Namiatka Zaujatosti voči Policajtovi: Komplexný Prehľad a Vzor Dokumentu

Cieľom tohto článku je komplexne sa venovať problematike námietky zaujatosti voči policajtovi v trestnom konaní, a to najmä z hľadiska procesného postupu a právnych účinkov. Osobitná pozornosť je venovaná možnostiam dozorového prokurátora a nastoleným právnym situáciám, ktoré vznikajú v praxi.

Úvod

V trestnom konaní je nezaujatosť orgánov činných v trestnom konaní, vrátane policajtov, kľúčová pre zabezpečenie spravodlivého procesu. Ak existujú pochybnosti o nezaujatosti policajta, strana v konaní môže vzniesť námietku zaujatosti. Tento článok sa zaoberá procesom rozhodovania o takejto námietke, právomocami dozorového prokurátora a právnymi dôsledkami rozhodnutia o vylúčení policajta. Ambíciou tohto príspevku nie je kritika určitého procesného postupu, ani hľadanie správneho riešenia, ale snaha o diskusiu, či takýto postup je možný, a ak nie, prečo. Tento príspevok vznikol preto aj z toho dôvodu, že v rámci neformálnej diskusie medzi kolegami (prokurátormi), ale i medzi policajtmi, sú na nastolenú problematiku rôzne, a to aj výrazne protichodné právne názory. V tomto príspevku sa preto jeho autor pokúsi zhrnúť svoje právne názory, ktoré sú spôsobilé do tejto diskusie prispieť.

Relevantná Právna Úprava

V prvom rade je dôvodné poukázať na relevantnú právnu úpravu, ktorá sa predmetnej problematiky týka:

• § 31 ods. 1 Trestného poriadku (Tr. por.): Vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania pre sudcu, prokurátora, policajta a ďalšie osoby, u ktorých možno mať pochybnosti o nezaujatosti.
• § 31 ods. 5 Tr. por.: Neplatnosť úkonov vykonaných vylúčenou osobou, s výnimkou neodkladných alebo neopakovateľných úkonov.
• § 32 ods. 3 Tr. por.: Rozhodovanie o vylúčení na základe námietky strany v konaní.
• § 32 ods. 4 Tr. por.: Prípustnosť sťažnosti proti rozhodnutiu o vylúčení.
• § 32 ods. 5 Tr. por.: Rozhodovanie o sťažnosti proti rozhodnutiu policajta jeho bezprostredne nadriadeným.
• § 10 ods. 7 Tr. por.: Definícia policajta pre účely Trestného poriadku.
• § 230 ods. 1 Tr. por.: Dozor prokurátora nad dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní.
• § 230 ods. 2 Tr. por.: Právomoci prokurátora pri výkone dozoru, vrátane dávania pokynov, rušenia nezákonných rozhodnutí policajta a odňatia veci.

Podrobný rozpis dôležitých bodov právnej úpravy:

• Vylúčenie z dôvodu pochybností o nezaujatosti (§ 31 ods. 1 Tr. por.): Toto ustanovenie je základným pilierom zabezpečenia objektivity v trestnom konaní. Vylučuje osoby, u ktorých existuje reálna možnosť, že ich pomer k veci alebo k osobám v nej zúčastneným by mohol ovplyvniť ich rozhodovanie.
• Následky vykonania úkonu vylúčenou osobou (§ 31 ods. 5 Tr. por.): Toto ustanovenie má zásadný vplyv na dôkaznú situáciu v konaní. Ak bol úkon vykonaný osobou, ktorá mala byť vylúčená, nemôže byť použitý ako podklad pre rozhodnutie. Výnimkou sú len situácie, keď išlo o neodkladný alebo neopakovateľný úkon.
• Rozhodovanie o námietke zaujatosti (§ 32 ods. 3 Tr. por.): Strany v konaní majú právo namietať zaujatosť policajta. O takejto námietke rozhoduje samotný policajt, voči ktorému námietka smeruje.
• Sťažnosť proti rozhodnutiu o vylúčení (§ 32 ods. 4 Tr. por.): Ak strana v konaní nesúhlasí s rozhodnutím o námietke zaujatosti, má právo podať sťažnosť. O sťažnosti rozhoduje bezprostredne nadriadený policajta.
• Dozor prokurátora (§ 230 Tr. por.): Prokurátor má rozsiahle právomoci na zabezpečenie zákonnosti v prípravnom konaní. Môže dávať pokyny policajtovi, vyžadovať informácie a rušiť nezákonné rozhodnutia.

