Malý veľký zázrak: Mesiac je strážca – Rozbor diela

Článok sa zaoberá rozborom diela, ktorého názov je „Malý veľký zázrak: Mesiac je strážca“. Pre hlbšie pochopenie kontextu diela preskúmame aj iné aspekty, ako napríklad vplyv duchovného bohatstva sv. Augustína, význam odovzdávania múdrosti z generácie na generáciu, a tvorbu významného slovenského umelca Stana Lajdu.

Svätý Augustín a jeho vplyv

Duchovné bohatstvo sv. Augustína bolo v stredoveku vodcom myšlienkového sveta, a to pred sv. Tomášom vodcom jediným. Aj po stredoveku, až po naše časy, je autoritou, ku ktorej sa viac-menej ustavične vracia duchovné úsilie, aby sa ňou dalo usmerňovať a oplodňovať. Osobnosť sv. Augustína má niečo neodolateľne a nevysloviteľne príťažlivého, jedinečne sympatického, čo sa cez storočia o nič nezmenšilo. Bol duchovným borcom heroických rozmerov, otvoreným zápasníkom s duševnými prúdmi, hľadajúcim ustavične pravdu, no pritom úplne reálnym, zemi blízkym človekom. Taká postava imponovala po všetky časy každému.

Pochybnosť, či možno vôbec nájsť pravdu, stupňovala sa uňho neraz až skoro do zúfalstva, no milosť Božia ho posilňovala, že nesmie stratiť dôveru a rovnováhu. Práve tým úporným hľadaním pravdy, hrdinským zápasom s ľudskou krehkosťou a chybami, citlivou bázňou pred hriechmi a konečným uspokojením v milosti Božej poskytuje sv. Augustín nevyčerpateľné bohatstvo duševných hodnôt. Prekonal a prežil všetko, čo v ľudskom osude možno zažiť. Dosiahol najvyššie vrcholce ľudských možností, ale aj sostúpil tak hlboko, ako len krehký človek môže upadnúť. Prežil všetku biedu a úbohosť človeka, ale aj celú geniálnosť a tvorivosť. Dokonalé poznanie ľudskej osudovosti, ťažké borenie sa za pravdou urobilo sv. Augustína až františkánsky pokorným. Pochopil každého, aj bludára, a nikoho ľahkomyseľne neodsúdil. Aj o donatistoch, svojich zarytých nepriateľoch, vyslovil sa naozaj po augustínovsky: „Nech vás odsudzujú a zatracujú tí, čo nikdy neskúsili, ako ťažko je hľadať pravdu.“ Sv. Augustín je stelesnením katolíckej myšlienky, katolíckej syntézy. Stáva sa tým nielen všestrannosťou svojho ducha, ktorý sa dotkol všetkých otázok a problémov, nielen preto, že harmonicky spojil špekuláciu s mystikou, ale najmä preto, že súladne spojil najosobnejšiu zbožnosť s absolútnou vernosťou k Cirkvi.

Odovzdávanie múdrosti a jeho význam

Rady púštnych otcov. O predchádzajúcom storočí sa hovorí, že prinieslo priam skokové zmeny v spôsobe života v takmer každej generácii. Zapríčinili to nielen viaceré vojenské konflikty, ale predovšetkým obrovský technologický a hospodárky pokrok, ktorý si priam vynucoval rýchle zmeny v štýle života. Tento trend pokračuje aj v súčasnosti. Napriek mnohým pozitívam môžeme nájsť aj oblasti v živote spoločnosti, ktoré tým veľmi utrpeli. Ide o stratu odovzdávania múdrosti života z generácie na generáciu. Mladšia generácia stratila záujem načúvať skúsenostiam tej staršej, pretože rýchly pokrok dáva ich dobe pečať čohosi prekonaného a tým aj neužitočného.

Táto zmena sa silno dotkla aj spôsobu prežívania viery. Odovzdávanie múdrosti umenia duchovného života z generácie na generáciu sa prerušilo alebo pretrvalo len v určitej minimálnej miere. Smäd po duchovne však hnal každú novú generáciu hľadať spôsoby, ako uspokojiť tento smäd po Bohu v rýchlo sa meniacej spoločnosti. Aj keď toto hľadanie prinieslo svoje dobré plody, predsa vo všeobecnosti sa môže skonštatovať, že zanechanie tradície duchovného života, ktorú nám zanechali svätí, spôsobilo pokles úrovne náboženského života, ba dokonca odumretie viery u mnohých.

