
Tento článok poskytuje podrobný prehľad o nároku na stravovanie zamestnancov v rôznych situáciách, vrátane tých, keď čerpajú lekára. Cieľom je objasniť práva a povinnosti zamestnancov a zamestnávateľov v zmysle platnej legislatívy Slovenskej republiky.
Podľa § 152 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, zamestnávateľ je povinný zabezpečiť svojim zamestnancom stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy. Táto povinnosť sa týka každého zamestnávateľa, bez ohľadu na to, či ide o právnickú alebo fyzickú osobu, ak zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu v pracovnoprávnom vzťahu.
Zamestnávateľ je povinný zabezpečiť stravovanie vo všetkých zmenách, a to najmä poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja v priebehu pracovnej zmeny priamo na pracovisku alebo v jeho blízkosti. Je v právomoci zamestnávateľa rozhodnúť, akým spôsobom stravovanie zabezpečí.
Nárok na stravovanie má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako 4 hodiny. Pričom nárok na stravovanie nie je podmienený nárokom na prestávku v práci. Ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť ďalšie teplé hlavné jedlo.
Nárok na stravovanie majú tí zamestnanci, ktorí vykonávajú prácu v mieste dohodnutom v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce, t. j. na svojom pravidelnom pracovisku. U zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, je možné za pravidelné pracovisko dohodnúť miesto bydliska zamestnanca.
Prečítajte si tiež: Predčasný starobný dôchodok – info
Zamestnávateľ môže zabezpečiť stravovanie nasledovnými spôsobmi:
Zamestnávateľ môže jednotlivé formy zabezpečenia stravovania aj kombinovať.
Ak zamestnancovi vzniknú prekážky v práci kvôli návšteve u lekára a z toho dôvodu odpracuje menej ako 4 hodiny, nebude mať nárok na poskytnutie stravného. Avšak, zamestnávateľ môže po prerokovaní so zástupcami zamestnancov upraviť podmienky, za ktorých bude zamestnancom poskytovať stravovanie aj počas prekážok v práci.
Zákonník práce, konkrétne § 141, upravuje prekážky v práci na strane zamestnanca a nárok na pracovné voľno. Zamestnanec má nárok na pracovné voľno s náhradou mzdy na nevyhnutne potrebný čas na vyšetrenie alebo ošetrenie v zdravotníckom zariadení, ak toto vyšetrenie alebo ošetrenie nebolo možné vykonať mimo pracovného času.
Nevyhnutne potrebný čas zahŕňa toľko voľna, koľko je nevyhnutné na absolvovanie vyšetrenia, vrátane času stráveného cestovaním a čakaním. Podmienkou je, že vyšetrenie nebolo možné naplánovať mimo pracovnej doby.
Prečítajte si tiež: Podmienky pre podporu v nezamestnanosti a invalidný dôchodok
Zamestnanec má nárok na pracovné voľno s náhradou mzdy na nevyhnutne potrebný čas, ktorý zahŕňa samotné vyšetrenie alebo ošetrenie, čakanie pred vyšetrením a nevyhnutnú cestu tam a späť. Určenie rozsahu vyšetrenia a ošetrenia je v kompetencii príslušného lekára.
Zamestnanec má nárok na 7 dní v kalendárnom roku na vyšetrenie a 7 dní na sprevádzanie k lekárovi. Tento nárok sa nevzťahuje len na zamestnanca, ale aj na sprevádzanie rodinného príslušníka.
Zamestnávateľ môže svoju povinnosť zabezpečenia stravovania vo výnimočných prípadoch splniť aj poskytnutím finančného príspevku v zmysle § 152 ods. 5 Zákonníka práce.
Podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce, zamestnávateľ prispieva na stravovanie zamestnancov v sume najmenej 55 % z ceny jedla. Táto suma však nemôže byť vyššia, ako je 55 % zo stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v časovom pásme 5 - 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách č. 283/2002 Z. z.
Ak zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie prostredníctvom sprostredkovateľa stravovacích služieb, podľa § 152 ods. 4 Zákonníka práce sa cenou jedla rozumie hodnota stravovacej poukážky. Hodnota stravovacej poukážky musí byť najmenej 75 % zo stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v časovom pásme 5 - 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách č. 283/2002 Z. z.
Prečítajte si tiež: Výpočet dávky v nezamestnanosti
Zamestnávateľ, právnická aj fyzická osoba účtujúca v sústave podvojného alebo jednoduchého účtovníctva, musí pri poskytovaní stravovania svojim zamestnancom postupovať okrem Zákonníka práce aj v súlade so zákonom č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov. Povinný príspevok zamestnávateľa v súlade so Zákonníkom práce je v zmysle § 19 ods. 2 písm. c) bod 4 zákona o dani z príjmov uznaným daňovým výdavkom zamestnávateľa.
Ak zamestnávateľ poskytuje zamestnancom na stravovanie finančný príspevok v súlade so Zákonníkom práce, aj tento príspevok je uznaným daňovým výdavkom v zmysle § 19 ods. 2 písm.
Nesplnenie povinnosti zabezpečiť stravovanie sa považuje za porušenie pracovnoprávnych predpisov, za ktoré môže inšpektorát práce uložiť zamestnávateľovi pokutu až do výšky 100 000 € podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z.