Mentálne Postihnutie: Osobitosti a Charakteristika

Ľudia s mentálnym postihnutím sú často vnímaní spoločnosťou ako "iní". Tento článok sa zaoberá osobitosťami charakteristickými pre mentálne postihnutie, normami spoločnosti a výzvami, ktorým čelia títo ľudia.

Úvod: Spoločenské Normy a "Inakosť"

Každá spoločnosť má svoje ideály a hodnoty. Byť mladý, krásny, zdravý, vzdelaný a úspešný sú len niektoré z prívlastkov, ktoré definujú spoločenské normy. Tieto normy však môžu predstavovať obmedzenia pre ľudí s mentálnym postihnutím, ktorí sa odlišujú od ideálov krásy a úspešnosti. Mať fyzické symptómy, ktoré nie sú v súlade s normami, alebo mať limity, ktoré bránia dosiahnutiu určitého vzdelania či kariéry, vedie k odlišnosti.

Definícia Mentálneho Postihnutia

Mentálne postihnutie, odborne nazývané aj mentálna retardácia, je stav, ktorý sa prejavuje zníženou úrovňou intelektuálnych schopností a obmedzením v adaptívnom správaní. Tento stav sa začína v detstve a má vplyv na rôzne aspekty života jedinca.

Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10) je mentálna retardácia stav zastaveného alebo neúplného duševného vývinu, charakterizovaný narušením schopností, ktoré sa prejavujú v priebehu vývinového obdobia a prispievajú k celkovej úrovni inteligencie. Ide najmä o schopnosti poznávacie, rečové, motorické a sociálne.

Mentálna retardácia nie je choroba, ale stav charakterizovaný celkovým znížením intelektových schopností, ktorý vzniká v priebehu vývinu jedinca a je sprevádzaný poruchami adaptácie, teda nižšou schopnosťou orientovať sa v životnom prostredí. Intelektová schopnosť sa meria štandardizovanými inteligenčnými testami a ich výsledkom je inteligenčný kvocient (IQ). Adaptívne správanie zahŕňa koncepčné, sociálne a praktické zručnosti. Koncepčné zručnosti zahŕňajú schopnosť prijímania a porozumenia reči a schopnosť vyjadrovania sa. Medziľudské vzťahy a schopnosť empatie patria k sociálnym zručnostiam.

Prečítajte si tiež: Život s mentálnym postihnutím: aspekty

Pojem mentálna retardácia pochádza z latinských slov mens (myseľ, rozum) a retardatió (zdržanie, oneskorenie). Retardatió vystihuje vývinový aspekt poruchy a zdôrazňuje, že mentálne postihnutie nie je ustálený, definitívny a ukončený stav. Mentálna retardácia sa používa na označenie kategórie ľudí s poruchami intelektu.

Etiológia Mentálneho Postihnutia

Mentálna retardácia môže byť podmienená organicky alebo sociálne. Pri organicky podmienenej mentálnej retardácii hovoríme o oligofrénii a demencii podľa vývinového štádia, v ktorom bol poškodený centrálny nervový systém. Ak nejde u dieťaťa o organické poškodenie mozgu a má nenarušenú nervovú sústavu, je možné mentálne postihnutie vylúčiť.

Vývoj mentálneho postihnutia ovplyvňujú teratogénne vplyvy v prenatálnom období. Ide o faktory, ktoré narúšajú normálny vývin plodu počas tehotenstva. Mentálne postihnutie taktiež vzniká v dôsledku poškodenia mozgu po narodení. Existuje aj tzv. psychosociálna deprivácia (vplyv nepriaznivých sociálno-ekonomických, kultúrnych, psychologických, výchovných podmienok na psychický vývin).

