Mentálne postihnutie: Prevalencia v iných krajinách a situácia na Slovensku

Mentálne postihnutie (MP) je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa a zahŕňa poškodenie kognitívnych, jazykových a sociálnych schopností. Zároveň ide aj o obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí. Hoci sa priemerný výskyt mentálneho postihnutia medzi deťmi a mládežou v medzinárodných štúdiách odhaduje na 1,83 %, situácia na Slovensku vykazuje znepokojujúce odlišnosti.

Výskyt mentálneho postihnutia na Slovensku v porovnaní so zahraničím

Podiel detí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím je na Slovensku trojnásobne, v niektorých regiónoch až štvornásobne vyšší v porovnaní so zahraničím. V školskom roku 2018/2019 navštevovalo základné školy 21 988 žiakov a žiačok s diagnózou MP, čo predstavuje až 4,64 % všetkých žiakov základných škôl. Tento vysoký počet detí s diagnózou MP nie je prítomný naprieč celým Slovenskom, pričom zvýšený výskyt v troch krajoch pravdepodobne súvisí s tým, že tam žije väčšina Rómov (takmer 80 %).

Problematická diagnostika a nadmerné zaraďovanie rómskych detí

Už viac ako desať rokov upozorňujú slovenské aj zahraničné mimovládne organizácie, medzinárodné organizácie, Európska komisia, štátna školská inšpekcia, verejná ochrankyňa práv, či Metodicko-pedagogické centrum na to, že časti rómskych detí je diagnostikované ľahké mentálne postihnutie aj keď ho reálne nemajú a sú neopodstatnene smerované do špeciálneho školstva. Podľa najnovších údajov Útvaru hodnoty za peniaze má každé piate dieťa (19,3 %) z prostredia marginalizovaných rómskych komunít diagnostikované ľahké mentálne postihnutie. Zároveň, deti z marginalizovaných rómskych komunít tvoria až 71,2 % žiakov špeciálnych tried pre deti s ľahkým mentálnym postihnutím a 41,7 % žiakov špeciálnych škôl, hoci ich celkové zastúpenie v populácii žiakov základných škôl je len 12,3 %.

Existujú viaceré indície, že „nálepku“ ľahkého mentálneho postihnutia, teda závažného a nezvratného poškodenia kognitívnych schopností, dostávajú aj deti, ktoré vo vzdelávaní zlyhávajú z iných príčin. Diagnóza ľahkého mentálneho postihnutia zároveň pre väčšinu detí znamená, že základné vzdelanie absolvujú oddelene od svojich rovesníkov a budú mať len obmedzené možnosti pokračovať vo vzdelávaní na strednej škole.

Vzhľadom k viacerým indíciám časť žiakov, najmä z prostredia vylúčených rómskych lokalít, má diagnózu ľahkého mentálneho postihnutia neoprávnene.

Prečítajte si tiež: Život s mentálnym postihnutím: aspekty

Snahy o zlepšenie situácie

Aj na základe tlaku spomínaných inštitúcií a organizácií dochádza v praxi k čiastkovým zmenám, ktoré sa prejavili v miernom poklese detí s diagnostikovaným MP v základných školách. Za ostatné tri roky sa ich podiel znížil z 5,35 % detí v školskom roku 2015/2016 na súčasných 4,64 % detí v školskom roku 2018/2019 (celkovo o takmer 2 400 detí). Na základe kvalitatívnych dát, získaných v rámci projektu To dá rozum, sú niektoré poradne pri stanovovaní diagnózy ľahkého MP v prípade rómskych detí obozretnejšie a riadia sa odporúčaniami Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie, ktorý je zodpovedný za ich metodické usmerňovanie.

Formy vzdelávania detí s mentálnym postihnutím

V súčasnosti sa väčšina detí (85 %) s diagnostikovaným mentálnym postihnutím vzdeláva oddelene od svojich rovesníkov. Až 57 % z nich navštevuje špeciálne školy, 28 % špeciálne triedy na bežných základných školách a len 15 % sa vzdeláva formou individuálnej integrácie v bežných triedach. Vzhľadom na vysoký počet detí s diagnózou mentálneho postihnutia tak tvoria väčšinu žiakov špeciálnych tried (až 88,3 %) a špeciálnych škôl (75,4 % žiakov).

