Storočnica Zmlúvy z Trianonu: Historické Udalosti a Dôsledky pre Slovensko

Pred sto rokmi sa skončilo obdobie nadvlády Osmanskej ríše na Blízkom východe. Po skončení prvej svetovej vojny v roku 1918 bolo podpísaných viacero mierových dohôd medzi víťaznými a porazenými štátmi v rámci takzvaného versailleského systému. Pred 100 rokmi vo francúzskom Sèvres podpísali víťazné dohodové štáty mierovú zmluvu s Osmanskou ríšou. Budúce Turecko sa v mierovej dohode vzdalo všetkých nárokov na neturecké územia a stratilo štyri pätiny svojho územia. Mierovú zmluvu však Turci odmietli ratifikovať.

Osmanská Ríša: Od Sily po "Chorého Muža na Bosfore"

Osmanská ríša, ktorá od dobytia Carihradu (dnešného Istanbulu) v roku 1453 ohrozovala Európu až do 18. storočia a ovládala Balkán či Blízky východ, sa v polovici 19. storočia stala povestným „chorým mužom na Bospore“. Po balkánskych vojnách (1912 - 1913) zostalo ríši v Európe iba torzo pri Bospore a Dardanelách. V prvej svetovej vojne bola Osmanská ríša na strane centrálnych mocností, ktoré napokon z konfliktu vyšli porazené.

Prímerie po prvej svetovej vojne podpísala Osmanská ríša so štátmi Dohody 30. októbra 1918, čím prestala formálne existovať, hoci Turecká republika bola vyhlásená až v októbri 1923. Po sérii rokovaní bola Sèvreská zmluva podpísaná 10. augusta 1920. Podľa nej sa Sýria, Palestína, Mezopotámia a časť Arábie mali stať mandátnymi územiami Francúzska a Veľkej Británie, nezávislosť mali získať Arménsko, Kurdistan a arabský Hidžáz. V Európe malo Turecku zostať iba hlavné mesto a úzky pás okolo úžin Bospor a Dardanely, ktoré mali byť demilitarizované a postavené pod správu Spoločnosti národov. Po povstaní kemalistov a grécko-tureckej vojne bol napokon mier zo Sèvres revidovaný Lausannskou zmluvou z 24. júla 1923.

Uhorsko a Slováci: Cesta k Samostatnosti

Predseda uhorskej vlády (1875-1890) Koloman Tisza vyhlásil: „Prešiel som celé Uhorsko, ale slovenský národ som nenašiel.“ Predtým ako minister vnútra rozpustil Maticu slovenskú a zhabal jej majetok. Podľa sčítania ľudu v rokoch 1784-87 malo Uhorsko 8 miliónov obyvateľov, z čoho bolo 28,9 % Maďarov, a 71,1 % nemaďarov. Podľa oficiálnych údajov bolo v Uhorsku v r. 1910: Maďarov 51,4 % a Slovákov 11.9 %. Štát mal 21 333 úradníkov (župy, mestá, notári a pod.) . Z toho bolo 18 834 = 88.3 % Maďarov, a 98 = 0,46 % Slovákov. V roku 1918 bolo na Slovensku 3298 maďarských škol, 276 miešaných slovensko-maďarských, a len 94 ľudových škol, kde sa učilo zväčša po slovensky. (z toho 63,7 % jednotriedky) Uhorský štát šikanoval učiteľov, žiakov i kňazov, ktorí hovorili po slovensky.