Prečítajte si tiež: Podmienky pre umiestnenie do domova dôchodcov s nízkym dôchodkom

Pravidlo pre život

Z formačných stretnutí vzišla aj iniciatíva pre celú farnosť. Program sme nazvali Pravidlo pre život. Pozostával z heslovitého pripomenutia základných duchovných prostriedkov pre rast v duchovnom živote. V katechézach počas pôstu pred sviatkom Narodenia Pána zaznelo vysvetlenie jednotlivých častí pravidla, ako aj pozvanie k jeho praktickému osvojeniu. Mnohí toto pozvanie prijali a pripustili, že tieto jednoduché pravidlá pre duchovný život predstavujú pre nich veľkú výzvu.

Svätí otcovia uskutočňovanie týchto základných pravidiel pre život nazývajú tiež Kráľovskou cestou - ani príliš ľahkou ani heroickou. Je to stredná cesta, ktorá sa varuje extrémov, ale predsa s istotou vedie človeka pomaly k dosiahnutiu duchovných výšin.

Stano Lajda a jeho tvorba

Stano Lajda je významný slovenský umelec, rodák zo Žiliny, ktorý sa nedá ovplyvniť trendami. Ide si stále svojou cestou, počas ktorej sa hocikedy môže obzrieť späť bez toho, aby čosi ľutoval. Pracovitý, zásadový a preferujúci remeselnosť v umeleckých dielach - odovzdával svoje skúsenosti aj mladým ľuďom. Okrem výtvarných diel je známa aj jeho kniha Posledná večera Leonarda z Vinci, jediná svojho druhu na Slovensku.

Začiatky a motivácia

Kam mi siaha pamäť až do ranného detstva, tam sa mi vybavia farebné pastelky, „voskovky“ a hrboľaté výkresy, ktoré mi starý tata prichystal na stôl. Ako skúsený pedagóg odhadol moje nastavenie a vedel, že ich nájdem do pár minút. Obzeral som si krajinky na stenách, ktoré maľoval jeho brat - strýko Alino a túžil som raz robiť podobne krásne obrazy. To ma veľmi motivovalo. Výtvarná výchova bol vždy môj najobľúbenejší predmet a popri svojich maľbičkách som ešte stihol aj pomáhať niektorým spolužiakom, aby dostali lepšiu známku.

Už na základnej škole ste navštevovali ĽŠU v Žiline. Predstavu, že raz budem profesionálny maliar, asi nikdy nič nenarušilo. Už v tretej triede, keď sme dostali za úlohu namaľovať námet „Kým chcem byť“, namaľoval som sa s paletou a štetcami v pomaľovanom plášti. Niekde ten obrázok ešte stále mám odložený. No keby ma nevzali na vysokú školu, viem si predstaviť, že by som robil filmovo-divadelného maskéra, animoval filmy a podobne. Bolo treba začať zarábať, živiť sa talentom. Už vtedy mohol byť výtvarník na takzvanej voľnej nohe. Veľa obrazov som dával do predajne Dielo, cez ktorú sa predávalo domáce umenie. No aj tam bola komisia, akási cenzúra, ktorá kontrolovala „nezávadnosť“ diel, ba aj umelcom navrhnutú cenu a počet diel. Asi aby človek príliš nezbohatol.

Prečítajte si tiež: Všetko o starostlivosti o Alexandra Malého

Vzťah k dielam

K vašim dielam máte vrúcny vzťah, nazývate ich svojimi deťmi. Výsledok daností každého človeka je jeho činnosť, jeho dielo, výsledok jeho práce. Cez jeho kvalitu, či nekvalitu sa môžeme o autorovi dozvedieť naozaj veľa. V podstate je jedno o akú prácu ide. Preto som sa snažil vždy vypustiť z rúk len to, za čím si stojím a pod čo sa bez obáv podpíšem. Obrazne povedané, moje diela sú „moje deti“, vychádzajú z vnútra, vyjadrujú moje názory, postoje a raz tu miesto mňa zostanú na dlhé roky oni sami.

