Gréckokatolícka eparchia Košice: História a charitatívna činnosť

Gréckokatolícka eparchia Košice je významnou súčasťou Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Tento článok poskytuje komplexný pohľad na históriu eparchie, jej vývoj, štruktúru a charitatívnu činnosť.

Počiatky a vývoj gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku

Kresťanstvo má svoj pôvod v Ježišovi Kristovi. Nové náboženstvo a jeho učenie sa šírilo z Jeruzalema do celého vtedajšieho kultúrneho sveta. Vznikali miestne- partikulárne cirkvi, potom biskupstvá, ktoré sa spájali do provincií, neskôr nazývaných patriarcháty. Prvý takýto patriarchát bol v Alexandriji, postupne pribúdali ďalšie- v Antiochiji, Konštantinopole, Jeruzaleme. Ježiš Kristus založil Cirkev a ustanovil za svojho viditeľného zástupcu na zemi apoštola Petra. Ten svoje poslanie uskutočňoval a zavŕšil v Ríme, a tým sa tam sústredil najvyšší učiteľský úrad a pastierska moc. Po nástupe Konštantína Veľkého /306-337/ na trón, druhé najvýznamnejšie kresťanské centrum sa vytvorilo v Carihrade. Aj keď Carihradský patriarchát bol stále súčasťou univerzálnej kresťanskej cirkvi, vývojom v inej kultúrnej oblasti vznikali niektoré odlišnosti.