Minister A. Apponyi, ktorého školský zákon schválili v r. 1907, verejne vyhlásil: „Tým učiteľom, ktorí nechcú vychovávať z mládeže dobrých Maďarov, odnímem a znemožním vyučovanie.“ Aj Cirkev mohla byť pozbavená práva vydržiavať školu, ak jej učiteľ zanedbával vyučovanie maďarčiny, alebo ju učil bez úspechu, ak užíval vládou neschválené učebnice. Nórsky spisovateľ Björnstjerne Björnson v roku 1907 napísal do novín: „Najväčší maďarský priemysel sú maďarské školy. Historicky sú zdokumentované viaceré dnes nepredstaviteľné príklady. Napr. v Uh. Skalici učiteľka kázala deťom priniesť slovenské spevníčky a modlitby, čo majú doma; keď to deti urobili, knihy pred deťmi spálila. Učitelia v Novohrade povesili deťom, ktoré hovorili po slovensky, na krk tabuľku s nápisom „pansláv“ a potom ich vystavili posmechu ostatných detí. O tom ako štát a niektorí duchovní zneužívali na pomaďarčovanie Cirkev dobre napísal katolícky kňaz z Oravy K. A. Medvecký. Uvádza napr. ako sa kandidáti na biskupov dostávali k svojim hodnostiam.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Keď začala prvá svetová vojna, predstavitelia Slovenskej národnej strany vydali 6. augusta 1914 vyhlásenie, že Predsedníctvo SNS „…aby sa vyhlo nedorozumeniam“ zastavuje všetku činnosť strany a odročuje zhromaždenia slovenských kultúrnych spolkov v nádeji, „že keď sa vydobyje pokoj, bude sa ďalej domáhať toho, čo slovenský národ potrebuje pre kultúrne a materiálne povznesenie…“. Vyjadruje presvedčenie, že „pre také malé národy, akým sme my sami … v našej vlasti v celej monarchii žijúce väčšie-menšie národné čeľade, najlepšie zodpovedá taký štátny útvar, akým je naša vlasť a naša monarchia. Kto by chcel rozdvojiť, čo sám Pan Boh spojil?“ „Monarchiu treba udržať, aby vyšla z vojny víťazne. Iní to pochopili ako príležitosť vymaniť sa z područia Rakúsko-Uhorského národnostného útlaku vytvorením nového samostatného česko-slovenského štátu. Začalo náročné úsilie mnohých ľudí pod vedením Masaryka, Štefánika a Beneša, od diplomatických aktivít až po účasť v bojoch na strane Spojencov bojujúcich proti Nemecku a R-U, ktoré vyvolali túto vojnu. Pri tom sa špeciálne vyznamenali č-s légie na viacerých frontoch, a najmä v Rusku, kde úspešne bojovali aj proti novozniknutej boľševickej diktatúre. Vo februári 1916 po rokovaní Štefánika s Benešom v Paríži vznikla Československá národná rada (ČSNR). Beneš a Štefánik sa zaslúžili o to, že čs.

Na jar 2017 Ústredné mocnosti (Nemecko a R-U) v nepriaznivej vojenskej situácii dali mierové ponuky. Vtedy sa zdalo takmer nemožné, aby medzi cieľmi ktoré formulovala Dododa bolo aj zrušenie R-U. Cársky dvor v Rusku považoval Masaryka za odpadlíka od slovanstva pre jeho západoeurópsku orientáciu, a preto, že bol proti pripojeniu českých zemí a Slovenska k Rusku. Štefánikovi robili prekážky. Po uzavretí Brest-Litovského mieru medzi Nemeckom a boľševickým Ruskom nemci presunuli 80 divízií z Ruska na francúzsky front. Dňa 21. 3. V marci 1918 Štefánik presvedčil Taliansku vládu aby odsúhlasila vytvorenie čs. légií, ktoré budú bojovať na talianskom fronte ako autonómna jednotka, podliehajúca po vojenskej stránke talianskemu vedeniu, bude však súčasťou čs. armády vo Francúzsku, pričom najvyšším orgánom po politickej, národnej a právnej stránke bude ČSNR. Taliansko spočiatku váhalo uznať ČSNR ako vládu z obavy o uplatnenie rovnakých nárokov na sebaurčenie Slovanov žijúcich na územiach Habsburskej monarchie (Juhoslovania), na ktoré si robilo nárok po skončení vojny. De facto ju uznal premiér Orlando 3. 10.

Beneš v máji 1918 v Londýne rokoval s britským min. zahraničia Balfourom. Vyložil mu, že ČSNR ide o konečné vyjasnenie jej právneho medzinárodného postavenia. Žiadal o uznanie ČSNR ako vlády, uznanie čs. samostatnosti, uznanie československého národa ako spojeneckého, vedúceho vojnu z hľadiska medzinárodného práva. Balfour namietal, že v histórii nie je zaznamenaný prípad uznania vlády štátu, ktorého územie je dosiaľ obsadené nepriateľom. Uznával prácu ČSNR, našu politickú vyspelosť, činnosť našich vojsk. Beneš v druhom memorande poukázal na 100 000 dobrovoľníkov v čs. légiach bojujúcich na troch frontoch. Až 3. 9. 1918 podpísali dohodu, podľa ktorej sa vláda Jeho veličenstva zaručovala udržať diplomatické styky s ČSNR „až do zorganizovania budúcej československej vlády“. Uznala „právo Československej NR, aby bola zastúpené na každej spojeneckej konferencii, na ktorej sa budú prerokúvať otázky týkajúce sa záujmov Čechoslovákov“.

