncom roka sa vrátil a skoro odpadol. Vrtuľa odrezaná, zámky vypáčené, plachta roztrhnutá, loď vykradnutá.
Jeho prípad sa na súd dostal až v roku 2001, teda sedem rokov po krádeži. Nakoniec vyhral a Holanďan musel zaplatiť odškodné aj súdne trovy. Postupne sa vzdal nádeje, že prepláva aj Indický oceán smerom k Afrike. Dokúpiť ukradnutú výbavu stálo peniaze, musel to robiť postupne. Medzitým však opakovane plával dlhšie trasy z Nového Zélandu na Tongu, Samou či Fidži a späť. Na Tonge si našiel manželku, s ktorou má dve deti.
Pred viac ako 120 rokmi sa stratili traja strážcovia majáka, ktorí boli vyslaní na jeden z odľahlých ostrovov v oblasti Outer Hebrides pri západnom pobreží Škótska. Príbeh tejto posádky sa stal populárny, je totiž opradený viacerými záhadami. O udalosti bol dokonca nakrútený aj film. Príbeh troch strážcov majáka - Thomasa Marshalla, Jamesa Ducata and Donalda MacArthura, ktorí záhadne zmizli v roku 1900 na škótskom ostrove Flannan, vyvoláva veľa otáznikov a je zdrojom mnohých viac či menej pravdepodobných teórií.
V noci 15. decembra 1900 preplával transatlantický parník Archtor v blízkosti ostrova Flannan a jeho posádka si všimla, že niečo nie je v poriadku, pretože nesvietil maják. Po upozornení poslala spoločnosť Northern Lighthouse Board na ostrov vyšetrovací tím. Jeho loď tam dorazila 26. decembra. Kapitán Jim Harvie následne vydal lodným klaksónom signál a vypálil svetlicu. Žiadnej odpovede sa však nedočkal. Na breh potom vyslali člena posádky Josepha Moorea, aby zistil, čo sa deje. Ten neskôr uviedol, že mal zlú predtuchu od momentu, ako vkročil na ostrov a vystúpil na strmý útes smerom k majáku. Keď dorazil hore, všimol si, že dvere sú odomknuté a chýbajú dva z troch plášťov, ktoré viseli vo vchode. V kuchynskej časti našiel napoly zjedené jedlo a prevrátenú stoličku, čo naznačovalo, že niekto narýchlo odišiel.
Pátranie bolo bezvýsledné, ale námorníci našli dôkazy o tom, že ostrov zasiahla mohutná búrka. Zásobovacia skrinka pri západnej pristávacej plošine bola totiž rozbitá na kusy a jej obsah rozhádzaný po okolí, hoci sa nachádzala vo výške viac ako sto metrov nad morom. Na vrchole útesu bol vytrhaný trávnik, ohnuté a zdeformované bolo aj železné zábradlie. Členovia posádky našli aj vytrhanú železničnú trať a chýbala obrovská skala, ktorá mohla vážiť okolo jednej tony. Keďže po strážcoch nebolo ani stopy, Harvie adresoval spoločnosti Northern Lighthouse Board v Edinburghu telegram, v ktorom uviedol: "Na Flannan sa stala hrozná katastrofa. Zmizli traja strážcovia - Keepers, Ducat, Marshall. Po našom príchode dnes popoludní sme nenašli na ostrove ani náznak života. Vystrelili sme svetlicu, ale keďže sme nedostali žiadnu odpoveď, podarilo sa nám vysadiť Moora, ktorý sa vybral k majáku, ale nikoho tam nenašiel.
Pre priaznivcov konšpiračných teórií je rozhodujúcim dôkazom pre ešte fantastickejšie vysvetlenie údajný denník, ktorý by mal obsahovať strašidelné a bizarné záznamy s dátumami od 12. do 15. decembra 1900. Podľa nich jeden zo strážnikov nahlásil búrku, ktorá sa vymykala všetkému, čo doteraz videli. V ďalšom zázname sa uvádzalo, že všetci traja sa začali modliť k Bohu o pomoc napriek tomu, že sa nachádzali v bezpečí majáka. V poslednom zázname sa konštatovalo, že búrka sa skončila a že "Boh je nad všetkým", čo je veta, ktorá mnohých zmiatla. Žiaľ, možno sa nikdy nedozvieme, čo presne sa trojici obyvateľov majáka stalo, ale určite neexistujú dôkazy o tom, že išlo o niečo nadprirodzené.
Najpravdepodobnejšie vysvetlenie je, že sa stratili na mori, presne tak, ako to vo svojom telegrame uviedol kapitán Harvie. Po ich zmiznutí viedol vyšetrovanie na ostrove superintendent Robert Muirhead, ktorý dospel k záveru, že dvaja muži vyšli von, pretože zrejme chceli zabezpečiť vybavenie uložené v blízkosti západného prístaviska. Keď sa nevrátili, tretí muž sa vydal na prieskum a aj jeho odnieslo more. Pracovalo sa aj s teóriou, že William MacArthur, ktorý bol známy svojou neprívetivou povahou, mohol pred svojou smrťou zabiť ďalších dvoch mužov alebo že mohlo dôjsť k bitke, ktorá spôsobila pád všetkých troch z útesu. Záhada ostrova Flannan je natoľko obľúbená, že v roku 2018 bol podľa nej nakrútený film Zmiznutie.