
V rozsiahlej oblasti medzinárodného práva zohrávajú kľúčovú úlohu medzinárodné dohovory a zmluvy. Tieto nástroje sú základom pre reguláciu vzťahov medzi štátmi a medzinárodnými organizáciami, a prispievajú k harmonizácii práva na globálnej úrovni. Cieľom tohto článku je preskúmať rozdiely medzi medzinárodnými dohovormi a zmluvami, ich význam v medzinárodnom práve a ich aplikáciu v rôznych kontextoch.
Medzinárodná zmluva je dohoda uzavretá medzi dvoma alebo viacerými subjektmi medzinárodného práva, ktorá vytvára záväzné právne povinnosti. Medzinárodné dohovory sú zvyčajne rozsiahlejšie a komplexnejšie zmluvy, ktoré sa zaoberajú širokou škálou otázok.
Viedenský dohovor o zmluvnom práve z roku 1969 je kľúčovým dokumentom, ktorý upravuje tvorbu, platnosť, interpretáciu a ukončenie medzinárodných zmlúv. Tento dohovor kodifikuje mnohé zásady obyčajového práva týkajúce sa zmlúv a poskytuje právny rámec pre medzinárodné zmluvné vzťahy.
Hoci sa pojmy "dohovor" a "zmluva" často používajú zameniteľne, existujú medzi nimi určité rozdiely:
Zmluva o obchodnom zastúpení je významným inštitútom, ktorý umožňuje realizáciu tovarov a služieb na domácom i zahraničných trhoch. Zahŕňa v sebe obyčajné sprostredkovanie, kedy zastúpený uzatvára s treťou osobou zmluvný vzťah sám, ako aj možnosť uzatvorenia zmluvy prostredníctvom obchodného zástupcu, ale v mene a na účet zastúpeného. Samotný vzťah medzi zastúpeným a obchodným zástupcom nazývame tzv. vnútorným vzťahom z obchodného zastúpenia. Neoddeliteľne s ním spojený je vzťah medzi zastúpeným, resp. obchodným zástupcom a treťou osobou, ktorý nazývame tzv. vonkajším vzťahom z obchodného zastúpenia.
Prečítajte si tiež: História Medzinárodného dňa seniorov
V medzinárodnom obchodnom zastúpení je dôležité určiť rozhodné právo pre konkrétny právny vzťah. Kolízne normy, ako napríklad tie obsiahnuté v Zákone o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ZMPSP), pomáhajú určiť, ktoré právo sa má aplikovať na daný prípad.
Istanbulský dohovor je štandardný dohovor Rady Európy, ktorý prispieva k harmonizácii nielen európskeho práva, ale aj úrovne služieb, prevencie a pochopenia závažnosti problému násilia na ženách. Násilie na ženách sa považuje za najzávažnejšiu formu porušovania ľudských práv žien a je pochopiteľné, že Rada Európy venuje tomuto problému značnú pozornosť. SR sa aktívne podieľala na jeho príprave a bola jedna z prvých krajín, ktorá ho podpísala.
Istanbulský dohovor používa rodovú terminológiu, ktorá vychádza zo zaužívanej terminológie v oblasti rodovej rovnosti, ktorá je už dnes obsiahnutá v legislatíve SR (napr. Antidiskriminačný zákon, Zákon o sociálnych službách či Kompetenčný zákon). Dokument napríklad oddeľuje pohlavie od rodu. Pri tejto terminológii nejde o „oddeľovanie pohlavia a rodu“, ale o používanie rôznych pojmov na pomenovanie rôznych fenoménov, teda biologického “pohlavia” a naň nadväzujúceho sociálneho postavenia mužov a žien v spoločnosti, nazývaného „rod“.
Domáce násilie zahŕňa všetky činy telesného, sexuálneho, psychického, sociálneho alebo ekonomického násilia, ktoré pácha osoba, ktorá je alebo bola blízkou osobou obete. „Rodová podmienenosť“ násilia na ženách vyjadruje, že mužské násilie páchané na ženách sa chápe v jeho širokom sociálnom kontexte, a nie ako individuálny problém konkrétneho vzťahu. Rodovo podmienené násilie páchané na ženách je teda výsledok sociálnych vzťahov s nerovnomerným rozdelením moci, v ktorých ženy majú voči mužom podradenú pozíciu - rodovej nerovnosti.
Európska únia už pol storočia sleduje cieľ týkajúci sa rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami. Zmluva o Európskom spoločenstve (tzv. Rímska zmluva (1957) o založení Európskeho spoločenstva zakotvila v článku 119 (teraz článok 141) princíp rovnakého odmeňovania medzi mužmi a ženami za rovnakú prácu a prácu rovnakej hodnoty. Lisabonskou zmluvou sa menia, dopĺňajú a aktualizujú predchádzajúce zmluvy o EÚ. Okrem toho sa ňou uznávajú práva, slobody a zásady stanovené v Charte základných práv a táto charta sa stáva právne záväznou.
Prečítajte si tiež: História Futbalu pre priateľstvo
V medzinárodnom práve verejnom sa stretávame s istým špecifikom, a to konkrétne v rámci vzťahu medzi dvoma hlavnými prameňmi tohto odvetvia-medzinárodným zmluvným (zmluvy, dohovory…) a nepísaným (obyčajovým) právom. Z hľadiska záväznosti sa tieto pramene nachádzajú v rovnocennom postavení, čo otvára priestor pre viaceré právne otázky. Medzinárodná obyčaj definovaná v článku 38 štatútu Medzinárodného súdneho dvora musí spĺňať dva základné prvky: materiálny (opakujúce sa všeobecné praktizovanie v dostatočne dlho trvajúcom časovom rozmedzí) a psychologický (musí existovať všeobecné presvedčenie o jej právnej záväznosti).
Úlohou zmluvy nie je spôsobovať zánik obyčaje, ale naopak podporovať posilnenie jej záväznosti. Právna doktrína sa zvykne odvolávať na "tzv. kodifikačný efekt" zmluvy, kedy zmluvy preberajú už existujúce obyčaje a následne ich kodifikujú. Komplikovanejší prípad však môže nastať v prípade ich vzniknutého konfliktu. Pokiaľ nie sú v pozícii, že si právne odporujú, logicky nedochádza k potrebe tento právny stav riešiť.
V prípade konfliktu medzi zmluvou a obyčajovým právom sa uplatňujú zásady:
Prečítajte si tiež: Podujatia pre seniorov
tags: #medzinarodny #dohovor #a #zmluva #rozdiel