Mraz Robert: Životopis a Významné Úspechy

Tento článok sa zameriava na život a kariéru Mraza Roberta, pričom zdôrazňuje jeho úspechy a prínos v oblasti, ktorej sa venoval. Hoci priame informácie o Mrazovi Robertovi nie sú rozsiahle, pokúsime sa zrekonštruovať jeho profil na základe dostupných faktov a kontextu.

Výber Trénerov a Nové Pravidlá SZĽH

V kontexte športu, konkrétne hokeja, je dôležitý proces výberu trénerov. Päťčlenná komisia, ktorej členom je aj kapitán majstrov sveta, vyberá trénerov. Tento výber následne musí schváliť 11-členný výkonný výbor. Zväz zaviedol nový spôsob výberu šéfov reprezentačných tímov, kde záujemcovia musia doručiť žiadosť na zväz. Pre kandidátov na koučov výberov do 18 a 20 rokov bol termín do 14. februára, pre ostatné kategórie (U17, U18 a U18 ženy) do 30. februára. Táto zmena vyplýva z nových Stanov SZĽH.

Podľa Cígera, "sú to zväzové pravidlá a všetci sa im budeme musieť prispôsobiť." Cígera čakal s tímom Slovakia Cup v Nitre. Na otázku, či sa bude uchádzať o pozíciu znova, odpovedal: "Mňa oslovili, buď to prijmete alebo neprijmete." Dodal, že zatiaľ nevie povedať, či sa bude uchádzať o pozíciu znova v lete, a že to závisí aj od výsledkov jeho tímu. "Keď budem chcieť pokračovať, budem sa musieť prihlásiť." Pri výbere reprezentačného trénera však opäť bude mať posledné slovo výkonný výbor, ktorý má jedenásť členov vrátane prezidenta. Týchto členov si zvolili delegáti na minuloročnej volebnej konferencii.

Požiadavky na Trénerov

Na pozíciu hlavného trénera sa vyžaduje päťročná prax, zatiaľ čo asistent a tréner brankárov musia mať trojročnú prax. Štruktúrovaný životopis a znalosť anglického jazyka sú výhodou.

Porovnanie s Inými Zväzmi

Na českom hokejovom zväze zatiaľ o podobnej zmene neuvažujú. Slovenský futbalový zväz (SFZ) už má skúsenosť s výberovým konaním, v roku 2011 v ňom zvíťazil Ivan Galád a stal sa trénerom reprezentácie do 21 rokov. Na rozdiel od českého hokejového zväzu, SFZ nemá skúsenosti, že by sa im prihlásili sami tréneri.

Prečítajte si tiež: Komplexný sprievodca najomnou zmluvou

Umelecké Osobnosti a Ich Výročia

Prinášame prehľad septembrových výročí siedmich umeleckých osobností hudobného a operného života, ktorí už nie sú medzi nami - Borisa Velata, Josefa Munclingera, Jozefa Kuchára, Václava Nováka, Boženy Suchánkovej, Karoly Vajdovej a Františka Vaňka.

• Boris Velat: Dňa 10. septembra si pripomíname deväťdesiate piate výročie narodenia dirigenta chorvátskeho pôvodu Borisa Velata (narodil sa 10. septembra 1923 v Prahe, zomrel 8. augusta 2008 tamtiež), nestora dirigentov Verdiho opier na Slovensku a znalca skladateľovej hudobnej reči, dlhoročného dirigenta opery Štátneho divadla v Košiciach (1953 - 2000), ktorý začínal ako tympanista vo Veľkej opere 5. května, pracoval ako korepetítor v Štátnom divadle v Ostrave (1946 - 1947), korepetítor a zbormajster v Severočeskom Divadle F. X. Šaldu Liberci (1947 - 1951), zbormajster a dirigent opery Z. Nejedlého v Ústí nad Labem (1951 - 1953).

• Josef Munclinger: Dňa 13. septembra si pripomenieme sto tridsiate výročie narodenia českého operného speváka a režiséra, basistu Josefa Munclingera (tiež Josef František Munclingr, narodil sa 13. septembra 1888 v Nítkoviciach, okres Kroměříž, zomrel 31. októbra 1954 v Mariánskych Lázňach, druhá manželka Lenka Kozlíková, vl. m. Honty (1900 - ?), členka činohry SND v rokoch 1921 - 1923, syn Milan Munclinger (1923 - 1986), flautista, dirigent, skladateľ, muzikológ a hudobný publicista). Josef Munclinger patril z najvýraznejším umeleckým osobnostiam operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1921 - 1923.

