Varšavská zmluva: Nástroj Studenej vojny a Sovietskej Hegemónie

Organizácia Varšavskej zmluvy, známa aj ako Varšavská zmluva, bola vojenská aliancia štátov strednej a východnej Európy pod vedením Sovietskeho zväzu. Vznikla ako odpoveď na vytvorenie Severoatlantickej aliancie (NATO) pod vedením USA. Podpisom Zmluvy o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci najvyššími predstaviteľmi bývalých socialistických štátov vznikol 14. mája 1955 vo Varšave vojensko-politický pakt Varšavská zmluva (VZ).

Vznik a Formovanie Varšavskej zmluvy

Varšavská zmluva bola formálne reakciou na zriadenie Západoeurópskej únie a Parížskej dohody, ktorá umožňovala vstup Nemeckej spolkovej republiky (NSR) do NATO. V skutočnosti však predstavovala ďalší stupeň vojenského upevňovania východného bloku pod vedením ZSSR. Vojenské a vojensko-politické pakty sa stali fenoménom medzinárodných vzťahov druhej polovice 20. storočia. Práve vtedy vznikli zoskupenia štátov, ktorých cieľom bola kolektívna ochrana pred vonkajšou agresiou zo strany ideologických protivníkov. Prvým takýmto zoskupením sa stalo NATO, založené v roku 1949.

V Sovietskom zväze sa domnievali, že NATO znamená hrozbu pre bezpečnosť ZSSR, a že vytvorenie Varšavskej zmluvy v roku 1955 bolo len prostriedkom na neutralizáciu tejto hrozby. Všetky nasledujúce roky až do roku 1991 boli poznamenané konfrontáciou týchto dvoch vojensko-politických zoskupení.

Zakladajúcimi členmi boli:

• Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR)
• Bulharsko
• Československo
• Nemecká demokratická republika (NDR)
• Maďarsko
• Poľsko
• Rumunsko
• Albánsko

Ciele a Štruktúra Varšavskej zmluvy

Deklaratívnym cieľom Varšavskej zmluvy bola koordinácia politiky a vytvorenie systému kolektívnej bezpečnosti v Európe, resp. spolupráca vo vojenskej oblasti pri spoločnej obrane socializmu, suverenity a nezávislosti. V skutočnosti však bola najmä mocenským nástrojom ZSSR, zaisťujúcim jeho hegemóniu vo východoeurópskom priestore, ako protipól severoatlantického paktu vedeného USA.

Prečítajte si tiež: Odvodňovacie parcely: Kľúč k efektívnej správe pozemkov

Najvyšším politickým orgánom Varšavskej zmluvy bol oficiálne Politický poradný výbor, zložený z najvyšších straníckych a štátnych predstaviteľov členských krajín. Velenie sídlilo v Moskve a na jeho čele stáli iba sovietski vojenskí predstavitelia. Zástupcovia ozbrojených síl ostatných štátov boli iba styční dôstojníci, prinášajúcimi inštrukcie sovietskeho velenia. Otázky stratégie a taktiky vo všeobecnej rovine neriešilo velenie a štáb Spojených ozbrojených síl Varšavskej zmluvy, ale generálny štáb sovietskych ozbrojených síl.

Na zabezpečenie súčinnosti ozbrojených síl štátov Varšavskej zmluvy bolo zriadené Spojené veliteľstvo ozbrojených síl, na čele ktorého stál vrchný veliteľ (štáb sa nachádzal v Moskve). Prvými veliteľmi boli maršali Sovietskeho zväzu Ivan Stepanovič Konev a Andrej Antonovič Grečko.

Činnosť a Intervencie Varšavskej zmluvy

V súlade s Chartou Organizácie Spojených národov (OSN) sa členské štáty Varšavskej zmluvy zaviazali vo svojich medzinárodných vzťahoch zdržať hrozby silou alebo použitia sily, avšak v prípade ozbrojeného útoku na niektorý z členských štátov VZ poskytnúť mu okamžitú pomoc všetkými potrebnými prostriedkami. Členovia VZ sa taktiež zaviazali rešpektovať nezávislosť, suverenitu a nezasahovať do vnútorných záležitostí členského štátu.

Počas svojej existencie však pakt vojensky intervenoval proti vlastným členom. V roku 1956 vstúpili sovietske vojská do Maďarska, ktoré predtým oznámilo, že chce vystúpiť z Varšavskej zmluvy. V roku 1968 sa podobná situácia zopakovala v bývalom Československu. Invázie sa z členských štátov paktu nezúčastnili len vojská Albánska a Rumunska.