Problematickosť oddelených foriem vzdelávania spočíva najmä v obmedzených možnostiach kontaktu s prirodzenou rovesníckou skupinou detí, čo následne limituje možnosti detí na budúce samostatné fungovanie v spoločnosti. Začlenenie detí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím do bežných tried však kladie vysoké nároky na pedagóga. Na základe kvalitatívnych dát získaných v projekte To dá rozum, za problematické považujú učitelia najmä to, že deti s MP postupujú podľa iných učebných osnov ako ostatní žiaci v triede. Problémy sa podľa viacerých respondentov prejavia najmä pri prechode detí na druhý stupeň, kde rastie náročnosť učiva. V susednej Českej republike napríklad problém s odlišnosťou učebných osnov vyriešili v roku 2016 zjednotením kurikula pre základné školy a zrušením prílohy rámcového vzdelávacieho programu, určenej pre žiakov s ľahkým mentálnym postihnutím.

Preferovanie oddelených foriem vzdelávania pre skupinu detí s diagnostikovaným MP sa potvrdilo aj v dotazníkovom prieskume, realizovanom v rámci projektu To dá rozum na reprezentatívnej vzorke materských, základných a stredných škôl. Na jednej strane si viac ako polovica respondentov z radov riaditeľov, pedagogických aj odborných zamestnancov myslí, že v prípade detí s ľahkým MP je vhodnejšou formou oddelené vzdelávanie v skupine detí s rovnakým postihom (v špeciálnej triede alebo špeciálnej škole) v porovnaní s tretinou respondentov, ktorá preferuje začlenenie detí s MP do bežnej triedy. Keď sa však pozrieme na odpovede cez optiku školy, ktorú by deti mali navštevovať, zistíme, že až takmer 70 % respondentov považuje za vhodnejšiu bežnú základnú školu (bežnú alebo špeciálnu triedu).

Obmedzené možnosti ďalšieho vzdelávania

Závažným problémom súčasného nastavenia vzdelávacieho systému je skutočnosť, že deti s diagnostikovaným ľahkým mentálnym postihnutím nemôžu pokračovať v štúdiu na bežných stredných školách. Na základnej škole totiž získajú len primárne vzdelanie (na úrovni ISCED 1, teda prvého stupňa základnej školy). Po jej ukončení môžu študovať iba na praktickej škole alebo odbornom učilišti, v ktorých sa žiaci pripravujú na výkon jednoduchých pracovných činností, pričom najvyšším možným vzdelaním, ktoré môžu dosiahnuť, je nižšie stredné odborné vzdelanie. Možnosť ďalej pokračovať vo vzdelávaní je tak pre nich uzatvorená.

Prečítajte si tiež: Výučba matematiky pre mentálne postihnutých

Na tento problém reagovala v minulom roku aj vláda, ktorá poverila Ministerstvo školstva do marca 2019 predložiť analýzu o možnostiach prijímania žiakov špeciálnych základných škôl na učebné odbory stredných odborných škôl. Opätovne však iba na dvojročné učebné odbory, v ktorých je možné dosiahnuť len nižšie stredné odborné vzdelanie. Hoci ide o pozitívny krok, žiaci s diagnostikovaným ľahkým mentálnym postihnutím stále nebudú mať možnosť získať úplné základné vzdelanie (tzv. nižšie stredné vzdelanie na úrovni ISCED2), ktoré jediné je predpokladom pre prijatie na ktorékoľvek stredoškolské štúdium.

Celosvetový kontext a duševné zdravie

V prípade duševných ochorení má situácia celosvetovo stúpajúcu tendenciu. Prispievajú k tomu prírodné katastrofy, ozbrojené konflikty, pandémie a humanitárne krízy v rôznych častiach sveta. Migranti a utečenci, ktorí sú nútení opustiť svoj domov, patria medzi obzvlášť rizikové skupiny. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) apeluje na to, aby ľudia s duševnými ochoreniami nezostávali bez starostlivosti a podpory.

