
Tento článok sa zaoberá nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 2/2022-119, ktorý sa týka zákona č. 283/2021 Z. z. o odobratí nezaslúžených benefitov predstaviteľom komunistického režimu. Preskúmame pozadie tohto nálezu, argumenty navrhovateľov, stanoviská účastníkov konania a samotné rozhodnutie ústavného súdu.
Ústavný súd Slovenskej republiky sa zaoberal návrhom skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na posúdenie súladu zákona č. 283/2021 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky, Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Dodatkovým protokolom k tomuto dohovoru. Tento zákon odníma adresátom časť dôchodkov s ohľadom na ich činnosť v prospech komunistického režimu.
Skupina 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky podala návrh na začatie konania o súlade zákona č. 283/2021 Z. z. s viacerými článkami Ústavy Slovenskej republiky, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Dodatkového protokolu k tomuto dohovoru. Navrhovatelia namietali, že zákon sa zakladá na princípe kolektívnej viny a predstavuje zmenu právnych dôsledkov uzavretých skutkových stavov v neprospech dotknutých osôb, zvlášť tých, ktorým už bol dôchodok priznaný.
Navrhovatelia tvrdili, že takýto zásah je prípustný len v prípadoch extrémnej nespravodlivosti, ktorú zákonodarca neidentifikoval, a v dôvodovej správe sa ani len nepokúsil preukázať verejný záujem na retroaktivite zákona. Považujú ho za neprípustný zásah do ich existujúceho právneho postavenia, pretože im pro futuro odníma už nadobudnuté práva.
Tvrdili tiež, že zákon zasahuje do práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, pretože adresátom znižuje dôchodok až na úroveň minimálneho dôchodku, hoci im podľa počtu odpracovaných rokov a výšky príspevkov na dôchodkové zabezpečenie prislúcha vyšší dôchodok. Okrem toho nekalkuluje počet odpracovaných rokov a odvedených príspevkov do výpočtu ich dôchodkov.
Prečítajte si tiež: Starostlivosť o pleť v puberte
Navrhovatelia zastávali názor, že napadnutý zákon zasahuje aj do ich základného práva, pretože v okolnostiach danej veci nie je splnená požiadavka verejného záujmu, ktorá by takýto zásah odôvodňovala. Plošné "vyvlastnenie" časti dôchodkových nárokov bez náhrady podľa nich predstavuje neprimeraný zásah, a to aj z toho dôvodu, že väčšina napadnutým zákonom negatívne ovplyvnených subjektov nepoberá nadštandardné dôchodky.
Keďže preambula a dôvodová správa k napadnutému zákonu obsahujú ako materiálny predpoklad právnej regulácie existenciu privilegovanej skupiny osôb, ktorá požívala morálne nespravodlivé výhody, navrhovatelia zastávali názor, že zákonodarca takto vymedzil jadrový problém, ktorý považuje za potrebné normatívne regulovať. Podľa nich predpokladom ústavnosti je preukázanie existencie východiskového skutkového predpokladu, ktorý takáto právna úprava má regulovať, pretože len vtedy môže nastúpiť verejný záujem na požadovanom normatívnom riešení. Keďže napadnutý zákon ani dôvodová správa k nemu neobsahujú ani pokus o preukázanie správnosti materiálneho predpokladu, pričom takýto predpoklad nevyplýva ani zo zákona č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, navrhovatelia zastávali názor, že napadnutý zákon nesleduje ani legitímny cieľ ako materiálny ústavný predpoklad na reguláciu určitého spoločenského vzťahu.
Podľa navrhovateľov napadnutý zákon neposkytuje ani záruky pre reálnu možnosť súdnej kontroly jeho uplatňovania, čím vnáša do právneho postavenia jeho adresátov aj značnú mieru právnej neistoty.
Na pozadí rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva navrhovatelia analyzovali napadnutý zákon aj z pohľadu garancií súvisiacich so zákazom diskriminácie, pričom podľa ich názoru by "neprešiel testom diskriminácie podľa ESĽP a niektoré ustanovenia návrhu zákona sú v rozpore s Ústavou SR a môžu viesť k porušeniu čl. 12 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 39 Ústavy SR."