Postup pri Námietke Zaujatosti

S poukazom na vyššie citované ustanovenia je zrejmé, že pokiaľ je v prípravnom konaní námietka zaujatosti riadne, včas a zo zákonných dôvodov vznesená stranou v konaní (obvineným alebo poškodenému) voči konajúcemu policajtovi (vyšetrovateľovi), je povinnosťou tohto orgánu sa ňou riadne zaoberať, t. j. vo väčšine prípadoch rozhodnúť vo forme uznesenia o vylúčení, resp. nevylúčení.

1. Vznesenie námietky: Obvinený alebo poškodený v trestnom konaní môže vzniesť námietku zaujatosti voči konajúcemu policajtovi, ak má pochybnosti o jeho nezaujatosti.
2. Rozhodnutie policajta: Policajt, voči ktorému námietka smeruje, je povinný sa ňou zaoberať a rozhodnúť o nej. Rozhodnutie sa prijíma formou uznesenia o vylúčení alebo nevylúčení z vykonávania úkonov trestného konania.
3. Sťažnosť: Proti uzneseniu policajta je prípustná sťažnosť. O sťažnosti rozhoduje bezprostredne nadriadený policajta.
4. Právoplatnosť: Rozhodnutím nadriadeného policajta sa otázka zaujatosti právoplatne vyrieši.

Pokiaľ proti takému uzneseniu namietnutého policajta podá obvinený alebo poškodený sťažnosť, rozhoduje o nej bezprostredne nadriadený policajta Rozhodnutím tohto nadriadeného policajta (t.j. vydaním uznesenia) v merite veci, teda za situácie, že nadriadeným nebolo uznesenie zrušené a vec vrátená na nové konanie a rozhodnutie postupom podľa § 194 ods. 1 písm. b) Tr. por., sa stáva predmetná otázka právoplatne vyriešenou. To znamená, že vo veci bolo právoplatne rozhodnuté. Rozhodnutie nadriadeného policajta pritom môže byť v dvoch rovinách:

Prečítajte si tiež: Vedenie výsluchu a námietky

• policajt nie je vylúčený z trestného konania,
• policajt je vylúčený z trestného konania.

Právne Účinky Rozhodnutia o Vylúčení

Aby sme sa mohli zaoberať otázkou aké právne účinky vyvoláva rozhodnutie o vylúčení policajta v trestnom konaní, musíme si v prvom rade vyjasniť čo je predmetom konania o vylúčení, s čím následne súvisí aj formulácia výroku rozhodnutia o vylúčení.

Meritom rozhodovania je, či konkrétna osoba policajta v konkrétnej trestnej veci, v ktorej policajt namietol svoju zaujatosť sám alebo ju namietla niektorá zo strán, môže (naďalej) vykonávať úkony trestného konania. V prípade, ak je daný niektorý zo zákonných dôvodov vymedzených v ustanovení § 31 ods. 1 Tr. poriadku, rozhodne príslušný orgán o vylúčení policajta z vykonávania úkonov trestného konania. V opačnom prípade rozhodne, že policajt z vykonávania úkonov trestného konania vylúčený nie je. Eventuálne môže byť aj rozhodnuté, že sa o námietke zaujatosti s poukazom na § 32 ods. 6 Tr. por. konať nebude.

Takýmto spôsobom je následne vymedzený aj výrok rozhodnutia, ktorý znie, napr.: „V trestnej veci vedenej na Okresnom riaditeľstve PZ v Trnave, odbore kriminálnej polície pod ČVS: ORP-27/VYS-XX-2023 pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zákona je vyšetrovateľ mjr. Mgr. Ján Mokrý vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.“

Rozhodnutie o vylúčení policajta vyvoláva účinky, že policajt naďalej nemôže vykonávať v konkrétnej veci úkony trestného konania. Súčasne však podľa § 31 ods. 5 druhá veta Tr. por. platí, že, úkon, ktorý vykonala vylúčená osoba, nemôže byť podkladom na rozhodnutie v trestnom konaní s výnimkou neodkladného alebo neopakovateľného úkonu. Z uvedeného potom plynie, že všetky úkony, ktorý vykonal vylúčený orgán budú kontaminované procesnou nepoužiteľnosťou.

