Exekútor a Nerešpektovanie Oddlženia: Dôsledky a Riešenia

Úvod

Článok sa zaoberá problematikou nerešpektovania oddlženia exekútorom a jeho dopadom na dlžníka. Analyzuje právnu úpravu exekučného konania v kontexte oddlženia a poskytuje návod, ako postupovať v prípade, že exekútor nerešpektuje rozhodnutie súdu o oddlžení.

Oddlženie a Exekúcie: Základné Princípy

Ak súd rozhodol o oddlžení (tzv. osobnom bankrote), t.j. vyhlásil konkurz alebo určil splátkový kalendár, je to dôvod na zastavenie exekúcie. O zastavení exekučného konania z dôvodu vyhlásenia osobného bankrotu rozhoduje príslušný exekučný orgán, ktorým je exekučný súd alebo súdny exekútor.

Dňa 1. marca 2017 nadobudla účinnosť nová právna úprava oddlžení fyzických osôb (označovaná ako úprava tzv. osobných bankrotov). V štvrtej časti zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. Uvedenou novelou zákona č. 7/2005 Z.z. sa zaviedla nová právna úprava inštitútu oddlženia fyzických osôb.

Tri kategórie pohľadávok

Uvedenými tromi kategóriami sú:

1. tzv. „bežné pohľadávky", t.j. pohľadávky, ktoré možno uspokojiť len v konkurze alebo splátkovým kalendárom (definované v § 166a insolvenčného zákona),
2. pohľadávky vylúčené z uspokojenia, t.j. pohľadávky, ktoré sa v prípade oddlženia považujú za nevymáhateľné (enumerované v § 166b insolvenčného zákona, pričom zároveň nejde o oddlžením nedotknuté pohľadávky) a
3. pohľadávky oddlžením nedotknuté (§ 166c insolvenčného zákona).

Osobný bankrot a konkurz

V prípade, ak dôjde k stretu tzv. osobného bankrotu (t.j. ak súd rozhodol o oddlžení), a exekúcie, je potrebné určiť, aké pohľadávky sú oddlžením dotknuté a aké nie. V prípade, ak ide o oddlženie v podobe konkurzu, zákonodarca v § 167f ods. 2 insolvenčného zákona stanovuje, že „právoplatným rozhodnutím o vyhlásení konkurzu sa exekučné konania a iné obdobné vykonávacie konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu, zastavujú“. Z uvedeného použitím argumentu a contrario jednoznačne vyplýva, že tretia kategória pohľadávok, t.j. pohľadávky oddlžením nedotknuté (§ 166c insolvenčného zákona), nie sú dotknuté účinkami konkurzu a exekučné konanie vedené na ich vymoženie sa nezastavuje.

Prečítajte si tiež: Ochrana opatrovateľského príspevku pred exekúciou

Osobný bankrot a splátkový kalendár

V prípade, ak ide o oddlženie v podobe splátkového kalendára, zákonodarca v § 168b insolvenčného zákona stanovuje, že „Poskytnutím ochrany pred veriteľmi sa odkladajú všetky exekúcie, ktoré sa vedú voči dlžníkovi ohľadom pohľadávok, ktoré môžu byť uspokojené iba splátkovým kalendárom (§ 166a). Ide o explicitné zákonné pravidlo, z ktorého obsahu jednoznačne vyplýva (opäť za použitia argumentu a contrario), že účinkami procesu oddlženia v podobe určenia splátkového kalendára nie sú - z hľadiska prebiehajúceho exekučného konania, v ktorom sa vymáha pohľadávka voči dlžníkovi - dotknuté dve kategórie pohľadávok, a to druhá kategória pohľadávok, t.j. pohľadávky vylúčené z uspokojenia (§ 166b insolvenčného zákona,) ako aj tretia kategória pohľadávok, t.j. pohľadávky oddlžením nedotknuté (§ 166c insolvenčného zákona).

Porovnanie konkurzu a splátkového kalendára

Z porovnania oboch zákonných úprav je zrejmé, že zatiaľ čo pri osobnom bankrote v podobe konkurzu "patria" pohľadávky vylúčené z uspokojenia (a definované v § 166b insolvenčného zákona) do okruhu pohľadávok, ohľadom ktorých sa exekučné konanie má zastaviť, pri osobnom bankrote v podobe určenia splátkového kalendára tomu tak nie je. Z jazykového hľadiska je nepochybné, na aké kategórie pohľadávok má pravidlo v prípade osobného bankrotu v podobe splátkového kalendára dopadať, t.j. má dopadať výlučne na pohľadávky definované v § 166a insolvenčného zákona.