V závere svojej argumentácie predložili ústavnému súdu aj analýzu testu proporcionality, z ktorej vyvodili, že napadnutý zákon nie je v súlade s ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom.
Prečítajte si tiež: Štátny príspevok na bývanie a refinancovanie
Ústavný súd si vyžiadal písomné stanovisko k návrhu od Národnej rady Slovenskej republiky, vlády Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.
Národná rada zaslala ústavnému súdu stanovisko, návrh napadnutého zákona s dôvodovou správou a prepis rozpravy z 32. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky. Národná rada zároveň požiadala o nariadenie ústneho pojednávania a doplnila svoje stanovisko o ďalšiu argumentáciu a listiny s údajmi o sumách dôchodkov.
Národná rada analyzovala ideové východiská napadnutého zákona v kontexte jeho širších spoločensko-historických súvislostí a prepájala ich s argumentáciou o legitímnosti cieľa, ktorým je odobratie nezaslúžených benefitov poskytovaných v dôchodkovom zabezpečení bývalým vrcholovým predstaviteľom komunistickej moci aj aparátu v bezpečnostných zložkách. Podľa národnej rady podporovatelia totalitného komunistického režimu boli za svoje aktivity rôzne odmeňovaní, pričom poskytovanie nadštandardného odmeňovania sa preklápa do nadštandardných starobných a výsluhových dôchodkov. Národná rada uviedla, že priemerná odmena príslušníkov Štátnej bezpečnosti bola vyše 147 % priemernej mesačnej mzdy v hospodárstve, a preto výšku dôchodkového zabezpečenia funkcionárov a podporovateľov bývalého režimu možno považovať za nadštandardnú.
Národná rada odôvodňovala legitimitu zásahu prostredníctvom napadnutého zákona aj tým, že služba v štátnych inštitúciách a štátnych orgánoch, ktoré systematicky organizovali alebo sa podieľali na organizovaní porušovania základných ľudských práv a slobôd, nemôže byť dôvodom na to, aby privilégiá vzniknuté v totalitnom režime zakladali zvýhodnenie v demokratickom a právnom štáte.
Národná rada konštatovala, že odobratie alebo zníženie starobných a výsluhových dôchodkov je legitímnym spôsobom vyrovnávania sa s dedičstvom totalitného režimu založeného na komunistickej ideológii, pričom takáto právna úprava v európskom prostredí nie je neobvyklá ani s odstupom dlhšieho časového obdobia.
Prečítajte si tiež: Nesúhlas s rozhodnutím o ZŤP?
Národná rada uviedla, že svojím rozhodnutím prijať napadnutý zákon nerozhodovala o trestnoprávnej vine adresátov a neporušila princípy prezumpcie neviny a zákazu kolektívnej viny. Účelom napadnutej právnej úpravy nie je ukladanie trestu, ale iba odňatie takého dôchodkového zabezpečenia, ktoré zákonodarca považuje za nezaslúžené vzhľadom na to, že ho dotknuté osoby získali v súvislosti so službou pre totalitný komunistický režim.
Národná rada nesúhlasila ani s námietkou navrhovateľov o neprípustnom retroaktívnom pôsobení napadnutej právnej úpravy, pričom tvrdila, že zavádza do právneho poriadku iba prípustnú nepravú retroaktivitu. Národná rada poukázala na skutočnosť, že to boli práve adresáti napadnutej právnej úpravy, ktorí svojou činnosťou bránili nastoleniu demokratického režimu, a preto si nezasluhujú byť zvýhodnení oproti ostatným a už vôbec nie oproti obetiam komunistického režimu.
Národná rada zastávala názor, že privilégiá nadobudnuté v rozpore s princípom spravodlivosti so sebou nenesú legitímne očakávanie o ich bezpodmienečnej ochrane, a preto demokratický štát má plné právo smerom do budúcna ustanoviť rozsah dôchodkových dávok vyplácaných funkcionárom a predstaviteľom totalitného režimu podľa vlastného uváženia, ak tým nie je porušený minimálny dôchodkový štandard, ktorý je v Slovenskej republike v danej dobe garantovaný.
Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že zákon č. 283/2021 Z. z. o odobratí nezaslúžených benefitov predstaviteľom komunistického režimu nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 4 a čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.