• Jozef Kuchár: Dňa 15. septembra uplynie deväťdesiat rokov od narodenia slovenského speváka a herca Jozefa Kuchára (narodil sa 15. septembra 1928 v Bernolákove, okres Senec, zomrel 23. Jozef Kuchár navštevoval hudobnú školu v Pezinku, neskôr bol elév vojenskej hudby v Bratislave a hral na heligón. Keďže ho hudba priťahovala, prihlásil sa na konkurz do košického Národného divadla (dnes Štátne divadlo) a prijal miesto do operného zboru (1947 - 1948). V umeleckej dráhe pokračoval v zbore Slovenského národného divadla (1948 - 1950), kde stvárnil postavu Žandára v Suchoňovej Krútňave (1949). Túžba hrať a spievať ho priviedla do Čiech, kde získal herecké skúsenosti v novozaloženom zájazdovom divadle so sídlom v stredočeskom meste Hořovice (1950 - 1952). Popri epizódnych postavách v Jiráskovej Lucerne a Tylovom Jiříkovom vidění hral aj Petra Bessemenova v Gorkého hre Mešťáci. Príležitostne vystupoval na miestnych estrádach, na jednej akcii spieval áriu Zarembu z Poľskej krvi a pieseň Mississippi a v hľadisku náhodou prítomný šéf a režisér operety divadla z Teplíc Jan Pacl mu ponúkol angažmán na post sólistu spevohry Krušnohorského divadla (1952 - 1954). Po krátkom zaváhaní ponuku prijal a debutoval postavou Zarembu v Nedbalovej Polské krvi (1952). Po úspešnom konkurze na bratislavskej Novej scéne sa Jozef Kuchár stal v roku 1955 sólistom súboru spevohry. Zásluhou prirodzených hereckých a speváckych schopností sa vypracoval profesionálnu úroveň a stal sa dlhoročným protagonistom súboru. Disponoval objemným hlbokým barytónovým hlasom podmaňujúcich kvalít a timbru a vytvoril množstvo rozsahovo, charakterovo i štýlovo rozmanitých postáv v klasických i súčasných operetách, hudobných komédiách i muzikáloch. Vrcholnou kreáciou v klasickom repertoári bol Zaremba z Nedbalovej Poľskej krvi (1955, insc. z 1953, 1970, 1977), na ktorého bol zjavom i hereckým naturelom predurčený. V operetách Johanna Straussa naštudoval Kolomana Župana v Cigánskom barónovi (1972, 1984), Dr. Blinda v Netopierovi (1955, 1963), Bartolomea Delacqua v Noci v Benátkach (1977). Z Lehárovách postáv stvárnil Profesora Martiniho v Giuditte (1955), Baróna Mirka Zetu vo Veselej vdove (1964, 1985), Čanga v Zemi úsmevov (1969) a Sergeja Menčikova v Grófovi Luxemburgovi (1978), baróna Feri Koleszára-Kerekesa v Kálmánovej Čardášovej princeznej (1982), Gontrama Chaumiera v Offenbachovom Parížskom živote (1964), Theofila Beaubuissona v Heubergerovom Plese v opere (1967), Malona vo Frimlovej Rose Marie (1967). Keď sa koncom päťdesiatych rokov začali uvádzať