Dôvod pre vylúčenie policajta pritom môže existovať od počiatku trestnej veci alebo môže vzniknúť kedykoľvek v priebehu jej trvania. Konkrétny moment, od ktorého nastalo vylúčenie policajta však nie je súčasťou výroku (záväznej časti) rozhodnutia o vylúčení. Vyriešenie tejto otázky síce môže byť (a často aj býva) súčasťou odôvodnenia takého rozhodnutia, avšak jej vyriešenie nevyvoláva žiadne špecifické právne účinky a je len súčasťou vysvetľujúcej časti rozhodnutia. Závery a právne vety, ktoré sú prezentované iba v rámci odôvodnenia rozhodnutia nikdy nenadobúdajú právnu záväznosť, pokiaľ súčasne nie sú v primeranej podobe premietnuté aj do jeho výrokovej časti.

Prečítajte si tiež: Ako postupovať pri námietke zaujatosti notára?

Zjednodušene povedané, podstatnou náležitosťou rozhodnutia o vylúčení nie je určenie momentu, od ktorého je policajt vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Možno preto uzavrieť, že v rámci rozhodovania o vylúčení je meritom rozhodovania iba otázka, či konkrétna osoba policajta v konkrétnom trestnom konaní je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania, bez ohľadu na to, kedy nastal dôvod pre vylúčenie policajta. Súčasne však nastávajú účinky podľa § 31 ods. 5 druhá veta Tr. por.

Zaujatosť vs. Vylúčenie

Problematika, ktorá s rozhodnutím o vylúčení vecne súvisí, je problematika zaujatosti policajta. Otázka zaujatosti a otázka vylúčenia z vykonávania úkonov trestného konania, aj keď tieto dve otázky spolu bezprostredne súvisia, nie sú otázky totožného obsahového významu. Otázka zaujatosti svojim významom ďaleko presahuje otázku vylúčenia z vykonávania úkonov trestného konania. Ide dokonca o otázky, ktoré je možné posúdiť nezávisle od seba a (aj) s opačným záverom.

Rozhodnutie o vylúčení je vyjadrením toho, že policajt v konkrétnej trestnej veci je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, a to od momentu právoplatnosti takého rozhodnutia, avšak pokiaľ bol v trestnej veci policajt zaujatý skôr (napr. od jej počiatku) tieto úkony nemohol vykonávať už skôr než bolo rozhodnuté (vo forme písomného formalizovaného rozhodnutia) o jeho vylúčení. Alebo povedané inak, ak policajt z vykonávania úkonov trestného konania vylúčený nebol, neznamená to automaticky, že u neho neexistoval, neexistuje alebo v budúcnosti nebude existovať dôvod zaujatosti.

