Kataster nehnuteľností: História a vývoj na Slovensku

Úvod

Kataster nehnuteľností zohráva kľúčovú úlohu v správe majetku a zabezpečuje právnu ochranu vlastníctva. Tento verejný register poskytuje prehľad o všetkých nehnuteľnostiach na Slovensku, zaznamenáva informácie o vlastníkoch, výmerách pozemkov, ich využití a ďalších právnych aspektoch. Cieľom tohto článku je preskúmať históriu a vývoj katastra nehnuteľností na Slovensku od jeho počiatkov až po súčasnosť, s dôrazom na jeho význam a funkcie v rôznych historických obdobiach.

Význam a funkcie katastra nehnuteľností

Kataster nehnuteľností je neoddeliteľnou súčasťou právneho a ekonomického systému Slovenskej republiky. Jeho existencia je základom pre ochranu vlastníckych práv a transparentnosť v oblasti vlastníctva. Medzi hlavné funkcie katastra nehnuteľností patrí:

• Poskytovanie právnej istoty a ochrany práv vlastníkov.
• Zápis do katastra nehnuteľností je potrebný pri každom prevode vlastníctva, pretože slúži ako oficiálny doklad.
• Slúži na daňové a poplatkové účely, ako aj na oceňovanie nehnuteľností, vrátane pozemkov.
• Je základom pri ochrane poľnohospodárskeho i lesného pôdneho fondu, pri tvorbe a ochrane životného prostredia, ako aj nerastného bohatstva.
• Nezanedbateľné využitie má pri ochrane kultúrnych pamiatok, chránených území a prírodných výtvorov.

V súlade s národnou koncepciou informatizácie spoločnosti i stratégiou digitálnej transformácie Slovenska má byť využívaný na budovanie ďalších informačných systémov o nehnuteľnostiach. Jeho služby majú byť poskytované plne automaticky, online, bez manuálneho zásahu operátora, či bez potreby osobnej návštevy katastrálnych odborov pri riešení rôznorodých životných situácií.

Počiatky evidencie pozemkov

Dôvody na to, aby v minulosti začali vznikať zápisy pozemkov do ucelených zoznamov (teda v podstate niečo, čo by sme mohli nazvať predchodcami dnešného katastra nehnuteľností), boli hlavne ekonomické. Aj v minulosti totiž štáty (rôzne stredoveké kráľovstvá, kniežatstvá, či republiky) potrebovali mať prehľad o veľkosti majetkov - území, ktoré sa nachádzali v ich hraniciach. Dôvod bol veľmi jednoduchý, pretože tento prehľad potreboval mať vtedajší výkonný štátny aparát kvôli rôznych formám zdanenia takéhoto vlastníctva (či dočasnej držby, pričom sa zvyčajne jednalo o pôdu). Z týchto naturálnych daní bol financovaný chod štátu, náklady na prevádzku kráľovského dvora, armádu, atď.

Kataster je jeden z najstarších dodnes funkčných inštitútov na Slovensku. Vznikol už za Márie Terézie a na rozdiel od dnešného katastra sa tereziánsky kataster dá prezerať online v maďarských archívoch.

Prečítajte si tiež: BSM: Všetko, čo potrebujete vedieť

Urbáre

Od roku 1526 sa na území dnešného Slovenska začalo so zakladaním a evidovaním urbárov a to nielen pozemkových, ale aj banských a iných. Urbármi boli súpisy poddaných a ich pracovných povinností, pozemkov a výťažkov (renty) z pozemkov, ktoré slúžili zemepánovi na kontrolu a vyberanie poplatkov. Evidencia urbárov a pozemkov bola vedená podľa chotárov. Panovníci skoro v každom panstve používali rôzne plošné miery. Evidencia pozemkov spadala do kompetencie panovníkových úradníkov, ako aj štátnych úradníkov. Zápis vlastníctva - držby sa vykonával nie na základe právnych listín alebo vyhlásenia vlastníkov, ale zisťovaním štátneho úradníka. Zápisy a zákresy hraníc sa vykonávali bez technického predpisu individuálne pre každé panstvo iným spôsobom.

