Modus Vivendi, Zmluva a Vzťahy Katolíckej Cirkvi a Štátu na Slovensku: História a Súčasnosť

Úvod

Hoci sa dejiny kresťanstva nekryjú iba s dejinami Katolíckej cirkvi, podstatná časť kresťanskej histórie nesie pečať katolicizmu. Tento článok sa zameriava na históriu a súčasnosť rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku, s dôrazom na jej vzťahy so štátom, vrátane zmluvy modus vivendi a ďalších významných momentov. V stredovekej Európe rímsko-katolícka cirkev vo veľkej miere riadila všetky záležitosti súvisiace s duchovným životom. Bolo to obdobie, kedy Biblia nebola dostupná bežným ľuďom ale len kňazom a vodcom tejto cirkvi.

Počiatky Kresťanstva na Slovensku

Kresťanstvo na území dnešného Slovenska bolo rozšírené určite už aj pred príchodom Slovanov. Koncom 2. storočia. Na území Slovenska obchodovali Slovania s Frankami i Byzantíncami. Christianizácie Slovanov sa začali už v období Veľkej Moravy. Počas nej vznikla Samova ríša (623-658), ktorá sa po jeho smrti rozpadla. Pápež Hadrián II. vymenoval Metoda za arcibiskupa Veľkej Moravy. Ich činnosť mala významný vplyv na christianizáciu Slovanov. Počas existencie Veľkej Moravy sa používala staroslovienčina ako liturgický jazyk. Zánik Veľkej Moravy v roku 907 znamenal katastrofu pre vnútorne oslabenú ríšu. Starí Maďari porazili spojené vojsko Veľkomoravanov a Bavorov a Veľká Morava zmizla z mapy Európy. Územie Slovenska sa okolo roku 1000 stalo súčasťou nového Uhorského štátu. Pokresťančovanie Maďarov bolo pomalé a začalo až po porážke pri rieke Lech (955). Významnou osobnosťou pokresťančovania Uhorska bol jeho zakladateľ, panovník svätý Štefan.

Stredovek

Postupne sa vykryštalizovalo viacero významných náboženských centier na Slovensku, napríklad Bratislava, Spiš, Trnava, Košice a ďalšie. Ostrihomský arcibiskup a jágerský biskup mali významný vplyv na náboženský život. Tatársky vpád v roku 1241 postihol aj územie Slovenska, ale mnohí obyvatelia stihli včas utiecť do hôr. Cirkev bola v stredoveku nositeľkou kultúry a vzdelania. Mnísi rôznych rádov, ako benediktíni a premonštráti, sa starali o náboženské potreby širokého okolia a vykonávali aj činnosti sociálnej pomoci. Slováci husitskú vieru neprijali, ostávali verní katolicizmu.

Reformácia a Protireformácia

V 16. storočí Uhorský panovník Ľudovít II. prehral bitku pri Moháči a Turci obsadili Uhorsko. Reformácia vyústila do ďalšieho rozkolu v Cirkvi, od ktorej sa oddelili luteráni, kalvíni a anglikáni. Turci útočili na Balkán a strednú Európu. Tridentský koncil priniesol so sebou skutočnú katolícku reformu. Mikuláš Oláh a Peter Pázmaň boli významnými osobnosťami protireformácie. Vystúpenie Štefana Bočkaja výrazne oslabilo celé Uhorsko. Počas tureckých vojen sa viedli tvrdé boje, ktoré decimovali civilné obyvateľstvo. Mnohé územia sa dočasne od katolicizmu odtrhli. Počas osmanskej okupácie sa dočasne od katolicizmu odtrhli územia Balkánu. Na prelome 17. a 18. storočia pokračovali v hrdinskom boji proti osmanskému nebezpečenstvu. Počas protireformácie sa na Slovensku reorganizovali farnosti a mestá sa stali náboženskými a kultúrnymi strediskami. Na území Slovenska vykryštalizovalo viacero významných náboženských centier. Išlo o Bratislavu, Spiš, Trnavu, Košice a i.