Napr. vyšetrovateľ je tichým spoločníkom spoločnosti, ktorá je poškodená trestným činom sprenevery podľa § 213 Tr. zákona, a ktorej konateľom je osoba s rovnakým priezviskom aké má vyšetrovateľ. Obvinený podá námietku zaujatosti s tým, že sa domnieva, že konateľom spoločnosti, ktorá je poškodená trestným činom, je rodinný príslušník vyšetrovateľa. Nakoľko však ide len o zhodu priezvisk, vyšetrovateľ sa z vykonávania úkonov trestného konania nevylúči a rovnako ho nevylúči ani jeho nadriadený, avšak vyšetrovateľ svoj status tichého spoločníka v poškodenej spoločnosti zatají. V takomto prípade síce existuje právoplatné rozhodnutie o nevylúčení vyšetrovateľa z vykonávania úkonov trestného konania, avšak to nevylučuje tú skutočnosť, že vyšetrovateľ je fakticky od počiatku v takejto trestnej veci zaujatý, a to z dôvodu svojho pomeru k osobe poškodenej spoločnosti, resp. Ak by rozhodnutie v trestnom konaní vykonal policajt až po tom, ako bol z vykonávania úkonov trestného konania vylúčený niet žiadnych pochýb o tom, že takýto úkon trestného konania by bol úkonom nezákonným. Pokiaľ však vyšetrovateľ vykonal úkon trestného konania pred rozhodnutím o jeho (ne)vylúčení, avšak už v čase, kedy u neho existoval dôvod zaujatosti, takýto úkon je rovnako úkonom nezákonným. Zjednodušene povedané, policajt môže svoje úkony poznačiť nezákonnosťou z titulu svojej zaujatosti bez ohľadu na to, či je z vykonávania úkonom trestného konania vylúčený alebo nie. Na túto skutočnosť reflektuje aj právna úprava. Aj podľa § 371 ods. 1 písm. e) Tr. por. je dôvodom dovolania ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Zákonodarca tu používa slovné spojenie „mal byť vylúčený“, z čoho vyplýva to, že dovolací súd podľa tohto dovolacieho dôvodu v rámci dovolacieho konania rieši (rovnako aj odvolací súd v rámci odvolacieho konania s poukazom na § 317 ods. 1 Tr. por., a tiež aj súd prvého stupňa vzhľadom na skutočnosť, že súd rieši v trestnom konaní každú otázku samostatne) problematiku toho, či u orgánu, ktorý vo veci konal, existovali dôvody pre jeho vylúčenie podľa § 31 ods. 1 Tr. por. a nie to či bolo a ako bolo rozhodnuté o jeho nevylúčení sa z vykonávania úkonov trestného konania.

Prečítajte si tiež: Stavebné konanie: Námietka alebo pripomienka?

Z uvedeného vyplýva, že pre trestné konanie má oveľa väčší význam samotná otázka zaujatosti, než len otázka procesného (ne)vylúčenia z vykonávania úkonov trestného konania. Hoci v praxi vo väčšine prípadov je otázka vylúčenia z vykonávania úkonov trestného konania vyriešená v obsahovej zhode s problematikou zaujatosti, v niektorých prípadoch môže nastať medzi týmito rozhodnutiami diskrepancia, pričom v takýchto prípadoch, pri následnom hodnotení zákonnosti úkonov trestného konania bude mať vždy prednosť riešenie otázky zaujatosti a nie existencia a obsah samotného písomného formalizovaného rozhodnutia o vylúčení.

Právomoci Dozorového Prokurátora

V súdnom konaní je otázku zaujatosti oprávnený riešiť súd. V prípravnom konaní je to prokurátor. Aj prokurátor je oprávnený otázku zaujatosti policajta riešiť samostatne bez ohľadu na prípadné rozhodnutie konajúceho policajta. Ak prokurátor zistí, že policajt, ktorý vo veci koná je zaujatý, je povinný prijať opatrenia, aby zamedzil vykonávaniu ďalších úkonov takýmto policajtom, resp. napravil (pokiaľ je to možné) tie úkony, ktoré boli takýmto policajtom vykonané a z titulu jeho zaujatosti sú poznačené vadou nezákonnosti. Takýmto opatrením prokurátora však nemôže byť (ako bude ďalej rozvedené) pokyn policajtovi, aby sa vylúčil z rozhodovania z vykonávania úkonov trestného konania.

Z opatrení prokurátora do úvahy prichádza:

• odňatie veci zaujatému policajtovi podľa § 230 ods. 2 písm. f) Tr. por.
• zrušenie rozhodnutí zaujatého policajta postupom podľa § 230 ods. 2 písm. e) Tr. poriadku, pričom v prípade ak bola riadne podaná sťažnosť, tak zrušenie rozhodnutí zaujatého policajta postupom podľa § 194 ods. 1 Tr. poriadku (nakoľko právny režim podľa § 194 ods. 1 Tr. poriadku je povahy lex specialis k režimu podľa § 230 ods. 2 písm. e) Tr. poriadku)
• navrhnúť zrušenie rozhodnutí policajta postupom podľa § 363 a nasl. Tr. poriadku
• nariadenie zopakovania opakovateľných úkonov nezaujatým policajtom (napr. výsluch svedka, konfrontácia)
• v krajnom prípade to môže byť aj pokyn na zastavenie trestného stíhania „vo veci“ postupom podľa § 215 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku, v prípade, ak uznesenie o začatí trestného stíhania vydal policajt, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania a rozhodnutie už nemožno zrušiť iným spôsobom.