Už ako študent som seriózne začínal s miniatúrami. To som mal ešte dobrý zrak. Do obrazov som sa snažil pomocou symbolov vnášať svoje životné filozofie, nehľadiac na také či onaké prúdy v umení. Snažil som sa byť svojský, originálny a možno nezaraditeľný. Móda a jej prejavy sa rýchlo menia a tak treba byť súčasný, ale súčasne i nadčasový. Najviac asi spomínam na obdobie hľadania vlastného prejavu, objavovanie nového, na prvotiny, ktoré zaujali aj odbornú verejnosť.

Inšpirácia a štýl tvorby

V niektorých obrazoch je zobrazená vaša manželka. Predstavuje pre vás múzu? Pracovala v knižnici VŠVU a keď som v závere štúdia odovzdával knihy, prebehla iskra a odvtedy sme spolu. Knihy som tam nechal a ju odviedol do Žiliny. Čoskoro to už bude 40 rokov. Máme spolu dvoch synov. Starší vyštudoval Teologickú fakultu, venuje sa mládeži a mladší Akadémiu výtvarných umení v Banskej Bystrici. Takže isto aj čosi podedili a som na nich patrične hrdý. No a späť k otázke. Áno, častokrát mi bola manželka Hanka inšpiráciou a modelom pri obrazoch i ilustráciách. No nie som v tom jediný.

Nosná časť mojej tvorby, v ktorej pracujem so spomínanými životnými postojmi pomocou symboliky, je asi blízka takzvanému fantasknému realizmu. Realizmus ma vždy fascinoval a jeho moderná poloha, do ktorej som mohol vkladať vízie, názory, postoje i sny, ma vždy priťahovala. Divákovi dávala rôzne možnosti interpretácie, až som sa sám čudoval, na čo poniektorí prišli.

Široké spektrum tvorby

Spektrum vašej tvorby je veľmi široké. Okrem spomínanej voľnej tvorby robíte portréty, zátišia, krajinomaľbu, mestské zátišia, knižné ilustrácie, grafiku, miniatúry, karikatúry, reštaurujete, venujete sa pedagogickej činnosti a mnohému inému. V hudbe by sa dalo hovoriť o multiinštrumentálnosti. Aby sa dnes človek uživil, musí mať čo možno najširší záber. Nestačí, že vie hrať na triangel či ukulele. Najbližšia mi je však maľba a kresba s rozličnými výtvarnými materiálmi. Mám rád vôňu oleja i prach pastelu. Počítačová grafika už mojou parketou nie je, podobne ako objekty a konceptuálne umenie.

Prečítajte si tiež: Starostlivosť o Bradáča Malého: Kompletný návod

Nápady visia vo vzduchu. Niekedy prídu nečakane, preletia vami a musíte ich dokázať zachytiť. Často vás motivuje prostredie, rôzne udalosti a vaša reakcia na ne. Potom je dôležité, ako tieto dojmy a inšpirácie spracujete. To zreje formou desiatok štúdií, kým vôbec znikne kompozícia a dozreje farebná stránka. Ja som klasik a postupujem podobne, ako to robili majstri v renesancii či baroku. Následne si treba rozmyslieť formát a techniku. A doviesť to celé do zdarného konca, najlepšie ako len viete. Rýchlosť realizácie si určujete vy.

Prvá verzia Mony Lízy

Známym obrazom je: Prvá verzia Mony Lízy, pri ktorej Leonardo zistil, že menej je niekedy viac. Ako sa tento nápad zrodil? Niektorí ľudia mi povedali, že Leonardo sa musí obracať v hrobe. Neviem prečo, veď sám bol priekopníkom karikatúry. Že sa Mona Lisa neusmieva, ale rehoce? Čo je Mona Lisa, akési posvätné tabu? Pani nedotknuteľná? Paradoxne mi napadol tento námet, keď som čítal desiatky hoaxov o príčinách jej úsmevu, o tom, že je to autoportrét Leonarda ako transvestitu, že bola tehotná, až po fakt, že bola ľudožrútkou. Určite ste kopu podobných „blábolov“ čítali i vy. Jeden z najväčších omylov je to, že ide o portrét Lisy Giocondy. Viacerí odborníci zastávajú názor, že je to nedokončený portrét mantovskej markízy Isabelly d´Este. A tak sa teda moja Mona Lisa vysmieva všetkým tým šíriteľom konšpiračných teórii. No a ten názov? Nejak som ten obraz nazvať musel.

V tomto obraze sú použité prvky karikatúry. Viaceré moje obrazy balansujú na hrane karikatúry, satiry a maľovanej bájky. Príkladom je už spomínaná Mona Lisa. Ale aj obrazy ako Príbeh slečny Gotiky a pána Baroka, Šesť žien Henricha VIII., Rafaelove madony v Galérii moderného umenia, Kráľ na záchode, Boli sme tri malé prasiatka a teraz sme…, Zvierací snem a iné. Je zaujímavé, ako sa pomocou humoru dajú vyjadriť aj veľmi vážne veci. Chaplinove celovečerné filmy sú toho príkladom. Kto za tú masku klauna nevidí ďalej a tápe len po povrchu, zaslúži si skôr poľutovanie než výsmech.

Karikatúra

Karikatúra ma vždy priťahovala, hoci sa jej venujem len sporadicky. Pred tromi rokmi som však mal v Soho galérii v Žiline svoju prvú výstavu karikatúr nazvanú „Trinásta komnata“. Zorganizoval ju fotograf, znalec jazzu a žien, galerista a kamarát Kelly - Köhler, ktorý sa rozpamätal na karikatúru Beatles, ktorú som robil ešte na ĽŠU. Bol z nej vtedy celý paf a každému o nej rozprával. Po štyridsiatich rokoch sa ma opýtal, či ešte robím karikatúry. Ja, že áno, len som ich ešte nikdy nevystavoval. Vraj, či ich mám aspoň dvadsať. Dvadsať nie, desaťkrát toľko. A tak vznikla tá výstava s úžasným katalógom. Vystavených bolo okolo 150 karikatúr rôznych osobností našej i svetovej scény a v období strachu z covidovej epidémie dokázali ľuďom vyčariť úsmev na tvári.

Karikatúra nie je o tom niekoho zosmiešniť veľkým nosom alebo odstávajúcimi ušami. Ide o umenie vystihnúť charakteristické fyziognomické črty človeka, pri čo možno najväčšej deformácii jeho anatómie. Toto krivé zrkadlo by malo pôsobiť takmer prirodzene. Raz mi učiteľ autoškoly povedal na karikatúru, ktorú som mu urobil, že sa tam na seba podobá viac než na štandardnej fotografii.

Citácie iných autorov

Častým javom vo vašej tvorbe je aj citácia iných autorov, napríklad Pabla Picassa, Salvadora Dalího či Andyho Warhola. Vnesením prvkov humoru či irónie a výbornej remeselnej práce sa stávajú tieto obrazy unikátnymi a prekvapivými. Maľujem všetko, čo ma nejakým spôsobom zasiahlo, či už pozitívne alebo negatívne. Nikto nežije vo vzduchoprázdne a preto aj ja pomocou citácií diel iných autorov, parafráz a zobrazovaním rozličných, všeobecne známych osobností sa v istom kontexte snažím reagovať na určité javy. Aj spomínaní umelci môžu byť symbolom či synonymom niečoho úplne iného. Väčšina to prijíma v pohode. No niekedy trafená hus noazaj zagága… Niekto sa ma raz opýtal, prečo maľujem kráľov a šašov, že tí žili v stredoveku.

Umenie v domácom prostredí

Ste obklopený umením aj doma? Zväčša áno, i keď mám pár originálov aj od kamarátov z brandže. Palác nemám, ani tých trinásť komnát, takže tých obrazov zas toľko nie je. Úmerne dostupnému miestu. Na Rembrandta zas nemám financie, tak som si urobil niekoľko kópií. Keby som mal doma originál, žil by som v neustálom strachu, že mi ho niekto „šlohne“. Ja spím ale pokojne. Keď mi ukradne môjho, za pár dní si urobím nového. Milujem faktografické knihy, knihy o umení a vôbec knihy ako také. Tie mi zaberú väčšinu stien. Od stropu až k podlahe. Asi ma nikto neprinúti čítať knihy z internetu.