Rakúsko-Uhorsko

Liberálna kritika Cirkvi silnela v každej oblasti. Počas Veľkej francúzskej revolúcie boli vo Francúzsku zabité desaťtisíce kresťanov. Niektorí slovenskí národní buditelia boli katolícki kňazi, ktorí sa angažovali v presadzovaní záujmov slovenského národa. Pri formovaní slovenského národného života zohrali významnú úlohu banskobystrický biskup Štefan Mojzes, kňaz Andrej Radlinský a Andrej Kmeť. Rozvoj slovenského národného života nepríjemne ukončilo rakúsko-uhorské vyrovnanie v roku 1868. Začalo obdobie násilnej maďarizácie a potláčanie kultúrneho a národného života nemaďarských národov uhorskej monarchie. Situácia v Uhorsku sa zhoršovala a v 19. storočí čoraz viac Slovákov začalo z Uhorska odchádzať do cudziny. Odhaduje sa, že z Uhorska odišlo takmer 1,5 milióna Slovákov. Mnohí z kňazov odchádzali najmä kvôli maďarskému prenasledovaniu. Kanadskí Slováci podporovali činnosť Matice Slovenskej i Spolku sv. Vojtecha.

Prečítajte si tiež: O vzťahoch medzi Československom a Vatikánom

Československo a Modus Vivendi

Po rozpade Rakúsko-Uhorska vzniklo množstvo národných štátov, vrátane Československa. V novom štáte existoval negatívny vzťah ku katolíckej Cirkvi. Počas medzivojnového obdobia pôsobili významní katolícki politici a kňazi, ktorí sa venovali pastorácii a pomoci biednym obyvateľom. Juriga, biskupi Karol Kmeťka, Marián Blaha a Ján Vojtaššák.

Roku 1927 medzi Svätou stolicou a Československom došlo k uzavretiu zmluvy, tzv. modus vivendi. Okrem ohraničenia diecéz obsahovala najmä dohodu o zrušení nanútenej štátnej správy cirkevných majetkov.

V 30. rokoch sa v popredia v Nemecku dostal Adolf Hitler a jeho NSDAP. Mníchovské a Viedenské dohody zapríčinili koniec Československa. Nemecku a veľká časť Slovenska s maďarským obyvateľstvom pripadla Maďarsku. V takejto situácii počas rokovania HSĽS 5. a 6. 10. 1938 v Žiline spolu s ďalšími stranami prijali „žilinskú dohodu“, ktorá pojednávala o slovenskej autonómii. Pražská vláda ju prijala a 7. 10. 1938 vymenovala krajinskú autonómnu vládu na čele s katolíckym kňazom Mons. Jozefom Tisom. Na základe Mníchovskej konferencie sa uskutočnila Viedenská arbitráž z 2. 11. 19. 11. 1938 prijal pražský parlament zákon o slovenskej autonómii, čo už však republiku nezachránilo. Prezident Beneš utiekol do Anglicka a 30. 11. 1938 bol na jeho miesto zvolený Emil Hácha. HSĽS sa v dôsledku chaosu v kompetenciách začala prikláňať k plnej samostatnosti. Toto vyhovovalo aj Nemecku. Po krátkej intervencii armády ČSR na Slovensku po 9. 3. 1939 a zbavení Mons. Jozefa Tisa funkcie predsedu autonómnej vlády, udalosti už nabrali rýchly spád. Hitler si pozval Mons. Tisu do Berlína, kde mu predložil dilemu: buď samostatnosť, a potom garancie zo strany ríše alebo nebezpečenstvo zo strany susedov. Mons. Tiso požiadal prezidenta Háchu o zvolanie Slovenského snemu na 14. 3. 1939, na ktorom po jeho referáte snem povstaním členov odhlasoval vznik samostatného štátu. Na čelo vlády bol menovaný Mons. Jozef Tiso. „15. 3. 1939 nemecké vojská obsadili české krajiny. Bol vyhlásený Protektorát Čechy a Morava.“ 1. ČSR prestala prakticky existovať. Po 14. a 15. 3. 1939 sa vzájomné vzťahy, medzi Svätou stolicou a novými štátnymi útvarmi na území Československa, skomplikovali. Počas vojny prestali diplomatické styky medzi československou exilovou vládou v Londýne a Svätou stolicou existovať, aj keď Svätá stolica formálne pražského nuncia neodvolala, na druhej strane však udržovala diplomatické vzťahy so Slovenským štátom, ktorý prezident Beneš a jeho exilová vláda neuznávali. Modus vivendi bol podľa exilovej vlády stále platný. Beneš sa preto snažil o obnovu diplomatických stykov, čo však bolo až do r. 1944 zo strany Svätej stolice bez odozvy.

