Saintgermainská mierová zmluva: Zrušenie Rakúsko-Uhorska a vznik Česko-Slovenska

Saintgermainská mierová zmluva, podpísaná 10. septembra 1919 v Saint-Germain-en-Laye, predstavuje kľúčový dokument v povojnovom usporiadaní Európy po Prvej svetovej vojne. Táto zmluva formálne deklarovala zrušenie Rakúsko-Uhorska a vytýčila nové hranice Rakúska, čím zásadne ovplyvnila politickú mapu strednej Európy a priamo sa dotkla aj vzniku a vývoja Česko-Slovenska.

Vznik Česko-Slovenska a kontext Saintgermainskej zmluvy

Vznik Česko-Slovenska bol významným historickým medzníkom. Československo vzniklo ako štát jednotný, malo jeden „rodný list“ a od svojho vzniku až do mníchovskej krízy malo jedno ústavné právo. Zákon hovoril o vytvorení československého štátu.

Saintgermainská zmluva bola súčasťou versailleského mierového systému a Česko-Slovensko ju muselo uzavrieť rovnako, ako všetky novovzniknuté štáty po prvej svetovej vojne, pretože sa v nej riešila otázka postavenia národnostných menšín v krajine.

Hlavné ustanovenia Saintgermainskej zmluvy

Saintgermainská mierová zmluva (celým názvom Mierová zmluva medzi mocnosťami spojenými i združenými a Rakúskom, podpísaná v Saint-Germain-en-Laye dňa 10. septembra 1919) deklarovala zrušenie Rakúsko-Uhorska a vytvorenie nových hraníc Rakúska. Rakúska republika musela uznať suverenitu Česko-Slovenska a Srbsko-chorvátsko-slovinského štátu (neskoršej veľkej Juhoslávie).

Text zmluvy vymedzil hranice Rakúskej republiky v porovnaní s hranicami bývalej rakúskej časti Rakúsko-Uhorska tak, že Srbsko-chorvátsko-slovinskému štátu pripadla časť Štajerska a Korutánska, Slovinsko, Dalmácia, Bosna a Hercegovina (a Chorvátsko). Maďarsku nepripadol Burgenland, pripadol Rakúsku, ale Maďarské regentstvo si vymohlo plebiscit, ktorý značil získanie Šoprone pre maďarskú stranu. Poľsku pripadol Halič, Rumunsku Bukovina, Taliansku Južné Tirolsko, Istria, Gorica, Česko-Slovensku Čechy, Morava (a západné Slovensko a - v čl. 53 - Podkarpatská Rus). Dohoda získala rakúske obchodné loďstvo. Rakúska armáda nesmela mať viac ako 30 000 mužov. Rakúsku bolo zakázané pripojiť sa "priamo či nepriamo" k Nemecku, preto bol aj dovtedajší povojnový názov nového Rakúska „Deutschösterreich“ (Nemecké Rakúsko) zmenený na „Rakúsko“.

Prečítajte si tiež: Recenzie na Zariadenie sociálnych služieb AKTIG Humenné

Minoritná Saintgermainská zmluva a Podkarpatská Rus

Súčasťou Saintgermainskej mierovej zmluvy bola aj tzv. Malá minoritná zmluva (celým názvom Zmluva medzi čelnými mocnosťami spojenými i združenými a Česko-Slovenskom), ktorá potvrdila, že Podkarpatská Rus sa právoplatne začleňuje do ČSR. Išlo o územie s veľkosťou 12 617 km2 so 487 mestami a obcami a 585 500 obyvateľmi, z nich bolo 372 500 Rusínov, 103 000 Maďarov, 80 000 Židov, 14 000 Rumunov, 12 000 Nemcov, 2 500 Slovákov a okolo 1 500 občanov iných národností.

Podľa článku 10 tejto zmluvy sa ČSR zaväzovala okrem iných aj k nasledujúcim bodom:

1. Rusínske územie južne od Karpát zorganizuje v hraniciach určených hlavnými mocnosťami ako autonómnu jednotku v čs. štáte a dá mu najvyššiu mieru samosprávy.
2. Územie Rusínov južne od Karpát bude mať svoj osobitný snem. Ten bude vykonávať zákonodarnú moc vo všetkých jazykových, školských a náboženských otázkach, vo veciach miestnej správy a v ostatných otázkach, ktorými ho poveria zákony ČSR. Guvernér územia Rusínov, ktorého vymenuje prezident ČSR, sa bude zodpovedať rusínskemu snemu.

Ďalší článok - článok 12 - požadoval, aby sa úradníci na území juhokarpatských Rusínov vyberali podľa možnosti spomedzi miestnych obyvateľov. Článok 13 požadoval, aby Podkarpatská Rus mala spravodlivé zastúpenie v zákonodarnom zbore ČSR.