Správa WHO uvádza, že duševné poruchy sú i naďalej veľmi rozšírené. Viac ako miliarda ľudí na celom svete trpí nejakou formou duševnej poruchy. Medzi najčastejšie duševné ochorenia patria úzkostné poruchy a depresívne poruchy. Samovražda postihuje ľudí zo všetkých krajín a prostredí a medzi mladými ľuďmi je hlavnou príčinou úmrtí.

Definícia a príčiny mentálneho postihnutia

Pojem mentálna retardácia pochádza z latinských slov mens - myseľ, rozum a retardatió - zdržanie, oneskorenie. Jadrom každej definície je vždy zníženie inteligencie rozličného stupňa. Mentálna retardácia nie je choroba, je to skôr stav charakterizovaný celkovým znížením intelektových schopností, ktorý vzniká v priebehu vývinu jedinca a je obvykle sprevádzaný poruchami adaptácie, t.j. nižšou schopnosťou orientovať sa v životnom prostredí. Intelektová schopnosť sa meria pomocou štandardizovaných inteligenčných testov a ich výsledkom je inteligenčný kvocient IQ. Adaptívne správanie zahŕňa koncepčné, sociálne a praktické zručnosti.

Viacero faktorov vonkajšieho a vnútorného prostredia sa podieľa na vzniku mentálneho postihnutia:

Prečítajte si tiež: Definícia mentálneho a viacnásobného postihnutia

• Endogénne faktory: Vrodené príčiny mentálnej retardácie, ktoré sa vyvíjajú počas embryogenézy a sú zväčša podmienené geneticky.
• Exogénne faktory: Rôzne fyzikálne, chemické a biologické látky, ktoré pôsobia škodlivo na plod. Na poškodení plodu a centrálneho nervového systému sa podieľajú rôzne infekčné choroby ako napríklad toxoplazmóza alebo rubeola.
• Sociálne faktory: Zaostávanie v mentálnom vývine spôsobené zanedbávaním zo strany sociálneho prostredia, hlavne rodiny.

Stupne mentálneho postihnutia

V roku 1992 vstúpila do platnosti 10. revízia Medzinárodnej klasifikácie chorôb spracovaná Svetovou zdravotníckou organizáciou WHO v Ženeve, ktorá definuje stupne mentálnej retardácie.

• Ľahká mentálna retardácia: Ide o najľahší stupeň mentálnej retardácie. Psychické procesy a reč sú len čiastočne oneskorené a obmedzené. Reč u detí sa môže postupne stať gramaticky správna. V dospelosti dokážu svoje nedostatky „zamaskovať" a to v situáciách, v ktorých môžu uplatniť naučené rečové stereotypy. Bývajú tvrdohlaví, ale veľmi ľahko sa dajú ovplyvniť, čo často krát vedie ku kriminalite. V práci sú nestáli, konfliktní, zlomyseľní, výbušní a egoistickí. U týchto osôb sa môžu objaviť aj pridružené chorobné stavy ako napr. autizmus, epilepsia, poruchy správania a poruchy adaptácie.
• Stredne ťažká mentálna retardácia: Vo všetkých oblastiach psychomotorického vývinu je veľmi nápadné zaostávanie. Títo ľudia si postupne dokážu osvojiť základy samoobsluhy, jednoduché pracovné zručnosti, ktoré vykonávajú pod sústavným vedením. Postupne sa naučia dorozumievať sa rečou so svojim okolím, hoc viac slov poznajú, než aktívne používajú. Ich reč ostáva na úrovni významových zvukov s prostými jednoslovnými vetami. Tieto osoby sú schopné osvojiť si spoločenské a pracovné návyky a zvládnu aj základy čítania, písania a počítania.
• Ťažká mentálna retardácia: Niektoré osoby sa nenaučia hovoriť a používajú gestikuláciu. Ich emočné reakcie sú primitívne. Ide o veľmi ťažké postihnutie. Psychomotorický vývin je výrazne oneskorený. Oneskorené je sedenie, státie a chodenie, pričom majú slabý svalový tonus. Ich pohyby sú hrubé a nekoordinované. Sú tu perspektívy na dosiahnutie najjednoduchších základov samoobsluhy a najjednoduchších pracovných operácii. Ich pamäť a asociačné schopnosti sú minimálne a myslenie prakticky celkom chýba. Je možné naučiť sa aspoň zopár jednoduchých slov.
• Hlboká mentálna retardácia: Ľudia s touto mentálnou retardáciou sú zvyčajne imobilní, upútaní na posteľ. Neovládajú reč, nevedia jasne prejaviť ani svoje city. Dokonca iba asi 35% z nich vie aktívne prejaviť svoje základné potreby, napr. hlad. Ich komunikácia ostáva na nižšej úrovni a zvyčajne vydávajú len akési neartikulované škreky, stereotypne sa opakujúce zvuky, ktoré modulujú podľa svojho citového rozpoloženia. Nezvykne sa u nich prejaviť mimika.