Tereziánsky kataster

Základom tereziánskej urbárskej úpravy bola poddanská usadlosť (sessia). S podstatou usadlosti poddaný nemohli voľne nakladať. Nemohli usadlosť, ani jej jednotlivé pozemky natrvalo scudziť, vymeniť prenechať inému do užívania, pretože všetky dispozície mal iba zemepán. Vlastníctvo pôdy patrilo zemepánovi. Modernejším súpisom poddanskej pôdy bol Prvý tereziánsky kataster z roku 1748. Tento kataster sa opäť opieral pri zisťovaní informácií o pozemkoch - o nepresné odhady a obsahoval už výpočet všetkých poddanských usadlostí, pričom pozemky sa evidovali podľa hlavných kultúr a zaznamenával tiež i ukazovatele o výnosnosti jednotlivých majetkov. Druhý tereziánsky kataster bol založený v roku 1757. Podľa tohoto katastra podliehala súpisu všetka pôda vrátane dominikálnej (panskej). Tento kataster okrem katastrálneho výťažku evidoval aj ostatné poplatky, napríklad živnostníkov. Pri oboch katastroch výmera pôdy vychádzala iba z hlásení držiteľov.

Jozefský kataster

Jozefský kataster vytvorený v rokoch 1758 až 1789 presadil rovnaké zdaňovanie rustikálnej (poddanskej) ako aj dominikálnej pôdy a jeho veľká prednosť spočívala v tom, že na rozdiel od predchádzajúcich katastrov sa preverovali hlásené údaje o výmere pozemku zvláštnymi meračskými komisiami. Pri zostavovaní Jozefského katastra sa vytvoril pojem katastrálne územie. Vzhľadom na odpor šľachty voči Jozefskému katastru sa nedokončil a v roku v roku 1792 sa vytvoril Tereziánsko - jozefský kataster.

Stabilný kataster

V roku 1818 sa prikročilo k vypracovaniu stabilného katastra. Bol to už súpis skutočne všetkej pôdy a tento kataster bol vytvorený za odbornej účasti geometrov a zainteresovaných úradov. Pre označovanie pozemkov sa začali používať čísla parciel a zaviedli sa katastrálne mapy. S vymeriavaním pozemkov sa začalo v roku 1817 a práce sa ukončili v roku 1861. Pre toto mapovanie od roku 1821 do 1864 bola vyhotovená nevalnej kvality základná katastrálna triangulácia pre Rakúsko - Uhorsko. Použilo sa nekonformné Cassiniho - Soldnerove zobrazenie do roviny. Pri transformácií súradníc do JTSK je najvhodnejšia afínna transformácia, pretože Cassiniho zobrazenie je nekonformné (aj malé štvorce sú zobrazené ako obdĺžniky). Nie je vhodná Helmertova transformácia, pretože by zvyšovala chybu z triangulácia a z nekonformity zobrazenia. Vyššie uvedené katastrálne operáty slúžili výhradne k vyberaniu daní z pozemkov ako základného výrobného prostriedku.

Zrušenie urbárskych pomerov a vznik pozemkovej knihy

Zákonným článkom IX/1848, ktorý nadobudol účinnosť 11.4.1848 dochádza k zrušeniu urbárskych pomerov. Pozemky, ktoré dosiať užívali urbárnici (rustikálne), prešli do ich vlastníctva bezplatne. Podľa zákonného článku LIII/1871, § 2 „v dôsledku zrušenia urbárskych záväzkov zákonmi z roku 1848, bývalí poddaní majú právo úplného vlastníctva a slobodného nakladania držbou, nachádzajúcou sa v ich rukách”. Vplyvom nových spoločenských pomerov vznikla potreba evidovať nielen užívacie vzťahy pre daňové účely, ale aj vlastnícke právo k nehnuteľnostiam a iné vecné práva v pozemkovej knihe.