Podkarpatská Rus a jej cesta do Česko-Slovenska

Myšlienka začleniť Podkarpatsko do budúceho Česko-Slovenska sa zrodila na sklonku prvej svetovej vojny medzi americkými Rusínmi. Tomáš G. Masaryk pôvodne s niečím takým nerátal, vo svojich prvých projektoch prenechával územie obývané „Karpatorusínmi“ Rusku. "Prehra Ruska poskytla možnosť pričleniť Podkarpatskú Rus k našej republike,“ napísal v roku 1925.

Na konci roku 1918 Budapešť všetkými možnými spôsobmi lákala Rusínov do svojho "košiara“. Vláda Mihálya Károlyiho dokonca vyhlásila na Podkarpatsku autonómnu oblasť pod názvom Ruská krajina so sídlom v Mukačeve a vymenovala jej gubernátora. Uskutočnili sa voľby do snemu, pravda, s veľmi nízkou účasťou. Jej vláda zriadila osobitný ľudový komisariát pre rusínske oblasti, do Mukačeva vymenovala svojho splnomocnenca a rusínsky jazyk uznala za druhý úradný jazyk popri maďarčine. Miestne obyvateľstvo však pohoršila zoštátnením pôdy.

Prečítajte si tiež: Maďarsko a Československo po Parížskej mierovej zmluve

Potom, čo česko-slovenské vojská oblasť roku 1919 obsadili, odhlasovala Ústredná národná rada Karpatských Rusínov v Užhorode 8. mája 1919 pričlenenie k Česko-Slovensku. Definitívne vyriešenie situácie na diplomatickom poli nastalo po podpise Saintgermainskej mierovej zmluvy 10. septembra 1919.

Nedodržané záväzky a autonómia Podkarpatskej Rusi

Ako je známe, prvá republika mala so splnením všetkých spomínaných bodov Malej minoritnej zmluvy problémy a napokon ich nedodržala. Rusínsky snem sa nikdy nezvolal a post guvernéra na Podkarpatskej Rusi (prvým sa stal americký Rusín Grigorij Žatkovič) bol bez reálneho vplyvu. Podľa historika I. Popa bola skutočná moc aj tak v rukách českého úradníka - viceguvernéra.

Autonómie sa Rusíni dočkali - podobne ako Slováci - až po Mníchovskej konferencii v jeseni 1938. Prišli však o juh Podkarpatska, ktorý pripadol (vrátane Užhorodu a Mukačeva) horthyovskému Maďarsku. Administratívnym sídlom sa preto stal Chust.

Postavenie menšín a autonómia Podkarpatskej Rusi

Pražská vláda sa podpisom saintgermainského dokumentu v ďalších článkoch zaviazala aj k tomu, že Podkarpatská Rus dostane vlastný snem, ktorý bude mať zákonodarnú právomoc v jazykových, školských, náboženských a samosprávnych otázkach, takisto vlastného guvernéra a že úradnícke posty na tomto území budú obsadzované podľa možností jeho obyvateľmi. Zjednodušene povedané, že dostane autonómiu.

Keď začiatkom októbra 1938 susedné Slovensko vyhlásilo v rámci Česko-Slovenska autonómiu, získalo autonómne postavenie aj Podkarpatsko a 11. októbra 1938 bola vytvorená prvá autonómna vláda pod vedením Andreja Brodiho. 26. októbra nasledovala ďalšia pod vedením Augustína Vološina. Dňa 2. novembra 1938 sa na základe prvej Viedenskej arbitráže juhovýchodná časť územia stala súčasťou Maďarska. Novým sídlom úradov sa stal Chust.

Prečítajte si tiež: Medzinárodné právo a Haagsky dohovor

Snahy Maďarska a zánik Podkarpatskej Rusi

Cieľom Maďarska bola naďalej obnova bývalého veľkého Uhorska. Najskôr sa rozhodlo o pričlenení Podkarpatska, čo malo Maďarsku umožniť spoločnú hranicu so spriateleným Poľskom a umožniť získať prístup k prameňom Tisy. Preto hneď po arbitráži Maďarsko rozpútalo v tlači kampaň proti údajným „macedónskym pomerom” v Podkarpatsku. Napriek dôrazným varovaniam Nemecka a Talianska, ako aj explicitnému zákazu prvej viedenskej arbitráže, maďarská vláda pripravovala intervenciu. Od útoku ale musela odstúpiť, nakoľko Nemecko a Taliansko z obavy pred medzinárodnej diskreditácii po arbitráži zakročili voči maďarskému plánu (20.