Dôvod pre odlišný legislatívny prístup

Dôvod pre odlišný legislatívny prístup (v porovnaní s pravidlom určeným na účely konkurzu) nie je zistiteľný ani z dôvodovej správy k zákonu č. 377/2016 Z.z., ktorým sa zaviedla úprava osobných bankrotov, pretože obsahuje len strohé konštatovanie cit. „Upravujú sa osobitné účinky ochrany pred veriteľmi. Tieto účinky spočívajú v odklade exekúcií a osobitnom práve dlžníka žiadať odklad dražby svojho obydlia.“.

Pri hľadaní odpovede, či odôvodnenia uvedeného, bolo pre úplnosť potrebné preskúmať aj (prípadne existujúcu) okolnosť, či odlišný legislatívny prístup nevyplýva z (prípadne existujúcich) rozdielov charakteru jednotlivých podôb/spôsobov oddlženia (konkurz, splátkový kalendár) a z uvedeného vyplývajúcej odlišnosti vo vzťahu k jednotlivým kategóriám pohľadávok (tri skupiny podľa §§ 166a, 166b a 166c insolvenčného zákona). Uvedené skúmanie je skôr dôsledkom metodologického postupu, ako toho, že by takáto okolnosť mala reálne existovať, koniec koncov dôsledky oddlženia ("zbavenie sa dlhov") sú pre obe formy rovnaké, rovnaká je i podstata uvedených procesov, kedy odlišnosť vyplýva výlučne z dôvodov na strane dlžníka a je dôsledkom jeho predovšetkým osobných preferencií (či speňažiť majetok a výťažok použiť na umorenie dlhov, resp. splácať dlhy v splátkach).

Ani pri uvedenom skúmaní nie je možné nájsť dôvod reálne a relevantne odôvodňujúci odlišný legislatívny prístup vo vzťahu k uvedenému, práve naopak, podľa názoru autora neexistujú argumenty, ktoré by odôvodňovali existenciu takejto dichotomickej právnej úpravy. Druhové rozdelenie pohľadávok resp. ich súčastí a spôsoby riešenia oddlženia nemajú žiadne diferenčné znaky a väzby, pre ktoré by bolo možné očakávať rozdielny právny režim v smere, aký plynie z jazykového (gramatického) výkladu príslušných právnych noriem. Zmyslu a účelu uvedeného jednoznačne skôr zodpovedá postihovanie tzv. „netolerovaných“ pohľadávok uvedených v § 166b (a to prípadne aj prísnejšími následkami) v porovnaní s postihovaním tzv. „bežných“ pohľadávok uvedených v § 166a insolvenčného zákona. Dopady na jednotlivé kategórie pohľadávok musia byť zásadne rovnaké bez ohľadu to, či pri oddlžení došlo k vyhláseniu konkurzu alebo určeniu splátkového kalendára.

Prečítajte si tiež: Ako postupovať pri exekúcii a opatrovateľskom príspevku

Zákonodarca "typy" pohľadávok generálne vo vzťahu k procesu osobného bankrotu kategorizoval, a to v ustanoveniach §§ 166a - 166c insolvenčného zákona, kedy kategorizoval pohľadávky ako "bežné" (§ 166a, s ktorými sa má narábať v štandardnom režime, t.j. do uspokojenia zahrnuté budú), "netolerované“ (§166b, ktoré majú byť z uspokojenia v akejkoľvek podobe cielene vylúčené, zákonodarca ich kvalifikuje ako nevymáhateľné) a v tretej skupine pohľadávky „privilegované“ (§ 166c, pohľadávky oddlžením nedotknuté, t.j. vymáhateľné aj po oddlžení).

Ak dôsledkom existencie tzv. „dichotomického“ prístupu zákonodarcu k pohľadávkam vylúčeným z uspokojenia (podľa § 166b insolvenčného zákona) má byť ich rozdielne posudzovanie v závislosti od formy oddlženia, potom je možné legitímne uvažovať o protiústavnosti takejto právnej úpravy. Podľa nášho presvedčenia sa jedná o zákonodarcom neplánovanú medzeru v práve. Čo je však dôležitejšie, uvedená medzera nie je bezvýznamná, pretože vytvára v právnom poriadku nerovnovážny stav, rozpor, neúčelnosť a relevantné napätie plynúce z odlišného posudzovania dvoch kvalitatívne podobných situácií. V prípade takýchto procesných pravidiel (t.j. pravidiel upravujúcich postup v prípade stretu exekúcie s osobným bankrotom) by mala byť vylúčená možnosť rozdielneho zaobchádzania s totožnými právnymi situáciami.

