Právo odoprieť výpoveď: Kedy a ako môže svedok chrániť seba a blízkych pred zákonom

Úvod

Výsluch svedka je jedným z kľúčových dôkazných prostriedkov v trestnom konaní. Orgány činné v trestnom konaní a súd ho využívajú na objasnenie skutkového stavu veci. Každý dôkazný prostriedok musí byť získaný a vykonaný v súlade so zákonom. Napriek zákonným limitom a judikatúre, sa pri výsluchu svedka vyskytujú aplikačné problémy. Cieľom tohto článku je objasniť špecifické právo svedka na odopretie výpovede v prípade existencie zákonných dôvodov.

Právo svedka na odopretie výpovede v trestnom konaní v medzinárodnom kontexte

V právnych poriadkoch vyspelých štátov je štandardom, že svedok má právo odoprieť výpoveď, ak by si ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania. Ide o "zákaz inkriminácie vlastnej osoby", ktorý vychádza z rímsko-právnej zásady "nemo tenetur se ipsum prodere". Toto právo má popredný význam a v zmysle rozhodovacej činnosti štrasburských orgánov ochrany práv sa vyvodzuje z čl. 6 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a z čl. 14 ods. 3 písm. g) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

Právna úprava práva svedka odoprieť vypovedať v Trestnom poriadku de lege lata

V slovenskom právnom poriadku je právo na odopretie výpovede vymedzené širšie. Prislúcha každej fyzickej osobe, bez ohľadu na jej procesné postavenie v trestnom, prípadne inom konaní. Toto právo možno využiť aj vo vzťahu k blízkej osobe. Status blízkej osoby definuje § 127 ods. 4 Trestného zákona, ktorý je zhodný s § 116 Občianskeho zákonníka. Aplikačná prax si vyžiadala rozšírenie okruhu blízkych osôb, ktoré sú uvedené v § 127 ods. 5 Trestného zákona.

Okolnosť, či je osoba vo vzťahu k svedkovi blízkou osobou, voči ktorej má právo odoprieť výpoveď, je otázkou predbežnou v zmysle § 7 Trestného poriadku. Na existenciu tohto vzťahu je možné prihliadnuť len v čase vykonávania samotného úkonu. Ak takýto vzťah existoval v minulosti, nemôže to byť dôvod na odopretie výpovede, pokiaľ nejde o trestný čin uvedený v § 127 ods. 5 Trestného zákona.

V prípade osôb vymedzených v § 127 ods. 4 Trestného zákona je táto blízkou osobou "automaticky". V prípade iných osôb v rodinnom alebo obdobnom vzťahu je nevyhnutné posudzovanie "kvality" vzťahu medzi svedkom a dotknutou osobou. Treba hodnotiť momentálne vzťahy dotknutých osôb, teda či existujú citové, rodinné alebo obdobné rodinným vzťahom pre svedka dôležité väzby a vzťahy. V zmysle § 130 ods. 1 Trestného poriadku má svedok právo odoprieť vypovedať aj voči osobe obvinenej, ktorá je voči nemu vo vzťahu predpokladanom daným ustanovením. Tento vzťah musí reálne existovať v čase vykonávania úkonu.

Prečítajte si tiež: Každý môže konať slobodne v SR

Skúmanie dôvodnosti odopretia výpovede

Otázne je, do akej miery je limitované vyhlásenie svedka podľa § 130 ods. 2 veta prvá Trestného poriadku. Ak by vyšetrovateľ skúmal dôvodnosť vyhlásenia svedka, v podstate by ho nepriamo nútil k výpovedi. Uvedený postup by mohol viesť k porušeniu základného ústavného práva dotknutej osoby a potenciálne získaný poznatok z takejto výpovede by bol nepoužiteľný. Na strane druhej by však bolo toto právo úplne autonómne, nakoľko každý svedok by mohol učiniť takéto vyhlásenie bez reálne existujúcich dôvodov, čo by bolo v rozpore s § 127 ods. 1 Trestného poriadku a marilo by to účel trestného konania.

Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 21.02.2008 sp. zn. 1 Tošs 9/2008 sa právo svedka na odopretie výpovede podľa § 130 ods. 2 Trestného poriadku nevzťahuje na výpoveď ako celok. Orgán činný v trestnom konaní a súd majú povinnosť v prípade neexistencie priameho dôvodu na odopretie výpovede svedka zisťovať, či je toto odopretie dôvodné, a to cieleným postupom v zmysle § 132 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku. Samotné odôvodnenie odmietnutia výpovede svedka je výlučne v kompetencii svedka.

Dôvodom na odopretie výpovede svedka je aj skutočnosť, že by svedok svojou prípadnou výpoveďou porušil spovedné tajomstvo a tajomstvo informácie zverené mu ako osobe poverenej pastoračnou starostlivosťou (§ 130 ods. 2 druhá veta Trestného poriadku).

Všetky dôkazy a teda aj poznatky zo svedeckej výpovede musia byť v trestnom konaní získané zákonným spôsobom (§ 2 ods. 1 a § 119 ods. 2 Trestného poriadku). Rešpektovanie práva svedka odoprieť výpoveď má zásadný význam, nakoľko jeho porušenie znamená neoprávnený zásah do základného ľudského práva jednotlivca a má za následok nulitnosť samotného procesného úkonu (výsluchu). Vykonanie výsluchu svedka bez poučenia v zmysle § 130 Trestného poriadku má za následok nezákonnosť vykonania samotného dôkazného prostriedku a možno ho považovať za závažnú vadu konania.

Osoba, ktorá je podozrivá zo spáchania trestného činu, by nemala byť v prípravnom konaní v štádiu po začatí trestného stíhania, avšak ešte pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, vypočúvaná v procesnom postavení svedka.

Prečítajte si tiež: Rozbor slobody konania

Forma prejavu svedka ohľadom využitia jeho práva na odopretie výpovede

Z hľadiska zachovania zákonnosti konania (dokazovania) je nevyhnutné vykonať výsluch svedka v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Často spornou otázkou je, v akej miere (kvalite) musí byť zachytený prejav svedka, že využíva právo na odopretie výpovede resp. toto právo nevyužíva.

Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 To 83/2006, nebolo možné v dotknutom trestnom konaní použiť výpoveď svedka - poškodeného, nakoľko táto trpela procesnou vadou, a tou bola absencia výslovného prejavu vôle svedka, či využíva svoje právo na odopretie výpovede alebo nie. Pokiaľ súd na hlavnom pojednávaní zistí u svedka existenciu dôvodov na odopretie výpovede podľa § 130 Trestného poriadku, je možné čítať jeho skoršiu výpoveď (z prípravného konania) len keď bol dodržaný procesný postup podľa § 263 ods. 4 Trestného poriadku.

Je možné polemizovať, či je za prejav vôle možno považovať aj skutočnosť, že svedok je v prípravnom konaní pri svojom výsluchu o tomto práve riadne zákonne poučený, pričom stranu zápisnice obsahujúcu túto skutočnosť podpíše a následne k skutku vypovedať začne. Z takto načrtnutého postupu možno vyvodiť záver, že svedok svoje právo na odopretie výpovede nevyužil, napriek tomu, že bol o tomto práve riadne poučený. Subjektom, ktorý má primárne povinnosť predísť tomuto problému, je orgán realizujúci výsluch.

Česká judikatúra vyššie načrtnutý postup odobrila, a to napriek existencii rovnakého znenia ustanovenia upravujúceho predmetný procesný postup.

V prípadoch, keď je svedok osobou predpokladanou ust. § 130 Trestného poriadku, mal by sa pri svojom výsluchu v prípravnom konaní výslovne (teda doslovným prejavom v medziach zákona) vyjadriť, že toto svoje právo nevyužíva, čo sa zároveň musí v zápisnici o úkone preukázateľne zaznamenať. Takýto postup zamedzí prípadným výkladovým "ťahaniciam" a dá podklad na realizáciu úkonu súdom v zmysle § 263 ods. 4 Trestného poriadku.