Viera v Boha

Viera v Boha sa prelína viacerými vašimi dielami. Boli pre vás tieto diela náročnejšie ako iné? Vieru v Boha beriem od malička ako prirodzenú súčasť môjho života. Viera je z môjho pohľadu nenahraditeľnou náplňou života. Pomáha vám v pádoch a životných krízach. Je ako najlepší priateľ, ktorý o vás vie všetko a stále pri vás stojí. Pomocou viery sa dá pochopiť množstvo ináč nevysvetliteľných vecí. No nedá sa vnútiť, ani naučiť. Je to dar, podobne ako láska alebo talent. Tým pádom takéto námety nepokladám za náročné. Skôr sú mi bližšie než mnohé iné. Nepýtam sa na názor iných umelcov, ale u návštevníkov mojich výstav som sa stretol výhradne s kladnými reakciami. Dokonca aj jeden neveriaci človek mi povedal, že ho táto moja tvorba priviedla k nutnosti viac sa zamyslieť nad sebou samým a prehodnotiť svoje životné postoje.

Reštaurovanie a Leonardo da Vinci

Súčasťou a inšpiráciou vašej tvorby je aj Leonardo da Vinci. Vo svojej knihe opisujete, ako vás ešte v detstve okúzlil malý obrázok Poslednej večere, ktorý ste dostali od starého otca. Na väčšinu toho, čo sa udialo tak dávno, pred 55 rokmi, som už dávno zabudol. Tento moment si však pamätám presne, akoby bol včera. Mal som len desať rokov a žil som ako každé decko v mojom veku érou Winnetoua, Tarzana a Rýchlych šípov. No ten malý obrázok na mňa zapôsobil tak silno, že sa z toho stala celoživotná láska. Štúdiu Leonardovho života, tvorby a najmä tohto jeho diela som venoval tisíce hodín. Stále ma však fascinuje a prekvapuje niečím novým. Doteraz som však neprišiel na to, čo tak silne zapôsobilo na piataka, že ho to ovplyvnilo - dokonca profesionálne, na celý život.

Kniha o Poslednej večeri

Prvá kniha z vášho pera Posledná večera Leonarda z Vinci je unikátna. Je v nej vykreslený životný príbeh Leonarda da Vinci, osud, symbolika a následne podrobný rozbor tohto diela. Pred 16-timi rokmi som začal pracovať na rekonštrukcii dnes z vyše polovice zničenej Poslednej večere. Zrekonštruoval som aj erby v lunetách nad touto nástennou maľbou a časť výmaľby bočných stien. Vedecký prístup si vyžiadal desať rokov práce. Popri nej som si robil poznámky o zisteniach, pocitoch spojených s touto prácou. Navyše som realizoval desiatky prednášok venované tomuto obrazu v rôznych kultúrnych inštitúciách a školách. Ľudia sa ma pýtali, prečo svoje poznatky nedám na papier. A tak sa postupne tie poznámky, skúsenosti a znalosti pretavovali do 500-stranovej knihy. Je to vlastne prvá kniha o Leonardovi od slovenského autora. Asi o mesiac vydávam o Leonardovej Poslednej večeri v poradí už svoju druhú knihu. Bude mať názov Odhalené tajomstvo Leonardovej Poslednej večere a zverejňujem tam dôkazy mojich dvoch originálnych teórií. Tá prvá kniha získala Hlavnú cenu Egona Erwina Kischa v medzinárodnej súťaži literatúry faktu a po vydaní patrila k najpredávanejším titulom. To aby som sa aj pochválil. Veď to na prvotinu nie je, myslím, zlý začiatok.

