Nárok na náhradu škody v práve EÚ

Tento článok sa zaoberá problematikou nároku na náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže v kontexte práva Európskej únie a slovenskej legislatívy. Cieľom je poskytnúť komplexný pohľad na túto oblasť, s dôrazom na zákon č. 350/2016 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže, ako aj na relevantnú judikatúru a ďalšie právne predpisy.

Právny rámec náhrady škody v hospodárskej súťaži

Zákon č. 350/2016 Z. z. upravuje právne vzťahy súvisiace s právom na náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže a pravidlá uplatňovania tohto práva. Porušením práva hospodárskej súťaže sa rozumie porušenie článkov 101 alebo 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Orgánmi hospodárskej súťaže sú Európska komisia a Protimonopolný úrad Slovenskej republiky. Program zhovievavosti je definovaný ako program podľa osobitného predpisu alebo program, ktorý sa týka uplatňovania článkov 101 alebo 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Rozsah náhrady škody

Náhrada škody pozostáva z náhrady skutočnej škody, ušlého zisku a úrokov z omeškania zo sumy skutočnej škody a ušlého zisku plynúcich od okamihu vzniku škody.

Dôkaz o porušení práva hospodárskej súťaže

Konečné rozhodnutie o porušení práva hospodárskej súťaže vydané v inom členskom štáte Európskej únie sa považuje za dôkaz o porušení práva hospodárskej súťaže, pokiaľ v súdnom konaní o náhradu škody nebude preukázaný opak.

Premlčacia doba

Nárok na náhradu škody sa premlčí uplynutím piatich rokov od splnenia podmienok alebo uplynutím doby podľa § 6 ods. 9 zákona č. 136/2001 Z. z. Plynutie premlčacej doby sa preruší, ak orgán hospodárskej súťaže vykoná úkony na účely vyšetrovania alebo konania v súvislosti s porušením práva hospodárskej súťaže, ktorého sa týka žaloba o náhradu škody.

Prečítajte si tiež: Predčasný starobný dôchodok – info

Zodpovednosť porušiteľov

Ak porušiteľ v rozsahu uplatneného nároku poškodenej osoby škodu uhradil, má právo požadovať náhradu od ostatných porušiteľov podľa ich účasti na spôsobenej škode. Osoba oslobodená od pokút je spoločne a nerozdielne zodpovedná len voči svojim priamym odberateľom, nepriamym odberateľom, priamym dodávateľom a nepriamym dodávateľom. Voči iným poškodeným osobám je spoločne a nerozdielne zodpovedná, len ak od ostatných porušiteľov, ktorí sa zúčastnili na tom istom porušení práva hospodárskej súťaže, nemožno získať náhradu škody.

Prenesenie zvýšenia ceny

Náhrada škody nesmie na ktoromkoľvek stupni dodávateľského reťazca presiahnuť škodu, ktorá vznikla zvýšením ceny na danom stupni. Žalovaný môže v konaní o náhradu škody namietať, že žalobca preniesol celé zvýšenie ceny, ktoré vzniklo v dôsledku porušenia práva hospodárskej súťaže, alebo jeho časť na iné osoby. Ak nepriamy odberateľ preukázal porušenie práva hospodárskej súťaže, predpokladá sa, že na nepriameho odberateľa bolo prenesené zvýšenie ceny.

Sprístupnenie dôkazov

Ak žalobca v súdnom konaní o náhradu škody predložil odôvodnený návrh obsahujúci primerane dostupné skutočnosti a dôkazy, ktoré dostatočne preukazujú odôvodnenosť jeho nároku na náhradu škody, môže súd nariadiť žalovanému alebo tretej osobe, aby sprístupnili dôkazy, ktorými disponujú a sú podstatné na rozhodnutie vo veci. Rovnaké právo má voči žalobcovi alebo tretej osobe aj žalovaný. Súd môže od osoby žiadať, aby písomne odôvodnila označenie informácií alebo podkladov ako obchodné tajomstvo alebo ako dôvernú informáciu a aby predložila iné znenie alebo vyhotovenie informácií alebo podkladov vrátane popisu chránených informácií a podkladov, ktoré neobsahujú obchodné tajomstvo alebo dôvernú informáciu. Súd chráni informácie a podklady, ktoré sú obchodným tajomstvom alebo dôvernou informáciou.