Okrem týchto stupňov existuje aj mentálna subnorma, ktorá je prechodné pásmo medzi ľahkou mentálnou retardáciou a normou. V tomto pásme sa pohybuje až jedna šestina populácie. Dokážu absolvovať základnú školu, ale so zlým prospechom. Vedia sa vyučiť remeslu, pretože sú manuálne veľmi zruční.

Apatickí a eretickí jedinci

V začiatkoch rečového vývinu u apatikov existuje obdobie nemoty (po ktorom sa postupne objaví džavotanie) dlhšie než u eretikov. V extrémnych prípadoch zlyhávajú pokusy o komunikáciu s tým či oným typom. Tieto osoby sú nepokojné, nestále a niekedy sa nedokážu ani na chvíľočku sústrediť na jednu činnosť. Sú motoricky nepokojné, niekedy veľmi impulzívne zlostné, agresívne a citovo labilné. Sú ťažko ovládateľné a sú stálym ohniskom konfliktov v okolí. Veľmi ťažko sa podriaďujú disciplíne. Charakteristická je pre tieto osoby aj citová nestálosť, slabá vôľa a neschopnosť prekonávať aj malé prekážky. Ich záujmy sú krátkodobé a povrchné. Ide o opačný typ mentálne retardovaných. Tieto osoby sú pomalé, pasívne, ľahostajné a veľmi často málo pohyblivé. Neprejavujú záujem o komunikáciu, a ak aj hovoria, rozprávajú pomaly a s nápadnou monotónnosťou. Výkonnosť a ich aktivity je nižšia ako ich intelektové predpoklady. Bývajú zväčša pokojné, euforické a poslušné.

Depresia a duševné zdravie

V posledných rokoch sa depresia považuje za jednu z hlavných príčin poklesu a straty pracovnej schopnosti na celom svete. Podľa epidemiologických štúdií vykonaných pod záštitou WHO bola priemerná prevalencia depresie v poslednom desaťročí 20. storočia v porovnaní so 60. rokmi 20. storočia (0,6 %) 10,4 %. Pozoruhodný je významný rozptyl miery prevalencie depresie v rôznych krajinách sveta: od 2,6 % v Japonsku do 29,5 % v Čile.

Medzi sociálnymi faktormi, ktoré prispievajú k rozvoju depresie, vynikajú chudoba a s ňou spojená nezamestnanosť, nízka úroveň vzdelania a bezdomovectvo. Ľudia s depresívnymi poruchami majú vo všetkých krajinách najvyššie riziko spáchania samovraždy.

Vo východných kultúrach majú depresie oveľa častejšie somatizovaný charakter. Zaujímavé sú rozdiely v chorobnosti depresívnych porúch medzi zástupcami altajských subetnických skupín. Maximálna úroveň sa pozoruje u obyvateľov „vysočiny“ (19,4 %), potom u obyvateľov „stredohoria“ (15,3 %) a najnižšia úroveň sa zaznamenáva u subetnickej skupiny žijúcej v priaznivejších podmienkach „nízkohoria“ (12,7 %).

tags: #mentalne #postihnutie #prevalencia #v #inych #krajinach