Nárok na náhradu trov konania: Podmienky a aspekty

Súdne konania predstavujú neoddeliteľnú súčasť právneho systému, no sú spojené s nákladmi, ktoré môžu zaťažiť účastníkov sporu. Nárok na náhradu trov konania je preto dôležitou otázkou, ktorá zabezpečuje, že vedenie sporu alebo obrana práv v súdnom konaní nebudú pre úspešnú stranu nevýhodné. Tento článok sa zameriava na podmienky a aspekty nároku na náhradu trov konania v slovenskom právnom poriadku, pričom zohľadňuje relevantnú legislatívu a judikatúru.

Všeobecný rámec náhrady trov konania

V zásade platí, že štát je najväčším "sponzorom" súdnych konaní, avšak nemalé finančné náklady súdneho konania spojené napríklad s povinnosťou strán konania zaplatiť súdny poplatok či s nutnosťou platiť za služby svojich právnych zástupcov tvoria takisto nemalú časť celkových nákladov na vedenie sporu. Právna úprava, podľa ktorej musí neúspešná strana sporu uhradiť úspešnej strane sporu napríklad aj peňažné náklady vynaložené touto stranou za právne služby jej poskytnuté vybraným právnym zástupcom, nie je samozrejme bezúčelná a má svoju logiku. Prezentovaný prístup vychádza zo všeobecne prijímanej zásady, že vedenie sporu, respektíve obrana skutočných (nie domnelých) práv v súdnom konaní, nemôže byť strane, ktorá mala v spore úspech na škodu.

Civilný sporový poriadok (CSP) upravuje náhradu trov konania v druhej časti, v šiestej časti s titulom Trovy konania. Už z toho možno vyvodiť, že o trovách konania rozhoduje súd prvej inštancie, a to v rozhodnutí, ktorým konanie v jeho inštancii končí, či už rozsudkom, alebo rozhodnutím o zastavení konania, odmietnutí podania alebo o schválení zmieru. O iných ako dovtedy vzniknutých trovách konania súdy rozhodujú len vtedy, ak konaniu na súde prvej inštancie nasleduje iné konanie, pri ktorom je výslovne ustanovené, že je potrebné rozhodnúť o náhrade jeho trov. Tak je tomu len v odvolacom konaní podľa § 396 CSP a dovolacom konaní podľa § 453 CSP.

Podmienky nároku na náhradu trov konania

Nárok na náhradu trov konania je upravený v Civilnom sporovom poriadku (CSP). Základnou zásadou je, že strana, ktorá mala v spore úspech, má právo na náhradu trov konania od strany, ktorá v spore úspech nemala (§ 255 CSP). Trovy konania sú definované ako všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva (§ 251 CSP).

Úspech v konaní

Úspech v konaní je kľúčovým faktorom pre priznanie nároku na náhradu trov. Ak strana dosiahne v spore úplný úspech, má nárok na náhradu všetkých trov, ktoré účelne vynaložila. V prípade čiastočného úspechu súd rozhodne o náhrade trov pomerne, podľa miery úspechu jednotlivých strán (§ 255 CSP).

Prečítajte si tiež: Účtovanie trov konania

Pri posudzovaní úspechu v konaní, ak výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, ani nová práva úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov.

Účelne vynaložené výdavky

Za trovy konania sa považujú len také výdavky, ktoré vznikli v konaní, t. j. v období od začatia konania (§ 156 CSP) do jeho skončenia (právoplatnosťou súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí). Jednotlivé úkony právnej služby musia byť posudzované samostatne zo zreteľom na to, či išlo o odôvodnený a účelne vynaložený výdavok, ktorý strane sporu vznikol v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Medzi trovy konania patria najmä:

• Súdne poplatky
• Náklady na právne zastúpenie
• Výdavky spojené s dokazovaním (napr. znalecké posudky, svedočné)
• Cestovné náhrady
• Iné preukázané výdavky, ktoré súvisia s konaním

Je dôležité zdôrazniť, že strana, ktorá žiada náhradu trov konania, musí tieto trovy preukázať. Dôkazné bremeno v časti preukázania trov vzniknutých v príslušnom konaní leží na príslušnej strane v spore.

Rozhodovanie o trovách konania

O nároku na náhradu trov konania rozhodne súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 1 CSP). Súd rozhodne aj bez návrhu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Osobitné prípady náhrady trov konania

Náš právny poriadok totiž predvídavo počíta s tým, že nie vždy musí byť vzhľadom na všetky okolnosti prípadu spravodlivé, aby neúspešná strana sporu uhrádzala úspešnej strane sporu (všetky) náklady, ktoré úspešnej strane sporu v súvislosti s vedením konania vznikli. Ustanovenie § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (CSP) umožňuje súdu v určitých prípadoch nepriznať náhradu trov konania, a to aj vtedy, ak by na ňu inak mala strana nárok. Toto ustanovenie predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok a zásady zodpovednosti za zavinenie.