Zrušenie Rozhodnutia Nadriadeného Policajta Prokurátorom

Nad rámec vyššie uvedeného je zrejmé, že dozorový prokurátor nemá s poukazom na systematiku a podstatu právnej úpravy dozorovej právomoci v ust. § 230 Tr. por. oprávnenie na zrušenie rozhodnutia bezprostredne nadriadeného policajta z dôvodu § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por., a to najmä z nižšie uvedených dôvodov:

V prvom rade prokurátor vykonáva v zmysle § 230 Tr. por. dozor nad trestným konaním, ktoré realizuje policajt uvedený v § 10 ods. 7 Tr. por. To znamená, že zákon zveruje prokurátorovi právomoc vykonávať úkony precizované v ust. § 230 ods. 2 Tr. por. smerom k trestnému konaniu, pričom za tým účelom je oprávnený okrem iného dávať pokyny, určovať lehoty, žiadať správy, spisy, pričom všetky tieto úkony smerujú ku konajúcemu policajtovi.

Prokurátor nevykonáva dozor v zmysle § 230 Tr. por. nad všetkými príslušníkmi PZ, ale len nad procesným policajtom, ktorý vo veci vedie trestné konanie. Povedané inak, prokurátor nevykonáva dozor podľa § 230 Tr. por. nad operatívnou zložkou polície a ani nad nadriadenými policajta. Tomuto okruhu subjektov preto ani prokurátor nemôže smerovať pokyny podľa § 230 ods. 2 písm. a) Tr. por., ale ani rušiť ich rozhodnutia, alebo opatrenia. Nie je síce vylúčené, že prokurátor môže adresovať určité písomnosti aj nadriadeným policajta (napr. urgencie, alebo signalizácie poukazujúce na nečinnosť policajta), ale v tomto smere už nejde o „dozor prokurátora“ v pravom zmysle slova.

Namietanie Zaujatosti Prokurátorov Úradu Špeciálnej Prokuratúry GP SR

Autor v článku reaguje na vyjadrenia Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR a jedného z obhajcov spolupracujúcich obvinených týkajúce sa prerušenia trestného stíhania v trestnej veci prejednávanej toho času Špecializovaným trestným súdom, pracovisko Banská Bystrica, známej ako „Očistec“. V mediálnom prostredí v ostatnom období silno zarezonovalo rozhodnutie samosudcu Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica v trestnej veci „Očistec“, keď súd prvého stupňa rozhodol o prerušení trestného stíhania v štádiu preskúmania obžaloby podľa § 283 ods. 5 Trestného poriadku z dôvodu, že vo veci bol podaný návrh na začatie konania pred Ústavným súdom SR o nesúlade § 46 ods. 2 a § 55d ods. 3 písm. b) zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 ods.

Vo veci sa konajúci súd obrátil na Ústavný súd SR a v rámci preskúmania obžaloby z toho dôvodu podľa § 283 ods. 5 Trestného poriadku trestné stíhanie prerušil. Prokurátor vecne sťažnosť odôvodňuje tým, že ustanovenia zákona o prokuratúre, ktorých nesúlad s Ústavou SR bol v konaní pred Ústavným súdom SR zo strany súdu namietnutý, nepredstavujú v zmysle obsahu normy § 283 ods. 5 Trestného poriadku zákonné ustanovenia „rozhodujúce pre rozhodovanie o vine a treste“.

Nestrannosť ako Kľúčová Hodnota Spravodlivosti

Nestrannosť je kľúčovou hodnotou spravodlivosti. Len nestranné rozhodnutie môže byť spravodlivé. Nestrannosťou treba rozumieť absenciu predsudkov (zakorenených úsudkov či názorov, ktoré nie sú založené na spoľahlivom poznaní, ale len na predpoklade) alebo predpojatosti (subjektivizmu, neobjektivizmu, straníckosti). Prostredníctvom nestrannosti aplikantov práva vo verejnom práve v rámci rozhodovania sa napĺňajú postuláty právneho štátu, akými sú rovnosť, legitímne očakávania, právna istota, dôvera v právo, jeho neutralita či spravodlivosť.