Je potrebné, aby bol uvedený nedostatok (stav absencie explicitného zákonného pravidla) "zhojený" priamo zákonodarcom, v legislatívnom procese, a to zakotvením explicitnej právnej normy. Z uvedeného možno uzavrieť, že ak súd rozhodol o oddlžení (osobnom bankrote), t.j. vyhlásil konkurz alebo určil splátkový kalendár, ide o dôvod, aby sa bez zbytočného odkladu rozhodlo o zastavení konania, v ktorom sa vymáha pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom, alebo pohľadávka, ktorá sa považuje za nevymáhateľnú.

Postup Exekútora po Vyhlásení Osobného Bankrotu

O zastavení exekučného konania z dôvodu vyhlásenia osobného bankrotu rozhoduje príslušný exekučný orgán, ktorým je exekučný súd alebo súdny exekútor. V exekučných konaniach podľa predpisov účinných do 31.03.2017 je tým orgánom exekučný súd a rozhoduje podľa príslušných ustanovení zákona č. 233/1995 Z.z.

Podľa ustanovenia § 57 ods. 2 EP v znení účinnom do 31.03.2017 exekučný súd môže exekúciu zastaviť aj vtedy „ak to vyplýva z ustanovení Exekučného poriadku alebo osobitného zákona“. Týmto osobitným zákonom je v danom prípade § 167f ods. 2 a § 168b ods. 1 insolvenčného zákona. Proti uvedenému rozhodnutiu však nie je prípustné odvolanie. Ak by exekučný súd posúdil vec tak, že vyhlásenie osobného bankrotu predstavuje prípad „neprípustnej exekúcie“ s poukazom na insolvenčný zákon, mohol by rozhodnúť podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP v znení účinnom do 31.03.2017 a súčasne exekučné konanie zastaviť, keď zákonodarca normuje cit. „Exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.“ Proti tomuto rozhodnutiu podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP je v zmysle § 58 ods. 1 EP prípustné odvolanie.

Prečítajte si tiež: Čo robiť pri exekúcii opatrovateľského príspevku?

Ustanovenie § 57 ods. 2 EP síce normuje, že „exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona,“ avšak pojem „môže“ sa v žiadnom prípade nevzťahuje na prípadnú fakultatívnosť takéhoto postupu, termín „môže“ je potrebné vnímať v kontexte s obsahom ustanovenia § 57 ods. 1 EP, ktorý pozitívne enumeruje dôvody, pre ktoré sa exekúcia zastaví, odsek 2 uvedeného ustanovenia dopĺňa, že k zastaveniu „môže dôjsť i z dôvodov ďalších,“ uvedených v iných právnych predpisoch - uvedené nič nemení na povinnosti exekučného súdu konanie zastaviť (rovnako ako v prípade dôvodov uvedených v ustanovení § 57 ods. 1 EP). Vo vzťahu k uvedenému je tak potrebné pristúpiť k riešeniu otázky, ktorá právna norma (§ 57 ods. 1 písm. g) EP alebo § 57 ods. 2 EP, vždy v spojitosti s ustanovením § 167f ods. 2 alebo ustanovením § 168b ods. 1 insolvenčného zákona) sa má použiť.

Vo vzťahu k uvedenému máme za to, že na uvedenú situáciu je potrebné aplikovať "zastavovacie" ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g) EP (v spojitosti s ustanovením § 167f ods. 2 alebo ustanovením § 168b ods. 1 insolvenčného zákona). Ak vyjdeme z charakteru bankrotu ako tzv. generálnej exekúcie (riešenia), jeho prirodzeným dôsledkom je nemožnosť pokračovať vo vykonávaní exekúcií singulárnych. Podstatou bankrotu je dosiahnuť úpravu všetkých zákonodarcom označených záväzkov (dlhov), a to podľa stanovených pravidiel. Okamihom, kedy dôjde k uvedenému stretu (v dôsledku existencie procesu osobného bankrotu) je vykonávanie akejkoľvek singulárnej exekúcie neprípustné a dôsledkom uvedeného je i následné zastavenie exekučného konania. Uvedenej právnej (procesnej) situácii vyslovene zodpovedá hypotéza právnej normy v ustanovení § 57 ods. 1 písm. g) EP, a preto je potrebné túto v takomto prípade aplikovať. Hypotéza právnej normy § 57 ods. 2 EP dopadá na prípady, kedy k zastaveniu exekúcie dochádza z iných dôvodov, než pre ktoré je exekúcia neprípustná (napr. v dôsledku zaplatenia pohľadávky).