Historicky podložené počiatky kresťanstva u nás sa datujú do obdobia Veľkej Moravy, do prvej polovice 9. storočia, kedy sa už skončil proces zjednocovania príbuzných slovanských kmeňov na Morave. Na čele nadkmeňového moravského kniežatstva stál Mojmír. Jeho kniežatstvo bolo dobre zorganizované. Podľa historika M. Lacka bolo vo Veľkomoravskej ríši v tom čase viacero hospodárskych a politických centier. Knieža Mojmír udržiaval dobré vzťahy s Frankami a dovolil vstup franských / bavorských/ kňazov- misionárov do svojho kniežatstva. Na území dnešného Slovenska sa v tom čase utvorilo druhé západoslovenské nadkmeňové centrum okolo Nitry. Nitrianske kniežatstvo, ktoré rozšírilo postupne svoju moc na celé terajšie západné a čiastočne i stredné Slovensko, malo 30 hospodárskych a politických stredísk. Prvým historicky známym slovanským kniežaťom bol Pribina. Jeho počiatočný zamietavý postoj voči kresťanom bol výrazom odporu proti franskej expanzii. I keď dovolil bavorským misionárom účinkovať na území Slovenska, sám zostával v tom čase pohanom. Za jeho panovania posvätil salzburský arcibiskup Adalram na nitrianskom hrade roku 828 prvý kresťanský chrám na tomto území a sám počas pobytu u Frankov prijal krst. V roku 835 moravské knieža Mojmír I., ktorý už bol kresťanom, obsadil Nitru a vyhnal Pribinu, aby neskôr obe kniežatstvá vytvorili jeden územný celok, ktorý bol neskôr označený názvom Veľkomoravská ríša. Na miesto Mojmíra I. dosadil východofranský kráľ Ľudovít Nemec/843-876/ jeho synovca Rastislava. Knieža Rastislav sa ukázal ako prezieravý štátnik. Dôsledne formoval novú moravsko- slovanskú koncepciu. Hospodársky a vojensky sa snažil úplne vymaniť spod bavorského vplyvu. Rozhodol sa vybudovať samostatnú veľkomoravskú cirkevnú správu, nezávislú na bavorskom episkopáte. V roku 861 vyslal posolstvo k pápežovi Mikulášovi I. so žiadosťou, aby mu poslal biskupa a misionárov znalých slovienskeho jazyka. Tejto požiadavke však pápež nemohol vyhovieť, pretože takých kňazov nemal. Knieža Rastislav však chcel čím skôr vyriešiť závažnú otázku samostatnej veľkomoravskej cirkevnej správy. Preto sa v roku 862 obrátil na byzantského cisára Michala III. Byzantský cisár vybral na túto misiu filozofa Konštantína a jeho brata Metoda zo Solúna- oblasti, kde ľud hovoril sloviensky. V roku 863 ich poveril šíriť kresťanstvo a vzdelanosť na Veľkej Morave. Konštantín a Metod napriek tomu, že sa iba krátko predtým vrátili z namáhavej misijnej cesty po Kryme, vyhoveli prosbe slovanského vladára. Konštantín zostavil nové slovienske písmo, ktoré použil pri preklade bohoslužobných kníh do staroslovienčiny. Pomáhali mu pri tom brat Metod a učeníci Kliment, Sáva, Naum, Vavrinec a Angelár. Prvými slovami v histórii slovienskeho písomníctva bol úvod prvej kapitoly evanjelia svätého Jána „ Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha- Iskoni bje Slovo i Slovo bje u Boga“. Svätí solúnski bratia si vychovali už na Veľkej Morave spolupracovníkov, medzi ktorými najviac vyniká Gorazd. Misia Konštantína a Metoda sprostredkovala Slovanom Veľkej Moravy liturgiu každému zrozumiteľnú- ich vlastnej reči. Ľud ju prijal s vďačnosťou a láskou. Rastislavovi neprekážalo, že išlo o liturgiu byzantského- gréckeho obradu. Napokon, vtedy bolo kresťanstvo jednotné. Vyznávalo jeden krst, jednu, svätú všeobecnú, apoštolskú Cirkev na čele s viditeľnou hlavou v osobe nástupcu sv. Petra. Liturgia sa v jednotlivých cirkvách počas stáročí vyvíjala z apoštolskej tradície. Rozdielnosť obradov postupne vznikala na základe zemepisnej polohy, príslušnosti k národnosti a reči. Zo všetkých východných obradov sa však najviac rozšíril byzantský. Konštantín a Metod za obdobie svojho pôsobenia priviedli tunajšie obyvateľstvo k živej kresťanskej viere práve v tomto obrade. Počas svojho účinkovania museli vierozvesci odolávať rôznym vplyvom a útokom. Boli napríklad obvinení nemeckým klérom, že šíria bludy. V roku 867 putovali do Ríma z dôvodu vysviacky nových učeníkov na kňazov a predovšetkým na pozvanie pápeža, kde mu zároveň vysvetlili a vyjasnili svoju činnosť na Veľkej Morave a vyznali pravovernosť a oddanosť rímskej Cirkvi. Konštantín sa z Ríma na Veľkú Moravu už nevrátil, lebo sa rozhodol vstúpiť do kláštora, kde prijal meno Cyril. Zomiera 14. februára 869 po dlhej únavnej ceste a veľkom pracovnom nasadení. Sv. Metod bol v roku 869 ustanovený pápežom Hadriánom II. za prvého panónskeho a veľkomoravského arcibiskupa s právomocami medzi všetkými Slovanmi. Pápežovo rozhodnutie narazilo na odpor franského kléru, najmä pasovského biskupa Hermanricha a soľnohradského arcibiskupa Adalvína, ktorí si robili nároky aj na územie Veľkej Moravy. Po vnútorných rozbrojoch vo vedení ríše nitrianske knieža Svätopluk vydal svojho strýka Rastislava Nemcom a sám sa ujal vlády. Nemeckí biskupi zajali na spiatočnej ceste arcibiskupa Metoda. Postavili ho pred súd, trýznili, odsúdili a potom dva a pol roka väznili. O tomto väzení informoval Rím mních Lazár. Pápež Ján VIII. Proti nemeckému episkopátu rázne zakročil. Po Metodovom prepustení z väzenia Svätopluk mu odovzdal do správy veľkomoravskú Cirkev. Medzitým pod tlakom latinského kléru sa Svätopluk síce neskôr pridal k latinskému duchovenstvu, avšak dôvodom toho boli skôr politické zámery. Pápež Ján VIII. Po získaní informácií o sporoch na Veľkej Morave pozval opätovne Metoda do Ríma. Dôkladne preskúmal účinkovanie a učenie arcibiskupa a presvedčil sa o jeho pravovernosti a oddanosti Cirkvi. V júni 880 vystavil apoštolský list Industriae tuae adresovanú Svätoplukovi. Vydal v nej najkrajšie