Prečítajte si tiež: Trvalý a prechodný pobyt v Rimavskej Sobote

Založenie pozemkovej knihy

K založeniu pozemkovoknižných protokolov (starej pozemkovej knihy) na dnešnom území Slovenska sa pristúpilo nariadením cisárskeho patentu č. 251 zo dňa 29.11.1852. Spôsob vyhotovovania pozemkovoknižných protokolov bol upravený v nariadení číslo 222/1855 r.z. knihovným poriadkom. Pozemkovoknižné protokoly zakladali komisári - súdni úradníci - s pridelenými aktuármi - kancelárskymi úradníkmi - zástupcami obcí a veľkostatkov. Komisie boli zriadené pri každom súde. Podkladom pre založenie pozemkovoknižných protokolov boli skoršie katastrálne operáty a operáty z daňového provizória. Pozemkovoknižné mapy sa vyhotovovali odkopírovaním existujúcich máp. V katastrálnych územiach kde neboli žiadne mapové podklady ich aktuár vyhotovil sám formou zbežných náčrtkov a zákres pozemkov vykonal od ruky bez mierky. V niektorých katastrálnych územiach sa pozemkovoknižná mapa skladá z viacerých druhov (časť mapy je vytvorená z katastrálnej mapy podľa pozemkových tratí, časť predstavujú krokárske náčrty vyhotovené súdnymi aktuármi, časť komasačné alebo iné mapy z hromadnej úpravy pozemkovej držby). Orientácia pozemkovoknižnej mapy spravidla nie je na sever ale tak, aby zobrazované územie sa vošlo na papier. V niektorých pozemkovoknižných mapách sa vyskytujú tri druhy čísiel farebne rozlíšené takto: čiernou farbou sú vyznačené katastrálne parcelné čísla, červenou farbou sú vyznačené komasačné parcelné čísla, zelenou farbou sú vyznačené pozemkovoknižné parcelné čísla. Výmeru pozemku aktuár zistil podľa množstva výsevu, podľa doby trvania kosenia, odkrokovaním, alebo udaním držiteľa. Ak sa výmera pozemku nedala ani takto zistiť, potom sa do protokolu vôbec neuvádzala. Výmera sa uvádzala v siahovej miere a keďže prevažne bola odvodená z daňového provizória v zmysle § 51 knihovného poriadku nie je záväzná. Pri daňovom provizóriu väčšina užívateľov udávala menšiu výmeru pozemku ako v skutočnosti užívala aby platila nižšie dane a takáto neoverená výmera je zapísaná v pozemkovej knihe.

