
Článok poskytuje komplexný pohľad na kompenzačnú námietku a protinávrh v slovenskom civilnom sporovom konaní. Analyzuje ich definície, rozdiely, dopady a procesné aspekty, opierajúc sa o platnú legislatívu a judikatúru.
V civilnom sporovom konaní má žalovaný viacero možností, ako sa brániť voči uplatnenému nároku žalobcu. Jednou z týchto možností je uplatnenie vlastných práv voči žalobcovi. Môže tak urobiť prostredníctvom vzájomného návrhu alebo kompenzačnej námietky.
Podľa § 97 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (OSP) je vzájomný návrh (resp. vzájomná žaloba) žaloba, ktorou žalovaný uplatňuje svoje práva voči žalobcovi v priebehu konania so zámerom, aby bola prejednaná a rozhodnutá v rovnakom konaní ako žaloba podaná žalobcom. Zjednodušene povedané, ide o situáciu, kedy žalovaný podá voči žalobcovi vlastnú žalobu v rámci už prebiehajúceho súdneho konania.
Kompenzačná námietka je upravená v § 98 OSP a predstavuje uplatnenie pohľadávky žalovaného voči pohľadávke žalobcu. Žalovaný teda v priebehu konania započíta svoju pohľadávku voči pohľadávke uplatnenej žalobcom. Dôležité rozlišovať je dva prípady:
Vzájomný návrh aj obrana žalovaného spočívajúca v uplatnení kompenzačnej námietky v konaní sú procesnými úkonmi. Procesným úkonom účastníka sa rozumie prejav vôle adresovaný súdu, ktorý smeruje k uplatneniu procesných práv, k splneniu procesných povinností alebo k iným procesným následkom, ktoré s takýmto prejavom právne predpisy spájajú.
Prečítajte si tiež: Prehľad kompenzačných pomôcok
Započítanie pohľadávok je jedným zo zákonných spôsobov zániku záväzku, pričom z povahy započítania vyplýva, že osoba uskutočňujúca započítací úkon nepopiera pohľadávku, proti ktorej započítanie smeruje. Ak teda žalovaný vznesie v sporovom konaní tzv. kompenzačnú námietku, súd ju posúdi podľa predpisov hmotného práva. Táto kompenzačná námietka sa považuje za hmotnoprávnu námietku (§ 152 CSP), ktorú zákon zaraďuje medzi prostriedky procesnej obrany (§ 149 CSP).
Žalovaný môže účinne započítať akúkoľvek pohľadávku, ak to nie je zákonom zakázané.
Judikát Najvyššieho súdu SR (uverejnený v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov pod č. R 41/2008) si pripomíname z dôvodu, že nie všetky súdy prvej inštancie tento judikát reflektujú a rozhodujú v duchu právneho názoru, ktorý je v ňom vyslovený (preto bude skôr komentovaná nesprávna prax niektorých súdov prvej inštancie, pričom tento komentovaný judikát bude slúžiť ako opora nami prezentovaných názorov).
Nedávno sme sa v praxi stretli s rozhodnutím prvoinštančného súdu, ktorý konštatoval, že „pohľadávkami spôsobilými na započítanie sú pohľadávky, ktoré sú nesporné a ktorých oprávnenosť strany konania vzájomne voči sebe uznávajú. V danom prípade však pohľadávka žalovaného voči žalobcovi nebola žalobcom uznaná. Argumentáciu žalovaného o započítaní pohľadávok vyhodnotil súd ako nedôvodnú, keďže nebol preukázaný právny základ, respektíve oprávnenosť tejto pohľadávky. Predmetná pohľadávka by mohla byť spôsobilá na započítanie do výšky uplatneného nároku zo strany žalobcu v prípade, ak by bola žalobcom uznaná, ak by o nej existovali nepochybné dôkazy čo do základu a aj čo do výšky, respektíve ak by o tejto pohľadávke rozhodol súd na základe žaloby podanej žalovaným, k čomu v danom prípade nedošlo. Súd zároveň poukazuje na to, že žalovaný nespochybnil nárok žalobcu.