Medzi príčiny mentálneho postihnutia patria:

• Infekcie a intoxikácie
• Úrazy alebo iné fyzikálne činitele (napr. prenatálne poškodenie)
• Poruchy metabolizmu, rastu a výšky (napr. fenylketonúria)
• Makroskopické lézie mozgu (novotvarom, degeneráciou atď.)
• Choroby a stavy spôsobené inými a nešpecifickými prenatálnymi vplavmi (napr. vrodený hydrocefalus)
• Chromozomálne abnormality (napr. Dawnov syndróm)
• Nezrelosť (bez zmienky o iných chorobných stavoch)
• Vážna duševná porucha
• Psychosociálna deprivácia (vplyv nepriaznivých sociálno-ekonomických, kultúrnych, psychologických, výchovných podmienok na psychický vývin)
• Iné podmienky (tie, ktoré nespadajú do predchádzajúcich kategórií)

Typológia a Klasifikácia Mentálnej Retardácie

Vzdelávanie prebieha v špeciálnej základnej škole a smeruje k všeobecnému vzdelaniu a príprave na život a budúcu prácu, pre postihnutých s viacerými chybami. Dôležité sú špeciálne texty a osvetlenie, ak sa šetrí a rozvíja zrak. Obsah vyučovania je špecifický, napr. myslenie dlho dominantné v obrazoch.

Prečítajte si tiež: Výučba matematiky pre mentálne postihnutých

Existujú rôzne typy mentálneho postihnutia, ako napríklad:

• Eretický typ
• Apatický typ
• Nevyhranený typ

Číselné hodnoty treba chápať len orientačne - s vedomím, že vyšetrením nikdy nezískavame presnú hodnotu IQ. Kvantitatívne hodnotenie inteligencie je len hrubým odhadom schopností. Stupeň mentálneho postihnutia nám nepovie nič o tom, o akého človeka ide - aké sú jeho potreby alebo túžby. Väčšina ľudí s mentálnym postihnutím dokáže spokojne žiť, učiť sa, zúčastňovať sa spoločenských aktivít, či pracovať podľa svojich schopností.

Podľa MKCH-10 sa mentálna retardácia klasifikuje nasledovne:

• Ľahká mentálna retardácia (IQ 50-69): Psychické procesy a reč sú len čiastočne oneskorené a obmedzené. Reč sa môže postupne stať gramaticky správna, hoci môžu mať problémy s učením sa výnimiek z gramatických pravidiel. Deti môžu dospieť k schopnosti abstraktného myslenia, ale zaostávajú v usudzovacej schopnosti, najmä ak sa vyžaduje rýchla reakcia na zmenenú situáciu. Spôsob verbálnej komunikácie nemusí byť v bežných situáciách nápadný. V dospelosti dokážu svoje nedostatky „zamaskovať" v situáciách, v ktorých môžu uplatniť naučené rečové stereotypy. Bývajú tvrdohlaví, ale ľahko sa dajú ovplyvniť, čo môže viesť ku kriminalite. Majú sklon k primitívnym reakciám, ktoré sú bezcieľne a nezvládnuteľné. Dosť často sa objavuje skratové konanie. V práci sú nestáli, konfliktní, zlomyseľní, výbušní a egoistickí. Môžu sa objaviť aj pridružené chorobné stavy ako autizmus, epilepsia, poruchy správania a poruchy adaptácie. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší. IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov. Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí, a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálny rovesníci. Časté problémy bývajú aj s ich buď zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou. Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Mnoho dospelých je ale schopných pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy. Nedostatky zakrývajú frázami, citátmi, veľakrát používanými v nevhodných súvislostiach. Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam. Do 3 rokov veku dieťaťa rodičia ťažšie rozpoznávajú jeho postihnutie, pretože sa u neho môžu objaviť iba mierne problémy, ako je zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči alebo problémy so sebaobslužnými činnosťami. V školskom veku sú však tieto rozdiely zreteľnejšie, pretože dieťa nedokáže plniť nároky, ktoré sa od neho očakávajú.

• Stredne ťažká mentálna retardácia (IQ 35-49): Vo všetkých oblastiach psychomotorického vývinu je nápadné zaostávanie. Postupne si dokážu osvojiť základy samoobsluhy, jednoduché pracovné zručnosti, ktoré vykonávajú pod vedením. Naučia sa dorozumievať sa rečou so svojím okolím, hoci viac slov poznajú, než aktívne používajú. Ich reč ostáva na úrovni významových zvukov s prostými jednoslovnými vetami. Osoby sú schopné osvojiť si spoločenské a pracovné návyky a zvládnu aj základy čítania, písania a počítania. Niektoré osoby sa nenaučia hovoriť a používajú gestikuláciu. Ich emočné reakcie sú primitívne. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskorenie sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie úrovne konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný. Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly. Retardácia psychického vývoja je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami. Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, hry s fekáliami, sebapoškodzovania, afektov a agresie. Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran.

