Kultúra ako sociálny jav: Charakteristika

Kultúra je komplexný, všestranný a mnohovrstvový jav, ktorý je spätý s rôznymi okolnosťami a má široký objem. Je to historický pojem s vlastnými etapami vývoja a predstavuje styčný bod pre rôzne vedy. V sociálnom kontexte je kultúra základom rozličných sociálnych spojení a vzájomných pôsobení.

Kultúra a príroda

Pojem "príroda" sa používa v širokom význame, ktorý vyjadruje prírodnú jednotu celého sveta, vrátane organického a neorganického sveta, človeka a spoločnosti. Kultúra, naopak, predstavuje všetko, čo vzniká činnosťou človeka a spoločnosti. Vznik človeka je predpokladom kultúry, pričom človek je jej tvorcom. Bez kultúry by nemohol vzniknúť dnešný človek ani samotná spoločnosť.

Sociálne konanie a vzťahy

Sociálne konanie je každé konanie človeka, ktoré je vyvolané jeho potrebou. Subjektom konania je indivíduum alebo skupina. Sociálne vzájomné pôsobenie je systém vzájomne podmieneného sociálneho konania, kde konanie jedného subjektu je príčinou a dôsledkom konania iných ľudí. Sociálne vzťahy sú formou prejavu sociálnych vzájomných pôsobení.

Typy sociálnych vzťahov

• Primárne: Prevažujú osobné, emocionálne vzťahy, napríklad v rodine.
• Sekundárne: Väčší počet členov, neosobné vzťahy, špecifický cieľ, napríklad formálne skupiny.
• Formálne: Neosobné vzťahy, pravidlá sú dopredu určené, vymedzená hierarchia (nadriadený a podriadený).
• Neformálne: Osobné vzťahy, vznik na základe vzájomných sympatií, nie sú zviazané formalitami.

Motív je vnútorná psychologická pohnútka, príčina alebo dôvod ľudského správania a konania, ktorý mu dáva zmysel. Potreby sú rôzne:

1. Fyziologické: Hlad, smäd, únava, únik z choroby, sex.
2. Potreba bezpečia: Kľud, pohoda a vyrovnanosť.
3. Potreba lásky: Vlastné sebavedomie, pocit, že som žiadaný, neosamelý.

Vytváranie hodnoty predpokladá porovnávanie úsilia na získanie objektov, objektov medzi sebou, ako aj porovnávanie potrieb.

Prečítajte si tiež: Aktívny život seniorov v Topoľčanoch cez kultúru

Spoločnosť a jej typy

Americkí sociológovia G. a J. klasifikovali spoločnosť podľa rôznych kritérií, napríklad spoločnosť poľovníkov a zberačov, spoločnosť ovocinárov. Na základe politických kritérií rozlišujeme:

• Demokratické spoločnosti: Občianska spoločnosť, ktorej je štát podriadený a slúži jej.
• Totalitné spoločnosti: Štát si podriaďuje spoločnosť, utláča ju a osobnosť.
• Autoritatívne spoločnosti.

Kultúra ako predmet sociológie

Termín kultúra je v súčasnosti veľmi frekventovaný a má mnoho významov. Za kultúru sa považuje všetko, čo vzniká činnosťou človeka a spoločnosti. Kultúra je adaptívna, čo znamená, že je schopná sa prispôsobovať vnútorným a vonkajším zmenám na základe činnosti ľudí. Adaptabilita je teda prispôsobivosť.

Materiálna kultúra

Materiálna kultúra predstavuje oblasť materiálneho bohatstva spoločnosti. Je to súbor javov a procesov, ktoré sa vzťahujú na uspokojovanie materiálnych potrieb človeka, napríklad rôzne stavebné diela.

Duchovná kultúra

Duchovná kultúra je oblasťou duchovného bohatstva spoločnosti. Je to súbor javov, procesov a vzťahov, ktoré sa vzťahujú na uspokojenie duchovných potrieb človeka. Sem patria idey, zvyky, inštitúcie, symboly, predstavy a názory. Špecifické miesto v duchovnej kultúre majú spoločenské normy, ktoré tvoria normatívnu kultúru, teda morálku a právo.

Funkcie kultúry

Kultúra plní pre jedinca mnoho funkcií:

Prečítajte si tiež: Príklady kultúry

• Humanizačná alebo civilizačná: Poľudšťovanie človeka v spoločnosti.
• Poznávacia, výchovná alebo výchovno-vzdelávacia.
• Adaptačná alebo socializačná, alebo regulatívna.
• Kompenzačná funkcia.
• Rekreačná, zábavná funkcia.