najmodernejšie a najsúčasnejšie formy hudobno-zábavného divadla na Novej scéne, herecko-spevácke dispozície Jozefa Kuchára sa uplatnili aj v tomto žánri. V muzikáloch talianskych autorov Kramera-Garineia-Giovanniniho naštudoval postavy: Hanibal Ciaretti (Keď je v Ríme nedeľa, 1959, 1963, 1981), Hector Persichetti (Dobrú noc, Bettina, 1962), Notár (Škandál pre miliardu, 1962). Stvárnil postavy z tvorby ďalších autorov: Alexander Oberholzer-Obolski (Burkhard: Ohňostroj, 1961), Fred Graham a Petruccio (Cole: Pobozkaj ma, Katarína, 1963), Brown (Brecht - Weill: Žobrácka opera, 1966), Horác Vandergelder (Herman: Hello, Dolly!, 1966), Krčmár (Wasserman - Leigh: Don Quijote, 1967), Krupke (Bernstein: West Side Story, 1969), Mavrodani (Kander: Zorba, 1970), Jesse Vanderhof (Bacharach - Simon: Sľuby sa sľubujú, 1974). Z postáv sovietskeho muzikálu: Igor Grekov (Ešpaj: Siedme nebo, 1972), Griňol (Ešpaj: Svadby z klobúka, 1973), Muromskij (Kolker: Krečinskij sa žení, 1976), Ivan Toropov (Feľcman: Nech gitara hrá, 1979), Groznoj (Iľjin: Ľubov, 1983). Nechýbal maďarský muzikál John Canty (Daróci - Twain: Princ a žobrák, 1974), Baran (Szakcsi - Csemer: Červená karavána, 1975). Nezabudnuteľnými postavami Jozefa Kuchára boli brilantný rozšafný londýnsky smetiar Alfréd Doolittle v Loeweho My Fair Lady (1965, 1986) a Joe z Kernovej Lodi komediantov (1971). Jozef Kuchár účinkoval takmer vo všetkých pôvodných slovenských operetách a spevohrách ako Viliam Zelenák (Dusík: Zlatá rybka, 1955), Alexander Benický (Dusík: Hrnčiarsky bál, 1956), Šaňo Molnár (Novák: Plná poľná lásky, 1957), Combi (Elbert: Do videnia, láska…, 1958), Pavol Brťka (Novák: Nie je všedný deň, 1960), Dr. Jozef Kuchár bol známym a úspešným interpretom populárnych tanečných piesní a šansónov, najmä piesní Gejzu Dusíka. Medzi najznámejšie patrili Marína, Nečakaj ma už nikdy, Miluška moja, Záhorácka polka, Vám o láske spievam a iné. Mnohé z nich, ako aj piesne z operiet a muzikálov nahral v rozhlase, televízii a na gramofónové platne, väčšinou so sprievodom Tanečného orchestra bratislavského rozhlasu. V Opuse vydal profilovú platňu Moje najmilšie (1982). Účinkoval v mnohých hudobno-zábavných programoch v rozhlase a televízii i na kultúrnych podujatiach. Zákerná choroba pripravila Jozefa Kuchára o nohy a v roku 2000 na podnet vtedajšieho ministra kultúry Milana Kňažka zorganizovala Nová scéna benefičný koncert pre speváka. Na pódiu sa vystriedali štyri generácie interpretov, od Melánie Oláryovej, Marcely Laiferovej, Zdeňka Sychru až po Miroslava Žbirku a Katarínu Hasprovú.