  Prečítajte si tiež: Definícia mentálneho a viacnásobného postihnutia

• Ťažká mentálna retardácia (IQ 20-34): Ide o veľmi ťažké postihnutie. Psychomotorický vývin je výrazne oneskorený. Oneskorené je sedenie, státie a chodenie, pričom majú slabý svalový tonus. Ich pohyby sú hrubé a nekoordinované. Existujú perspektívy na dosiahnutie najjednoduchších základov samoobsluhy a najjednoduchších pracovných operácií. Ich pamäť a asociačné schopnosti sú minimálne a myslenie prakticky celkom chýba. Aj tu je možné naučiť sa aspoň zopár jednoduchých slov, ktoré sa naučia, používajú bez pochopenia ich obsahu. Aj keď sa naučia povedať napr. „mama" a „otec", nepochopia ich vzťah ku svojej osobe. Všeobecne úroveň ich schopnosti je výraznejšie znížená, sú neobratní, nie sú schopní naučiť sa čítať a písať, dokážu si však osvojiť hygienické návyky i bežné úkony starostlivosti o seba. Zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti. Tento typ zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo sa dá rozpoznať už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov.

• Hlboká mentálna retardácia (IQ nižšie ako 20): Toto najťažšie postihnutie, pri ktorom je potrebný trvalý dozor, nie je časté. Ľudia s touto mentálnou retardáciou sú zvyčajne imobilní, upútaní na posteľ. Neovládajú reč, nevedia jasne prejaviť ani svoje city. Iba asi 35% z nich vie aktívne prejaviť svoje základné potreby, napr. hlad. Ich komunikácia ostáva na nižšej úrovni a zvyčajne vydávajú len akési neartikulované škreky, stereotypne sa opakujúce zvuky, ktoré modulujú podľa svojho citového rozpoloženia. Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované. U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok. U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave. Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho. Typ postihnutia, keď človek nedosiahne mentálny vek viac ako 3 roky.

Psychické Osobitosti Mentálne Postihnutých

Existujú dve koncepcie:

1. Mentálne postihnuté dieťa si viac alebo menej osvojuje všetko jednoduché, elementárne, ale nemôže dosiahnuť napr. vyššiu úroveň zovšeobecnenia, abstrakcie, ani vysokú mravnú kultúru.
2. Aj mentálne postihnuté dieťa je v procese svojho vývinu schopné dosiahnuť pomerne vysokú úroveň vývinu aj vyšších kognitívnych procesov, moralného správania a pod., len tento proces je oveľa komplikovanejší, dlhšie trvá a treba vynaložiť vyššie výchovné úsilie (samozrejme, treba tu brať do úvahy aj vážnosť a druh postihnutia).

Osobitosti Vnímania

• Spomalené tempo zrakového vnímania - potrebujú dlhší čas sledovania podnetu na vytvorenie adekvátneho vnemu
• Znížený rozsah zrakového vnímania - v dôsledku nedostatočného postihovania vzťahov a súvislostí pri pozorovaní skutočnosti
• Nedostatočná diferenciácia podobných predmetov - dôsledkom nevšímania si jemnejších detailov dochádza k stotožneniu rozdielnych predmetov, napr. kompas-hodinky
• Porucha diferenciácie figúry a pozadia
• Rigidita vnímania (neschopnosť zmeniť nacvičený stereotyp; nepružnosť)
• Porucha elementárno-syntetickej funkcie - neschopnosť štruktúrovania tvarov
• Porucha integrácie - prejavuje sa v zmenenom rozsahu a celostnosti vnímania
• Výberovosť vnímania - v dôsledku toho sa často spontánne zameriavajú na predmety výrazné, výnimočné, ktoré sa značne odlišujú od okolia

Hmatové vnímanie je u mentálne retardovaných najmenej postihnutá, výkony sa najviac približujú výkonom normálnych. Rozdiel medzi postihnutými a normálnymi žiakmi je najmä v časových charakteristikách, kde postihnutí potrebujú dlhší čas na prezentáciu podnetu, potrebný na jeho identifikáciu. Dôležitú úlohu má aj to, o aký druh predmetu ide. Mentálne postihnutí žiaci majú väčší problém s pomenovaním predmetu, ako s jeho identifikáciou.