Rozmanitosť kultúr

Rozmanitosť kultúr je možné pozorovať nielen pri skúmaní rôznych spoločností, ale aj v rámci jednej spoločnosti. Mnohé sociálne skupiny, ktoré sú súčasťou spoločnosti, sa podieľajú na jej hlavnej (dominantnej) kultúre a zároveň si utvárajú vlastné skupinové hodnoty, normy, vzory správania a skupinovú ideológiu.

V dominantnej kultúre spoločnosti existuje umelecká kultúra (kultúra elity) a ľudová kultúra. Termín subkultúra vystihuje zvláštnosti súboru kultúrnych prvkov typických pre menšie skupiny v rámci jedného národa, štátneho útvaru alebo širšieho spoločenstva. Príkladmi sú subkultúry čínskych, židovských a iných komunít žijúcich mimo vlasti. Existuje aj zvláštny typ kultúry, ktorý je prístupný a určený najširšej skupine ľudí bez rozdielu pohlavia, veku, vzdelania, národnosti, profesie, politického a náboženského presvedčenia.

Spoločnosť a kultúra ako produkt sociokultúrneho vývinu

Spoločnosť je produkt sociokultúrneho vývinu. Sociálna štruktúra, sociálna stratifikácia a sociálna mobilita sú dôležité aspekty spoločnosti.

Spoločnosť: Definícia a prístupy

Pojem "spoločnosť" zaviedol nemecký sociológ Ferdinand Tönnies. Spoločnosti sú základné a komplexné typy štruktúr v súčasnom svete. Ich podstatu tvoria ľudia, individuálne vzťahy a komplexy ľudských aktivít. Spoluprácou týchto aktivít sa vytvárajú hodnoty, ktoré by sa nikdy nemohli dosiahnuť individuálnou činnosťou. Základom vzťahov pre spoločnosť je racionálna výmena statkov, protikladné záujmy účastníkov, vedomie užitočnosti a hodnoty jedného človeka pre druhého.

Neexistuje všeobecne prijímaná definícia spoločnosti. V najširšom zmysle je spoločnosť v spoločenských vedách chápaná ako politicky a ekonomicky sebestačná skupina ľudí oboch pohlaví a všetkých vekových skupín, ktorá zdieľa spoločnú kultúru, hodnoty, územie a rešpektuje vlastné inštitúcie, normy a kultúrne vzory. Títo ľudia sami seba pociťujú ako jednotnú entitu odlišnú od iných skupín.

Prečítajte si tiež: Jedinečný Prístup v Ošetrovateľskej Starostlivosti

V dejinách sociológie možno typologicky vydeliť niekoľko dichotomických prístupov k spoločnosti. Podľa durkheimovskej tradície ide o jav sui generis, neprevoditeľný na jeho aktérov. Súčasná teória konštrukcie sociálnej reality predpokladá, že spoločnosť samostatnú existenciu nemá, ale je kontinuálne vytváraná v každodennej ľudskej interakcii a komunikácii. Ďalej možno spomenúť sociologistické (Durkheim) a psychologizujúce (Linton) poňatie, kooperatívne (Spencer) a konfliktné (Marx) prístupy, ako aj holistický versus analytický prístup.

Doteraz vplyvnou (ale mnohými kritizovanou) dichotómiou je koncepcia Ferdinanda Tönniesa, ktorá rozlišuje pospolitosť (tradičná spoločnosť) a spoločnosť (moderná a industriálna spoločnosť). Tento prístup bol neskôr rozšírený o koncept postmodernej (postindustriálnej) spoločnosti.

Tradičná spoločnosť

Tradičná spoločnosť je forma spoločenskej organizácie, ktorá existovala pred nástupom priemyselnej revolúcie. Sociológia od svojho zrodu definuje modernú spoločnosť v protiklade k tradičnej spoločnosti. Tradičnú spoločnosť možno charakterizovať štyrmi spôsobmi:

1. Ľudia transformujú iba minimum statkov, ktoré im poskytuje príroda. Deľba práce je málo rozvinutá a využívajú sa prírodné formy energie (sila zvierat, vetra, vody).
2. Mocenské štruktúry sa udržiavajú lojalitou vojenského a správneho aparátu.
3. Komplexné filozofické a náboženské systémy nachádzajú publicitu iba u vzdelaných špičiek obyvateľstva.
4. Sociálna štruktúra je značne diferencovaná a myšlienka o rovnosti ľudí je považovaná za absurdnú.