Súd umožní nahliadnuť do informácií a podkladov, ktoré sú obchodným tajomstvom alebo dôvernou informáciou, strane v konaní, ak k tomuto postupu dá písomný súhlas osoba, ktorá tieto informácie a podklady poskytla. Ak táto osoba súhlas neposkytne, súd sprístupní tieto informácie a podklady na nazretie výlučne len zástupcovi strany v konaní. Ak ide o postup podľa odsekov 3 a 4, súd stranu v konaní alebo jej zástupcu vopred poučí o povinnosti zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedela, o čom súd spíše zápisnicu, ktorú strana v konaní alebo jej zástupca podpíše.

Sprístupnenie dôkazov orgánom hospodárskej súťaže

Súd môže na návrh strany v konaní nariadiť orgánu hospodárskej súťaže, aby sprístupnil dôkazy z jeho spisu, ak po nariadení sprístupnenia dôkazov súdom inej osobe požadované dôkazy neboli sprístupnené a bolo preukázané, že strana v konaní alebo tretia osoba podľa § 11 ods. 1 nemá k dispozícii požadované dôkazy. Návrh na nariadenie sprístupnenia dôkazov, ktorý nespĺňa podmienky podľa odseku 3, súd zamietne. Žalobca môže podať návrh, aby súd posúdil, či obsah dokumentov, ktoré sú vylúčené zo sprístupnenia podľa odseku 1, zodpovedá ich povahe podľa § 2 písm. g) a h). Na náležitosti návrhu sa primerane použije ustanovenie § 14 ods. 2. Predtým ako súd posúdi obsah dokumentov podľa odseku 3, umožní osobe, ktorá urobila vyhlásenie podľa odseku 1 písm. a) alebo podanie podľa odseku 1 písm. b), aby sa k návrhu vyjadrila. Ak súd pristúpi k posúdeniu obsahu dokumentov podľa odseku 3, na tento účel zabezpečí, aby nedošlo k ich sprístupneniu stranám v konaní a tretím osobám s výnimkou osoby, ktorá vyhlásenie podľa odseku 1 písm. a) alebo podanie podľa odseku 1 písm. b) urobila.

Prečítajte si tiež: Podmienky pre podporu v nezamestnanosti a invalidný dôchodok

Vykonávanie dôkazov

Súd dôkazy podľa § 16 ods. 3 vykoná len v rozsahu, v akom je to nevyhnutné na zistenie skutkového stavu veci. Súd dôkazy podľa § 15 ods. 1 získané výhradne zo spisu orgánu hospodárskej súťaže v rámci súdneho konania o náhradu škody nevykoná, a ak budú v konaní predložené, tieto nepripustí dovtedy, pokým orgán hospodárskej súťaže neukončí konanie v súlade s § 15 ods. 2.

Mediácia a mimosúdne urovnanie

Súd neprizná poškodenej osobe náhradu škody spôsobenú niektorým z porušiteľov v rozsahu, v ktorom bola už uspokojená na základe úspešného riešenia sporu mediáciou alebo mimosúdnym urovnaním, ak dohoda o mediácii alebo dohoda o mimosúdnom urovnaní neurčuje inak. Ak sa porušiteľ dohodol na urovnaní sporu a náhrade škody, nemôžu ostatní porušitelia od porušiteľa, ktorý uzavrel dohodu o mediácii alebo dohodu o mimosúdnom urovnaní, požadovať, aby sa podieľal na uspokojení zvyšného nároku na náhradu škody. To neplatí, ak porušitelia, ktorí neuzavreli dohodu o mediácii alebo dohodu o mimosúdnom urovnaní, nie sú schopní uhradiť náhradu škody, ktorá zodpovedá zvyšnému nároku poškodenej osoby, ktorá uzavrela dohodu o mediácii alebo dohodu o mimosúdnom urovnaní. Pri určení nároku porušiteľa na náhradu od ostatných porušiteľov podľa § 6 ods. 3 sa zohľadní podiel porušiteľa na spôsobenej škode, ktorý už uspokojil poškodeného.