svedectvo o Metodovej pravovernosti. Schválil liturgiu v slovienskom jazyku s tým, aby sa evanjelium najprv čítalo po latinsky. Apoštolský list potvrdzuje, že všetko kňazstvo mu má byť podriadené. Metod zomrel 6.apríla 885. Za svojho nástupcu určil Gorazda. Nitriansky biskup Viching, odporca slovienskej liturgie, rôznymi intrigami dosiahol, že Svätopluk vyhnal Metodových žiakov zo svojej ríše. Medzi vyhnanými bol aj Gorazd. Historici sa domnievajú, že po vyhnaní pravdepodobne odišiel do poľského Krakova. Arcibiskupský stolec ostal neobsadený. Následný pád Veľkomoravskej ríše v roku 906 spôsobil, že postupne zanikla celá slovienska metropolia. Časť učeníkov a žiakov však na tomto území aj napriek tomu ostala a po rozpade Veľkomoravskej ríše bola podporovaná Slovanmi z Bulharska. Po páde Veľkej Moravy vznikli dva samostatné štátne útvary- Uhorský a Český štát. Na začiatku 10. storočia boli v Uhorsku dve obradové podoby katolíckej cirkvi- východná/ na východ od Dunaja a Tisy/ a západná /Panónia a územie terajšieho Slovenska/. Slovanské kresťanstvo a kultúra ovplyvňovali Maďarov, ktorí najmä v rannom Uhorsku boli priaznivo naklonení dielu sv. Cyrila a Metoda. Potvrdzuje to aj množstvo gréckych kláštorov, ktoré tu vznikali a pomáhali šíriť dedičstvo vierozvestcov. Tieto kláštory boli zväčša podriadené Ostrihomu. Stavali sa aj východné chrámy a kaplnky. Nezachovali sa z viacerých dôvodov. Hlavným bol rozkol medzi východnou a západnou cirkvou. Veľký vplyv na prítomnosť veriacich východného obradu malo postupné osídľovanie a sťahovanie národov. Na územie dnešného Slovenska koncom 13. storočia a začiatkom 14. storočia prichádzajú Valasi zo Sedmohradska, Rumuni, Rusíni, ktorí osídlili severovýchodnú časť Uhorska. Východné územia boli vyľudnené tatárskymi nájazdmi, malé množstvo pôvodného obyvateľstva utieklo do hor. Tento pohyb, tvorivé stretávanie sa a sťahovanie slovenského obyvateľstva, súvisí s takzvanou valašskou kolonizáciou. Táto vo svojom dôsledku pomohla pôvodnému obyvateľstvu zachovať si východný obrad. Migrácia, najmä Ruthénov, znamenala oporu pre prežitie katolíkov tohto obradu v slovanskom etniku. Ruthénmi sa nazývali Rusíni- Rusnáci a boli nositeľmi východného obradu. Títo veriaci žili v 13 župách Uhorska- Marmaroš, Ugoča, Sabolč, Boršód, Bereh, Satmár, Uh, Zemplín, Šariš, Abov, Spiš, Turňa, Gemer. Neskôr sa Abovská župa spojila s Turnianskou a Sabolčská sa rozdelila- vznikla Hajdžská župa. Od 30- tych rokov 13. storočia nazývajú pápežské listiny veriacich východného obradu v Uhorsku schizmatikmi. Oficiálnemu zjednoteniu našich kresťanov gréckeho obradu s Rímom veľmi napomohli poľskí panovníci, ktorí chceli oslabiť vplyv Ruska na Rusínov / Malorusov /, obývajúcich najmä severozápadnú časť Ukrajiny /Halič/. Aj napriek ťažkostiam, ktoré spôsobovali nezjednotení voči týmto snahám v 15.storočí, mala Kyjevská zjednotená metropolia 9 sufragánnych biskupstiev, ale začiatkom 16.storočia šľachta a duchovenstvo naklonené k Únii začali opäť hľadať cestu k zblíženiu sa s Rímom. Na Ukrajinu prišli jezuiti, ktorí pre to pripravili pôdu. Za pomoci poľských kráľov Štefana Báthoryho a Žigmunda III. na žiadosť biskupov naklonených k Únii, došlo k zjednoteniu v Breste v roku 1595. Rím potvrdil doterajšie práva Kyjevského metropolitu. Brest- litovská únia zabezpečovala zachovanie tradície a obradov východnej cirkvi v plnej miere. Priniesla oslobodenie východného kňazstva z nevoľníctva, možnosť vzdelávania a rozvinutie náboženského života. Tomuto zjednocovaciemu procesu napomohli Drugethovci, najmä Juraj III. Drugeth /1605-1620/, ktorý na čele rodu sa v roku 1605 vracia z kalvinizmu do katolíckej cirkvi a Ján X. Drugeth /1620-1645/. Na rodiacu sa myšlienku zjednotenia mali vplyv aj niektorí predstavitelia katolíckej cirkvi v Uhorsku- ako bol jágerský biskup Juraj Lippay /neskorší ostrihomský arcibiskup a prímas Uhorska/, jezuiti z kolégia v Humennom a katolícki zemepáni. Dlho sa rodiaca únia bola nakoniec uzavretá 24. 4. 1646 v hradnej kaplnke rodiny Drugethovcov v Užhorode. Jágerský biskup Juraj Jakušic na toto stretnutie pozval kňazov troch žúp- Užskej, Šarišskej a Zemplínskej. Za prítomnosti biskupa Jakušica, grófky Anny Jakušicovej, /manželky nebohého Jána Drugetha/ , baziliánov Petra Parthéna Petroviča a Gabriela Kosovického, prišlo na toto stretnutie 63 kňazov východného obradu zo spomenutých troch žúp. O tom, že história gréckokatolíckej cirkvi kontinuitou nadväzuje na cyrilometodskú misiu, svedčí Spišská Kapitula, ktorá bola duchovným strediskom náboženského života s jasnými stopami pokračovania dejín východných kresťanov byzantského obradu. Spišské prepošstvo vzniklo v roku 1198 pravdepodobne na starých základoch biskupstva z veľkomoravskej doby. Prepošstvo bolo latinského obradu, ale predpokladá sa, že na Kapitule bol ešte v 13. storočí biritualizmus- obrad východný aj západný. Svedčí o tom biskupská východná mitra v klenotnici Spišskej Kapituly, písomné zmienky o živote Ruthénov a Valachov, ktorí bývali v širšom okolí, pričom navštevovali kostol sv. Martina. Ďalším dôkazom sú tzv. Spišské modlitby, ktorých štruktúra je veľmi blízka jekténiám Liturgie sv. Jána Zlatoústeho. Na konci 15. a začiatkom 16. storočia valašská kolonizácia aj tu posilnila východné prvky v národnostnej skladbe obyvateľstva. Po zjednotení v roku 1651 mukačevský biskup Peter Parthén zveril spišskému prepoštovi do duchovnej správy gréckokatolícke farnosti na Spiši. Po svojom vzniku v roku 1776 malo spišské biskupstvo aj gréckokatolícke farnosti. Až v roku 1787 nariadením cisára Jozefa II.

