Ako sa Počíta Nárok na Náhradu Trov Konania?

Každé súdne konanie so sebou prináša určité náklady. Najväčším "sponzorom" súdnych konaní je štát, ktorý je povinný udržiavať nákladný súdny systém. Okrem platov súdneho aparátu však existujú aj ďalšie finančné náklady, ktoré znášajú strany konania, napríklad súdne poplatky alebo náklady na právnych zástupcov. Právna úprava stanovuje, že neúspešná strana sporu musí uhradiť úspešnej strane sporu napríklad aj peňažné náklady vynaložené touto stranou za právne služby jej poskytnuté vybranými právnymi zástupcami. Táto úprava má logiku a vychádza zo zásady, že vedenie sporu, respektíve obrana skutočných práv v súdnom konaní, nemôže byť strane, ktorá mala v spore úspech na škodu. Avšak aj v práve platí, že zásady majú svoje výnimky a nemožno absolutizovať zásadu, že „víťaz berie všetko“.

Výnimky zo zásady "Víťaz Berie Všetko"

Náš právny poriadok počíta s tým, že nie vždy musí byť spravodlivé, aby neúspešná strana sporu uhrádzala úspešnej strane sporu všetky náklady, ktoré úspešnej strane sporu v súvislosti s vedením konania vznikli. Ustanovenie § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok a zásady zodpovednosti za zavinenie. Možnosť súdu nepriznať úspešnej strane sporu za určitých špecifických okolností nárok na náhradu trov konania nie je žiadnou novinkou. Rovnaké oprávnenie priznávalo súdom aj ustanovenie § 150 zákona č. 99/1963 Zb.

Dôvody Hodné Osobitného Zreteľa

Zákonodarca v dotknutom ustanovení Civilného sporového poriadku nielen, že nevymenúva či bližšie nešpecifikuje, aké všetky prípady možno považovať za prípady osobitého zreteľa oprávňujúce súd nepriznať nárok na náhradu trov konania, ale na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy dokonca neuvádza ani jediné kritérium, z ktorého by bolo možné pri interpretácii obsahu pojmu „dôvody hodné osobitného zreteľa“ vychádzať. Výklad formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“ rovnako ako individualizácia a konkretizácia týchto dôvodov je výlučnou úlohou súdov a súdnej praxe.

Skúmanie z Úradnej Povinnosti

Skutočnosť, či v danom sporovom konaní existujú dôvody hodné osobitného zreteľa oprávňujúce súd pristúpiť k aplikácii ustanovenia § 257 CSP skúma súd vždy z úradnej povinnosti. Aplikovať ustanovenie dotknuté procesné ustanovenie, a teda aj moderovať výšku nároku na náhradu trov konania, možno v akomkoľvek sporovom konaní. Platí totiž predpoklad, že okolnosti hodné osobitého zreteľa sa môžu vyskytnúť v akomkoľvek sporovom konaní. Moderovať možno dokonca aj nárok na náhradu trov zastaveného konania, čo potvrdil vo svojej rozhodovacej činnosti nedávno už aj Ústavný súd SR (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 98/2018 alebo nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.

Formulácia Výroku Rozhodnutia

Výrok rozhodnutia, ktorým súd neprizná nárok na náhradu trov konania nemôže byť formulovaný spôsobom, ktorým sa skonštatuje, že „žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“. Takáto formulácia nemá v Civilnom sporovom poriadku oporu (sporová strana síce nárok na náhradu trov konania síce môže mať, súd jej ho však s odkazom na okolnosti hodné osobitného zreteľa napriek tomu nemusí priznať).

Prečítajte si tiež: Predčasný starobný dôchodok – info

Čiastočná Moderácia

Napriek doslovnému zneniu ustanovenia § 257 sa nepriznanie nároku na náhradu trov konania môže týkať všetkých trov alebo len ich časti (ide o tzv. čiastočnú moderáciu, ktorá sa určí podielom z trov, ktoré má strana zaplatiť - a to buď percentuálnym vyjadrením alebo zlomkom).