Slovenský Štát (1939-1945)

Samostatná SR vznikla pod tlakom Nemecka. V ústave sa definovala ako kresťanský štát. Z pápežských sociálnych encyklík vychádzalo stavovské zriadenie, čo sa však v praxi nikdy nerealizovalo. Slovenskému štátu vládol autoritatívny režim, ktorého podoba prechádzala svojím vývojom a zmenami. Vládnucou stranou bola HSĽS, čo bola strana prevažne konzervatívna a katolícka. Na jej čele stál katolícky kňaz, prezident Mons. Jozef Tiso, dôsledkom čoho sa výrazne zmenil prístup štátnych orgánov voči Katolíckej cirkvi a zvýšil sa jej vplyv v politickom živote. Počas celej existencie Slovenského štátu, ale hlavne v jeho prvých rokoch existencie, bola Katolícka cirkev úzko prepojená na politický systém, najmä zastúpením kňazov v politike. Predsedom vlády a neskôr prezidentom bol katolícky kňaz Mons. Jozef Tiso. V Štátnej rade SR pôsobili traja katolícki kňazi: spišský biskup Ján Vojtaššák - podpredseda Štátnej rady v rokoch 1940 - 1945 (delegovaný HSĽS), správca SSV Ján Postényi - člen Štátnej rady v rokoch 1940 - 1943 (delegovaný prezidentom SR), pápežský prelát Andrej Marsina - člen Štátnej rady v rokoch 1940 - 1945 (delegovaný HSĽS). Kňazi tvorili asi jednu pätinu poslancov Snemu SR. Na základe volieb z decembra 1938 bolo do snemu zvolených 63 poslancov, z toho 11 rímskokatolíckych, jeden gréckokatolícky a jeden evanjelický kňaz. Aj po zmenách v zložení parlamentu v nasledujúcich rokoch zostal percentuálny podiel kňazov na úrovni približne 20%. Od konca r. Reforma školstva bola jednou z najústretovejších zákonov voči Cirkvi. Školstvo bolo zreformované na tzv. holandský spôsob. Štátne ľudové školy zanikli, ostali len konfesionálne a obecné školy. Vzniklo niekoľko nových stredných katolíckych škôl. Teologická fakulta bola začlenená do bratislavskej Slovenskej univerzity. Na povznesenie vedy vznikla r. 1940 pri SSV Katolícka akadémia. Po vzniku Slovenského štátu zavládla v krajine vcelku pokojná atmosféra paternalistického režimu, ktorý síce zrušil demokratické slobody, ale aspoň zo začiatku nerozpútal žiadne prenasledovanie svojich ideových odporcov a predovšetkým obyvateľom Slovenska v prvých rokoch vojny zaistil pokoj a relatívny blahobyt v dobe, keď všade naokolo začala zúriť vojnová víchrica. To je pravdepodobne dôvod, prečo starší ľudia doteraz spomínajú na Slovenský štát v dobrom. Tento idylický obraz, ale netrval dlho. Postavenie Katolíckej cirkvi v Slovenskom štáte malo neblahé následky do budúcnosti cirkvi a je dodnes témou, ktorá je používaná proti cirkvi, keď však chceme byť objektívny treba povedať, že väčšina biskupov, veľké množstvo kňazov, rehoľníkov, rehoľníčok a veriacich, sa nestotožňovalo s rasistickými zákonmi, s porušovaním ľudských práv a často s nasadením vlastného života pomáhali tým, ktorí to potrebovali. Aj to treba brať do úvahy, keď hodnotíme toto ťažké obdobie, aby sme sa vyhli zovšeobecňovaniu, lebo to nevedie k poznaniu objektívnej pravdy. Na mieste je však aj pokora a ľútosť zo strany predstaviteľov cirkvi, keď sa vyjadrujú o tomto období.