Sociálna štruktúra spoločnosti

Sociálna štruktúra je usporiadanie sociálnych vzťahov v sociálnom zoskupení. Je charakterizovaná ako relatívne stabilné, pretrvávajúce usporiadanie sociálnych vzťahov medzi prvkami v sociálnom zoskupení. Sociálnu štruktúru rodiny tvoria vzťahy medzi členmi rodiny, vzťahy medzi rodinami, politickými stranami, štátmi. Sledujeme vzťahy nižšej úrovne. Kľúčové pojmy sú: sociálny status, sociálna rola a sociálne inštitúcie.

Kultúra v kontexte vied

Obsah pojmu kultúra sa vo vývine človeka a spoločnosti neustále stupňoval a naďalej sa vyvíja v jednotlivých národných kultúrach, kde má svoje špecifické obsahové vyjadrenie. Kultúra je jednou z najdôležitejších kategórií humanitných a sociálnych vied. Dnes sa kultúra stala hlavným predmetom vedného odboru kulturológie. Problematikou kultúry sa zaoberá aj sociálna a kultúrna antropológia.

Roviny kultúry

Môžeme hovoriť o kultúrach národných, medzinárodných a tiež o subkultúrach. Medzinárodná alebo nadnárodná kultúra nie je viazaná hranicami jedného národa. Pretože odovzdávanie kultúrnych vzorcov nie je orientované na fyzické odovzdávanie človeka človeku, geneticky z generácie na generáciu, môže dochádzať k difúzii, prenikaniu kultúr. Na prelome 19. a 20. storočia vznikla antropologická paradigma, ktorá sa nazýva difuzionizmus.

Pri štúdiu kultúry sa venuje pozornosť historickým kontaktom etník a národov, ich migrácii, difúzii a hustote obyvateľstva. Zdôrazňuje sa teda geografický priestor proti času a konkrétny vývoj oproti evolučným štádiám. Hybnou silou nie sú podľa difuzionizmu inovácie vo vnútri kultúry, ale vonkajšia zmena.

Ako subkultúru označujeme kultúru čiastkovej skupiny, ktorá sa viac alebo menej odlišuje od prevládajúcej (väčšinovej kultúry). Príslušníci skupiny sa môžu od väčšiny odlišovať sociálnym postavením, vekom, povolaním alebo regiónom. Škála prejavov vyjadrujúcich dištanciu od prevládajúcej kultúry je široká, od drobných zmien až po radikálne popretie (kontrakultúra). Subkultúra, ale aj dominantná kultúra, nie sú nikdy úplne izolované. Pojem subkultúra používame napríklad pri skúmaní životného štýlu skupín mládeže, určitých sociálnych a etnických vrstiev, protestných hnutí alebo hodnotových predstáv delikventov.

Rozdelenie kultúry

Najvšeobecnejším členením, s ktorým sa môžeme stretnúť v odbornej literatúre, je členenie kultúry na materiálnu a nemateriálnu. Nemateriálna kultúra zahŕňa abstraktné idey, tradície, obyčaje či hodnoty, teda všetko to, čomu človek verí. Rozdielny pohľad na delenie kultúry prináša Kottak, ktorý kultúru rozdeľuje na adaptívnu a maladaptívnu.

Človek musí zvládať nároky, ktoré na neho kladie prostredie. Tu záleží jednak na biologických rysoch, ale aj na vzorcoch správania, ktorým sme sa naučili a ktoré sú založené na symboloch. Okrem biologickej výbavy, ktorá je potrebná k prežitiu, ešte ľudia vytvárajú kultúrne vzorce správania sa.

Ako evolúcia postupovala, do popredia sa dostáva schopnosť človeka nielen sa prostrediu prispôsobovať, ale ho aj meniť podľa svojich potrieb. Do popredia sa však dostáva problém ohrozovania a znečisťovania životného prostredia. Z dlhodobého hľadiska totiž nie je jasné, či to, čo nám dnes prospieva, bude prospešné aj pre ďalšie generácie. Preto hovoríme o maladaptívnych rysoch kultúry tam, kde je v ohrození prežitie a reprodukcia. Samozrejme, tento proces je ešte zložitejší.