Prezident USA Wilson vo vyhlásení z 18. 1.1918 uvádzal 14 bodov - požiadaviek na uzavretie mieru s R-U. Jeden z nich požadoval autonómiu jednotlivých národov v monarchii. Minister zahraničia USA Lansing v memorande z 23. 8. 1918 prezidentovi Wilsonovi uvádzal: „Tlač a stúpenci českej veci vyvíjajú tlak na vládu USA, aby uznala Čechoslovákov za samostatný národ“ a pijala „smer, ktorým postupovali Veľká Británia, Francúzsko a Taliansko, pretože hrdinská a romantická akcia československých vojakov vzbudila všeobecné nadšenie. Je to najskvelejší vojenský čin v tejto vojne.“ Bol však proti „uznaniu národnej samostatnosti Čechoslovákov alebo ich uznania za suverénny štát“ - lebo by to mohlo povzbudiť podobné požiadavky inde vo svete, napr. Vyhlásenie USA z 3. 9. 1918 uznáva, že existuje vojnový stav medzi Čechoslovákmi a cisárstvom nemeckým a rakúsko-uhorským. Uznáva tiež (ČS) Národú radu za vládu de facto, … vláda Spojených štátov prehlasuje ďalej, že je hotová vstúpiť do styku s vládou de facto, takto uznanou, za účelom vedenia vojny proti spoločnému nepriateľovi: cisárstvu nemeckému a rakúsko-uhorskému.“ Nehovorilo však nič o územnom nároku, a práve na sebaurčenie.

Československá republika, ktorá vznikla 28. októbra 1918 zachránila národnú identitu Slovenska. Ivan Krasko po vzniku ČSR povedal: „Keby v r. 1918 nebolo došlo k národnému oslobodeniu, za nejakých 40-50 rokov slovenského národa by už nebolo.“ Andrej Hlinka v roku 1934 v Ružomberku na slávnosti pri príležitosti jeho narodenín konštatoval: „Štátny prevrat v roku 1918 bol najradostnejším okamžikom môjho života. V čase keď Česi a Slováci vyhlásili svoj nový štát, vo svete ešte prebiehali boje 1. svetovej vojny. Štefánik bol v Rusku pri légiach, ktoré už boli vyčerpané a zdecimované niekoľkomesačnými bojmi proti boľševickým vojskám. Podarilo sa mu stabilizovať napätý stav vo vojsku a tak sa niektoré pluky ešte zúčastnili na zimnej ofenzíve na Kungur a Perm, ktoré dobyli 25. decembra 1918. To bol posledný boj československých légií v Rusku. Zhoršil sa jeho zdravotný stav. Snažil sa upevniť jednotu ako podmienku prežitia na ďalekej Sibíri, a obmedziť vplyv boľševickej agitácie. „Boľševizmus je anarchia, ktorá ohrozuje náš štát. Ak nenastanú v Rusku normálne pomery, oheň môže zachvátiť aj našu vlasť… Pokoj nemôže nastať, kým sa neupokojí situácia v Rusku… Sme dnes členom spojencov a musíme sa riadiť spoločnymi záujmami, úlohami a cieľmi. Náš štát už jestvuje, ale výhodné podmienky preň bude riadiť mierová konferencia.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Francúzsko uznalo dočasnú československú vládu 15. 10. 1918. Predtým uzavreli dohodu ČSNR s francúzskou vládou, v ktorej ČSNR súhlasila, že počas vojny bude armáda (čs.) vo Francúzsku i na Sibíri prepožičaná francúzskej vláde. Tá sa zaviazala podporovať ČSNR „ako vládu de facto v jej snahe obnoviť československý štát, v hraniciach jeho bývalých zemí historických“. 16. októbra 1918 vydal rakúsko-uhorský cisár Karol manifest o premene Rakúska - habsburskej monarchie na zväz slobodných štátov. V manifeste vynechal Uhorsko. V Taliansku sa po ofenzíve talianskych vojsk rakúsko-uhorska armáda rozpadla. 27. októbra 1918 zaslal minister zahraničia Rakúsko-Uhorska (gróf Andrassy) nótu prezidentovi Wilsonovi, s návrhom na prímerie „s ním a jeho Spojencami na všetkých frontoch“, a začalo sa rokovať o mieri. Navrhoval, aby „toto vyjednávanie zobralo za základ 14 bodov posolstva prezidenta Wilsona ku kongresu z 8. januára 1918…“ Wilson v odpovedi uvádzal, že jeho 10. bod z januára 1918 o autonómii národov Rakúsko-Uhorska v ramci Uhorska nemožno brať za základ jednania, že situácia sa odvtedy zmenila, vláda USA uznala vojnový stav medzi Čechoslovákmi a centrálnymi mocnosťami, a že teda budúce usporiadanie je záležitosťou týchto národov. Maďarská vláda sa však nechcela vzdať Uhorska a uvolniť Slovensko. Premiér Karolyi začal rýchlo konať. Vytvoril nové ministerstvo pre Slovákov, Rusínov, Rumunov, rozmýšľal o miestnej samospráve. Vyhlasoval do sveta, že Uhorsko opúšťa šovinistickú politiku. Začal intenzívne rokovať so Spojencami. S najvyšším spojeneckým veliteľom východnej armády Franchetom d’Éspery dosiahol v dňoch 7.-12. novembra v Belehrade prímerie, podľa ktorého správu Uhorska až do mierovej konferencie mala zabezpečovať maďarská vláda. Prímerie si maďarská vláda vykladala ako uznanie integrity Uhorska. Na 4. novembra 1918 prizvali aj Dr. Beneša, ako ministra dočasnej vlády ČSR, na rokovanie Najvyššej vojnovej rady vo Versailles.