V exekučných konaniach podľa predpisov účinných od 01.04.2017 je príslušným exekučným orgánom na zastavenie exekučného konania v dôsledku vyhlásenia osobného bankrotu priamo súdny exekútor, ktorý rozhoduje podľa § 61n ods. 1 písm. g) EP, podľa ktorého „Exekútor vydá upovedomenie o zastavení exekúcie, ak z osobitného predpisu7t) vyplýva, že je tu dôvod na zastavenie exekúcie.“ /v poznámke k 7t) je uvedený insolvenčný zákon/. Zistiteľnosť „kvality“ pohľadávky z hľadiska jej (prípadnej) nedotknuteľnosti oddlžením nie je vždy možná ani z exekučného titulu. Exekučný orgán tak pravidelne nebude mať informáciu rozhodujúcu z hľadiska (prípadnej) aplikácie EP na zastavenie exekučného konania (t.j. či ide o pohľadávku, ktorá sa uspokojuje v konkurze alebo splátkovým kalendárom, pohľadávku vylúčenú z uspokojenia alebo pohľadávku oddlžením nedotknutú).

Povinnosti Exekučného Orgánu

Pri hľadaní odpovede na položenú otázku je nutné poukázať na podstatu, či charakter, činnosti exekučného orgánu. V prípade exekučného súdu je charakter jeho činnosti pomerne jasný. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky je nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí, vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku, súčasťou základného práva na súdnu a inú právny ochranu podľa čI. 46 ods. 1 Ústavy SR (o.i. III. ÚS 266/07, Pl. ÚS 21/00, II. ÚS 143/02, I. ÚS 164/04, III. ÚS 243/07). Bližšiu pozornosť je potrebné upriamiť predovšetkým na podstatu činnosti súdneho exekútora. V zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 Exekučného poriadku je exekútor štátom určenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.

Ako sa uvádza v plenárnom rozhodnutí ÚS SR sp.zn. Pl. ÚS 49/03: „Podľa § 2 Exekučného poriadku „Exekútor je štátom určenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ďalej len „exekučná činnosť“)“. Podľa § 3 Exekučného poriadku „Exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Pri výkone svojej činnosti je viazaný len Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydanom v exekučnom konaní“. Z tejto legálnej definície postavenia exekútora vyplýva, že exekútor sa podieľa na výkone súdnej moci v rozsahu „kompetenčného“ čI. 142 ods. 1 ústavy, ktorý ustanovuje, že súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach. K občianskoprávnym veciam sa radí aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí (porovnaj VI. časť Občianskeho súdneho poriadku).

Podiel exekútora na súdnej moci v rozsahu núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí je podľa názoru ústavného súdu základným východiskom pre úpravu právneho postavenia exekútora, ktoré má svoj základ v Exekučnom poriadku. Právne postavenie exekútora je determinované tým, že vykonáva úlohy (orgánu) verejnej (štátnej) moci, a z tohto dôvodu sa naňho vzťahujú iné kritériá než na právne postavenie subjektov, ktoré nevykonávajú verejnú (štátnu) moc (súdnu moc). Exekútor vykonáva v zásade úlohy štátneho orgánu. Z toho vyplýva aj to, že jeho právne postavenie, práva a povinnosti a obmedzenia zákon ustanovuje v úzkej spojitosti s týmto jeho osobitným postavením. Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa exekútor podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ČI. 46 ods. 1 ústavy v rozsahu ustanovenom zákonom (ČI. 46 ods. 4, ČI. 51 ods. 1 ústavy). Exekútora preto nemožno v zásade vylúčiť ani spod režimu ustanoveného v ČI. 2 ods. 2 ústavy.