Katolícka Cirkev a Komunistický Režim

Po druhej svetovej vojne sa Československo stalo súčasťou východného bloku. Komunistický režim prenasledoval katolícku cirkev a ponechal jej len kostoly a farské budovy. Cirkev bola úplne závislá od štátu. Mnohí kňazi a rehoľníci boli uväznení, napríklad biskup Michal Buzalka a gréckokatolícky biskup Pavol Gojdič. Počas komunistického režimu sa veriaci angažovali v rôznych tajných spoločenstvách a objavujú sa tajne vysvätení kňazi. Vznikali mariánske hnutia a spoločenstvá ako Taizé. Pápež Ján Pavol II. sa prihováral Slovákom spoza hraníc.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Obnovenie Československej republiky a následný proces národnej, ľudovej a demokratickej revolúcie spojený so vznikom ľudovodemokratickej republiky v roku 1948 mal na činnosť katolíckej cirkvi na Slovensku pomerne značne deštruktívny vplyv. SNR prijala známe retribučné nariadenie (č. 33/1945 Sb. n.) o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva, ktoré zákonite postihlo aj desiatky kňazov, ktorí boli silne kompromitovaní nielen podporovaním režimu prezidenta Jozefa Tisa, ale aj priamym realizovaním jeho politiky. Ďalšou normou, ktorú najmä katolícka cirkev vnímala ako nespravodlivú, bolo nariadenie SNR (č. 34 a 47/1945 Sb. n.) o poštátnení škôl a majetku pri školách. Týmto nariadením sa však len obnovil stav spred roka 1940, pretože v tomto roku vojnová Slovenská republika previedla v zásade všetky štátne školy na dve cirkvi katolícku a evanjelickú. Na Slovensku sa to týkalo 1800 cirkevných ľudových škôl a 88 stredných a vyšších škôl, ich hnuteľného i nehnuteľného majetku (v Čechách boli školy poštátnené až v r. 1946. Zákony, nariadenia a opatrenia štátu v súvislostiach s predchádzajúcim režimom Slovenského vojnového štátu sa preorientovávali na druhú stranu politického spektra a boli preto v úplnom rozpore s dovtedajším vnímaním postavenia, moci a vplyvu katolíckej cirkvi. Vyvolávalo to silný odpor cirkevnej hierarchie a samozrejme aj Vatikánu. Je potrebné vnímať dôležitú realitu existujúcu počas vojnových rokov. V Čechách sa väčšina predstaviteľov cirkví vrátane katolíckej (okrem niekoľkých extrémistov, fanatikov a málopočetnej ultrakonzervatívnej skupiny) v dobe okupácie republiky správala a konala, dalo by sa povedať nielen neutrálne, ale mnohí predstavitelia cirkví sa dokonca zapojili do protinacistického odboja. Na Slovensku bola katolícka cirkev súčasťou režimu, jeho základnou ideologickou oporou a zdôvodnením, ktorý sa na konci vojny stal nelegitímny a jeho predstavitelia boli súdení a odsúdení. Slovenská republika „vznikla“ vďaka Hitlerovi, priamo sa podieľala aj na Hitlerových vojenských ťaženiach, spolupracovala a zachovávala Hitlerovi vernosť až do konca. Naproti tomu Protektorát Čechy a Morava bol nanútený a krajina a jej obyvatelia boli okupovaní. Preto aj prístup štátnych orgánov bol rozdielny čo malo priamy vplyv aj na štruktúru spoločnosti, vrátane presídľovania obyvateľstva a tým aj na jeho náboženskú štruktúru. Štát presadil a prijal také „úpravy“ ktoré oslabovali a likvidovali politické a najmä hospodárske základne katolíckej cirkvi. Samozrejme, že