Vznik a vývoj Košickej eparchie

Košická eparchia bola kánonicky zriadená 30. januára 2008 bulou pápeža Benedikta XVI. Qui successimus a je podriadená prešovskému metropolitnému stolcu. Eparchia vznikla povýšením Košického apoštolského exarchátu, ktorý bol zriadený v roku 1997.

Všetci gréckokatolíci na území Abova, Zemplína a Spiša boli od konca 18. storočia začlenení do Mukačevskej eparchie, ktorá bola matkou všetkých gréckokatolíckych biskupstiev v Karpatskom oblúku. V roku 1787 sa Košice stali sídlom Košického vikariátu Mukačevskej eparchie, aby sa zjednodušila správa biskupstva, ktoré zahŕňalo 13 žúp severovýchodného Uhorska.

Prečítajte si tiež: Projekty pre ľudí v núdzi

Prenesenie sídla vikariátu do Prešova a zriadenie Prešovskej eparchie v roku 1818 podriadilo všetkých gréckokatolíkov Abova a Spiša pod správu biskupa v Prešove. Gréckokatolíci na Zemplíne ostali aj naďalej pod správou biskupa v Mukačeve a neskôr niekoľko farností prešlo pod správu novovzniknutej Hajdúdorožskej eparchie.

Zmena hraníc v strednej Európe v období pred Druhou svetovou vojnou viedla v roku 1939 k zriadeniu Mukačevskej apoštolskej administratúry na Slovensku, kam patrila aj asi polovica súčasných farností Košickej eparchie. Na čele administratúry stál prešovský biskup P. P. Gojdič a generálny vikár sídlil v Rakovci nad Ondavou. Po definitívnom usporiadaní hraníc v roku 1945 bola táto administratúra rozšírená o ďalšie farnosti.

Po roku 1990 sa obnovili snahy o zriadenie biskupstva pre gréckokatolíkov bývalej Mukačevskej administratúry na Slovensku. Tieto farnosti Zemplína od 21. storočia patrili pod Košickú eparchiu.