• Václav Novák: Dňa 17. septembra uplynie deväťdesiat rokov od úmrtia českého speváka Václava Nováka (narodil sa v 27. septembra 1881 v Prahe, zomrel 17. septembra 1928 pri autonehode v Čimeliciach, okr. Písek), barytonistu, stáleho hosťa operného súboru Slovenského národného divadla (1923 - 1924).

  Prečítajte si tiež: Váš partner Ergang Robert

• Božena Suchánková: Dňa 19. septembra si pripomenieme deväťdesiate piate výročie narodenia opernej speváčky, sopranistky Boženy Suchánkovej (vyd. Hanáková, manžel barytonista Bohuš Hanák, narodila sa 19. septembra 1923 v Bařiciach, dnes Bařice-Velké Těšany, okr. Kroměříž, zomrela 23. februára 2006 v Bazileji vo Švajčiarsku), sólistky opery Slovenského národného divadla v rokoch 1948 - 1968.

• Karola Vajdová: Dňa 29. septembra uplynie päťdesiat rokov od úmrtia speváčky Karoly Vajdovej (vydatá Bernatíková, manžel tanečník a choreograf František Oldřich Bernatík, narodila sa 16. apríla 1919 v Piešťanoch, zomrela 29. septembra 1968 v Bratislave), sólistky Slovenského ľudového divadla v Nitre (1942 - 1946), spevohry v Divadle Jonáša Záborského Prešove (1948 - 1955) a Divadla J. G. Po súkromnom štúdiu spevu sa Karola Vajdová stala v roku 1938 členkou zboru operného a spevoherného súboru Slovenského národného divadla. V roku 1942 angažoval Karolu Vajdovú Fraňo Devinský do novozaloženého Slovenského ľudového divadla v Nitre, kde stvárňovala postavy v subretnom odbore: Hedvička (Schubert - Berté : Dom U troch dievčatiek, 1942), Ida Strauss (Netopier.1944), Vanda Kvasinskja (Nedbal: Poľská krv, 1944), Catherine Hallerová (Beneš: Uličnica, 1943), Wanda (Friml: Rose Marie, 1943). Naštudovala postavy v pôvodných slovenských operetných a spevoherných dielach: Fleurette (Móry: Slečna vdova, 1942), Katka (Dusík: Osudný valčík, 1943), Ella (Vilím Šťastie nie je náhoda, 1944), Zora Jesenská (Dusík: Tajomný prsteň, 1944), Oľga (Petrovský - Kováč: Keď láska nedá pokoja (1944), Beatrice (Slezák: Kráľovské dobrodružstvo, 1945). Jednu sezónu pôsobila Karola Vajdová v Komickej spevohre v pražskom Karlíne (1947 - 1948), tu spievala napr. Sylvu Varescu v Kálmánovej operete Čardášová princezná (uvádzanú pod názvom Sylva). Keď bol v roku 1948 v dovtedy činohernom Slovenskom divadle v Prešove (neskôr Divadla Jonáša Záborského) z krúžku divadelných ochotníkov Záborský a časti členov zaniknutého Slovenského ľudového divadla založený samostatný profesionálny súbor spevohry, stala sa jeho sólistkou. Sľubne sa uviedla v prvej premiére súboru ako Helena v Nedbalovej Poľskej krvi (1948, 1953), temperamentná Helena vyhovovala jej naturelu, bola aj citovo presvedčivá. Repertoár si rozšírila o ďalšie náročné sopránové party klasickej operety, ako Eva v rovnomennej Lehárovej operete (1949), Lucia Grissiová (Schubert - Berté: Dom u troch dievčatiek, 1949), Kondja Gül (Fall: Ruža zo Stambulu, 1949), Stella (Dunajevskij: Voľný vietor, 1951), zopakovala si aj Idu zo Straussovho Netopiera (1952). Svoje herecké dispozície uplatnila v charakterovo vyhranených postavách ako Jenny Denisová (Vipler: Prvý valčík, 1948), Viola Hofbergová (Székely: Zlatá hviezda, 1951), Tekla Ivanovna (Jiránek - Gogoľ: Ženba, 1952), Františka Verná (Jankovec: Tečie voda proti vode, 1953), Pani Zvončeková (Piskáček - Nestroy: Dievča z predmestia, 1955), Mercedes (Kalaš: Mlynárka z Granady, 1955). Hrala menšie postavy v činoherných inscenáciách: Stanislava (Sobko: Za druhým frontom, 1949), Oľga Kosarová (Kornijčuk: Kalinový háj, 1950) a náročnú Elmíru z Moliérovho Tartuffa ( 1950).