Výnimočné Rozhodnutie Súdu

Každé rozhodnutie súdu, ktorým súd neprizná náhradu trov konania, musí byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe (i) riadneho zváženia všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a na (ii) základe prísne reštriktívneho výkladu ustanovenia § 257 CSP a v ňom obsiahnutej formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Takýto záver možno nakoniec odvodiť aj z dôvodovej správy k zákonu č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok), ktorá v rámci osobitnej časti vo vzťahu k dotknutému ustanoveniu konštatuje: „Navrhovaná právna úprava ponecháva osobitné kritérium na nepriznanie náhrady trov konania podľa predošlých zásad. Vzhľadom na skutočnosť, že v súčasnosti platná právna úprava oprávnenia súdu nepriznať sporovej strane nárok na náhradu trov súdneho konania priamo vychádza z predchádzajúcej právnej úpravy, ktorá bola zakotvená v ustanovení § 150 OSP (túto skutočnosť nakoniec potvrdzuje aj dôvodová správa k zákonu č. 160/2015 Z. z.

Výklad Pojmu "Dôvody Hodné Osobitného Zreteľa"

V prvom rade si je nutné uvedomiť, že obsah formulácie (pojmu) „dôvody hodné osobitného zreteľa“ je nutné vykladať najmä vo väzbe na zmysel a účel ustanovenia § 257 CSP. Testovať jednotlivé okolnosti prípadu (dôvody hodné osobitného zreteľa) kritériom súladu prípadného rozhodnutia o (ne)priznaní nároku na náhradu trov súdneho konania s dobrými mravmi prichádza do úvahy najmä vtedy, keď by priznanie nároku na náhradu trov súdneho konania úspešnej sporovej strane zakladalo u tejto strany sporu (a to najmä vzhľadom na to, ako si táto strana plnila svoje procesné povinnosti) neprimeraný (nezaslúžený) prospech (napr. úspešná strana sporu neuviedla skutočnosti a dôkazy už pri prvom úkone, ktorý jej patril, hoci tak urobiť mohla). V naznačenej súvislosti preto nemusia byť bez právneho významu napríklad ani okolnosti, ktoré viedli stranu sporu k uplatneniu jej nároku na súde a jej postoj v konaní. Inými slovami, súd si je v rámci rozhodovania o priznaní nároku na náhradu trov súdneho konania vždy povinný klásť otázku, či by vzhľadom na okolnosti prípadu bolo ich priznanie jednej zo strán sporu v súlade s dobými mravmi (resp.

Sociálne Dôvody

O potrebe odstraňovať tvrdosť prípadného rozhodnutia súdu ukladajúceho povinnosť nahradiť trovy konania možno hovoriť pri aplikácii ustanovenia § 257 CSP zo sociálnych dôvodov. Hoci spomenuté ustanovenie nemá a ani nemôže slúžiť ako nástroj sociálnej politiky a jeho prostredníctvom sa súd nemôže snažiť zmierňovať alebo odstraňovať majetkové rozdiely medzi stranami (nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 2862/07). Napriek tomu je zrejmé, že v rámci posudzovania dôvodov hodných osobitného zreteľa je súd povinný vždy prihliadnuť aj na majetkové, sociálne, rodinné, osobné či iné pomery strán sporu (v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 158/2015 platná právna úprava umožňuje súdu ako dôvody hodné osobitného zreteľa brať do úvahy aj vzájomné vzťahy medzi sporovými stranami, či vzťahy medzi príbuznými strán sporu). Následne v prípade, že súd u neúspešnej strany identifikuje napríklad obzvlášť nepriaznivú majetkovú situáciu (nízky príjem, vyživovacia povinnosť,…) je jednoznačne oprávnený aplikovať ustanovenie § 257 CSP. V naznačenej súvislosti je však dôležité zdôrazniť, že súd pri skúmaní existencie sociálnych dôvod ako dôvodov hodných osobitného zreteľa je povinný vždy zohľadniť nielen sociálnu situácie strany, ktorej má byť uložená povinnosť nahradiť trovy súdneho konania, ale aj sociálnu situáciu sporovej strany (úspešnej strany sporu), ktorej by sa malo z titulu priznania nároku na náhradu trov súdneho konania plniť.