Civilný sporový poriadok

Pri uplatnení nároku na náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže sa postupuje podľa Civilného sporového poriadku, ak tento zákon v § 3 ods. 1 až 3, § 5, § 6, § 7 ods. 3 a § 10 neustanovuje inak. Pri uplatnení nároku na náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže sa postupuje podľa Civilného sporového poriadku, ak tento zákon v § 3 ods. 4, § 4, § 7 ods. 1 a 2 a § 8 neustanovuje inak.

Prechodné ustanovenia

Ustanovenia tohto zákona sa použijú na nároky na náhradu škody vzniknuté po 26. decembri 2014 a na konania o náhradu škody začaté po 26. decembri 2014.

Zodpovednosť za chybné výrobky

Smernica 85/374/EHS stanovuje princíp zodpovednosti bez zavinenia, ktorý sa uplatňuje na výrobcov z Európskej únie. Ak chybný výrobok spôsobí spotrebiteľovi škodu, výrobca môže niesť zodpovednosť aj bez nedbalosti alebo chyby z jeho strany. Smernica sa vzťahuje na škodu spôsobenú úmrtím alebo zranením osôb a vzniknutú na súkromnom majetku. Členské štáty EÚ môžu stanoviť limit pre celkovú zodpovednosť výrobcu v prípade úmrtia alebo zranenia osôb spôsobeného rovnakými výrobkami s rovnakou chybou.

Prečítajte si tiež: Výpočet dávky v nezamestnanosti

Výrobca môže byť výrobca surovín, výrobca finálneho výrobku alebo súčiastky, dovozca výrobku, každá osoba, ktorá na výrobku uvedie svoje meno, ochrannú značku alebo iný rozlišovací znak, a každá osoba dodávajúca výrobok, ktorého výrobcu alebo dovozcu nemožno zistiť. Ak sú za rovnakú škodu zodpovedné dve osoby alebo viacero osôb, nesú spoločnú zodpovednosť.

Výrobok je chybný v prípade, ak nezabezpečuje bezpečné používanie, ktoré jednotlivec od výrobku právom očakáva s ohľadom na všetky okolnosti, vrátane predvádzania výrobku, logického používania výrobku a časového obdobia, v priebehu ktorého sa výrobok uviedol do obehu. Dôkazné bremeno nesie poškodená osoba, ktorá musí preukázať skutočnú škodu, chybu vo výrobku a príčinnú súvislosť medzi škodou a chybou. Táto osoba však nemusí preukázať nedbalosť alebo zavinenie výrobcu alebo dovozcu.

Výrobca môže byť oslobodený od zodpovednosti na základe niekoľkých faktorov, vrátane prípadu, ak neuvedie výrobok do obehu, chyba sa vyskytla až po uvedení výrobku do obehu, výrobok nebol vyrobený výrobcom na účely predaja alebo distribúcie za zisk, výrobok nebol vyrobený alebo distribuovaný výrobcom na akýkoľvek účel v rámci obvyklých transakcií a postupov jeho obchodnej činnosti, chyba vznikla z dôvodu súladu výrobku s povinnými nariadeniami vydanými verejnými orgánmi a chyba súčiastky bola spôsobená počas výroby finálneho výrobku. Ak je na vine poškodená osoba, zodpovednosť výrobcu možno znížiť.

Poškodená osoba si musí uplatniť náhradu škody do 3 rokov. Toto obdobie sa začína dňom, kedy sa poškodená osoba dozvedela o škode, chybe a totožnosti výrobcu. 10 rokov po dátume uvedenia výrobku na trh už výrobca nenesie zodpovednosť. Žiadne zmluvné ustanovenie nemôže výrobcovi umožňovať obmedzenie jeho zodpovednosti v súvislosti s poškodenou osobou. Naďalej sa uplatňujú vnútroštátne právne predpisy o občianskoprávnej zodpovednosti. Smernica 85/374/EHS bude od 9. decembra 2026 zrušená a nahradená smernicou (EÚ) 2024/2853.