• František Vaněk: Dňa 30. septembra uplynie deväťdesiat rokov od úmrtia českého dirigenta Františka Vaňka (narodil sa 3. septembra 1887 v Prahe, zomrel 30. František Vaněk absolvoval hru na pozaunu na pražskom konzervatóriu v roku 1907 a stal sa členom orchestra Českej filharmónie. Na jednom z koncertov orchestra v roku 1908 s úspechom predniesol pozoruhodné trombónové sólo v Berliozovej Velkej symfonii smuteční a triumfální, op. 15. Krátko pôsobil v Zöllnerovej spoločnosti, v Mestskom divadle na Královských Vinohradoch, potom u Oskara Nedbala vo Viedni v Tonkünstler-orchestri. Čoskoro však trombón vymenil za taktovku. Prijal ponuku na angažmán do srbského Národného divadla v Novom Sade (1911 - 1913), kde dirigoval operety Hervého Mamzelle Nitouche, Srećka Albiniho Barón Trenk a Lehárovho Drotára, pôvodnú srbskú operu Stanislava Binička inšpirovanú verizmom Na uranku (Za úsvitu) na libreto srbského dramatika Branislava Nušića. Naštudoval aj Smetanovu Predanú nevestu (1911) v réžii basistu Žarka Savića a zároveň interpreta Kecala, premiéra ktorej bola v kosovskej Mitrovici. So súborom opery sa v roku 1912 zúčastnil zájazdu do Bosny a Hercegoviny. František Vaněk sa vrátil domov a stal sa dirigentom Východočeského divadla Bedřicha Jeřábka (1915 - 1920). Jeřábkova spoločnosť počas prvej svetovej vojny uskutočňovala intenzívnejšie zájazdy po celej republike. Repertoár súboru spočíval predovšetkým na operetách, o ktoré prejavovali diváci väčší záujem. Vaněk dirigoval napr. Straussovu operetu Tisíc a jedna noc, najnovšiu operetu Oskara Nedbala Vinobraní (1916, premiéra ktorej bola vo februári v to istom roku vo Viedni). Už tu sa prejavil ako zručný dirigent, keďže musel chýbajúcich hudobníkov odvedených na front nahrádzať miestnymi silami, čo ovplyvňovalo aj kvalitu hudobného predvedenia. Kritika napriek tomu kladne hodnotila jeho výkon aj v opernom repertoári, napr. vo Fibichovej Šárke. Veľkým umeleckým úspechom súboru bola Janáčkova Její pastorkyňa, na predstavení v Prostějove s Gabrielou Horvátovou v postave Kostelníčky „ …byl přítomen pan Janáček. Po II. a III. aktu byl vyvolávan bouřlivě obecenstvem a po III. aktu přivedl na scénu též kapelníka p. Vaňka a děkoval tomuto za pečlivé nastudování svého díla.“ (Národní listy, 30. 9. 1916, roč. 56, č. 271, s. 4). Podľa spomienok súčasníkov bol František Vaněk „ …dobrák, pomáhal svým sólistům obratným transkribováním pěveckých partů, opery svědomitě nastudoval a rutinovaně řidil.“ (Dr. Jaroslav Švehla. Češi v půlstoleté historii bratislavské opery. G 70, novinky ze světa a hudby, roč. 6, 1. 6. 1970, č. 6, s. Do Bratislavy prišiel František Vaněk so súborom Bedřicha Jeřábka v roku 1920. Uviedol sa Pucciniho Toscou (1920), a ako uvádza dobová kritika ,,orchester pod jeho taktovkou hral vyrovnane, dirigoval s vervou, ale veľmi obozretne“. Veľkú zásluhu mal na kvalite Thomasovej opery Mignon, dirigoval sviežo a ľahko, orchester pod jeho vedením brilíroval. Jeho najlepším predstavením bola Janáčkova Jej pastorkyňa (1920) v réžii Bohuša Vilíma. Znamenite ovládal náročnú partitúru, „ … bol dušou predstavenia, spoľahlivou oporou hercov. Orchester i zbory pod jeho vedením zneli dokonale, plno (rušná scéna pri príchode regrútov v I. dejstve) sprievod orchestrálny v miestach lyrického rázu bol vždy delikátne jemný a dal vystihnúť melódií spievaného slova. Taktiež neobmedzenej pochvaly zasluhujú speváci sólisti …“ (Slovenský denník, 18. 4. 1920, roč. 3, č. 87, s. 5). Podieľal sa na úspechu Smetanovej Libuše, prvej opernej inscenácie, v ktorej sa nepoužili dekorácie z tzv. fundusu, ale nová výprava navrhnutá českým výtvarníkom akad. maliarom Jaroslavom Jarešom. Titulnú postavu pohostinsky spievala jej jedinečná interpretka, bulharská speváčka a sólistka ND Praha Kristina Morfová. Podľa kritiky bolo aj hudobné naštudovanie opery mimoriadne kvalitné, Vaněk sa prejavil sa ako vynikajúci temperamentný hudobník so zmyslom pre jemné nuansovanie partitúry. Po jednoročnej prestávke, kedy opäť pôsobil v Juhoslávii, sa František Vaněk vrátil do SND na post prvého dirigenta. O svojom svedomitom prístupe k hudobnej zložke presvedčil pri naštudovaní opier Karla Weisa Lešetínsky kováč (1921) a Čert a Káča (1921) Antonína Dvořáka. Opäť dirigoval Janáčkovu Jej pastorkyňu (1922), avšak v novom režijnom naštudovaní barytonistu a súčasne i režiséra súboru Františka Bartla. Vo Verdiho Maškarnom plese (1921) dosiahol súhru orchestra a javiska, čo sa pozitívne prejavilo i na výkonoch sólistov i zboru, práve tak ako pri Rigolettovi (1922) a Traviate (1922). V Massenetovej Manon (1922) sa prezentoval ako „ozajstný znalec Massenetovej hudby a v rámci daných schopností orchestra sa nestratila žiadna z drahocenných perál tejto kompozície, najmä predohra a medzihra v druhom dejstve boli vynikajúce. (Pressburger Zeitung, 6. 3. 1922, roč. 159, č. 65, s. 2). S veľkým temperamentom dirigoval obnovenú inscenáciu Smetanovej Predanej nevesty (1922) v réžii Josefa Peršla a v scénickej výprave Josefa Hurta.

Prečítajte si tiež: Pozadie zmluvy R. Lajčiaka

tags: #mraz #robert #upadca #životopis