Vyšetrovanie vlastníctva a zápisy

Vyšetrovanie vlastníctva prebiehalo v rámci honu postupne po jednotlivých parcelách pomocou registra parciel. Pozemkovoknižné protokoly sa zriedka zakladali podľa individuálneho vlastníctva, ale spravidla podľa pôvodných usadlostí ustálených pri zakladaní urbáru v druhej polovici osemnásteho storočia. Dedinské usadlosti sa delili na polovice, štvrtiny a osminy tak, že celá usadlosť obsahovala osem osmín. V niektorých obciach však pri delení urbáru vznikli menšie usadlosti ako boli pre tento obvod prehlásené za sebestačné. Pre usadlosť ešte nerozdelenú, alebo ak rozdelenie bolo sporné, komisia založila jeden pozemkovoknižný protokol, do ktorého zapísala čísla parciel všetkých pozemkov a mená všetkých, ktorí si uplatnili nejaké vlastnícke a iné vecné práva. Ak bola usadlosť rozdelená, založila komisia samostatné protokoly pre každú časť vyjadrenú počtom osmín. Do každého protokolu sa však zapísali všetky parcely a výmery celej usadlosti a len v záhlaví listu „A” sa vyznačilo koľko osmín z týchto parciel a aké výmery patria skutočne vlastníkom uvedených na liste „B” dotknutého pozemkovoknižného protokolu. Preto parcely vychádzajúce z tej istej urbárskej usadlosti rozdelenej na osminy, sú niekedy zapísané vo viacerých pozemkovoknižných protokoloch. Ak usadlosť bolo možné rozdeliť podľa osmín, tak pre každú osminu sa založil samostatný protokol, v ktorom boli zapísané všetky parcely a spoluvlastníci patriaci príslušnej osmine. Ak v rámci jednej osminy medzi spoluvlastníkmi existovala konkludentná dohoda taká, že každá skupina vlastníkov užívala svoje pozemky, zápis v pozemkovoknižnom protokole sa vykonal tak, že v časti „A” sa zapísali všetky parcely podľa jednotlivých vlastníckych skupín a označili sa rímskymi číslami (I), (II), (III), alebo (+), (++), (+++), kým vlastníci boli spoločne zapísaní v časti B pozemkovoknižného protokolu bez rozlíšenia vlastníckych skupín. Ak aktuár pri zakladaní protokolu nevedel zistiť výšku vlastníckych podielov, potom v časti B pozemkovoknižného protokolu neuviedol podiel a má sa za to, že každý má rovnaký ideálny vlastnícky podiel. V čase zakladania pozemkovej knihy ani krokárske náčrty neobsahujú všetky parcely existujúce v teréne podľa držby, ale len súbory spolu susediacich parciel patriacich do tej istej osminy, respektíve urbárskej usadlosti. Pozemkovoknižné mapy sa líšia od katastrálnych nielen spôsobom číslovania parciel, ale aj svojím obsahom. Katastrálnou parcelou je vyjadrená individuálna držba, kým pozemnoknižnou parcelou je vyjadrený vlastnícky vzťah k urbárskej usadlosti. Preto je niekedy niekoľko katastrálnych parciel v držbe rôznych užívateľov označených jedným pozemkovoknižným číslom ako vzťah k jednej urbárskej usadlosti. Vlastnícke práva boli zisťované v pomere k celku tak, že zapísané vlastníctvo sa vzťahovalo ideálne na všetky parcely jednej osminy usadlosti, teda aj na tie parcely, ktoré vlastník nikdy neužíval a na ich užívanie si nevzniesol ani nárok. Tieto zásady sa uplatňovali aj pri ďalších prepracovaniach a hromadných úpravách pozemkovej držby a preto vlastnícky zápis v pozemkovoknižnom protokole spravidla nevystihuje skutočnú držbu.

Priblíženie sa ku katastrálnemu t.j. skutkovému stavu možno pozorovať iba u pozemkov nepatriacich do štruktúry urbárskej držby, ktoré vznikli pri neskoršom delení pozemkov a zmeny sa zapisovali už do samostatných pozemkovoknižných protokolov podľa individuálneho vlastníctva. Po zrušení urbárskych záväzkov v roku 1848, do vlastníctva bývalých urbárnikov respektíve vlastníkov k usadlosti patrili pasienky, lesy a rákosištia, ktoré boli urbárnikom dané namiesto urbárneho stínania dreva a zbierania rákosia. Zákon umožňoval, aby každý bývalý poddaný mohol žiadať, aby mu bolo oddelené časť spoločného pasienku podľa toho koľko mu náležalo.

