Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky a striedavá starostlivosť: Komplexný pohľad

Striedavá starostlivosť je v súčasnosti jednou z najviac diskutovaných tém v oblasti rodinného práva. V situáciách, keď sa rodičia rozchádzajú alebo rozvádzajú, je určenie spôsobu starostlivosti o dieťa kľúčové pre jeho budúci vývoj a pohodu. Ústavný súd Slovenskej republiky (ÚS SR) a Ústavný súd Českej republiky (ÚS ČR) sa v tejto oblasti opakovane zaoberali rôznymi aspektmi striedavej starostlivosti, pričom ich nálezy poskytujú dôležité usmernenia pre súdy a rodičov. Tento článok sa zameriava na analýzu nálezov ústavných súdov v kontexte striedavej starostlivosti, s cieľom poskytnúť komplexný pohľad na túto problematiku.

Právny rámec striedavej starostlivosti

Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine, súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem. Zákon ďalej stanovuje, že striedavá starostlivosť je možná, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa. V opačnom prípade prichádza do úvahy zverenie dieťaťa do výlučnej osobnej starostlivosti niektorého z rodičov, prípadne inej osoby (§ 24 ods. 1 zákona o rodine).

Znenie § 24 ods. 2 zákona o rodine hovorí: „V rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok.“

Nález Ústavného súdu SR z 10. júla 2013, sp. zn. II. ÚS 149/13

Tento nález zdôrazňuje, že základom pre hmotno-právne posúdenie otázky, či má byť dieťa zverené do výlučnej starostlivosti jednej osoby alebo do striedavej starostlivosti dvoch osôb, sú spoľahlivé skutkové zistenia o tom, čo je v záujme dieťaťa. Samotný myšlienkový proces subsumovania zisteného skutkového stavu pod niektoré z citovaných hmotno-právnych ustanovení treba považovať za právne posúdenie veci. Inými slovami, vyvodenie záverov o tom, čo je na základe zistených podstatných skutočností v najlepšom záujme dieťaťa, treba považovať za právne posúdenie veci. Súd je povinný v zmysle čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, § 43 ods. 1 zákona o rodine, resp. § 100 ods. 1 O.s.p. zabezpečiť, aby sa názorom dieťaťa venovala náležitá pozornosť.

Nálezy Ústavného súdu ČR a ich implikácie

Ústavný súd ČR sa opakovane vyjadruje k rozhodovaniu súdov o starostlivosti o dieťa. V jednom z prípadov matka podala ústavnú sťažnosť proti rozhodnutiu Mestského súdu v Prahe, ktorý zveril deti do rovnomernej striedavej starostlivosti oboch rodičov. Ústavný súd ČR zdôraznil, že súdy musia vždy individuálne posúdiť, čo je v najlepšom záujme dieťaťa, a nie automaticky uplatňovať rovnomernú striedavú starostlivosť. Nejde o matematiku medzi mamou a otcom, ale o každodenný život konkrétnych detí.

Prečítajte si tiež: Ako získať lekársky posudok ZŤP?

V inom náleze ÚS ČR sa uvádza, že obecné súdy by nemali pri posudzovaní zmeny starostlivosti, aj pri naplnení všetkých kritérií, uprednostňovať ponechanie výlučnej starostlivosti (väčšinou matky) s určitým rozšírením styku druhého rodiča (väčšinou otca), ale v súlade s judikatúrou zvoliť model striedavej (byť treba nestejnoměrné) péče. Tým samozrejme nie je vylúčené, aby obecný soud zvolil i při zohlednění východisek rovnocenné péče a naplnění zmíněných kritérií variantu výlučné péče jednoho z rodičů zkombinovanou se (skutečně) širokým stykem pro druhého rodiče.

Zdravotný stav rodiča a schopnosť vychovávať deti

Ústavný súd ČR sa vyjadril aj k posúdeniu zdravotného stavu rodiča v súvislosti s jeho schopnosťou vychovávať deti. V bode 26. svojho nálezu I. ÚS 39/23 ÚS ČR uviedol, že ak rozhodnutie závisí na posúdení skutočností, k nimž je treba odborných znalostí (ako tomu bolo práve v teraz posudzovanej veci vo vzťahu k zdravotnému stavu otca), vyžiada súd u orgánu verejnej moci odborné vyjadrenie; ak pre zložitosť posudzovanej otázky takýto postup nie je postačujúci alebo ak je pochybnosť o správnosti podaného odborného vyjadrenia, ustanoví súd znalca. Krajský súd však neprípustne posúdil zdravotný stav otca sám, aj keď rozhodnutie súdu záviselo na posúdení skutočností, k nimž je treba odborných znalostí.