Súčasnosť Košickej eparchie

V súčasnosti (k 31.12.2022) je Košická eparchia spoločenstvom približne 75 tisíc gréckokatolíkov, ktorí žijú v 98 farnostiach, siedmich protopresbyterátoch (dekanátoch), 17 mestách a 440 obciach. O veriacich sa stará 172 kňazov, z ktorých je 16 rehoľníkov, 3 mnísi, 12 dôchodcovia, 9 vykonáva pastoračnú službu v zahraničí a 3 pôsobia v Ordinariáte OS a OZ SR. Na území eparchie pôsobí v niekoľkých rehoľných domoch aj 33 rehoľných sestier. Na kňazstvo sa pripravuje 26 seminaristov. V zriaďovateľskej pôsobnosti Košickej eparchie je 16 škôl a školských zariadení.

Od roku 1997 bolo na území Košickej eparchie zriadených 18 farností, posvätených 26 nových chrámov, 21 nových farských budov a nová budova pre centrálne úrady biskupstva. Kláštorný chrám Zostúpenia svätého Ducha v Michalovciach, kde sú uložené ostatky blahoslaveného Metoda Dominika Trčku CSsR, bol v roku 2012 povýšený na „baziliku minor.“ Chrám Zosnutia presvätej Bohorodičky v Klokočove, v najvýznamnejšom pútnickom mieste Košickej eparchie, ktoré si v roku 2020 pripomenulo 350. výročie od zázračného slzenia ikony Presvätej Bohorodičky, bol v roku 2020 spojený duchovným putom s rímskou pápežskou bazilikou Santa Maria Maggiore.

Prečítajte si tiež: Nové pracovné miesta v GKHCH Prešov

V deň sviatku Zvestovania Presvätej Bohorodičke 25. marca 2021 bol v celej Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku vyhlásený nový mariánsky sviatok s titulom Pamiatka zázračnej klokočovskej ikony Presvätej Bohorodičky, patrónky Zemplína. Zároveň bola klokočovská Bohorodička vyhlásená za patrónku východoslovenského regiónu, ktorý sa historicky nazýva Zemplín. Nový sviatok sa bude sláviť každoročne prvú nedeľu v mesiaci október. V prípade, že na prvú nedeľu pripadne dátum 1. októbra, sviatok sa presúva na druhú októbrovú nedeľu. Na sviatok sv. apoštolov Petra a Pavla na svätej omši, ktorej predsedal pápež František v Bazilike sv. Petra, bola vystavená aj ikona Klokočovskej Bohorodičky.

V posledných rokoch sa mesto Košice stáva cieľom migrácie mnohých gréckokatolíkov z východného Slovenska, ale aj študentov a pracujúcich z Ukrajiny, ktorí sa tiež hlásia ku Gréckokatolíckej cirkvi. Aj z tohto dôvodu boli v roku 2020 zriadené v Košiciach dve nové farnosti, aby sa zlepšila pastoračná starostlivosť o gréckokatolíkov v druhom najväčšom meste Slovenska. Zároveň boli v tom istom roku v Košickej eparchii ustanovení aj dvaja noví biskupskí synkeli (vikári).

Tragické udalosti vojny na Ukrajine, s ktorou Košická eparchia bezprostredne susedí, spôsobila masový prílev utečencov. Veľká časť z nich sa usadila v Košiciach, kde bola arcibiskupom Vasiľom zriadená v roku 2022 ukrajinská misia, ktorá pôsobí pri katedrále Narodenia presvätej Bohorodičky. Gréckokatolícka eparchia Košice je zasvätená sv. Na území eparchie sa nachádza sedem pútnických miest: Klokočov (Zosnutie presvätej Bohorodičky), Košice (Narodenie presvätej Bohorodičky), Michalovce (Zostúpenie Svätého Ducha), Sečovce (sv. Cyril a Metod), Trebišov (Kristus Kráľ), Slovinky (sv. veľkomučeník Juraj), Veľké Kapušany (bl. hieromučeník P. P.

V januári 2020 bol za apoštolského administrátora Sede plena Košickej eparchie vymenovaný pápežom Františkom vladyka Cyril Vasiľ SJ, dovtedajší sekretár Kongregácie pre Východné cirkvi v Ríme. Arcibiskup Vasiľ zastával úrad apoštolského administrátora do 24. V rámci KBS sa arcibiskup Cyril Vasiľ SJ stal predsedom Rady pre rodinu, predsedom Rady pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života a predsedom Rady pre pastoráciu v zdravotníctve a SKCH. Dejiny eparchie v Košiciach sú zatiaľ krátkymi dejinami; stoja na svojom začiatku.

