
Vzťahy medzi Československom a Vatikánom mali v minulosti zložitý vývoj. Od prvotného uznania nového štátu Svätou stolicou až po uzatvorenie zmluvy Modus Vivendi, ktorá definovala spôsob spolužitia medzi štátom a cirkvou. Napriek počiatočnej zdržanlivosti a nedôvere, obe strany hľadali cesty k vzájomnému porozumeniu a spolupráci.
Už v novembri 1918, krátko po vyhlásení samostatnosti Československa, viedenský nuncius di Bonzo oznámil vládnemu delegátovi Tusarovi, že Svätá stolica uznáva nový štát. Tento krok bol pre československú vládu prekvapivý, ale veľmi vítaný. Podpora Vatikánu sa ukázala ako výhodná už v prvých rokoch existencie republiky. Pápež Pius XI. napríklad po odstúpení pražského a olomouckého arcibiskupa, ktorí boli nemeckej národnosti, vymenoval na tieto posty etnických Čechov. Tým sa predišlo obavám z germanizácie a spochybňovania hraníc ČSR.
Kým Vatikán prejavoval záujem o dohodu, postoj Československa bol podľa historikov zdržanlivý, niekedy až nepriateľský. František X. Halas, bývalý český veľvyslanec vo Vatikáne, vo svojej knihe Fenomén Vatikán uvádza dve hlavné príčiny protikatolíckych postojov. Prvou bola organická spätosť cirkvi s habsburskou monarchiou a druhou animozita niektorých predstaviteľov nového štátu, najmä prezidenta Masaryka.
K zhoršeniu postavenia cirkvi prispel aj odlev veriacich. V prvom desaťročí po založení štátu ju opustil viac ako milión ľudí, časť z nich prešla do novozaloženej Československej cirkvi. Slabé bolo aj postavenie Československej strany lidovej, ktorá v Čechách reprezentovala politický katolicizmus.
Odluka cirkvi od štátu neprešla, čo umožnilo uzavretie zmluvy medzi ČSR a Svätou stolicou. Napriek tomu trvalo osem rokov, kým bola zmluva ratifikovaná. Modus vivendi (spôsob spolužitia) nebola typom zmluvy, konkordátom, aký Vatikán uzatváral s okolitými štátmi. Tým dali obe strany najavo, že medzi nimi existuje rozdielne ponímanie ideálnej podoby vzťahu medzi štátom a cirkvou.
Prečítajte si tiež: Katolícka Cirkev a štát na Slovensku: Súčasné vzťahy
Očividný rozdiel spočíval už v jej rozsahu - mala len šesť článkov. Podľa Halasa prinášala na prvý pohľad viac výhod československej než vatikánskej strane. "Bolo v nej totiž stanovené množstvo podmienok a povinností pre pôsobenie všetkých cirkevných inštitúcií a hodnostárov, ktoré mali zaistiť, že ich činnosť nebude na prekážku proti záujmom štátu." Na druhej strane tie isté ustanovenia tiež znamenali, že štát výslovne uznáva existenciu inštitúcií a dáva voľný priestor pre akékoľvek náboženské aktivity.
Halas uvádza, že neveľký rozsah Modu vivendi mohol byť z pragmatického hľadiska aj výhodou. V ČSR ju nemusel schvaľovať parlament a jej malý rozsah dával menej príležitostí na jej porušovanie. Avšak, nástup komunistickej strany v roku 1946 znamenal koniec platnosti zmluvy.
Uplynulo takmer 22 rokov, čo Poslanecká snemovňa Českej republiky v roku 2003 odmietla súhlasiť s ratifikáciou zmluvy so Svätou stolicou. Československo malo zmluvu so Svätou stolicou uzatvorenú naposledy v roku 1928 pod názvom Modus Vivendi; v čase nie veľmi priateľskom pre obe strany. Odvtedy žiaden medzinárodnoprávny dokument medzi Českou republikou a Svätou stolicou jednoducho nemohol byť obojstranne prijatý.
Slovensko podpísalo zmluvu so Svätou stolicou 24. novembra 2000. Po ratifikácii prezidentom SR dňa 4. decembra 2000 nastala výmena ratifikačných listín dňa 18. decembra 2000 a v tom istom dni zmluva nadobudla platnosť.
Česká zmluva rieši konkrétnejšie najmä garanciu náboženskej slobody a možnosť pastoračného pôsobenia Cirkvi v rôznych štátnych zariadeniach, väzniciach, nemocniciach, ústavoch. Je však opatrnejšia v záväzkoch než slovenská.
Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku
Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku