Nemožnosť podať dovolanie proti zrušujúcemu rozhodnutiu

V slovenskom právnom systéme existuje množstvo procesných pravidiel, ktoré upravujú postup súdov a účastníkov konania. Jednou z dôležitých zásad je aj princíp obmedzeného dovolania, ktorý stanovuje, kedy je možné podať dovolanie proti rozhodnutiu súdu. Tento článok sa zameriava na situáciu, keď dovolanie proti zrušujúcemu rozhodnutiu nie je prípustné, a to najmä v kontexte zásady "jedenkrát a dosť" v odvolacom konaní.

Zásada "jedenkrát a dosť" v odvolacom konaní

V rámci reformy civilného procesu bola prijatá zásada "jedenkrát a dosť" v odvolacom konaní, ktorá smeruje k zrýchleniu súdneho konania. Táto zásada sa stala predmetom rozhodovania Ústavného súdu SR o ústavných sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, a to vo vzťahu k porušeniu práva na súdnu ochranu a práva na konanie bez zbytočných prieťahov.

Cieľom tejto zmeny je zrýchlenie konania v prípade, že odvolací súd rozhodol tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a následne je po opätovnom rozhodnutí súdu prvej inštancie podané odvolanie. Premietnutie zásady jedenkrát a dosť v odvolacom konaní je pravdepodobne reakciou na prípady tzv. ping-pongu medzi súdom prvej inštancie a odvolacím súdom, čo bolo neformálne pomenovanie pre viacnásobné zrušovanie meritórneho rozhodnutia v tej istej veci za účinnosti predchádzajúcej procesnoprávnej úpravy.

Účelom zásady jedenkrát a dosť je zabrániť cirkulácii rozhodnutí v konkrétnom súdnom spore a dosiahnuť právoplatné skončenie sporu v primeranej lehote. Neustále zrušovanie rozhodnutí súdu prvej inštancie totiž výrazne ovplyvňuje dĺžku súdneho konania, pričom zásada jedenkrát a dosť efektívnym spôsobom limituje kolobeh zrušovania prvoinštančných rozhodnutí s cieľom zabezpečiť zrýchlenie konania dosiahnutím právoplatného rozhodnutia v merite veci. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia súdu a dochádza k naplneniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na súdnu ochranu.

Dovolanie podľa Civilného sporového poriadku

Podľa Civilného sporového poriadku (CSP) je dovolanie mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať len za určitých podmienok. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Prečítajte si tiež: Komplexný prehľad: dovolanie proti rozhodnutiu

Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiam, ktorými sa konanie končí, ani proti rozhodnutiam vo veci samej. Zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa ruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec sa vracia na ďalšie konanie, sa nepovažuje za rozhodnutie vo veci samej ani za rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Preto proti takémuto rozhodnutiu nie je dovolanie prípustné.

Ústavná sťažnosť ako prostriedok nápravy

V prípade, že účastník konania nesúhlasí so zrušujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu a domnieva sa, že týmto rozhodnutím došlo k porušeniu jeho základných práv a slobôd, má možnosť podať ústavnú sťažnosť. Ústavná sťažnosť je právny prostriedok, ktorým sa možno domáhať ochrany základných práv a slobôd, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd môže zrušiť rozhodnutie všeobecného súdu, ak zistí, že týmto rozhodnutím došlo k porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľa. Ústavný súd však nie je opravným súdom voči rozhodnutiam všeobecných súdov a nepreskúmava ich zákonnosť, ale len ich ústavnosť.

Nerešpektovanie § 390 CSP a jeho dôsledky

Ustanovenie § 390 Civilného sporového poriadku (CSP) upravuje postup odvolacieho súdu v prípade, ak súd prvej inštancie opätovne rozhodne vo veci po zrušení jeho predchádzajúceho rozhodnutia odvolacím súdom. V takomto prípade má odvolací súd v zásade rozhodnúť o veci samej, a to bez toho, aby opätovne zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Toto ustanovenie je prejavom zásady "jedenkrát a dosť" v odvolacom konaní.

Nerešpektovanie § 390 CSP môže zakladať nielen porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ale aj porušenie práva na súdnu ochranu. V prípade porušenia § 390 CSP je jediným právnym prostriedkom nápravy podanie ústavnej sťažnosti, keďže proti zrušujúcemu rozhodnutiu nie je prípustné dovolanie.

Prečítajte si tiež: Zákon o striedavej starostlivosti

Ústavný súd SR sa už vo svojej rozhodovacej činnosti zaoberal aplikáciou § 390 CSP a judikoval, že pri splnení predpokladov na použitie § 390 CSP je tu daná zákonná povinnosť krajského súdu postupovať dôsledne podľa tohto ustanovenia bez možnosti akýchkoľvek úvah od tohto ustanovenia sa odkloniť.

Problémy s výkladom a aplikáciou § 237 Občianskeho súdneho poriadku

Pred prijatím Civilného sporového poriadku (CSP) upravoval podmienky prípustnosti dovolania Občiansky súdny poriadok (OSP). Podľa § 237 OSP bolo dovolanie prípustné, ak účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Výklad tohto ustanovenia bol v praxi problematický a viedol k nejednotnej judikatúre súdov.

Najmä nebolo jasné, či nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. Niektoré súdy zastávali názor, že nedostatočné odôvodnenie nezakladá odňatie možnosti konať pred súdom, pretože účastník konania má možnosť podať odvolanie alebo ústavnú sťažnosť. Iné súdy naopak zastávali názor, že nedostatočné odôvodnenie zakladá odňatie možnosti konať pred súdom, pretože účastník konania nemá možnosť náležite argumentovať proti nedostatočne odôvodnenému rozhodnutiu.

Táto nejednotná judikatúra vyvolávala pochybnosti aj vo vzťahu k prípustnosti ústavnej sťažnosti. Ak dovolací súd odmietol dovolanie, pretože nepreskúmateľnosť odvolacieho rozhodnutia nepovažoval za naplnenie skutkovej podstaty odňatia možnosti konať pred súdom, bolo by teoreticky možné tvrdiť, že ústavná sťažnosť proti odvolaciemu rozhodnutiu je už oneskorená a dovolaciemu rozhodnutiu niet čo vytýkať. Túto Hlavu XXII však prekonáva judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní prichádza do úvahy aj ústavný prieskum odvolacieho rozhodnutia a to v lehote na podanie sťažnosti proti dovolaciemu rozhodnutiu.

Prečítajte si tiež: Dôvody dovolania

tags: #dovolanie #proti #zrušujúcemu #rozhodnutiu #nie #je