Životná cesta Karola Šnídla: Od Považských strojární po aktívneho seniora

Karol Šnídl bol mužom mnohých tvárí. Od vojenského špecialistu na výpočtovú techniku, cez mierového pozorovateľa v Angole a bývalej Juhoslávii, až po aktívneho seniora, ktorý sa zaujímal o dianie okolo seba a neváhal vyjadriť svoj názor. Jeho životná cesta bola plná zaujímavých udalostí a postojov, ktoré formovali jeho osobnosť a pohľad na svet.

Detstvo a mladosť v Považskej Bystrici

Karol Šnídl sa narodil v roku 1954 v Považskej Bystrici, v čase, keď sa toto ospalé mestečko začalo meniť na priemyselné centrum vďaka Považským strojárňam. Tisíce ľudí sa sem sťahovali za prácou a životom. Karol trávil detstvo na ulici, hral sa s kamarátmi, športoval a zažíval rôzne vylomeniny. Rovnako ako mnoho jeho rovesníkov, aj on mal rád mayovky a dokonca si robil vlastný časopis o Winnetuovi.

Zásadným momentom pre jeho budúce presvedčenie bola okupácia v auguste 1968. Ako necelý štrnásťročný chlapec si tento deň zapamätal. S otcom Vladimírom sa odviezli na Manete k ceste, kade prechádzali tanky. Táto skúsenosť v ňom zanechala hlbokú stopu.

O pár rokov neskôr, počas štúdia na vysokej škole, si jeho otec chodil do knižnice požičiavať staršie noviny z čias Pražskej jari, aby lepšie pochopil udalosti, ktoré sa vtedy odohrali. Karol si uvedomoval dôležitosť kritického myslenia a hľadania pravdy.

Vojenská kariéra a zahraničné misie

Po strednej škole dostal Karol od svojho otca radu, ktorá v 70. rokoch znela celkom progresívne. Jeho otec, Vladimír Šnídl, bol vedúcim výpočtového strediska v Považských strojárňach a babka Margita tam pracovala ako operátorka. Vtedajšie počítače boli rozmerné a ťažkopádne, obsluhovalo ich dvadsať ľudí a po hodine práce ich museli vypínať, aby sa neprehriali. Karolovi, ktorému vždy išla matematika, sa tak otvorila cesta k informačným technológiám.

Prečítajte si tiež: Ako si seniori užívajú kúpeľné pobyty: Juliusov pohľad

Prihlásil sa na vojenskú akadémiu v Brne, čo bola jedna z mála škôl, kde existoval odbor, ktorý by sme dnes nazvali informačné technológie. Na škole sa mu páčilo, využíval telovýchovné zázemie a venoval sa atletike, bol šprintér. Po škole pracoval ako armádny špecialista na výpočtovú techniku. Jeho prvým pôsobiskom sa stala Praha, kde nastúpil ako starší dôstojník a programátor na Výskumný ústav generálneho štábu.

Koncom 80. rokov bol Karol vybraný na prvú novodobú misiu tunajšej armády. Československo sa vtedy pripojilo k úsiliu o ukončenie občianskej vojny v Angole. Organizácii spojených národov ponúklo sedem vojenských pozorovateľov do misie UNAVEM I. Ich úlohou bolo monitorovať sťahovanie kubánskych vojakov. Podmienkou bola príslušnosť k pozemnému vojsku, dobrý zdravotný stav a znalosť angličtiny. Karol uspel, keďže ako špecialista na počítače mal kurz angličtiny a ako športovec bol v skvelej forme. V Angole pôsobili rok a pol.

Na jar 1992 odišiel na ďalšiu misiu, tentokrát to bola misia UNPROFOR v bývalej Juhoslávii. Bol vyslaný ako operačný dôstojník na veliteľstvo v Sarajeve. Pomáhal s rozvážaním humanitárnej pomoci do obliehaných obcí a videl aj vypálené dediny. V Juhoslávii pôsobil s krátkymi prestávkami až do konca 90. rokov.

Po návrate na Slovensko sprevádzal vojenské návštevy z krajín NATO, keďže v novovzniknutej slovenskej armáde vtedy málokto vedel po anglicky. Do civilu odchádzal v roku 2002 v hodnosti podplukovník.

Život na dôchodku a aktívne starnutie

Po odchode do civilu sa Karol cítil pri sile a hľadal si nové uplatnenie. Podnikanie ho príliš nelákalo, mal len pár pokusov, na ktoré neskôr spomínal s úsmevom. Skúšal rôzne práce, napríklad pracoval pre obranu ako civilný zamestnanec a chvíľu robil SBSkára v banke. Skoro rok a pol strávil v Severnom Írsku, kde opravoval poškodené obaly.

Prečítajte si tiež: Ideálna destinácia pre seniorov: Dedinky Biele Vody

Po tejto epizóde sa vrátil na Slovensko, kde sa venoval svojej ovdovenej mame a záľubám: bicyklovaniu, tenisu a turistike. Pravidelne posielal fotky zo svojich výletov, ktoré podnikal v každom období. Vo svojich 69 rokoch vyšiel poslednýkrát na Kriváň.

Na dôchodku si ako jeden z prvých seniorov v kraji kúpil elektrickú kolobežku. Ešte v 70ke ste ho mohli vídať jazdiť po meste v krikľavo žltej šatke cez hlavu. „Nechcem zanechávať uhlíkové stopy,“ hovorieval napol vážne, napol s humorom.

Karol bol spoločenský človek, stal sa aktívnym členom Klubu vojenských veteránov. Bol aj politický človek, nadpriemerne informovaný. Sledoval dianie na Slovensku a aspoň v rámci možností sa občiansky angažoval. V decembri sa prvýkrát zúčastnil nejakého občianskeho protestu. Využíval bezplatné lístky a s kamarátom Petrom si robili „výlety“ do miest, kde sa zhromaždenia konali. Posielal fotky, popisoval atmosféru a hodnotil rečníkov.

Prečítajte si tiež: Sprievodca výberom elektrickej kolobežky pre seniorov

tags: #lizovanie #pre #seniorov #juliska #skúsenosti