Spoločné pasienky

Zápisy spoločných pasienkov do pozemkovej knihy sa začali vykonávať podľa nariadenie ministerstva spravodlivosti č. 2579/1869 I. M. z 8.4.1869 tak, že v PK zápisnice na strane „A” sa označilo ako „Spoločný majetok bývalých urbárnikov alebo želiarov v XY”. V časti „B” PK vložky sa neuvádzali mená individuálnych spoluvlastníkov. Toto nariadenie bolo pozmenené nariadením č. 40 101/1881 I. M., podľa ktorého spoločné pasienky sa už zapisovali do pozemkovej knihy tak, ako každá iná nehnuteľnosť, t. j. so zápisom jednotlivých vlastníkov, s vyznačením ich spoluvlastníckeho podielu na strane „B”. Na základe ďalších nariadení - č. 45 041 z roku 1889 a č. 10 320 z roku 1904 I. M., pri zakladaní pozemkovoknižných vložiek a pretvorení pozemkovej knihy pri zápisoch spoločných pasienkov bývalých urbárnikov, ako aj komposesorátov, sa už neuvádzali individuálne jednotlivý spoluvlastníci, ale spoločný pasienok sa zapísal do základnej kmeňovej vložky. Individuálne podiely jednotlivých spoluvlastníkov sa zapisovali v ostatných vložkách ako posledný zápis na strane „A”, sem patrí 6/140 zo spoločného pasienku zapísaného vo vložke č.122. Preto podiely prináležiace spoločnému pasienku sú rozpísané v x vložkách, avšak suma vlastníckych podielov sa rovná jednej celej. Neskoršie zákony deľbu spoločných pasienkov podstatne obmedzovali, alebo nepripúšťali. Ďalšie delenie spoločných lesov a pasienkov, ktoré mali slúžiť verejnohospodárskym záujmom nebolo prípustné ani cestou občianskoprávneho sporu. Podľa zákonného článku X/1913 o nedeliteľných pasienkových spoločenstvách boli podielový spoluvlastníci spoločných pasienkov bývalých urbárnikov zo zákona povinný do jedného roka od účinnosti tohoto zákona sa organizovať v spoločenstve. Skutočnosť, že vlastníci spoločného pasienku sa pretvorili v zmysle tohoto zákona v spoločenstvo, sa vyznačila v pozemkovej knihe v časti „B” pozemkovoknižnej zápisnice. Ak podiely spoluvlastníkov neboli individuálne vyznačené v pozemkovej knihe, vlastníctvo spoločného pasienku vytvorením spoločenstva prešlo na spoločenstvo. Jednotlivým členom spoločenstva prináležalo len spoločné užívanie pasienku. V takomto prípade vlastníctvo spoločného pasienku bolo v pozemkovej knihe zapísané napr. „Spoločenstvo bývalých urbárnikov v obci XY”. Ak v pozemkovej knihe boli vyznačené individuálne podiely spoluvlastníkov, potom založením spoločenstva prešli spoločné pasienky do tohoto záväzku, avšak vlastníctvo zostalo ako nedeliteľné jednotlivých podielnikov. Jednotlivý spoluvlastníci však nemohli so svojimi podielmi voľne disponovať. V praxi sa vyskytujú prípady, keď je potrebné určiť výšku podielov jednotlivých vlastníkov spoločnej urbárskej nehnuteľnosti, keď v PK vložke nie sú uvedený vlastníci ani ich podiely. Zoznam urbárnikov a ich podiely sú zaznamenané v kronikách, listinách alebo podľa svedectva podľa počtu osmín t.j. k pomeru veľkosti usadlosti takzvané čiastky. Tvar predmetných podielov je asi v takomto tvare: vlastník Ján XY podiel = 1, Juraj XY podiel = 1/2, Peter XY podiel = 2 a 1/4 Ondrej XY podiel = 1/8. Počet spoluvlastníkov môže byť aj niekoľko desiatok. Výpočet ich podielov sa vykoná týmto spôsobom: (1 + 1/2 + (2 + l/4) + 1/8) = (8/8 + 4/8 + 18/8 + 1/8 ) = 31/8. Podiely na zápis vlastníkov sú následovné Ján XY má podiel = 8/31, Juraj XY má podiel = 4/31, Peter XY má podiel = 18/31 a Ondrej XY má podiel = 1/31. Súčet výsledných podielov je 31 /31 t.j. celok.