18. 1.1919 začala mierová konferencia vo Versailles, ktorej sa zúčastnilo 27 štátov. Nasledovalo niekoľko mesiacov ťažkých rokovaní, kde sa stretali záujmy rôznych krajín a názory a postoje rôznych delegátov. Vrátane napr. požiadaviek Poľska na časti severného Slovenska, postavenia čs légii v Rusku, možnosti zakročenia Spojencov proti Boľševikom a Slovensko-Maďarskej hranice. 6-mesačné rokovanie Parížskej mierovej konferencie skončilo zmluvou z 28. júna 1919, ktorá oficiálne ukončila 1. svetovú vojnu. Definitívne potvrdila exisetnciu demokratickej ČSR, ktorá však ešte stále nemala jasne stanovenú južnú hranicu Slovenska. Na Slovensko začali koncom decembra 1918 a v januári 1919 traťou cez južné Čechy prichádzať československí vojaci (légie) Ministerský predseda Uhorska Károlyi vyslal 17. novembra 1918 do Prahy zvláštnu nótu, kde protestoval proti obsadzovaniu Slovenska, odvolávajúc sa na Belehradské prímerie. Predseda vlády Kramař odpovedal: „…Československý štat bol od Spojencov uznaný ešte pred podpísaním prímeria s územím, na ktorom bývajú Slováci ako časť Československého štátu. Náš zástupca zasadá v rade Spojencov v Paríži. Maďarská vláda teda nemohla zjednávať prímerie za Slovensko, ktoré je súčasťou Československa. Francúzsky podplukovník Vyx, ktorý predsedal vojenskej misii Dohody v Budapešti, upozornil Maďarsko, že česko-slovenská armáda je súčasť dohodového vojska. Problémom však bolo aj to, že stále nebola pevne stanovená hranica. Zistilo sa, že línia, ktorú určili 25. 11. 1918 na rokovaní v Paríži, je pre Slovensko na niektorých miestach veľmi nevýhodná.

19. marca 1919 Maďarská republika rád nastolila diktatúru proletariátu. V máji začala za podpory viacerých obrnených vlakov všeobecná ofenzíva maďarského vojska na Slovensko, ktorého časť obsadili. Vojaci mali na čiapkach štítok „Felvidék vissa hoditasa“ - (znovupodmanenie) horného Uhorska. Niektorí dôstojníci otvorene hovorili: „My sme predovšetkým Maďari, a až potom komunisti.“ V spolupraci s miestnymi nacionalistami po príchode na Slovensko začali prenasledovať slovenské národne uvedomelé obyvateľstvo, roľníkov i robotníkov. Najvyššia rada mierovej konferencie 12. 6. 1919 rozhodla o československo-maďarskej hranici, s tým, že hranice sú definitívne a už sa nebudú meniť podľa súčasnej okupácie. Maďari pokračovali v boji … Dňa 18. júna zaútočili smerom na Nové Zamky, a severne od nich dosiahli breh Nitry. Zdalo sa, že je spečatený nielen osud Nových Zámkov, ale i Bratislavy. Na žiadosť čs. vlády gen. Pellé požiadal Najvyššiu radu mierovej konferencie o malú úpravu hranice na južnej strane Dunaja. oprávnenosť žiadosti uznali začiatkom augusta 1919 a velenie čs. Počas bojov o Slovensko od 14. 11. 1918 do 14. 8.1919 zahynulo 39 čs dôstojníkov a 825 vojakov, 103 dôstojníkov a 1727 vojakov bolo ranených a 18 dôstojníkov a 1942. Definitívnu hranicu určovala Komisia pre československé zaležitosti, kde Francúzsko výrazne podporovalo ČSR. Prvú demarkačnú líniu vyznačili 25. 11.1918, kde ju na rokovaní vyznačil E. Beneš. Návrh konečnej slovensko-maďarskej hranice, ktorý teritorialna komisia vypracovala, bol plodom zložitého a pracne získaného kompromisu, keď bolo nutné prekonávať odpor a námietky, najmä talianskeho a amerického zástupcu. Komisia volila hranicu tak, aby v sporných úsekoch, t.j. v podstate na celom úseku na východ od hranice na Dunaji, viedla zhruba stredom pásma so zmiešaným slovenským a maďarským obyvateľstvom. Najvyššia rada rozhodla o definitívnej hranici Slovenska s Maďarskom 12. júna 1919. Túto schválilo Národné zhromaždenie ČSR 7. 11. 1919.