Rekonštrukcia obrazu Posledná večera, ktorá prebiehala súčasne s písaním knihy, je dokončená. Je vystavená od júna až do konca augusta v Šarišskom múzeu v Bardejove. Je to putovná výstava, ktorú dotvára množstvo materiálov oboznamujúcich diváka s históriou, symbolikou i rôznymi artefaktami, týkajúcimi sa Leonardovej Poslednej večere. V žilinskom Rosenfeldovom paláci zabrala táto výstava deväť veľkých miestností. Prvýkrát bola nainštalovaná v Oravskej galérii v Dolnom Kubíne v roku 2019, pri príležitosti päťstého úmrtia Leonarda da Vinci. Odvtedy ju mali možnosť vidieť diváci na vyše desiatke výstav doma i v zahraničí. Vlani v novembri napríklad v Ríme. O rekonštrukciu diela sa pokúsili v rôznych končinách sveta aj iní autori. Ani jeden ma však výsledkom svojej práce nepresvedčil. To bola pre mňa výzva. Hodená rukavica. Navyše, už odmala som túžil vidieť, ako vyzerala Posledná večera pred zničením a tak som si splnil sen, za ktorým si v každom detaile plne stojím. Keby som vedel, že niekto už urobil kvalitnejšiu rekonštrukciu, isto by bola moja práca zbytočná a vedel by som 10 rokov života venovať vlastnej tvorbe.

Replika Žofie Bosniakovej

Návštevníci hradu Strečno si môžu pozrieť repliku Žofie Bosniakovej, ktorá pochádza z vašich rúk. Ako ste sa dostali k práci na tomto diele? Z čoho ste vychádzali pri tvorbe? Keď niekto spálil zostatky Žofie v Tepličke, dostal som nápad urobiť jej figurínu a uložiť popol v schránke do jej útrob. Predložil som cirkevným hodnostárom štúdie, no nestretli sa s pochopením. Po roku som hovoril s vtedajším riaditeľom Považského múzea Borisom Schubertom a moja myšlienka ho nadchla. Zohnal sponzorov a financie na pokrytie nákladov. Jej podobu som mal naštudovanú, pretože som už predtým maľoval Žofkin portrét spolu s jej manželom Františkom Vešelénim do priestorov kaplnky. Vychádzal som najmä z portrétu Žofie, ktorý sa zachoval v zbierkach Trenčianskeho hradu. Musel som si však naštudovať aj zmeny anatómie u zosnulých, dať ušiť jej charakteristický odev, vyrobiť šperky a katafalk. Podobne zaujímavú prácu som robil aj pre SNM, kde som namaľoval 11 diorám rôznych prostredí pre stálu expozíciu oddelenia Biodiverzity a Paleontológie. Najširšia z diorám má takmer jedenásť metrov a spoločne o…

Španielsky humanizmus a renesancia

Miguel de Cervantes y Saavedra (1547 - 1616) bol najvýznamnejší španielsky renesančný spisovateľ. Jeho život bol pestrý a komplikovaný. Rozsiahle literárne dielo, vytvorené v zrelom veku, tvorí poézia, dráma a próza. Vynikol ako prozaik (súbor Príkladné novely, román Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha).

Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha

Dvojzväzkový román, vrcholné dielo renesančnej prózy. Schudobnený zeman Don Quijote, vychudnutý „rytier smutnej postavy“, pomätený čítaním rytierskych románov, chce obnoviť zašlú slávu potulného rytierstva, a preto sa na vyziabnutom Rocinantovi, ktorý je v jeho predstavách nádherným koňom, vypraví spolu so svojím zemitým, požívačným a odvrávajúcim zbrojnošom Sanchom Panzom do sveta, aby vykonal hrdinské činy na oslavu vysnenej dámy svojho srdca Dulciney z Tobosa (v skutočnosti to bola iba obyčajná kraviarka), aby pomáhal utláčaným a chránil vdovy a siroty.

V nespočetných epizódach, v ktorých vystupuje 669 postáv, prežíva mnoho dobrodružstiev. Napriek mnohým neúspechom sa nepoddáva a vždy znovu podstupuje nezištný boj za ideál, ktorý chápe ako skutočnú vec a je ochotný nasadiť zaň aj život. Po mnohých dobrodružstvách sa vracia naspäť domov, kde zo svojho poblúznenia vytriezvie a umiera. Princíp jeho úsilia však nie je porazený, pretože Sancho Panzo, ktorý je všestranným protikladom Dona Quijota, sľubuje umierajúcemu pánovi, že v jeho úsilí bude pokračovať.