Prečítajte si tiež: Článok o tvorbe vlastného osudu

Na základe vyššie uvedených zákonných skutočností (§ 130) má svedok právo odoprieť vypovedať. K tomu pristupuje aj povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu v podobe zákazu vypočúvať osobu v procesnom postavení svedka, ak sú dané dôvody podľa § 129 Trestného poriadku. V prípade, že svedok bez zákonného dôvodu odopiera vypovedať ku skutku, možno túto jeho povinnosť vynútiť ukladaním poriadkových pokút podľa § 70 Trestného poriadku.

Určité praktické problémy pri použiteľnosti výpovede svedka z prípravného konania

V štádiu prípravného konania neexistuje žiadny iný zákonný dôvod, od ktorého by mohol svedok odvodzovať svoju potrebu odopretia výpovede. Ide najmä o prípady, keď má svedok obavu o svoj život alebo zdravie, resp. obavu o život a zdravie svojej rodiny. Na takéto prípady slúži § 136 Trestného poriadku, avšak toto nemožno aplikovať na všetky prípady vyskytujúce sa v praxi, nakoľko toto sa využíva najmä v prípadoch, keď obvinený nepozná totožnosť svedka, prípadne jeho bližšie údaje.

V konaní vystupuje ako svedok (ktorý je zároveň poškodeným trestným činom) osoba, ktorej výpoveď je pre účely trestného konania obzvlášť dôležitá (kľúčová), avšak tohto nemožno v štádiu po vznesení obvinenia vypočuť kontradiktórne (za prítomnosti obvineného), nakoľko svedok má v jeho prítomnosti strach vypovedať pravdivo (úplne). Osoba obvinená nie je vo vzťahu k svedkovi osobou uvedenou v § 130 Trestného poriadku, avšak tieto osoby sa navzájom poznajú (susedia, kamaráti z videnia, kolegovia z práce, spolužiaci zo školy a podobne). V takýchto prípadoch svedok po začatí trestného stíhania dá svojou výpoveďou podklad na postup podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku, avšak pri priamej konfrontácii svedka a obvineného tento svoju výpoveď zmení, upraví, alebo úplne odmietne vypovedať práve z dôvodu, že v prítomnosti obvineného cíti určitý nepriamy "psychický nátlak".

V praxi sa vyskytujú aj prípady, keď je svedkom aj osoba, voči ktorej sú dané podmienky odopretia výpovede podľa § 130 Trestného poriadku, avšak táto osoba vypovedať chce resp. učinila by tak, ale iba v neprítomnosti obvineného (najčastejšie ide o prípady deliktov so sexuálnym pozadím, prípady domáceho násilia vrátane formy domáceho násilia - trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona).

Vyššie uvedené prípady majú často spoločný základ, a tým je, že predmetná výpoveď svedka - poškodeného je rozhodujúcim dôkazom (niekedy výlučným) na podklade, ktorej môže byť obvinený trestne sankcionovaný.

Zásada "nemo tenetur se ipsum accusare"

Zásada "nemo tenetur se ipsum accusare" sa viaže k anglickému mimoriadnemu súdnemu dvoru (angl. Star Chamber, lat. Camera stellata) a High Commission, kde v 16. storočí boli obžalovaní nútení zložiť náboženskú prísaahu (tzv. oath ex officio). Súčasťou zákona najvyššej právnej sily sa stala až v 18. storočí ako súčasť Piateho dodatku ústavy Spojených štátov amerických.

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva judikoval, že nerešpektovanie tohto pravidla môže porušiť právo na spravodlivý proces (čl. 6 Dohovoru).

Dôsledky ústavnej ochrany proti sebaobviňovaniu

Právo svedka odoprieť výpoveď, za podmienok určených zákonom, je dôsledkom ústavnej ochrany proti sebaobviňovaniu. Znamená to, že svedka ani obvineného nemožno nútiť k aktívnemu konaniu, ktorým by sa usvedčovali, resp. by si mohli privodiť nebezpečenstvo trestného stíhania.

tags: #každý #má #právo #odoprieť #výpoveď #ak