Invázia do Československa v roku 1968

Ozbrojené ukončenie Pražskej jari obsadením Česko-Slovenska 21. augusta 1968 bolo jednou z najvýraznejších udalostí spojených s Varšavskou zmluvou. Vojenský zásah nariadilo vedenie Sovietskeho zväzu, ktorému sa nepáčil reformný a demokratizačný proces u nás, známy ako Pražská jar. Okrem vojakov Sovietskeho zväzu boli medzi nimi aj vojaci z Maďarska, Bulharska, Poľska a NDR.

Prečítajte si tiež: Analýza Severoatlantickej aliancie a Varšavskej zmluvy

Československá armáda sa voči okupačným vojskám nepostavila. Ministrom obrany Československa bol v tom čase Slovák Martin Dzúr, ktorý vydal armáde rozkaz, aby okupačným vojskám nekládla odpor. Podľa historika Martina Horičku to malo viacero dôvodov, vrátane nedostatku stratégie pre prípad útoku zo strany spojencov a snahy vyhnúť sa obetiam na životoch, ako tomu bolo v Maďarsku v roku 1956.

Okupácia si vyžiadala desiatky mŕtvych a stovky zranených. Počty zranených sa líšili. Vojská za sebou nechali zničené cesty a rozstrieľané fasády domov.

Zánik Varšavskej zmluvy

Pakt Varšavskej zmluvy bol uzatvorený na 20 rokov s automatickým predĺžením na 10 rokov pre štáty, ktoré ho rok pred uplynutím lehoty nevypovedajú. Albánsko sa prestalo zúčastňovať na činnosti Varšavskej zmluvy v roku 1962 a 13. septembra 1968 ju na protest proti intervencii armád piatich členských krajín do Česko-Slovenska vypovedalo.

V máji 1985 bola zmluva predĺžená o ďalších 20 rokov, no po rozpade sovietskeho impéria predstavitelia ZSSR, Bulharska, Maďarska, Poľska, Rumunska a Česko-Slovenska podpísali 1. júla 1991 v Prahe protokol o úplnom zastavení činnosti Varšavskej zmluvy. Koncom roka 1989 stratila svoj zmysel.

Definitívny zánik tohto paktu zavŕšila integrácia pôvodných členských štátov VZ do NATO. V marci 1999 vstúpilo do NATO Česko, Maďarsko a Poľsko. Slovensko, Bulharsko a Rumunsko ich nasledovali v marci 2004.

Prečítajte si tiež: História Varšavskej zmluvy

Dôsledky a Hodnotenie Varšavskej zmluvy

Varšavská zmluva bola nástrojom sovietskej moci a kontroly nad východnou Európou počas Studenej vojny. Jej intervencie do Maďarska a Československa ukázali, že jej deklarované ciele o ochrane suverenity a nezávislosti boli v rozpore s realitou.

Na druhej strane, NATO je založené na partnerstvách a spolupráci. Štáty strednej a východnej Európy vstupom do NATO posilnili svoju bezpečnosť v úzkej spolupráci so svojimi susedmi a ostatnými členskými štátmi. Základnou výhodou členstva v Aliancii je zvýšená bezpečnosť a stabilita. Členovia majú zaručené, že v prípade potreby im prídu na pomoc ostatní spojenci.

Po konci studenej vojny existovali legitímne obavy o budúcnosť regiónu strednej a východnej Európy. Väčšina štátov mala len veľmi malé alebo vôbec žiadne skúsenosti s demokraciou. Od rozširovania NATO v rokoch 1999 a 2004 už uplynuli približne dve dekády, ktoré sa niesli v znamení mieru, bezpečnosti a stability. Severoatlantická aliancia v tomto vývoji zohrávala kľúčovú rolu.

Mýty a Dezinformácie o NATO a Varšavskej zmluve

S tvrdením, že rozširovanie NATO destabilizuje región strednej a východnej Európy, sa často nesie ďalšie nadväzujúce tvrdenie, podľa ktorého Aliancii rozširovaním o nových členov nejde o bezpečnosť a stabilitu v Európe, ale len o rozšírenie sféry vplyvu USA rovnako, ako to kedysi robil Sovietsky zväz cez Varšavský pakt. Pri medzivládnej obrannej organizácii akou je NATO, ktoré funguje na základe konsenzu a všetky jej členské štáty majú rovnaké postavenie, sa však nedá hovoriť o sférach vplyvu jedného člena. Všetky členské štáty vstúpili do Aliancie slobodne, v súlade s demokratickými procesmi a transparentným spôsobom. Na druhú stranu, Varšavská zmluva bola organizácia, ktorej existencia bola vynútená, išlo o diktát jednej strany. Zároveň útočila na vlastných členov, napríklad pri invázii Československa v roku 1968.

tags: #varšavská #zmluva #účel