Lope Félix de Vega Carpio

Lope Félix de Vega Carpio (1562 - 1635) bol najvýznamnejší španielsky dramatik tzv. zlatého veku. Od detstva prejavoval literárny talent a dobrodružné sklony. Jeho život bol naplnený škandálnymi ľúbostnými pletkami. Pre rozmernosť jeho diela ho označovali za „zázrak prírody“. Písal rozsiahle poémy, formálne rôznorodú lyriku v antickom, talianskom a ľudovom duchu, bol autorom pútavých románov (autobiografický ľúbostný román Dorotea). Slávu si získal dramatickou tvorbou.

Fuente Ovejuna

Námetom tejto veršovanej mravoučnej hry v troch dejstvách boli skutočné udalosti, ktoré sa odohrali roku 1476. Fuente Ovejuna (Ovčí prameň) je meno dediny, ktorej obyvatelia sú hrdinami hry. Komtúr Gómez (zástupca rytierskeho rádu) sa vracia z víťazného boja do Fuente Ovejuny, ktorú spravuje jeho rád. Požívačný komtúr, ktorý dedinčanov utláča a obťažuje ženy a dievčatá Fuente Ovejuny, sa usiluje získať richtárovu dcéru Laurenciu. Tá sa ale chystá na sobáš s mladým Frondosom. V deň svadby Gómez potupí richtára Estébana, Frondosa dá mučiť a Laurenciu zneuctí. Dedinčania na čele s Laurenciou sa vzbúria a komtúra zabijú. Pri brutálnom vyšetrovaní tohto činu všetci berú vinu na seba. Don Rodrigo, predstaviteľ kráľovskej moci, ktorý vyšetril všetky komtúrove viny i odboj dedinčanov, dáva obyvateľom milosť.

Villon

Malý testamet (Odkaz) dielo tvorí štyridsať osemveršových strof. Vzniklo na sklonku roka 1456 pred prvým dobrovoľným vyhnanstvom z Paríža. Villon ironizuje svoje ľúbostné sklamanie, zanecháva ako dedičstvo to, čo nemá, vysmieva sa váženým osobnostiam, provokuje strážcov verejného poriadku.

Veľký testament (Závet) dielo básnickej zrelosti dokončené o päť rokov neskôr. Podstatnú časť tejto zbierky s 2023 veršami tvorí kľúčový Závet, ktorý je doplnený mnohými baladami. Tridsaťročný básnik si vyrovnáva účty so životom i so svetom. S úsmevom i nostalgiou spomína na svojich kumpánov a príležitostné lásky, vysmieva sa tým, ktorí mu ublížili, ironicky a rezignovane uvažuje o smrti a umieraní.

Augustínove Vyznania

Svoj duševný profil nakreslil Augustín vo „Vyznaniach“, písaných okolo roku 400. Sú velebným chválospevom, najkrajšou symfoniou, ktorá odznela z úst človeka o Stvoriteľovi. Sú súčasne najvernejším obrazom ľudskej krehkosti, úprimnými dejinami nespokojného ľudského srdca. A kto by nezatúžil poznať dejiny ľudského srdca? Je to radostná udalosť, že Augustínove „Vyznania“, toto azda najkrajšie dielo svetovej literatúry, týmto prekladom dostávajú sa aj do slovenskej spisby. Daj, Bože, aby sa „Vyznania“ hojne čítaly, hojnejšie chápaly!

Trinástoro kníh mojich vyznaní chváli spravodlivého a dobrého Boha. Chvália ho zobrazením môjho života, zlého i dobrého. K Bohu dvíhajú ľudský rozum i cit. Tak aspoň na mňa pôsobily, keď som ich písal a čítal. Čo si iní o nich pomyslia, to už nie je v mojej moci. Prvých desať kníh rozpráva o mojom živote. Priznáva sa k nerestiam svojho detstva a chlapčenstva.

#

tags: #malý #veľký #zázrak #mesiac #je #strážca