• Intenzifikačná a extenzifikačná: Intenzifikácia vyjadruje to, že v kultúre je veľa podnetov (myšlienok, poznania), ktoré vedú človeka k ďalšiemu hľadaniu a nachádzaniu otázok a odpovedí, ktoré posúvajú vývoj poznania, vedy a celého ľudstva. Extenzifikácia súvisí so zodpovednosťou. Vývoj poznania a vedy má aj negatívne dôsledky (zbrane, vojny, ekologické problémy, bohatstvo a chudoba a pod.). Preto je každý človek zodpovedný za svoj produkt, za svoje dielo, svoj objav, a keďže dejiny nás poučili o tom, že mnohí sa nezdráhali zneužiť poznatky vedy na svoje mocenské ciele, mnohé poznatky je potrebné „odložiť“ až dovtedy, kým budú ľudia natoľko vyspelí, múdri, že nebudú schopní ich zneužiť proti iným ľuďom, tzv. nepriateľom.

To, že človek medzi seba a prírodu vkladá kultúru (umelá príroda človeka) dokazuje napr. aj názor Lorensa. Ten tvrdí, že človek medzi seba a svet vkladá články, ktorými zakrýva svoju nedokonalosť. Pod článkami má na mysli prvky kultúry.

Komponenty kultúry

Medzi komponenty kultúry patria:

• Artefakty: (z latinského arte factus - umelo vytvorený) - ľudský výtvor, dielo, nástroj. Sú to predmety vytvorené človekom, výtvory ľudskej práce, umelecké výtvory, umelé výtvory, výrobky.
• Sociokultúrne regulatívy: Zvyky, obyčaje, tradície, hodnoty a normy, teda kultúrne vzory (vzorce), pravidlá. Sú to spôsoby, cesty, systémy ideí, ktorými človek poznáva svet a vysvetľuje si jeho podstatu, fungovanie, vývoj a svoje miesto v ňom.
• Systémy symbolických ideí: Reč, jazyky, prostredníctvom ktorých človek komunikuje, čo mu uľahčuje kooperáciu či deľbu práce. Symboly sú materiálne i nemateriálne skutočnosti, predmety, slová, gestá a podobne, nesúce istý význam, ktorý rovnako chápu všetci členovia jedného sociokultúrneho systému.
• Jazyk: Systém znakov používaných za účelom komunikácie v ľudskom spoločenstve. Jazykové schopnosti spojené s možnosťou uchovávať a predvídať aj veľmi abstraktný obsah sú pripisované iba človeku.
• Normy: (z latinského norma = merítko) - sociálne očakávania, vzory a pravidlá regulujúce vzájomné pôsobenie a správanie ľudí v spoločnosti. Sú to sociálne pravidlá, ktoré vymedzujú vhodnosť a nevhodnosť správania v konkrétnych situáciách. Majú podobu pravidiel, predpisov, kódexov.
• Hodnoty: V kultúre, v sociokultúrnom systéme, všeobecne prijaté predstavy a viery v ciele, ktoré sa ľudia usilujú dosiahnuť. Majú zvyčajne všeobecnú a abstraktnú podobu, majú pozitívny alebo negatívny náboj a vzťahujú sa na najdôležitejšie skutočnosti života spoločnosti a jej členov.
• Kultúrne univerzálie: Prvky, ktoré sa vyskytujú vo všetkých kultúrach.
• Variabilné prvky: Opak kultúrnych univerzálií.

Skupinová výstavba spoločnosti

Sociálna skupina predstavuje určitý počet osôb od dvoch (pár, diáda) až po veľké celky, pričom vzťahy medzi týmito osobami majú pravidelný a trvalejší charakter. Skupiny sa vyznačujú množstvom charakteristík. Prvá z nich je, že majú hranice. O ľuďoch uvažujeme ako o nachádzajúcich sa vo „vnútri“ alebo „mimo“ skupiny. Druhou charakteristikou je poznatok interakcionizmu, t. j. že skupiny sú produktom sociálnej definície. V tomto zmysle sú sociálne konštruovanou realitou. Po tretie skupiny môžeme chápať ako nositeľa dištinktívnej subkultúry alebo kontrakultúry - ako súbor jedinečných noriem, hodnôt a stvárnení správania.

Typy sociálnych skupín

• Sociálne agregáty
• Primárne a sekundárne skupiny
• Formálne a neformálne skupiny
• Referenčné skupiny

tags: #kultura #ako #socialny #jav #charakteristika