V nadväznosti na uvedené je potrebné poukázať i na ďalšie východiská ("zhmotnené" i v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, v zmysle ktorých z ústavného princípu tzv. „legality“ vyplýva ústavný príkaz (vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy) konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Tento príkaz zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane súdov pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy)(I. ÚS 794/2014), resp. v zmysle ktorých ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "ústava") zakotvuje požiadavku ústavne konformného a legálneho výkonu verejnej (predovšetkým štátnej) moci ako jedného zo základných princípov demokratického právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) a stanovuje podriadenosť orgánov štátu ústave a zákonom požadujúc, aby k uplatneniu ich štátno-mocenských oprávnení dochádzalo iba v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon v medziach daných ústavou. pričom základné práva a slobody sú navzájom rovnocenné. Koncepcia materiálneho právneho štátu vylučuje vytvorenie "hierarchie" základných práv a slobôd, v ktorej by sa jednému základnému právu alebo slobode priznal väčší význam, než aký má iné základné právo alebo sloboda. Konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd v režime medzinárodných dohovorov o ľudských právach) treba riešiť uplatnením zásady ich spravodlivej rovnováhy.(Pl. ÚS 29/11).

Súdny exekútor tak pri uvedenom rozhodovaní vykonáva úlohy štátneho orgánu, vykonáva verejnú moc. Dôsledky jeho rozhodovania sa zásadným spôsobom dotýkajú právneho postavenia (o.i. i zaručených základných práv) minimálne dvoch subjektov - oprávneného a povinného. Výkonom a priebehom exekučného konania dochádza - o.i. vo vzťahu k oprávnenému - k činnosti, ktorá smeruje k naplneniu záruk, resp. obsahu vyplývajúcich / vyplývajúceho minimálne zo základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (právo na súdnu a inú právnu ochranu) a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR (právo vlastniť majetok).

Exekučný orgán - tak exekučný súd ako aj súdny exekútor - ktorý koná a rozhoduje podľa Exekučného poriadku aj pri strete exekúcie s osobným bankrotom, je povinný mať naznačené postuláty na zreteli. Dôsledkom uvedeného je podľa nášho názoru nepochybne povinnosť exekučného orgánu vykonať všetko potrebné tak, aby relevantne zistil, aký je charakter exekučne vymáhanej pohľadávky, t.j. či je jej vymáhanie procesom oddlženia dotknuté alebo nie (pričom bude o.i. nevyhnutné skúmať, či ide o pohľadávku, ktorá sa uspokojuje v konkurze alebo splátkovým kalendárom, pohľadávku vylúčenú z uspokojenia alebo pohľadávku oddlžením nedotknutú). Postup v rozpore s uvedeným je nepochybne postupom v rozpore so zákonom (o.i. i s ohľadom na vyššie uvedené povinnosti "ústavnoprávneho" typu).

Dôrazne je nutné odmietnuť postup spočívajúci vo vydaní rozhodnutia o zastavení exekučného konania „bez ďalšieho“, t.j. bez relevantného zistenia charakteru pohľadávky. Takýto postup by bol nepochybne nesprávnym úradným postupom, v podstate vedúcim k absolútnej "bagatelizácii" základných práv veriteľa a neprimeranému zvýhodňovaniu práv dlžníka (povinného). Bol by to postup v rozpore s koncepciou materiálneho právneho štátu a princípom spravodlivej rovnováhy medzi základnými právami a slobodami.

Možnosti Dlžníka, Ak Exekútor Nerešpektuje Oddlženie

Ak exekútor nerešpektuje rozhodnutie súdu o oddlžení, dlžník má niekoľko možností:

1. Návrh na zastavenie exekúcie: Dlžník môže podať návrh na zastavenie exekúcie na exekučný súd. V návrhu je potrebné uviesť, že súd rozhodol o oddlžení dlžníka a že exekúcia sa týka pohľadávky, ktorá je oddlžením dotknutá.
2. Sťažnosť na exekútora: Dlžník môže podať sťažnosť na exekútora na Slovenskú komoru exekútorov. V sťažnosti je potrebné uviesť, že exekútor nerešpektuje rozhodnutie súdu o oddlžení.
3. Žaloba na súd: Dlžník môže podať žalobu na súd na určenie, že exekúcia je neprípustná.

Výživné a Osobný Bankrot

Výživné má špecifické postavenie v rámci osobného bankrotu.

• Prednostná pohľadávka: Pohľadávka na výživné má v konkurznom konaní prednostné postavenie. To znamená, že bude uspokojená pred ostatnými pohľadávkami.
• Oddlženie: Súd pri rozhodovaní o oddlžení zohľadňuje aj vyživovaciu povinnosť dlžníka.

tags: #exekútor #nerešpektuje #oddlženie #postup