Zbierka listín pozemkovej knihy do roku 1925 bola vedená podľa uhorského knihovného poriadku. Od roku 1925 sa zbierka listín viedla oveľa prehľadnejšie po položkách (číslach denníka „č.d.”) podľa pravidiel unifikovaného súdneho poriadku č.99 Sb. z 3.5.1924.

Prečítajte si tiež: Sprievodca vyplatením podielu z nehnuteľnosti

Pozemkovoknižné zápisnice

• List A - majetková podstata: slúži na zapisovanie všetkých nehnuteľností tvoriacich jedno knižné teleso. Ďalej obsahuje číslo PK vložky, názov katastrálneho územia, parcelné čísla, výmeru pozemku v siahovej miere a bližšie označenie alebo pomenovanie nehnuteľností. Sem sa zapisovali i zmeny a to zlúčenie parciel a rozdelenie pozemkov a rôzne obmedzenia.
• List B - list vlastníctva: udával, kto je vlastníkom nehnuteľnosti v akom podiele s vyznačením všetkých právnych skutočností spojených s vlastníckym právom.
• List C - list tiarch: tu sa zapisovali záložné práva a iné vecné práva, vecné bremená a záväzky.

Stará pozemková kniha má tieto nedostatky: Súd nemal právo nútiť vlastníkov, aby si zmeny ktoré nastali v držbe dali zapísať do pozemkovej knihy. Tento nezáujem vychádzal aj z toho, že pozemková kniha bola vedená v maďarčine, nepoznali pozemkovoknižné predpisy a preto boli odkázaní na nákladné vybavovanie cestou advokátov. Aj keď za uhorskej vlády boli požiadavky na kvalitu geometrických plánov, v praxi sa vyskytovali prípady, že geometrické plány neboli vôbec vyhotovené alebo boli veľmi nekvalitné.

Vývoj katastra nehnuteľností v 20. storočí

Slovensko si prešlo v priebehu minulého storočia významnými celospoločenskými zmenami. Ešte začiatkom 20. storočia patrilo ako časť Uhorska do Habsburskej monarchie. Po konci prvej svetovej vojny a rozpade Rakúska - Uhorska sa stalo súčasťou prvej ČSR, v rokoch pred a počas druhej svetovej vojny na našom území existoval samostatný Slovenský štát. Po porážke nacizmu bola opätovne obnovená Československá republika, no už v roku 1948 došlo k prevratu a zmene demokratického režimu na komunistický s vládou jednej politickej strany. Počas všetkých týchto významných historických medzníkov našich dejín sa samozrejme vyvíjal aj inštitút pozemkových úprav, ako aj rôzne evidenčné systémy predchádzajúce dnešnému katastru nehnuteľností.

Zásadným prelomovým obdobím boli roky po páde komunistického režimu a neskôr roky opätovného zavádzania demokratických štandardov, ako aj princípov trhovej ekonomiky a celkovej zmeny právneho systému. Išlo hlavne o obnovu právneho štátu a v rámci toho o obnovu a garantovanie všetkých druhov vlastníctva, samozrejme vrátane vlastníctva nehnuteľností. Najmä v období rokov 1945 až 1951 však mal informačný systém evidencie nehnuteľností pomerne značné nedostatky. Tie boli spôsobené druhou svetovou vojnou, ako aj udalosťami z nasledujúcich rokov. Hlavne v dôsledku preferovania užívacích vzťahov ku kolektivizovaným formám a takýmto využívaním poľnohospodárskej pôdy a lesnej pôdy v období rokov 1950-1989. V tomto období dochádza na našom území k zásadnému oddeľovaniu vlastníctva nehnuteľností od ich užívania. Obdobie týchto zhruba 40 rokov tiež prispelo k tomu, že povedomie Slovákov o vlastníckych vzťahoch k rôznym druhom nehnuteľností zásadne pokleslo a realitný trh na Slovenku fakticky neexistoval, hlavne ak to dáme do porovnania s obdobím po roku 1989. V rokoch 1951 až 1989 napríklad na našom území neexistoval žiadny orgán (úrad, inštitúcia), ktorý by mal na starosti správcovstvo evidencie nehnuteľností, prípadne aktualizáciu informácií o rôznych vlastníckych vzťahoch k nehnuteľnostiam. Následkom bolo, že po roku 1989 logicky nastala potreba, aby sa takýto informačný a evidenčný systém musel vybudovať úplne nanovo. Každopádne bol stav na Slovensku v roku 1989 na úseku evidencie nehnuteľností, vlastníckych vzťahov k nim v dôsledku vyššie popísaných udalostí veľmi zložitý a málo prehľadný.