Osobitosti Predstavivosti

• Znížená schopnosť produkcie predstáv, znížené množstvo predstáv
• Strata originality, spodobňovania predstáv. Mentálne retardovaný si vytvára predstavy tak, že združuje znaky rôznych predmetov, predmety tak strácajú originálnosť, stávajú sa podobnými.
• Fragmentárnosť (úryvkovitosť) predstáv
• Predstavy môžeme charakterizovať ako „bezfarebné“
• Narušený proces fantázie

Osobitosti Myslenia

• Konkrétno-názorné myslenie
• Nedostatky v myšlienkových operáciách, najmä v analýze a syntéze, abstrakcii, porovnávaní
• Porucha organizácie myšlienkovej činnosti - neurčujú si postup, stratégiu riešenia úlohy, ale okamžite začínajú riešiť úlohu
• Tendencia k stereotypnému mysleniu - opakovanie už použitých spôsobov riešenia
• Nedôslednosť myslenia - nepostupujú systematicky, dôsledne
• Nekritičnosť myslenia - pre mentálne postihnutých je charakteristické nepochybovať o správnosti svojich okamžitých domnienok. Skutočnosť, že problém nevyriešili, pripisujú často vonkajším okolnostiam.
• Proces utvárania pojmov prebieha pomalšie

Osobitosti Rečového Prejavu

• Nižšia slovná zásoba
• Neprimeraný spôsob používania slovnej zásoby - tým istým slovom označujú mnohé vlastnosti, aj keď pre ne existujú špecifické výrazy.
• Používanie veľkého počtu nevýznamových slov oproti relatívne menšiemu počtu významových slov v rečovom prejave (prevaha podstatných mien nad slovesami).
• Pretrvávanie foriem reči, ktoré sú dominantné pre deti predškolského veku ešte aj v rokoch školskej dochádzky. Je to najmä tzv. agramatizmy.

Psychosociálne Osobitosti Mentálnej Retardácie podľa Stupňa Postihnutia

• Psychosociálne osobitosti ľahkej mentálnej retardácie: Ľahká mentálna retardácia znamená relatívne najmenšiu mieru poškodenia, obmedzenia komplexného vývinu. Toto obmedzenie vývinu nemusí byť nápadné, pri porovnaní s intaktnými rovesníkmi je však zjavné. U ľahko mentálne postihnutých sa najvýraznejšie odchýlky od normy pozorujú v oblasti kognície, komunikácie, správania a autoregulácie. Majú problémy s učením, myslením, vnímaním, pozornosťou, pamäťou, abstrakciou, dedukciou, úsudkom, logickým myslením. Reč ľahko mentálne postihnutých je v porovnaní s intaktnými chudobnejšia, je narušená po stránke obsahovej i formálnej. Častý je dysgramatizmus, pasívny slovník je bohatší ako aktívny. Sú ľahko ovplyvniteľní, manipulovateľní, nekritickí voči sebe i ostatným, sú málo zvedaví, vynaliezaví a tvoriví. V správaní sú impulzívni alebo naopak prí… predstavuje ľahší stupeň mentálnej retardácie. V rámci nej sa niekedy odlišujú aj stupne - ľahká, stredne ťažká a ťažká debilita. Jej hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebne opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Debili sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Mierna slabomyseľnosť (debilita) sa vyznačuje tým, že postihnutého možno skoliť a vychovávať v osobitných školách. Výchova sa zameriava na vyučenie jednoduchému povolaniu. Debilita nie je nápadná pri bežných automatizovaných činnostiach, preto niekedy môže postihnutý žiak zásluhou svojej usilovnosti dobre prospievať aj v základnej škole. Ale v neobvyklých alebo komplikovaných situáciách, najmä tam, kde sa treba rýchlo a správne rozhodnúť, debil zlyháva. Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí, a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálny rovesníci. Stredný stupeň slabomyseľnosti je imbecilita. Vzdelávateľnosť takto postihnutých jedincov je aj v osobitných školách ťažšia. Imbecil však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran. Intelektové schopnosti sú výrazne znížené, slovné prejavy sú ochudobnené nielen o abstraktné pojmy, ale aj o cely rad menej bežných konkrétnych pojmov. Časté sú aj poruchy výslovnosti - vyskytujú sa v dospelosti. Reč i chôdza sa u nich oneskorujú u 3 - 4 roky, preto porucha je zjavnejšia od malička. Je najťažším stupňom mentálneho postihnutia. Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho.