Premlčanie práva na náhradu škody podľa Občianskeho zákonníka

Podľa ustanovenia § 106 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za 10 rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. Pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia doba a to subjektívna a objektívna. Začiatok subjektívnej a objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne, na sebe nezávisle, a ich plynutie a skončenie je tiež odlišné.

Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Objektívna premlčacia doba je trojročná, resp. desaťročná pri úmyselne spôsobenej škode, a začína plynúť odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla.

Náhrada škody v trestnom konaní

Príspevok rozoberá a porovnáva slovenskú a rakúsku právnu úpravu týkajúcu sa podmienok vzniku a spôsobu uplatnenia náhrady škody v trestnom konaní. V mene štátu túto činnosť vykonávajú príslušné štátne orgány, ktorým Ústava a zákony realizáciu tejto činnosti zverujú. Sú nimi predovšetkým polícia a prokuratúra, ktoré ako orgány činné v trestnom konaní na základe oznámení alebo ex offo preverujú, či došlo alebo nedošlo k spáchaniu trestnej činnosti a k porušeniu noriem trestného práva. V rámci realizácie tejto činnosti sú orgány činné v trestnom konaní povinné dodržiavať určitý procesný postup, ktorý je podrobne upravený predovšetkým v Trestnom poriadku.

V prípadoch neskoršieho zastavenia trestného stíhania alebo zrušenia uznesenia o vznesení obvinenia dochádza v mnohých prípadoch k tomu, že osoby, ktoré podliehali vyšetrovaniu a boli povinné strpieť procesné úkony orgánov činných v trestnom konaní, si v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov uplatňujú nárok na náhradu škody.

Uvedená zákonná právna úprava Slovenskej republiky v oblasti náhrady škody v trestnom konaní je obsiahnutá v zákone č. 514/2003 Z. z. Problematika náhrady škody v trestnom konaní v podmienkach Slovenskej republiky je bližšie upravená v zákone číslo 514/2003 Z. z. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa § 4 ods.1 zákona o náhrade škody vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., koná v mene štátu a) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škodu spôsobili orgány im priamo podriadené, b) iný štátny orgán, ak škodu spôsobil tento orgán alebo jeho zamestnanec. Podľa § 4 ods. 2 zákona o náhrade škody, ak nemožno príslušný orgán určiť podľa § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., koná v mene štátu Ministerstvo financií Slovenskej republiky.

S poukazom na vyššie uvedenú právnu úpravu možno vyvodiť, že zákon o náhrade škody upravuje postup a podmienky náhrady škody vzniknuté v dôsledku nezákonného výkonu celej verejnej moci. Teda jeden zákon, jedna právna norma upravuje spôsob a podmienky uplatnenia náhrady škody v dôsledku nezákonného výkonu všetkých druhov verejných mocí v štáte. Už táto skutočnosť predstavuje základný a zásadný rozdiel medzi právnou úpravou náhrady škody v Slovenskej republike a vo vybranom členskom štáte Európskej únie, ktorým je Rakúska republika. Pre účely tohto príspevku sa budeme ďalej venovať výlučne problematike náhrady škody v trestnom konaní.

Podľa tzv. „Strafrechtliches Entschädigungsgesetz“ (Zákon o odškodňovaní v trestnom práve) z roku 2005, spolková republika Rakúsko odškodňuje osoby, ktoré boli v dôsledku rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní nezákonne alebo nedôvodne pozbavené osobnej slobody alebo boli právoplatne odsúdené na nepodmienečný trest odňatia slobody. Podľa § 2 ods. 1 zákona o odškodňovaní v trestnom práve, nárok na náhradu škody má každá osoba, ktorá bola v dôsledku nezákonnej väzby, nezákonného zatknutia alebo nedôvodného odsúdenia na nepodmienečný trest odňatia slobody, ktoré bolo aspoň čiastočne vykonané, poškodená na zdraví, majetku alebo iných právach. Podľa § 8 cit. zákona nárok na náhradu škody podľa § 1 zákona sa premlčí po uplynutí 3 rokov od uplynutia dňa, odkedy boli poškodenej osobe oznámené zákonné predpoklady odôvodneného nároku na náhradu škody, nie skôr ako pred 1 rokom po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia alebo uznesenia, od ktorého možno nárok na náhradu škody odvodiť.