Gréckokatolícka farnosť Košice-Furča

Gréckokatolícka farnosť Košice-Furča má bohatú a zaujímavú históriu, ktorá sa začala písať v 19. storočí.

Prečítajte si tiež: Gréckokatolícka charita Prešov a Vaše 2%

Začiatky gréckokatolíckej prítomnosti v Košiciach

Po rozdelení Mukačevského biskupstva sa v roku 1818 stáva Prešovské biskupstvo samostatným. Vtedy Košice nemali ani svoju gréckokatolícku farnosť ani svojho kňaza. Gréckokatolícki veriaci patrili do farnosti Zdoba, malej dedinky asi 6 km východne od Košíc.

Veriacich v Košiciach pribúdalo, preto biskupstvo v Prešove vymenovalo v roku 1850 pre farnosť Zdoba kaplána, pastoračne povereného spravovaním Košíc, a to v osobe Dr. Michala Michalicsa, ktorý súčastne vyučoval gréckokatolícke náboženstvo na gymnáziu v Košiciach. Košický rímskokatolícky biskup Jozef Kunszt povolil slúženie gréckokatolíckych bohoslužieb v Michalskej kaplnke pri Dóme sv. Alžbety.

V decembri 1852 Dr. Mihalicsa vystriedal v pastoračnej službe o. Matej Bräuer, ktorý ako prvý už košický farár, konal bohoslužby na Pivovarskej ulici v prenajatej miestnosti, neskoršie v rímskokatolíckej seminárnej kaplnke a potom v premonštrátskom kostole na Hlavnej ulici. Gréckokatolíci však potrebovali už stálu pastoračnú starostlivosť, preto sa púšťa do stavby fary, pre ktorú získal pozemok „ za hradbami“, na mieste, kde v 14. storočí pretekala rieka Hornád.

Vzhľadom na dané podmienky boli práce na stavbe fary a neskoršie i chrámu veľmi ťažké. Roku 1870 však o. Matej Bräuer po veľkých útrapách a vyčerpanosti ako 61 ročný zomiera. Po jeho smrti preberá starosť o farnosť jeho zať o. Molnár.

Roku 1879 prešovský biskup Mikuláš Tóth menuje za správcu farnosti o. Júliusa Viszlockého a dňa 25. 4. 1882 sa slávnostne kladie a posviaca základný kameň gréckokatolíckeho chrámu v Košiciach. Na vtedajšie časy to bolo hrdinské rozhodnutie malého počtu gréckokatolíckych veriacich, ktorých bolo celkom 1484 duší.

Chrám v románsko - byzantskom štýle projektoval Schmidt, Kolatsek a Wirth. Chrám je dlhý 46m, vysoký je 17m a jeho šírka je 14m. Veže chrámu boli postavené vďaka finančnému prispeniu grófa Andrášiho z Krásnej Hôrky, ktorý r. 1895 pomohol ich k dokončeniu. Maľby interiéru sú dielom Jozefa Királya.

Po smrti o. Viszlockého, roku 1908, nastupuje na miesto košického farára o. Mikuláš Csoma, ktorý zaobstaral pre chrám všetky potrebné náležitosti interiéru: oltár, kazateľnicu, spovednice i sakrálne veci: kalichy i rúcha. V roku 1910 sa realizovala nová maľba chrámu.

Roku 1919 bol menovaný za košického farára arcidekan o. Pavol Rokiczky, ktorý interiér chrámu obohatil o dva bočné oltáre so vzácnymi maľbami akad. maliara Halásza a Jordana. Jeho 31 ročné pastoračné pôsobenie v Košiciach bolo najdlhšie. V Košiciach pôsobil až do r. 1950, kedy v rámci likvidácie gréckokatolíckej cirkvi (začala sa tzv. prešovským „ P“ soborom 28. 4. 1950 ) musel svoju kňazskú službu ukončiť, bol deportovaný do väzenia, odkiaľ ho ťažko chorého previezli domov. Zomrel na sviatok sv. Cyrila a Metoda 5. júla 1952 v Prahe - Bohniciach.

V rokoch 1950 - 1968 bol chrám v užívaní pravoslávnej cirkvi.

#

tags: #greckokatolicka #eparchia #košice #charita #história