Edukácia a Vzdelávanie

Vzdelávanie osôb s mentálnym postihnutím je kľúčové pre ich rozvoj a integráciu do spoločnosti. Vzdelávanie prebieha v špeciálnych základných školách a smeruje k všeobecnému vzdelaniu a príprave na život a budúcu prácu, pre postihnutých s viacerými chybami. Dôležité sú špeciálne texty a osvetlenie, ak sa šetrí a rozvíja zrak. Obsah vyučovania je špecifický, napr. myslenie dlho dominantné v obrazoch.

Špeciálna pedagogika sa zaoberá edukáciou postihnutých jedincov s chybami pohybového, oporného a nervového ústrojenstva. Edukácia je podmienená poruchami hybnosti, ako aj odchýlkami v psychickom vývine.

Osobitosti Edukácie TPCHZO

TPCHZO je proces cieľavedomého a systematického pôsobenia na ich osobnosť v rôznych obdobiach ich vývinu, pričom treba rešpektovať ich vekové, somatické a psychické osobitosti súvisiace s postihnutím. Špecifické postavenie má pohybová výchova detí s DMO v predškolskom veku. Vychádza z kinezioterapie (z gréc. kinézis - pohyb), ktorá je súčasťou liečebnej rehabilitácie, pričom hlavným prostriedkom liečby je pohyb. Kinezioterapia sa praktizuje u detí s DMO v najútlejšom veku. Obsahuje viacero metód, nazývaných podľa ich autorov ( Vojtova, Kabátová, Bobathových a ďalšie). Reflexológia má okrem využitia v lekárskej praxi nezastupiteľné miesto aj v edukácií detí s DMO. Uplatňovanie reflexnej teórie v edukácií detí s DMO rozpracoval Kábele, kt. vyslovuje požiadavku súčasného rozvoja hybnosti a reči na základe zásad pohybovej výchovy: vývinu, reflexnosti, rytmizácie hybnosti a reči, komplexnosti, kolektívnosti, primeranosti a individuálneho prístupu. Zásada vývinu požaduje, aby nácvik pohybových a rečových schopností detí s DMO postupoval podľa ontogenetického vývinu týchto funkcií. Dbať na prirodzený pohyb hybnosti a reči, nenútiť dieťa do ďalších činností, pokým nezvládne uskutočniť predchádzajúce. Zásada reflexnosti požaduje využívať polohové a pohybové reflexy pri nácviku pohybových a rečových zručností detí s DMO. Zásada rytmizácie využíva priaznivý vplyv rytmu pri nácviku pohybových a rečových zručností detí s DMO. Rytmizáciou reči sa docieľuje zmiernenie kŕčovitosti a ťažko potlačiteľných mimovoľných pohybov. Zásada komplexnosti umožňuje viaczmyslovo pôsobiť na dieťa prostredníctvom sluchových, zrakových, polohových a pohybových podnetov. Zásada kolektívnosti vyžaduje, aby sa cvičenie reči a hybnosti u detí s DMO realizovalo v detskom kolektíve, nie individuálne s jedným dieťaťom, ako je to bežné v logopedickej praxi. Zásadu primeranosti a individuálneho prístupu treba uplatňovať v celom nácviku pohybových a rečových schopností detí s DMO.