Prečítajte si tiež: Predčasný starobný dôchodok – info

Dôvody hodné osobitného zreteľa

Možnosť súdu nepriznať úspešnej strane sporu za určitých špecifických okolností nárok na náhradu trov konania rozhodne nie je žiadnou novinkou. Rovnaké oprávnenie priznávalo súdom aj ustanovenie § 150 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Zákonodarca v dotknutom ustanovení Civilného sporového poriadku nielen, že nevymenúva či bližšie nešpecifikuje, aké všetky prípady možno považovať za prípady osobitého zreteľa oprávňujúce súd nepriznať nárok na náhradu trov konania, ale na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy dokonca neuvádza ani jediné kritérium, z ktorého by bolo možné pri interpretácii obsahu pojmu „dôvody hodné osobitného zreteľa“ vychádzať. Vzhľadom na už uvedené je teda zrejmé, že výklad formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“ rovnako ako individualizácia a konkretizácia týchto dôvodov je výlučnou úlohou súdov a súdnej praxe.

V prvom rade platí, že skutočnosť, či v danom sporovom konaní existujú dôvody hodné osobitného zreteľa oprávňujúce súd pristúpiť k aplikácii ustanovenia § 257 CSP skúma súd vždy z úradnej povinnosti. Aplikovať ustanovenie dotknuté procesné ustanovenie, a teda aj moderovať výšku nároku na náhradu trov konania, možno v akomkoľvek sporovom konaní. Platí totiž predpoklad, že okolnosti hodné osobitého zreteľa sa môžu vyskytnúť v akomkoľvek sporovom konaní. Moderovať možno dokonca aj nárok na náhradu trov zastaveného konania, čo potvrdil vo svojej rozhodovacej činnosti nedávno už aj Ústavný súd SR (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 98/2018 alebo nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 153/2018).

Medzi takéto dôvody patria napríklad:

• Sociálne pomery strán (napr. ťažká finančná situácia)
• Vzťah medzi stranami (napr. rodinné väzby)
• Okolnosti, ktoré viedli k sporu
• Správanie strán počas konania

Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania musí vždy zohľadniť všetky relevantné okolnosti prípadu a dôkladne odôvodniť svoje rozhodnutie.

Zastavenie konania

Špecifickým prípadom je zastavenie konania. Ak bolo konanie zastavené, súd rozhodne o náhrade trov konania podľa toho, ktorá strana zastavenie konania zavinila (§ 256 CSP). Ak zastavenie konania zavinila žalovaná strana (napr. tým, že po podaní žaloby splnila nárok žalobcu), má žalobca právo na náhradu trov konania.

Prečítajte si tiež: Podmienky pre podporu v nezamestnanosti a invalidný dôchodok

Pri zastavení konania je potom na vyriešenie otázky náhrady trov konania kľúčové zistenie, či niektorý z účastníkov konania (a pokiaľ áno, ktorý z nich) z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil, resp. či návrh bol vzatý späť pre správanie odporcu, ako to bolo aj v danej veci, keď žalovaný po podaní žaloby uznal nárok sťažovateľa a uspokojil ho. To znamená, že § 146 ods. 1 písm. c) OSP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené, možno aplikovať len v prípade, ak neexistujú dôvody (resp. výnimky) na priznanie náhrady trov konania.

Náhrada trov v trestnom konaní

V trestnom konaní je situácia ohľadom náhrady trov konania odlišná. Trestný poriadok neupravuje náhradu účelne a preukázateľne vynaložených trov obhajoby obvineného a jediné ustanovenie, ktoré sa tejto otázky dotýka, je uvedené v § 119 ods. 4 Trestného poriadku. Táto norma však neuvádza, kedy, ako a kým majú byť tieto náklady obvinenému nahradené.

Právoplatne oslobodená osoba sa náhrady trov konania v trestnom procese nedomôže, a ak chce dosiahnuť refundáciu nákladov vynaložených na obhajcu, musí iniciovať civilné konanie v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

Sťažnosť proti rozhodnutiu súdneho úradníka

V kontexte náhrady trov konania je dôležité spomenúť aj sťažnosť proti rozhodnutiu súdneho úradníka. III. senát ústavného súdu v konaní sp. zn. III. ÚS 37/2024 dospel k záveru, že v rozpore so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je právny názor, podľa ktorého sudca súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o sťažnosti podľa § 239 CSP proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania má právomoc rozhodnúť aj o náhrade trov, ktoré stranám vznikli v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka o výške náhrady trov konania.

tags: #nárok #na #náhradu #trov #konania #podmienky