Trianonská Zmluva: Definitívne Vytýčenie Hraníc a Dôsledky

Trianonská zmluva riešila vzťahy medzi ČSR a Maďarskom. Maďari pritom odmietali súhlasiť s tým, aby Slovensko bolo súčasťou ČSR. Martinskú deklaráciu z 30. 10.1918 označovali za bezcennú. Apponyi v januári 1920 vyhlásil, že predložené podmienky bez zmeny nemôžu pijať. Pomery v Uhorsku vykreslil ako priaznivé pre iné národy. Vyhlásil, že Maďarsko bez Slovenska nemôže existovať. Ich nerastné bohatstvo, vodná energia a pracovné sily sú pre Maďarov nepostrádateľné. Z podnetu talianskej a britskej delegácie sa nastolila otázka revízie hraníc Maďarska so susedmi. Nebezpečenstvo sa podarilo zažehnať len vďaka rozhodnému postupu Francúzska a radikálnemu vystúpeniu troch nástupníckych štátov - ČSR, Juhoslávie a Rumunska. Rada veľvyslancov odovzdala definitivne podmienky mieru maďarskému zastupcovi v Pariži 6. 5. 1920. Mierovú zmluvu podpísali 4. júna 1920 v zámku Trianon. Maďarský snem ju ratifikoval 13. 11. 1920, Československý senát 22. decembra 1920.

„Trianonská zmluva je po zániku Veľkej Moravy najdôležitejšou udalosťou slovenských dejín. V apríli 1920 povedal poslanec Hegedus v maďarskom parlamente : „Ak nám Dohoda vnúti nečestný mier (= zoberie Slovensko a iné územie), roznietime plamene iredenty, ktoré budú tak dlho horieť, dokiaľ nebudeme mať celé územie naspäť. Súčasťou tohto úsilia bolo aj štvanie Slovákov proti ČSR, Čechom a Benešovi. Maďarský premiér Štefan Csaky (pred r. 1938) povedal: „maďarská vláda, ktorá by sa nepripojila k útoku na Československo, bola by zmetená, každý kto by zaváhal v takomto okamžiku, musel by byť odstrelený." Keď sa Hitler dostal k moci, prvým štátnikom ktorý ho navštívil bol predseda vlády Maďarska Gy. Gombo… Pred 100 rokmi nakreslili, ako má vyzerať Československo a ako s malými zmenami dodnes vyzerá Slovensko. Zakladatelia Československa nemuseli hranice len nakresliť, ale aj vybojovať.

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

Čo si predstavíte, keď sa povie Slovensko? Môžu to byť ľudia, ich kultúra, dominantný jazyk či príroda. No predovšetkým ide o územie, kde títo ľudia žijú. Hranice si môžeme pozrieť na mape, ale stále existujú aj v realite. Sú vyznačené starými hraničnými kameňmi a hrdzavejúcimi tabuľami. Pri ceste do zahraničia prechádzame popri chátrajúcich colných budovách, ktoré však môžu v budúcnosti opäť ožiť. Tieto viac či menej viditeľné, no svojimi dôsledkami stále skutočné čiary oddeľujú naše zákonodarstvo od legislatívy našich susedov. Odtiaľto potiaľto siahajú právomoci našich orgánov, ďalej už naše ministerstvá či stavebné úrady nemajú čo robiť. Keby to robili, narúšali by suverenitu susedných krajín. Keď sa presunieme o storočie späť, do čias vzniku Československa, uvidíme, že tieto princípy platili aj v roku 1918. A uvidíme tiež, že to, čo dnes voláme Slovenskom, bolo možné rozoznať len čiastočne. Na západe a severe boli stáročné hranice, ktoré s drobnými úpravami poznáme dodnes, no na juhu a východe nič podobné neexistovalo. Z hľadiska zakladateľov Československa ich bolo treba nielen nezáväzne načrtnúť na mape, ale hlavne vybojovať.

