
Slovenská mediálna scéna je pestrá a dynamická, no zároveň čelí výzvam v podobe nedôvery a hľadania nových ciest. Táto situácia sa odráža aj v spoločenskom humore, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou slovenskej kultúry.
Na Slovensku vychádza denne sedem celoštátnych denníkov v printovej verzii a dva regionálne denníky. Okrem toho sa do rúk čitateľov dostáva 16 tlačených týždenníkov a 21 časopisov a magazínov s mesačnou periodicitou. V éteri pôsobí deväť rozhlasových staníc verejnoprávneho vysielateľa a rovnaký počet multiregionálnych súkromných rádií. Podtatranský ľud má možnosť prepínať medzi štyrmi televíznymi spoločnosťami s licenciou slovenského vysielateľa, nehovoriac o stovkách zahraničných.
Žiaľ, v tomto výpočte sa nespomínajú satiricko-humoristické noviny, čo poukazuje na ich prehliadanie v hlavnom prúde mediálneho diskurzu.
Bývalý ministerský predseda Igor Matovič vyjadroval nedôveru mnohým médiám vrátane webových portálov. Nepovažoval ich za dostatočný informačný zdroj pre formovanie „správnych“ názorov občanov. Z tohto dôvodu sa rozhodol pre vládne noviny, ktorých tlač a rozvoz mali byť financované zo štátneho rozpočtu. Tento krok vyvolal kontroverzie a pripomienky na praktiky diktátorských režimov.
Pôvodný zámer zriadiť Štátny fond na podporu investigatívnych novinárov sa nestretol s pochopením a bol nahradený myšlienkou štátnych novín. Štátne noviny, ktoré mali vychádzať mesačne v dvojmiliónovom náklade, mali byť spustené do 90 dní. Chýbala však transparentnosť pri výbere šéfredaktora tejto „hlásnej trúby“. Obavy boli, že by sa na túto pozíciu mohli prihlásiť osoby s kontroverznými názormi, čo by mohlo viesť k propagande.
Prečítajte si tiež: Zariadenia sociálnych služieb Rimava
Keď niekdajší premiér za stranu Smer - sociálna demokracia predstavil názov a logo svojho nového politického subjektu Hlas - sociálna demokracia, vznikli otázky o historických konotáciách tohto názvu. Hlas bol mesačník pre literatúru, politiku a sociálne otázky, ktorý vychádzal v rokoch 1898 - 1904 a jeho prispievatelia boli známi ako hlasisti. Títo kriticky vystupovali proti tomu, čo reprezentoval Martin v slovenskom národnom živote i v slovenskej kultúre. Dominujúca bola pre nich československá orientácia rozličných odtieňov až po popieranie existencie samobytného slovenského národa a presvedčenie o zbytočnosti slovenčiny ako spisovného jazyka.
Používanie názvov s historickými súvislosťami nie je ojedinelé. Napríklad hudobná skupina Prúdy prevzala pomenovanie časopisu Revue mladého Slovenska, ktorý sa hlásil k odkazu Hlasu a k československej orientácii. Aj meno strany Smer sa ponáša na titul časopisu Slovenské smery umelecké a kritické.
Logo strany Hlas, ktoré má podobu bubliny z komiksov, môže evokovať otázky o profesionalite a intelektuálnych predpokladoch predstaviteľov tohto politického subjektu.
Slovenský humor je rôznorodý a často sa odráža v bežných situáciách. Napríklad, príbehy o bačoch, rybníkoch so zákazom kúpania alebo chlapíkoch v krčme sú súčasťou slovenskej ľudovej kultúry. Humorista Štefan Švec, ktorý vyrastal v Malej Mani a žije v Žiline, je príkladom človeka, ktorý zasvätil svoj život športu a zároveň prispieval do rôznych periodík.
Politický humor je tiež prítomný, hoci nie vždy je oceňovaný. Niektorí politici sú prirovnávaní k bambusu, iní začínajú kariéru od nuly. Vtipy o politikoch, ktorí sú „chorí na mozog“ alebo o vládnej koalícii, ktorá „ťahá za jeden povraz“, sú súčasťou politickej satiry.
Prečítajte si tiež: Výber dôchodkového domu v Nitre
Okrem humoru sa v spoločnosti objavujú aj zamyslenia nad životom a spoločnosťou. Napríklad, úvahy o tom, že každý človek by mal zachrániť aspoň jeden život, alebo že manželstvo z rozumu sa nedá uzatvoriť, poukazujú na morálne hodnoty a životné postoje.
Príbehy o dedičstve hriechu alebo o tom, ako sa myšlienka rozšírila ako koronavírus, sú metaforami na spoločenské problémy a ľudské slabosti.
Prečítajte si tiež: Život seniorov v Hornáde