Vzťah dieťaťa k obom rodičom

Ústavný súd ČR v bode 26. svojho nálezu I. ÚS 39/23 zdôraznil, že ústavne zaručeným právom dieťaťa je rozvíjať vzťahy s oboma svojimi rodičmi, nie navštevovať každý deň materskú školu. Uvedenému postulátu koresponduje i interdisciplinárny pohled odborníků, který zde Ústavní soud (mimo jiné k „překážkovému“ argumentu útlého věku) obecným soudům znovu nabízí: „Děti od narození potřebují možnost rozvíjet si oboustranně uspokojivý, individuální vztah k oběma svým rodičům, uspořádání výchovy a péče je nutné uskutečnit vždy co nejdříve momentu, kdy dojde k rozpadu rodiny, nikoliv čekat na ,vhodný‘ věk dítěte.“

Spoločná starostlivosť po rozvode

Aj na Slovensku je možné, aby sa rodičia po rozvode starali o dieťa spoločne. Judikatúra Súdneho dvora vyžaduje, aby názory detí boli zohľadnené, tieto názory nie sú nevyhnutne nemenné a námietky detí, ktorým sa musí venovať náležitá pozornosť, nie sú nevyhnutne dostatočné na to, aby prevážili nad záujmami rodičov, najmä nad ich záujmami mať pravidelný kontakt so svojím dieťaťom. Právo detí vyjadrovať svoje vlastné názory by sa nemalo vykladať tak, že im skutočne dáva bezpodmienečné právo veta bez toho, aby sa brali do úvahy ďalšie faktory a aby sa preskúmalo, či sú v ich najlepšom záujme.

Povinnosti štátu a rodičov

V prípadoch týkajúcich sa vzťahu osoby k jej dieťaťu, existuje povinnosť (štátu) vynaložiť mimoriadne úsilie, a to vzhľadom na riziko, že vec bude de facto rozhodnutá plynutím času. Vo vzťahu k obidvom rodičom však treba zdôrazniť, že ciele výchovy dieťaťa sú sformulované v článku 29 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý je tiež súčasťou nášho právneho poriadku. Z psychologického hľadiska je cieľom výchovy dieťaťa jednoznačné jeho všestranný vývoj na fungujúcu, citovo a psychosociálne zrelú ľudskú osobnosť s produktívnou sociálnou orientáciou. Rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa majú rodičia Obsahom ich práva „vychovávať“ je v prvom rade právo a (povinnosť) chrániť (záujmy dieťaťa, ďalej tiež riadiť a usmerňovať jeho konanie a vykonávať nad ním dohľad, právo mať dieťa u seba, resp. určiť miesto jeho pobytu a právo sa o neho osobne starať. Rodičia sú pri výkone rodičovských práv a povinností zásadne rovnoprávni, samozrejme za podmienky, že sú obaja nositeľmi práva výkonu. Je preto prvoradou povinnosťou a súčasne právom obidvoch rodičov podieľať sa na výchove maloletého dieťaťa. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že nežijú v spoločnej domácnosti.

Prečítajte si tiež: Ako dlho trvá posúdenie ÚPSVaR?

Problémy pri výkone rozhodnutí o styku s dieťaťom

Sťažovateľ v jednom z prípadov namietal nedostatočné opatrenia zo strany štátu, keď mu matka jeho dcéry znemožňovala styk s dcérou. Súd poznamenáva, že počas konania o výkon rozhodnutia sa zásah vykonávateľov súdneho rozhodnutia v podstate rovnal iba oznámeniu o neúspešných stretnutiach a odmietania dieťaťa stretnúť sa so sťažovateľom. Súd sa domnieva, že takýto obmedzený prístup vykonávateľov súdneho rozhodnutia nebol dostatočný. Nezdá sa, že by orgány počas konania o výkon rozhodnutia niekedy uvažovali o opatreniach na dobrovoľné vykonanie rozsudku, napríklad vypracovaním komplexnej stratégie dodržiavania, vrátane cielenej podpory dieťaťu, ktoré zjavne vykazovalo znaky zavrhovania rodiča.

Prečítajte si tiež: Podmienky odchodu po 15 rokoch

tags: #nález #ústavného #súdu #striedavá #starostlivosť