Boje o Územie a Konsolidácia Novej Republiky

Už deň po vyhlásení samostatného Československa vyhlásili predstavitelia českých Nemcov, ktorých v tom čase boli až tri milióny, vlastnú provinciu Nemecké Čechy s vlastnou vládou sídliacou v Liberci. Kým obsadenie po nemecky hovoriacich území šlo pomerne ľahko (o mesiac začala provincie obsadzovať československá armáda a koncom roku 1918 ich už pražské úrady spravovali úplne), situácia na hranici s Poľskom bola oveľa dramatickejšia. Poliaci obsadili oblasti v okolí Těšína a Karvinej už 31. októbra 1918 argumentujúc tak ako Nemci právom miestneho obyvateľstva na sebaurčenie. Naopak, pražská vláda hovorila o historickej hranici a nutnosti dopravného spojenia so Slovenskom, pretože jediná vtedy existujúca trať z Bohumína do Žiliny viedla cez Těšín. Svoju predstavu, ako by mala vôbec nová republika vyzerať, predstavil neskorší prezident Tomáš Garrigue Masaryk v roku 1916. To prvé sa pre odpor Nemecka, ale aj dohodových mocností nepodarilo, to druhé nakoniec áno. Lenže kde presne to Slovensko vlastne ležalo? V Turci to bolo jasné. Ale patril na Slovensko aj národnostne zmiešaný slovensko-nemecko-maďarský Prešporok? V prípade trištvrte milióna Maďarov v prvej ČSR to platilo na sto percent.

Keď vojaci československej vlastibrany obsadili prvého novembra 1918 Holíč, vo viacerých oblastiach Slovenska sa už starý uhorský správny aparát rozkladal. O dva dni neskôr vydala národná rada výzvu obyvateľstvu, aby sa podrobilo jej príkazom. Lenže takzvaný Ohlas nezískal na väčšej časti dnešného Slovenska žiadny ohlas. Martinská Slovenská národná rada si nedokázala podriadiť dokonca ani celé etnicky slovenské územie. Prebratie moci komplikoval aj fakt, že na tomto území zároveň vznikali nové maďarské inštitúcie, ktoré pomáhali udržať integritu Uhorska. Maďarské obyvateľstvo nevidelo dôvod, prečo by malo patriť do nového, a nie do svojho národného štátu, ktorý práve trhal zväzok s Rakúskom. A k tomu všetkému pribudol pokus o rozkol v samotnej slovenskej reprezentácii. Začiatkom novembra totiž v Prešove vznikla Východoslovenská národná rada, ktorá 11. decembra vyhlásila v Košiciach promaďarskú Slovenskú ľudovú republiku.

Od spomínaného obsadenia Holíča vojaci i četníci obsadzovali Záhorie. Už 7. novembra ovládli Trnavu. Pri obsadzovaní bolo dôležité zriadenie veliteľstva československých vojsk na Slovensku najprv so sídlom v Uherskom Hradišti, neskôr v Žiline. Do 12. O týždeň neskôr pribudlo k tomuto teritóriu aj horné Považie a časť Spiša. A tu sa vyskytol iný problém, pretože podobne ako v Těšínsku, aj na túto oblasť si robili nárok Poliaci, ktorí na Spiš vyslali vojsko. Do konca revolučného roku boli československé Zvolen, Banská Bystrica aj Orava a nakoniec aj Prešov a Košice, ktorých obsadenie sa podarilo 28., respektíve 29. O začlenení Bratislavy (tento názov získala v máji 1919) do novej republiky rozhodlo dohodové velenie ešte 20. decembra 1918 a československé vojsko ju obsadilo 1. 1. 1919. Do 20. januára 1919 obsadili československé vojská celé územie Slovenska až po Pichonovu líniu - demarkačnú čiaru nazvanú podľa francúzskeho ministra zahraničia.

tags: #k #zmluva #pred #100 #rokmi #historické