Ako mnoho inštitútov v práve, aj nestrannosť sa testuje - overuje sa, že či na základe stabilizovanej metodológie bol, alebo nebol subjekt nestranný. Ústavný súd SR v tomto smere nasleduje ESĽP a jeho testovaciu metodológiu. Podľa nej je nestrannosť potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska, čo znamená, že je potrebné zistiť osobnú nezaujatosť aplikanta práva prejednávajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska, t. j. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť posudzuje podľa osobného presvedčenia a správania. Skúma sa, či aplikant verejného práva v pozícii rozhodovacieho orgánu prejavil osobnú zaujatosť v konkrétnom prípade. Objektívna nestrannosť sa posudzuje podľa vonkajších objektívnych skutočností. Platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že aplikant práva v pozícii rozhodujúceho orgánu je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký objektívne javiť v očiach strán i verejnosti. Objektívne hľadisko je založené na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti o zaujatosti. Pri objektívnej nestrannosti stačí, ak sú tu okolnosti, ktoré môžu vyvolať legitímne pochybnosti o nestrannosti v procese rozhodujúcej osoby. Podľa ESĽP je potrebné „ísť ďalej než ako sa vec javí“ (lookingbehindappearances). Spravodlivosť nielenže má byť vykonaná, ona sa musí aj javiť, že je vykonaná (justicemustnotonlybe done, itmustalsobeseen to be done). Pokiaľ ide o objektívne hodnotenie nestrannosti, je potrebné sa zaoberať otázkou, či existujú overiteľné skutočnosti, ktoré môžu jeho nestrannosť spochybňovať, pričom význam môže mať aj samotné zdanie.Určujúcim prvkom je to, či možno považovať obavy dotknutej osoby za objektívne ospravedlniteľné.

V mene svojho klienta som namietal existujúce objektívne pochybnosti o nedostatku nestrannosti prokurátorov ÚŠP GP SR hneď v mesiaci Február 2021, len pár dní po tom, ako sa poškodený JUDr. Lipšic stal špeciálnym prokurátorom. (Obvinenie bolo vznesené a klient bol zadržaný a vzatý do väzby v mesiaci november 2020). V podaní, ktorým som namietal zaujatosť všetkých prokurátorov ÚŠP GP SR (a teda implicitne žiadal odňatie veci) som pritom neuvádzal, že by prokurátori boli subjektívne zaujatí. V zmysle môjho podania som argumentoval práve tzv. teóriou zdania a tým, že je absolútne legitímna obava môjho klienta ako obvineného, spochybňujúca nestrannosť prokurátorov ÚŠP GP SR na tom základe, že poškodený JUDr. Akýkoľvek prokurátor, voči ktorému existujú legitímne pochybnosti o nedostatku nestrannosti, nesmie vec prejednávať.

Poukazujem na tú skutočnosť, že v rámci preskúmania obžaloby súd hodnotí to, či bolo postavenie obvineného pred súd dôvodné. Ak však zákonnosť prípravného konania dozoroval a rozsah dôkazov zaobstaraných v prípravnom konaní ako dominuslitis určoval zaujatý prokurátor, nemožno výsledky takého procesu označiť za zákonne konformné minimálne z dôvodu, žeto zákon explicitne označuje ako dovolací dôvod (§371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku) a teda dôvod na zrušenie meritórnych rozhodnutí prijatých na základe procesu vedeného zaujatým prokurátorom.

Informačná Bezpečnosť Firmy a Predaj Údajov

Príspevok sa zaoberá informačnou bezpečnosťou firmy vo všeobecnosti, ktorá je hlavným predpokladom bezpečného a kvalitného spracovávania údajov v informačnom systéme. Ďalej príspevok obsahuje časť týkajúcu sa predaja údajov informácií z informačného systému. A práve pri takomto predaji je dôležité, aby predávajúci svoje nehmotné aktíva teda údaje vedel ponúknuť aktuálne, správne, úplné kupujúcemu. To môže dosiahnuť len pri bezpečnom a kvalitnom spracúvaní údajov, tak ako je uvedené vyššie.