Súčasný kataster nehnuteľností

Už ku dňu vzniku samostatnej Slovenskej republiky, teda 1. januára 1993 vznikli súčasne na celom území Slovenska aj osobitné štruktúry pre evidenciu nehnuteľností. Došlo tak k veľmi podstatnej reorganizácii a zmene dovtedajšieho spôsobu evidovania pozemkov. Najdôležitejšie bolo prijatie zákona č. 265/1992 Zb. o zápise vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam a samozrejme prijatie zákona SNR č. 266/1992 Zb. o katastri nehnuteľností v Slovenskej republike, ktorý na základe tohto zákona vznikol už k 1. januáru 1993, teda spolu so vznikom samostatnej Slovenskej republiky. Tieto dva zákony položili základy a v podstate umožnili vznik súčasného systému založeného na existencii katastra nehnuteľností. Právna úprava katastra nehnuteľností spočíva na základných princípoch, ktoré vychádzajú z požiadaviek získať čo najväčšiu istotu v právnych vzťahoch k nehnuteľnostiam. Jeho základnou ideou by malo byť predsavzatie dosahovať súlad stavu uvedeného v katastri nehnuteľnosti s reálnym právnym stavom.

Z toho všetkého čo sme v našej práci spomenuli vyššie je zrejmé, že kataster nehnuteľností je zložité, nákladné a rozsiahle dielo, ktoré sa vytvára aj viacero desaťročí. Takýto systém by mal spravidla nejakým spôsobom nadväzovať na predchádzajúce výsledky. Je samozrejmosťou, že systém ako kataster nehnuteľností by mal v prvom rade slúžiť obyvateľom Slovenska. Musí sa teda dokázať prispôsobovať aj dobe a novým skutočnostiam, ktoré so sebou zmenené spoločenské podmienky prinášajú. Preto bol aj zákon o katastri nehnuteľností od svojho prijatia viackrát novelizovaný. Ambíciou týchto novelizácií bolo, aby sa kataster dokázal prispôsobiť zmeneným spoločenským pomerom. Zatiaľ poslednou novelizáciou bola tá z roku 2016. Hlavnou snahou bolo poukázať na to, aký význam má existencia katastra nehnuteľností pre realitné právo, teda fakticky aj pre existenciu niečoho takého veľkého ako je slovenský realitný trh. Bez evidencie pozemkov (či iných druhov nehnuteľností), vlastníckych a iných práv k nim by nemohlo dochádzať k zmenám ohľadom týchto nehnuteľností. Myslím si, že v súčasnej spoločnosti je pre každého jednotlivca dôležité (a potrebné) poznať aspoň základné vzťahy ohľadom vlastníctva nehnuteľností, či iných práv k nim. Každý by mal mať aspoň základnú vedomosť o tom, čo je to kataster nehnuteľností, na čo slúži, aké informácie si v ňom môže vyhľadať, kto má na takéto informácie nárok, prípadne koľko takéto úkony stoja. Existencia katastra nehnuteľností robí celé odvetvie realitného práva oveľa prehľadnejším, transparentnejším.

#

tags: #kataster #nehnutelností #história #a #vývoj