Zohľadňovanie Predchádzajúcich Rozhodnutí Ústavného Súdu SR

Nepochybne zaujímavým faktom je aj právny záver, ktorý v súvislosti s limitmi výkladu ustanovenia § 257 CSP a identifikáciou dôvodov hodných osobitného zreteľa zdôrazňuje vo svojej ostatnej činnosti Ústavný súd SR (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 98/2018 alebo nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 153/2018). Ústavný súd totiž už viackrát v naznačenej súvislosti upozornil, že všeobecné súdy sú povinné rešpektovať aj vlastné predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých v zmysle § 257 CSP posudzovali danosť dôvodov hodných osobitného zreteľa. V naznačenom zmysle ústavný súd konštatoval: „V tejto súvislosti ústavný súd už v minulosti vyslovil, že aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (III. ÚS 300/06). Pokiaľ súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 192/06). Potreba vysporiadať sa so známym rozhodnutím súdu v obdobnej veci (osobitne, ak ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) z hľadiska jeho dôvodov, pokiaľ súd dospeje následne k opačnému názoru, je súčasťou požiadavky na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (II. ÚS 426/2012). Právna istota spolu s požiadavkou ochrany legitímnych očakávaní principiálne neznamená právo účastníka konania na rovnaké právne posúdenie jeho veci. Nesporne však znamená právo na vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa konajúci orgán verejnej moci od stabilného, doteraz zastávaného právneho názoru odchyľuje (III. ÚS 51/2014).“ (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 153/2018).

Prečítajte si tiež: Podmienky pre podporu v nezamestnanosti a invalidný dôchodok

Takýto právny názor podstate len nadväzuje na skoršiu rozhodovaciu prax ústavného súdu, v ktorej ústavný súd zdôraznil povinnosť zohľadňovania vlastnej judikatúry všeobecnými súdmi. Možno uviesť napríklad nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 289/2017 z 21. novembra 2017, v ktorom ústavný súd konštatoval: „Súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t. j. aj rozhodnutia iných sudcov (resp. senátu) toho istého súdu, a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú.

Riadne Odôvodnenie Rozhodnutia

Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť. Rozhodnúť podľa § 257 CSP a nepriznať náhradu trov súdneho konania nemožno výlučne na základe akéhosi všeobecného záveru, ktorým súd bez ďalšieho len zhodnotí (odhadne) dopad rozhodnutia, ktorým by sa náhrada trov súdneho konania priznala niektorej zo strán sporu. Rovnako nestačí, ak súd v rámci odôvodňovania rozhodnutia len odkáže na výpoveď strany sporu, v ktorej strana sporu uvádza dôvody oprávňujúce súd rozhodnúť podľa § 257 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu, ktorým súd nepriznal strane sporu nárok na náhradu trov konania musí byť vždy možné jednoznačne zistiť, z akých dôkazných prostriedkov čerpal súd svoje zistenia, na ktorých základe nakoniec ustálil záver, že daný posudzovaný prípad spĺňa podmienky uvedené v § 257 CSP.

Princíp Oboznámenia Strany Sporu s Právnym Názorom Súdu

Napriek skutočnosti, že súd o aplikácii ustanovenia § 257 CSP rozhoduje ex offo, súd nikdy nemôže dospieť k vnútornému presvedčeniu o potrebe aplikovania ustanovenia § 257 CSP bez toho, aby strane, ktorá by inak trovy získala, tento svoj právny názor neoznámil ešte pred prijatím takéhoto rozhodnutia, pričom dotknutá sporová strana by sa o takomto právnom posúdení dozvedela až zo samotného rozhodnutia súdu.

Trovy Súdneho Konania

V zmysle platného zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok („CSP“) nie všetky náklady vynaložené stranami sporu v súdnom konaní možno označiť za trovy súdneho konania. Za trovy súdneho konania sú len tie výdavky sporových strán, ktoré tvoria v zmysle ustanovenia § 255 a nasl. CSP tzv.

Prečítajte si tiež: Výpočet dávky v nezamestnanosti

tags: #narok #na #ciastocnu #nahradu #trov #konania