Konanie o žiadosti poškodenej osoby je bližšie upravené v § 9 „Strafrechtliches Entschädigungsgesetz“, pričom poškodená osoba je povinná písomne požiadať štát, zastúpený finančnou prokuratúrou, o doručenie vyjadrenia v lehote 3 mesiacov, či štát uznáva nárok poškodenej osoby v celku alebo iba čiastočne. S poukazom na ustanovenie § 9 ods. 3 cit. zákona, ak finančná prokuratúra v 3 mesačnej lehote neoznámi svoje stanovisko, má sa za to, že štát nárok poškodenej osoby neuznáva. S poukazom na ustanovenie § 11 cit. zákona upravujúce účinky obnovenia konania, podľa ktorého v prípade, že dôjde k obnove trestného konania v neprospech poškodenej osoby, dochádza k odkladnému účinku vyjadrenia finančnej prokuratúry v zmysle § 9 alebo k odkladu platby uznaného odškodnenia až do právoplatného skončenia obnoveného konania. Finančná prokuratúra je povinná o tejto skutočnosti vyrozumieť poškodenú osobu. Pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia v obnovenom trestnom konaní nemožno uplatniť nárok na náhradu škody prostredníctvom podanej žaloby na súde.

Ďalším podstatným zisteným rozdielom medzi vyššie uvedeným právnymi úpravami je, že slovenská právna úprava neobsahuje dostatočnú konkretizáciu postupov a rozhodnutí vydaných orgánmi činnými v trestnom konaní, pri ktorých je možné uplatniť nárok na náhradu škody. Podľa rakúskej (tiež nemeckej) právnej úpravy totiž nie každý nezákonný postup alebo nezákonné rozhodnutie, či opatrenie vydané orgánom činným v trestnom konaní je spôsobilé mať za následok vzniknutý nárok na náhradu škody. Rakúska právna úprava presne stanovuje, ktoré nezákonné rozhodnutia vydané v trestnom konaní môžu a majú za následok vznik nároku na náhradu škody. Podľa zahraničnej právnej úpravy sú nimi: rozhodnutie o nezákonnej väzbe, rozhodnutie o nedôvodnej väzbe a právoplatné odsudzujúce rozhodnutie súdu na nepodmienečný trest odňatia slobody, ktorý bol aspoň čiastočne vykonaný a ktorý bol následne právoplatne zrušený.

Rakúska právna úprava neumožňuje a nepripúšťa uplatnenie nároku na náhradu škody v trestnom konaní pri inom druhu rozhodnutia, uznesenia alebo opatrenia vydaného orgánom činným v trestnom konaní ako pri tom, ktorým bola nezákonne alebo nedôvodne odňatá sloboda. Procesné rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní vydávané v štádiu do rozhodnutia veci samej súdom, nepredstavujú taký neprimeraný zásah do práv, slobôd a integrity jednotlivca, za ktorý by mal štát niesť zodpovednosť. V tejto súvislosti si dovolím podotknúť, že pri tvorbe časti zákonnej právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 514/2003 Z.z. bolo inšpiráciou práve zahraničné právo a zahraničná judikatúra.

V duchu zahraničného chápania trestnej politiky štátu je každý jednotlivec povinný strpieť určitú nevyhnutnú mieru zásahu štátu a štátnych orgánov realizujúcich trestnú politiku štátu (polície a prokuratúry) do jeho práv a slobôd za účelom zistenia, či nedošlo jeho konaním k porušeniu právnych noriem trestného práva. Uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia sú procesnými rozhodnutiami, s ktorými zákon spája konkrétne práva a povinnosti podozrivého a obvineného v trestnom konaní. Vydaním takýchto procesných rozhodnutí však žiadna materiálna škoda nevzniká. Pokiaľ boli tieto vydané v súlade so zákonom, nemožno ani neskôr, v čase po zmene dôkaznej situácie tvrdiť, že boli alebo sú nezákonné.