katolícka cirkev protestovala, pripomienkovala, komentovala a vykonávala rôzne obštrukcie v súvislosti s presadzovaním politiky nového obnoveného štátu. Vatikán odmietol požiadavky vlády ČSR odvolať slovenských biskupov, ktorí výrazne kolaborovali s režimom vojnovej Slovenskej republiky. Naopak prijal jednoznačné rozhodnutie, že na biskupov sa „siahať“ nemôže! Napriek tomu, že štát žiadal od cirkví lojalitu (rovnako ako 1. ČSR a vojnová Slovenská republika) a nemiešanie sa do politického života, množili sa aj konflikty - vyšetrovanie biskupa Vojtaššáka, chorvátskeho jezuitu Kolakoviča, pomoc banderovcom, vyšetrovanie a príprava procesov pred ľudovým súdom a ďalšie. Súdny proces s bývalým prezidentom Slovenskej republiky Jozefom Tisom, jeho odsúdenie slovenským Národným súdom za vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti nakoniec jeho poprava vyvolala pnutie v celej spoločnosti. Svätá stolica a osobne aj Pius XII. Po politických zmenách, ktoré nastali v ČSR vo februári 1948 sa vzťahy medzi cirkvami a štátom zmenili na politicko-mocenský zápas o ďalší charakter štátu a spoločnosti a to aj vo sfére vzájomnej súťaže politických strán o občana, medzi jednotlivými konfesiami (cirkvami) navzájom. „Vatikán vystupoval negatívne voči ľuďom a režimom spájaným s komunistickými stranami. Medzinárodná situácia a vzťah Vatikánu ku komunizmu bol však dlhodobejší problém, ktorý sa prejavoval ešte v predvojnovom období. Už vtedy Vatikán otvorene bojoval proti komunizmu, ako proti druhu modlárstva a falošného náboženstva, a v povojnovom období otvorene exkomunikoval všetkých členov komunistických strán z cirkvi… Pri analýze vzťahov náboženstva a komunizmu v období tesne po februári 1948 vidieť, že v komunistickej strane neboli také antináboženské postoje, ako sa v súčasnosti takmer mechanicky deklaruje. Ukazujú to aj výsledky sčítania obyvateľstva z počiatočného obdobia ľudovodemokratickej republiky….V oboch častiach republiky sa až tri štvrtiny populácie (vyše 76 %) prihlásilo ku katolíckej cirkvi. Aj väčšina členov komunistickej strany sa hlásila k nejakému náboženstvu.“ (Ťížik, M.: Náboženstvo vo verejnom živote na Slovensku, Sociologický ústav SAV, 2011, s. Jedným z gest dobrej vôle bola 14. júna 1948 účasť Klementa Gottwalda a jeho manželky na Te Deum, slávnostnej omši v chráme sv. Víta na Pražskom hrade, ktorá sa stala súčasťou jeho inaugurácie do funkcie prezidenta. Te Deum odslúžil pražský arcibiskup Josef Beran slávnostne vítajúci Klementa Gottwalda s manželkou pred jej začiatkom. Po roku 1948 štát rozbehol proces, ktorý by bolo možné charakterizovať ako proces, v ktorom štát aktívne formoval a budoval svoje štruktúry. Ako prvé prevzal štát pod svoje riadenie bolo školstvo, ďalej to bola ideologická, spoločenská a kultúrna nadstavba. Predmetom politického boja sa stali aj cirkvi a náboženské spoločnosti. Boli prijaté zákony o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností (zák. č. 217/1949 Zb., zák. 218/1949 Zb., zák. č. 219/1949 Zb.), ktorými cirkevný majetok prešiel na štát spolu s povinnosťou štátu hospodársky zabezpečiť činnosť cirkví. Štát zaviedol dozor nad cirkvami, zakázal im podnikanie