Podotýkame, že súd sa v danom prípade vôbec nezaoberal oprávnenosťou pohľadávky žalovaného, t. j. ex ante konštatoval, že pohľadávku, ktorú žalobca neuznal, nemožno započítať - k tomuto záveru dospel automaticky bez toho, aby sa zaoberal dôvodnosťou pohľadávky žalovaného. Súd prvej inštancie svojim záverom úplne paralyzoval procesný inštitút tzv. kompenzačnej námietky.
Prečítajte si tiež: Kompenzačná pomôcka pri práci s desatinnými číslami
Civilný sporový poriadok (CSP) je postavený na niekoľkých základných princípoch, ktoré ovplyvňujú aj uplatňovanie kompenzačnej námietky a vzájomného návrhu:
Zmluvou o postúpení pohľadávky z 3. mája 2004, ktorá bola uzavretá v súlade s § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, bola postúpená pohľadávka, ktorá je predmetom tohto sporu z postupcu na postupníka. Táto zmluva bola uzavretá a naplnená v súlade s §§ 524 až 530 Občianskeho zákonníka, bola uskutočnená z toho dôvodu, že zákon takúto možnosť rieši a výslovne ju pripúšťa, t. zn., že použitý hmotnoprávny predpis v tejto veci bol správny a postupca pohľadávku postúpil dňom podpísania tejto zmluvy, splnil si povinnosť, ktorú mu ukladá § 526 Občianskeho zákonníka a postúpenie pohľadávky bez zbytočného odkladu listom zo dňa 3. mája 2004 oznámil žalovanému v 1. rade ako dlžníkovi. Dňom podpísania tejto zmluvy nastala teda právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod práv alebo povinností, o ktorých sa koná v súdnom konaní (§ 92 ods. 2 O.s.p.).
Ustanovenia §§ 524 a 530 Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú postúpenie pohľadávky, sa nezmieňujú o pohľadávkach sporných, či fiktívnych, domnelých alebo neistých. Jedinou podmienkou je, že postúpená môže byť iba existujúca pohľadávka. Z dôkazov, ktoré sa v súdnom spise nachádzajú, je úplne jednoznačné, že predmetná pohľadávka existuje, a to, že sme nútení ju vymáhať súdnou cestou, ešte neznamená, že ide o pohľadávku, ktorá je sporná, fiktívna, domnelá alebo neistá. Tento právny názor je v jasnom rozpore s dikciou § 92 ods. 2, ods. 3 platného O.s.p. a v neposlednom rade sa prieči dlhodobo zaužívanej súdnej praxi a takýto právny názor vlastne absolútne mení desaťročia zaužívanú prax postupovania pohľadávok v bývalom československom, príp. súčasnom slovenskom práve. Je nesporné, že zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 3. mája 2004 spĺňa všetky hmotnoprávne náležitosti, ktoré od nej zákon vyžaduje. Preto bol použitý § 92 ods. 2 O.s.p. správny.
Okresný súd Brezno rozsudkom z 18. júla 2018 vyhovel žalobe žalobcu a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu s úrokom z omeškania. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná odvolanie.
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 24. septembra 2019 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietol. Dôvodom zamietnutia žaloby bolo započítanie pohľadávky žalovanej voči pohľadávke žalobcu.
Prečítajte si tiež: Podpora písania u detí s ťažkosťami
Žalobca podal proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie veci. Dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný (§ 439 CSP, okrem prípadov uvedených v písm. c/ tohto ustanovenia). Rovnako je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP). To znamená, že dovolací súd môže preskúmať len tie otázky, ktoré boli namietané v dovolaní.
Článok sa dotýka aj problematiky vzájomného návrhu v odvolacom konaní, pričom poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktoré túto otázku rieši. Podľa tohto rozhodnutia, ak žalovaný v odvolacom konaní podá vzájomný návrh, odvolací súd by mal zrušiť prvostupňové rozhodnutie a vec vrátiť na ďalšie konanie prvostupňovému súdu. Tento postup je však kritizovaný ako umožňujúci odporcom sabotovať odvolacie konanie.