Zmluvná pokuta a náhrada škody

K posilneniu postavenia veriteľa v záväzkových vzťahoch slúžia zabezpečovacie inštitúty. Jedným z najfrekventovanejších je zmluvná pokuta alebo tzv. konvenčná pokuta, ktorú nachádzame v občianskoprávnych, ale aj obchodnoprávnych zmluvných vzťahoch. Právna úprava je obsiahnutá tak v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších právnych predpisov a zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších právnych predpisov.

V súlade s ustanovením § 544 ods. 1 OZ je potrebné zmluvnú pokutu chápať ako „dojednanie zmluvných strán pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti, kedy je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda.“ Zákon však pre platnosť dohody o zmluvnej pokute ustanovuje základné podmienky a to obligatórnu písomnú formu a povinnosť určiť výšku pokuty, resp. spôsob jej určenia. Otázku výšky pokuty, resp. spôsobu jej určenia musí bližšie riešiť samotná dohoda strán, nakoľko zákon ju osobitne nešpecifikuje. Na tomto mieste upozorňujeme, že výška zmluvnej pokuty musí vychádzať z hodnoty zabezpečenej pohľadávky a zároveň musí spĺňať atribút primeranosti.

Osobitne v nadväznosti na povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu vzniká otázka, či je zmluvná strana, ktorá má povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu, zároveň povinná nahradiť aj škodu, ktorá porušením povinnosti vznikla. V prvom rade je potrebné poznamenať, ako bolo už aj vo vyššie citovanom ustanovení § 544 ods. 1 OZ uvedené, že povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu pri porušení zabezpečenej zmluvnej povinnosti vniká bez ohľadu na to, či porušením povinnosti vznikla škoda. Pre samotný vznik nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty nie je teda rozhodujúci vznik škody, ale fakt, že došlo k porušeniu zmluvnej povinnosti, na ktoré sa podľa dohody zmluvných strán vzťahuje zmluvná pokuta. Zároveň však na tomto mieste je nevyhnutné vysporiadať sa so subjektívnou stránkou porušenia zabezpečenej povinnosti.

Ak však vznikla povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu a zároveň s porušením zmluvnej povinnosti vznikne škoda, tak s poukazom na ustanovenie § 545 ods. 2 OZ „veriteľ nie je oprávnený požadovať náhradu škody spôsobenej porušením povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta, ak z dojednania účastníkov o zmluvnej pokute nevyplýva niečo iné. V zmysle citovaného ustanovenia vo všeobecnosti platí, že veriteľ nemá popri nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty nárok na náhradu škody, ktorá porušením povinnosti vznikla. Právna úprava vychádza z postavenia zmluvnej pokuty ako paušalizovanej náhrady škody, ktorá v plnom rozsahu pohlcuje nárok na náhradu škody.

V prvom prípade, ak si v zmluve zmluvné strany dohodnú zmluvnú pokutu ako kumulatívnu, potom vzniká nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty popri nároku na zaplatenie náhrady škody. započítateľná, kedy v súlade s ustanovením § 545 ods. 2 OZ druhá veta vzniká veriteľovi nárok na zaplatenie náhrady škody len vo výške, o ktorú škoda presahuje zmluvnú pokutu, t.j. Druhou možnosťou je dojednanie alternatívnej zmluvnej pokuty, kedy musí byť v zmluve jednoznačne vymedzené, že veriteľ má pre takýto prípad nárok na náhradu škody a zároveň má možnosť výberu medzi náhradou škody alebo zaplatením zmluvnej pokuty.

V neposlednom rade považujem za potrebné poznamenať, že aj keď si zmluvné strany v zmluve vyriešia otázku nároku na zmluvnú pokutu a náhradu škody, tak ich zaplatením nezaniká primárna povinnosť, ktorej porušením vznikla povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu, prípadne náhradu škody. Zmluvná strana je tak popri povinnosti na ich zaplatenie v súlade s ustanovením § 545 ods. 1 OZ povinná plniť primárnu povinnosť, ktorá bola zabezpečená zmluvnou pokutou.

tags: #narok #na #nahradu #skody #v #prave