s majetkom, prevzal kontrolu a riadenie nad financovaním cirkevného hospodárskeho systému, zrušil kňazom štatút verejného úradníka. Rozpustil a zakázal náboženské spolky a organizácie, reguloval cirkevnú tlač. Všetko v mene svetského, resp. nenáboženského, charakteru štátu. Ako sme už uviedli, vyslanec Vatikánu Burzio opustil Slovensko v auguste 1945. Diplomatické styky medzi Svätou stolicou a ČSR boli opätovne nadviazané začiatkom roku 1946 (X. Ritter v ČSR a Fr. Schwarzenberg vo Vatikáne) ešte na základe Modusu vivendi, zmluvy z roku 1928. Situácia v Československu v povojnových rokoch, ktorá menila charakter štátu a potláčala a eliminovala najmä katolícku cirkev vyvolávala vo Vatikáne mierne povedané nespokojnosť. Dianie v ČSR nezostalo z jeho strany bez záujmu a nepovšimnuté aj preto, že také prísne a radikálne opatrenia voči katolíckej cirkvi si doposiaľ žiadny štát nedovolil. Pius XII., ktorý nenávidel, bál sa „komunizmu“ a bol donútený pred ním ustúpiť, začal organizovať a organizačne zabezpečovať politickú a spoločenskú opozíciu proti novo sa tvoriacemu režimu. Rátal pritom s podporou politických strán podporujúcich a spolupracujúcich s katolíckou cirkvou využívajúc základňu veriacich a klérus majúci skúsenosti s propagandou a politickou agitáciou z minulých rokov. Štátna moc sa snažila zmierňovať rastúce napätie medzi štátom a cirkvami, pričom zohľadňovala aj prejavy odporu veriacej verejnosti (podporovanej a organizovanej klérom riadeným a podporovaným Vatikánom). Vedenie štátu urobilo viacero ústretových krokov voči cirkvám a veriacim. V tejto súvislosti je málo známym faktom, že „Prezident republiky (Klement Gotwald - poznámka autora článku) udelil 29. októbra 1949 amnestiu 127 kňazom. Neskôr 12. novembra 1949 amnestoval 153 laikov odsúdených v súvislosti s náboženskou činnosťou a 26. novembra udelil milosť ďalším 13 kňazom. V polovici februára 1950 udelil prezident na návrh ministra spravodlivosti milosť ďalším duchovným zo Slovenska“. (Ťížik, M.: Náboženstvo vo verejnom živote na Slovensku, Sociologický ústav SAV, 2011, s. Amnestia nebola udelená tým kňazom, ktorí boli odsúdení ako vedúci organizátori protištátnych akcií. Ani takéto gesto dobrej vôle zo strany štátu nepomohlo a Vatikán ďalej organizoval protištátnu podvratnú činnosť, ktorú sa štát rozhodol eliminovať tzv. akciou „K“ (IV./1950) a akciou „R“ (VIII./1950). Pri týchto išlo o elimináciu kláštorov, mužských rehoľných rádov a ženských reholí. Predchádzala tomu príprava akcie „P“ (pravoslavizácia), ktorá ale nebola realizovaná. Po týchto akciách, aj keď neboli oficiálne vypovedané a ukončené, sa nepokračovalo v diplomatických stykoch medzi Československou republikou a Svätou stolicou. (Poznámka: Podrobnejšie pozri a porovnaj: Hubenák, L.: Cirkev a štát v zrkadle dejín, AD/ART Slovakia, 2017, Vzťah štátu a cirkví v povojnovom období a po roku 1948, s. 207 a nasl. a Ťížik, M.: Náboženstvo vo verejnom živote na Slovensku, Sociologický ústav SAV, 2011, s. 101 a nasl.