Dôležité Aspekty Edukácie

• Výchova k pohybu zahŕňa rozvoj jemnej motoriky(prsty, ruky, ramená, manipulačné schopnosti), hrubej motoriky(chôdza, lezenie, státie), motoriky artikulačných orgánov, mimiky. Cieľom je: vzbudiť záujem, zvýšiť aktivitu, viesť ich k prežívaniu radosti.
• Výchova k citovej a sociálnej adaptácií dieťaťa: základy sa kladú v rodine, predovšetkým sa podieľa matka. Ciele: posilňovať pocit istoty, rozvíjať vzťah k iným deťom, pestovať lásku a sympatie k človeku.
• Výchova k poznaniu, mysleniu, reči: cieľ: rozvíjať pociťovanie, vnímanie, pamäť, pozornosť, predstavivosť, myslenie, reč.
• Výchova akceptovania telesného obmedzenia so snahou o jeho prekonanie: akceptovanie: motivačná tendencia, kt. vedie postihnutého k emocionálnemu, poznávaciemu a neskôr i praktickému využitiu všetkých životných možností a obmedzení. Nonakceptácia: jedinec sa neprispôsobí zmeneným životným podmienkam
• Výchova rozvíjania hudobných a výtvarných schopností: hud. výchova detí s DMO má výchovný i zdravotný význam, uvoľnenie svalového napätia, rozvíjať hudobnosťvýt. postihnutím jej cieľom je: rozvoj spontánnej tvorivosti a vyvolávaniu radosti z výt. prejavu, dôležité je oboznámiť deti s výt. materiálom. orgánu.

Školské Zariadenia

Edukácia telesne postihnutých detí prebieha v špeciálnych školách a zariadeniach, ako sú domovy sociálnych služieb, materské školy pre telesne postihnutých, základné školy, stredné školy, stredné odborné učilištia, stredné odborné školy a gymnáziá. Pre chorých a zdravotne oslabené deti a mládež sú určené nemocnice, detské liečebne, materské školy pri nemocniciach a liečebniach, základné školy pri nemocniciach a liečebniach a detské ozdravovne s materskými a základnými školami.

Komplexná Rehabilitačná Starostlivosť (KRS)

KRS je uspôsobenie alebo znovu uspôsobenie dieťaťa, kt. je od narodenia telesne alebo zdravotne postihnuté, alebo dieťa, kt. toto postihnutie získalo v priebehu života. Slovo „komplexná“- úplná, označuje prístup k dieťaťu z pozície viacerých odborov, z oblastí, kt.majú vplyv na kvalitu života dieťaťa. KRS- zahrňuje komplexné a koordinované využívanie medicínskych, sociálnych, výchovných a pracovných prostriedkov na skvalitnenie života dieťaťa s telesným postihnutím. Cieľom KRS je spoločenské začlenenie alebo znovu začlenenie dieťaťa s telesným postihnutím do spoločnosti.

KRS zahŕňa:

• Výchovnú rehabilitáciu
• Pracovnú rehabilitáciu
• Sociálnu rehabilitáciu

Všetky tieto zložky sú významovo rovnocenné a však u jednotlivých postihnutí nie sú rovnako zastúpené.

Liečebná Rehabilitácia

V širšom zmysle sa chápe ako celá zdravotnícka starostlivosť o telesne a zdravotne postihnutých. Smeruje k vyliečeniu choroby, k úprave zdravotného stavu, k odstráneniu alebo zmierneniu orgánového alebo funkčného defektu a k vytvoreniu priaznivých somatických podmienok pre spoločenské začlenenie. Zahŕňa diagnostickú činnosť a určenie programu liečby. V užšom zmysle zahŕňa v sebe komplex liečebných postupov v oblasti rehabilitácie. V procese liečebnej starostlivosti sa indikujú rôzne terapie- chirurgická, medikamentózna, dietetická, fixačná, protetická, režimová…Medzi najviac prepracované liečebné postupy patrí fyzioterapia, kinezioterapia, ergoterapia.

• Fyzioterapia- predstavuje súbor postupov, v kt.sa využívajú prírodné prostriedky ako elektrina, teplo, voda, žiarenie, vzduch…. Sú to elektroterapia, hydroterapia, balneoterapia, fytoterapia, klimatoterapia…
• Kinezioterapia- ide o terapiu založenú na pohybe. Je to liečebno- rehabilitačná, relaxačná a náučná metóda, kt. sa opiera o symbiózu pohybu zvieraťa a človeka. Napomáha dieťaťu s telesným postihnutím osvojovať si vnemy vyplývajúce z pohybu.
• Ergoterapia- využíva ako terapeutický prostriedok prácu alebo nejakú činnosť. Môže byť zameraná na kondíciu- kondičná ergoterapia, ergoterapia zacielená na postihnutú oblasť, na pracovné zaradenie, na výchovu k sebestačnosti…

#

tags: #mentálne #postihnutie #osobitosti #charakteristika