Keď 14. marca 1939 Slovensko vyhlásilo nezávislosť a 15. marca Nemci v Česku vytvorili Protektorát Čechy a Morava, vyhlásilo Podkarpatsko 15. marca nezávislosť. No ešte v ten istý deň ho Maďarsko napadlo a do 18. marca obsadilo. Už 15. marca Maďarsko obsadilo aj časť východného Slovenska. Keďže nenastala žiadna podstatná reakcia, 23. marca začalo z Podkarpatska veľký útok na Slovensko s cieľom „postúpiť tak ďaleko na západ, ako sa len dá”.

Povojnové usporiadanie a pričlenenie k Sovietskemu zväzu

Po obsadení Sovietmi bolo územie opäť súčasťou obnovovaného Česko-Slovenska. Na územie bola vyslaná delegácia česko-slovenskej vlády z Londýna na čele s ministrom Františkom Němcom a generálom Antonínom Hasalom, aby tu začala preberať česko-slovenskú správnu a brannú moc. Skutočnú moc však mali národné výbory, ktoré všade vznikali. Sovieti systematicky znemožňovali, aby národné výbory nadviazali kontakt s česko-slovenskými úradmi. Edvard Beneš zakázal činnosť maďarských, nemeckých a rusofilských strán aj fašistickej strany Fenčíka - ostali len komunisti a priaznivci Prahy.

Dňa 26. novembra 1944 sa prvý zjazd národných výborov Zakarpatskej Ukrajiny v Mukačeve na podnet komunistov z Mukačeva vyslovilo za pričlenenie k Sovietskemu zväzu opäť pod názvom Zakarpatská Ukrajina. Zjazd zvolil Národnú radu a prijal manifest O opätovnom zjednotení Zakarpatskej Ukrajiny so sovietskou Ukrajinou. Po následných rokovaniach medzi Česko-Slovenskom a Sovietskym zväzom, pri ktorých komunisti presvedčili Edvarda Beneša, aby odstúpil územie Sovietskemu zväzu. Formálne sa tak stalo v júni 1945, teda až po oficiálnom skončení druhej svetovej vojny (z dôvodov zrušenia platnosti Mníchovskej dohody a reštaurácie Česko-Slovenska v pôvodných predmníchovských hraniciach).

Dňa 29. júna 1945 bola v Moskve uzavretá zmluva medzi ČSR a ZSSR o Zakarpatskej Ukrajine. Bolo dohodnuté, že Zakarpatská Ukrajina (pomenovanie v zmluve) sa včleňuje do Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky.

Dôsledky Saintgermainskej zmluvy a jej význam

Saintgermainská mierová zmluva mala zásadný vplyv na formovanie strednej Európy po Prvej svetovej vojne. Nielenže definovala nové štátne útvary a ich hranice, ale tiež sa pokúsila riešiť otázku národnostných menšín a ich práv. V prípade Česko-Slovenska zmluva znamenala potvrdenie jeho existencie a rozšírenie územia o Podkarpatskú Rus, čo však so sebou prinieslo aj záväzky voči rusínskemu obyvateľstvu, ktoré neboli vždy naplnené. Zmluva bola uverejnená v Zbierke zákonov pod č. 508/1921 Sb.

Názov štátu Česko-Slovensko a spojovníková vojna

Dôvod bol totiž ten, že Československo vzniklo ako štát jednotný, mal onen jeden „rodný list“ a od svojho vzniku až do mníchovskej krízy malo jedno ústavné právo. Na jeho začiatku bol tzv. Tento zákon vo svojom úvode hovoril o vytvorení československého štátu. V ňom samozrejme nenájdeme žiaden spojovník, a to ani v českých verziách zákona (áno, bolo ich naozaj viac), ani v slovenskej verzii. Názov štátu nebol paradoxne zakotvený ani v dočasnej ústave, ktorú parlament schválil 13. novembra 1918. Na strane druhej sa však do vydania niekedy používala aj forma so spojovníkom. Napríklad mierová zmluva s Rakúskom z roku 1919 bola publikovaná v zbierke zákonov v roku 1921, pričom francúzska a anglická mutácia zmluvy používala spojovník (Tchéco-Slovaquie, Czecho-Slovakia).

Spojovníková (v dobovom žargóne nesprávne „pomlčková“) vojna sa rozpútala až v roku 1990 pri pokuse novozvoleného prezidenta Václava Havla zmeniť názov štátu návratom k pôvodnej Československej republike. Ako schodné riešenie sa nakoniec ukázalo byť uzákonenie nového názvu v podobe „Česká a Slovenská Federatívna Republika“, ktoré paradoxne obsahovalo v českej i slovenskej verzii tri pravopisné chyby, keďže veľkým písmenom by sa malo písať len slovo „Česká“. Nový názov si však každopádne Československo dlho neudržalo, pretože už čoskoro došlo k jeho definitívnemu rozpadu.

tags: #mierova #zmluva #s #Rakúskom #Saint-Germain-en-Laye