“, Mimochodom: rehoľné rády a kláštory, celkove 738, na území Rakúsko-Uhorska zrušil v roku 1783 aj cisár Jozef II.). Pohľad na oficiálne vydanie úradných oznámení Svätej stolice z roku 1949, kde na strane č. 334. bol zverejnený Piom XII. schválený dektrét Svätého offícia (nástupcu Svätej inkvizície), ktorým boli okamžite exkomunikovaní všetci, ktorí spolupracovali, propagovali a podporovali komunistov, ich program a stranu. Pápež Pius XII. a Svätá stolica vo svojej činnosti pokračovali v aktivitách proti ľudovo demokratickým krajinám (Československu a Poľsku). V snahe zabrániť a odradiť kňazov od možnej spolupráce s povojnovým ľudovodemokratickým režimom, vydal pápež apoštolskú exhortáciu „Menti nostrae“ (23. septembra 1950) pre klérus celého sveta. V nej nešlo len o to, ako napomáhať svätosti kňazského života, ale súčasne vyzval kňazov na rozhodný postoj a odpor voči komunistom. O pol roka neskôr (9. apríla 1951) vydal dekrét Specialissimo modo, na základe ktorého okamžite exkomunikoval každého biskupa, ktorý by vysvätil za biskupa niekoho nevymenovaného a nepotvrdeného apoštolskou stolicou. Povojnovým problémom sa už nejavil fašizmus a nacizmus, alebo nacistické Nemecko ako najväčší agresor, ale pre Vatikán sa ním stali krajiny východnej Európy, ktoré sa dostali pod vplyv Sovietskeho zväzu. Problémom sa stala katolícka cirkev - „Umlčaná cirkev“, ako ju nazval Pius XII. Dôkazmi mali byť procesy so Stepinaćom, maďarským primasom Mindszentym, väznenie kardinála Wyszyńskeho v Poľsku, internácia pražského arcibiskupa Berana a ďalších československých katolíckych biskupov. Tu sa naplno prejavili antisocialistické a protikomunistické postoje Pia XII., ktoré ho sprevádzali celú jeho kariéru, počas ktorej bol ako osoba viditeľný A viditeľný bol od doby, keď sa stal nunciom v Nemecku. Verejne pranieroval ateistickú svetovú veľmoc, jeho antikomunizmus sa, ešte pred vydaním vyššie uvedených dokumentov, zhmotnil vo vydaní dekrétu určeného pre celú cirkev. Dňa 1. júla 1949 Sväté ofícium (bývalá Inkvizícia, dnes kongregácia pre náuku viery), vydalo dekrét (In Acta Apostolicae Sedis, 1949, str. 334) schválený priamo pápežom Piom XII., ktorým sa zakazuje katolíckym veriacim byť členom alebo podporovať aktivity a činnosť komunistické strany. Ako napísal taliansky spisovateľ Claudio Rendina (Príbehy pápežov) „…boli exkomunikovaní marxisti a všetci tí, ktorí vstúpia do komunistickej strany alebo s ňou akýmkoľvek spôsobom spolupracujú. Tento dekrét bol vyvesený v každej farnosti. Pod pojmami akýmkoľvek spôsobom spolupracujú treba rozumieť aj to, že niekto publikuje, číta, rozširuje tlač, denníky, prispieva do tlače, kníh a podobne. Problém fašizmu a nacizmu sa pre pápeža Pia XII. stratil. Už neexistoval. Fašizmus a nacizmus, jeho reprezentantov, vykonávateľov a nositeľov pápež nikdy neexkomunikoval. Napriek tomu, že celý svet bojoval s týmto stelesnením zla, v jeho najextrémnejšej podobe, po ktorom zostalo neuveriteľné množstvo obetí a škôd, Eugenio Pacelli - pápež Pius XII., vládca katolíckeho sveta, vládca s vysokou morálnou autoritou mlčal a nikdy týchto zločincov priamo neodsúdil. Osoba Eugenia Pacelliho, čierneho aristokrata, vatikánskeho právnika, úradníka, diplomata a nuncia Svätej …

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

tags: #modus #vivendi #zmluva #csr #s #katolickou