
Dovolenka je neoddeliteľnou súčasťou pracovného pomeru a slúži na oddych a regeneráciu zamestnanca. Zákonník práce upravuje pravidlá jej čerpania, výpočet nároku a podmienky krátenia. Tento článok sa zameriava na krátenie dovolenky v kontexte práceneschopnosti (PN) a skončenia pracovného pomeru, pričom sa opiera o ustanovenia Zákonníka práce a poskytuje praktické príklady.
Nárok na dovolenku vzniká zamestnancovi až po odpracovaní aspoň 60 dní v kalendárnom roku. Základná výmera dovolenky je 4 týždne, čo pri 5-dňovom pracovnom týždni predstavuje 20 dní. Zamestnanci, ktorí dosiahli vek 33 rokov, majú nárok na 5 týždňov dovolenky.
V prípade, že zamestnanec začína alebo končí pracovný pomer v priebehu roka, nárok na dovolenku sa mu alikvótne kráti. Napríklad, ak zamestnanec pracuje len 7 mesiacov v roku, patrí mu dovolenka len za týchto 7 mesiacov.
Ak zamestnanec pracuje na skrátený úväzok, napríklad 50% (20 hodín týždenne), jeho ročný nárok na dovolenku je rovnaký ako pri plnom úväzku, pretože sa vyčísluje v dňoch.
Ak zamestnanec neodpracoval aspoň 60 dní, patrí mu len dovolenka za odpracované dni, ktorá sa vypočíta ako 1/12 nároku za každých 21 odpracovaných dní.
Prečítajte si tiež: Obmedzenia predčasného starobného dôchodku
Zákonník práce umožňuje zamestnávateľovi krátiť dovolenku v určitých prípadoch, najmä z dôvodu absencie zamestnanca v práci.
Dovolenka sa kráti len z dôvodov, ktoré vznikli v príslušnom kalendárnom roku. To znamená, že ak dlhodobá PN prechádza do nasledujúceho roka, v novom roku sa začnú neodpracované dni počítať znova od 1. januára.
Erika, 25-ročná zamestnankyňa, odpracovala v roku 2025 viac ako 60 dní, ale bola aj 115 dní PN. Jej zamestnávateľ jej dovolenku (20 dní) skráti za prvých 100 zameškaných pracovných dní o 1/12, čo predstavuje 1,5 dňa. Za zvyšných 15 dní PN sa dovolenka nekráti.
Pri skončení pracovného pomeru je dôležité vysporiadať si nárok na dovolenku.
Zamestnávateľ môže zamestnancovi nariadiť čerpanie dovolenky počas výpovednej doby. Čerpanie dovolenky určuje zamestnávateľ po prerokovaní so zamestnancom.
Prečítajte si tiež: Zmeny v sociálnom poistení
Ak zamestnanec nemôže vyčerpať celú dovolenku, má nárok na jej preplatenie. To vyplýva z § 116 ods. 3 Zákonníka práce. Pri skončení pracovného pomeru je zamestnávateľ povinný preplatiť zamestnancovi nevyčerpanú dovolenku, na ktorú mu vznikol nárok do dňa skončenia pracovného pomeru.
Ak pracovný pomer končí v priebehu roka, nárok na dovolenku sa vypočíta ako pomerná časť ročného nároku. Napríklad, ak zamestnanec pracuje len do konca marca, má nárok na cca 6 dní dovolenky.
Počas PN nemôže zamestnávateľ zamestnancovi nariadiť čerpanie dovolenky. Zamestnanec si ju môže vyčerpať až po ukončení PN.
Čerpanie dovolenky určuje zamestnávateľ po prerokovaní so zamestnancom podľa plánu dovoleniek. Ak sa poskytuje dovolenka v niekoľkých častiach, musí byť aspoň jedna časť najmenej dva týždne, ak sa zamestnanec so zamestnávateľom nedohodne inak. Zamestnávateľ je povinný oznámiť zamestnancovi čerpanie dovolenky aspoň 14 dní vopred.
Zamestnávateľ môže určiť aj hromadné čerpanie dovolenky, ak je to nevyhnutné z prevádzkových dôvodov, a to až po dohode so zástupcami zamestnancov. Hromadné čerpanie dovolenky nesmie byť určené na viac ako dva týždne.
Prečítajte si tiež: Komplexný prehľad o krátení dôchodku
V prípade, že zamestnávateľ odvolá zamestnanca z dovolenky, je povinný zaplatiť mu náklady, ktoré mu vznikli bez jeho zavinenia v dôsledku tejto zmeny.
V prípade, že zamestnávateľ porušuje ustanovenia Zákonníka práce týkajúce sa dovolenky, zamestnanec má možnosť podať podnet na príslušnom inšpektoráte práce, ktorý situáciu preverí.