Informácie v tom najširšom zmysle slova, ktoré zamestnávateľ získava v nadväznosti na svoju oficiálnu činnosť a spracúva vo svojom informačnom systéme, majú svoju hodnotu. Zamestnávatelia prijímajú proti vonkajším hrozbám rôzne opatrenia od antivírusových programov až po služby súkromných bezpečnostných služieb. A predsa vo väčšine prípadov zabúdajú na najväčšiu hrozbu v podobe vlastných zamestnancov. Zamestnanci každodenne pracujú s informáciami zamestnávateľa, resp. Najväčšiu hrozbu predstavujú zamestnanci, ktorí sú vo výpovednej dobe alebo nespokojní zamestnanci, ktorí sa cítia neohodnotení, ale aj zamestnanci, pri ktorých sa zanedbáva odborná informovanosť v oblasti bezpečnostnej politiky zamestnávateľa.

Takže je jasné, že v dnešnej dobe je už nepostačujúce mať vypracované len perfektné vnútorné predpisy (hlavne bezpečnostnú smernicu na ochranu osobných údajov, vnútorný predpis o klasifikácií informácií a dát v informačnom systéme). Vyžadujú sa aj ďalšie kroky a opatrenia zo strany zamestnávateľa, ak chce chrániť svoje informácie v informačnom systéme, ktoré majú svoju hodnotu. Existujú rôzne softvérové riešenia, určené na monitorovanie zamestnancov, ktoré sa kombinujú s účinným riešením proti úniku dát (tzv. DATA LOSS PREVENTION). Vhodné DATA LOSS PREVENTION zohľadňuje skutočné slabé miesta v bezpečnosti, napr.

Softvérový Monitoring Zamestnancov vs. Zákonník Práce

Od softvérového monitoringu zamestnancov je nevyhnutné odlišovať monitorovanie a sledovanie zamestnancov podľa § 13 ods. Softvérový monitoring zamestnancov je vnímaný ako jedno z opatrení zamestnávateľa na sledovanie aktivít zamestnancov v informačnom systéme pri realizovaní jeho bezpečnostnej politiky. Tak ako bolo uvedené vyššie, je účinný a efektívny len vtedy, keď je v súlade so zákonom a jeho výstupy sú použiteľné napr. Hranica medzi softvérovým monitoringom zamestnancov a monitorovaním a sledovaním zamestnancov podľa Zákonníka práce je veľmi citlivá. Najvhodnejšie je ju zviditeľniť na existujúcej judikatúre súdov. Napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 16.8.2012, ktoré sa týka monitorovania internetových stránok. Zamestnávateľ sledoval užívanie internetu zamestnancom počas pracovnej doby bez jeho súhlasu. Vzhľadom na zistenie, že zamestnanec veľa času trávil neefektívnou prácou - prezeraním internetových stránok, ktoré nesúvisia s výkonom pridelených pracovných úloh, čím zároveň porušil povinnosť ustanovenú v pracovnom poriadku - nepoužívať internetové stránky, ktoré nesúvisia s výkonom práce, sa zamestnávateľ rozhodol okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom. Zamestnanec podal žalobu na neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a okrem iného namietal, že zamestnávateľ ho sledoval tajne, a preto dôkaz - výpis navštívených internetových stránok nie je prípustný. Najvyšší súd dovolanie žalobcu - zamestnanca zamietol. Kontrola smerovala len k ochrane majetku zamestnávateľa a jej cieľom nebolo neoprávnene zasiahnuť do súkromia zamestnanca. V nadväznosti na uvedený rozsudok je potrebné nadviazať na aplikáciu § 13 ods. 4 Zákonníka práce. Podľa uvedeného ustanovenia zamestnávateľ nesmie bez vážnych dôvodov spočívajúcich v osobitnej povahe činností zamestnávateľa narúšať súkromie zamestnanca na …

tags: #namietka #zaujatosti #voči #policajtovi #vzor #dokument