Neodkladné opatrenie na výmaz webovej stránky: Podmienky a aspekty

V dnešnej dobe, keď sa šírenie informácií deje predovšetkým prostredníctvom internetu, je dôležité venovať pozornosť právnym aspektom súvisiacim s obsahom webových stránok a možnosťami jeho obmedzenia. Jednou z takýchto možností je neodkladné opatrenie, ktoré môže viesť k výmazu webovej stránky. Tento článok sa zameriava na podmienky a aspekty s tým spojené, pričom vychádza z platnej legislatívy a relevantnej judikatúry.

Úvod do problematiky

Sloboda prejavu je základným právom, ktoré je chránené Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými dohovormi. Internet uľahčuje šírenie informácií a je platformou pre nezávislých blogerov a rôzne názory. Avšak, toto šírenie informácií môže byť aj nezákonné, a preto je potrebné nájsť rovnováhu medzi slobodou prejavu a ochranou práv a záujmov iných osôb.

Právny rámec neodkladných opatrení

Zánik predbežného opatrenia a vznik neodkladného opatrenia

Prijatím Civilného sporového poriadku (CSP), zákona č. 160/2015 Z. z., zanikol právny inštitút "predbežné opatrenie". Predbežným opatrením súd dočasne upravil pomery účastníkov konania s cieľom umožniť nerušené rozhodovanie vo veci samej. Podľa prechodného ustanovenia (§ 471 ods. 1 CSP) platí, že predbežné opatrenia nariadené predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa spravujú ustanoveniami tohto zákona o neodkladných a zabezpečovacích opatreniach.

Neodkladné a zabezpečovacie opatrenia v CSP

Právne inštitúty neodkladného a zabezpečovacieho opatrenia, prostredníctvom ktorých môže veriteľ (navrhovateľ) ochrániť svoje právo, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery, resp. ak je daná obava, že exekúcia bude ohrozená, nachádzame v rámci tretej hlavy CSP. Zabezpečovacím opatrením súd zriadi záložné právo na veciach, právach alebo na iných majetkových hodnotách dlžníka na zabezpečenie peňažnej pohľadávky veriteľa (zabezpečovacia funkcia), ak je obava, že exekúcia bude ohrozená (napr. dlžník realizuje faktické, resp. právne kroky na sťaženie exekúcie).

Postup súdu pri nariaďovaní opatrení

Súd je viazaný návrhom na vydanie zabezpečovacieho opatrenia. Súd rozhodne v lehote do 30 dní od doručenia perfektného návrhu. Návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia môže byť podaním vo veci samej (§ 123 CSP), a to v prípade, ak sa ním nesleduje dočasná a predbežná úprava pomerov. V tomto prípade súd odstraňuje vady podania podľa § 129 CSP. V prípade, ak návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia neobsahuje predpísané náležitosti alebo je nezrozumiteľný, alebo neurčitý, pričom ide o návrh, ktorý nie je podaním vo veci samej, súd taký návrh odmietne a vady podania neodstraňuje podľa § 327 CSP. V prípade odmietnutia návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia vo veci samej je možné podať odvolanie podľa § 357 písm. b) CSP. Odvolanie voči uzneseniu súdu, ktorým bolo rozhodnuté o odmietnutí návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktoré nie je podaním vo veci samej, je prípustné podľa § 357 písm. d) CSP.

Prečítajte si tiež: Podmienky striedavej starostlivosti

Zásah do osobnostných práv a dobrého mena

V dnešnom svete sociálnych sietí sa čoraz častejšie vynára otázka, aké vyjadrenia sme na našu adresu nútení tolerovať a aké prostriedky ochrany a nápravy máme, ak vyjadrenia na našu adresu presahujú rámec tolerovaný všeobecnými právnymi predpismi a spoločnosťou ako takou. Ambíciou tohto článku je dať na tieto otázky odpovede. Ako správne vysvetľuje Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení pod spisovou značkou 5Cdo/274/2007: „Pojem zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby zákonník nedefinuje ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva fyzickej osoby. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým neoprávnenosť a nedovolenosť zásahu, ďalej objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, príčinná súvislosť medzi zásahom a porušením osobnostných práv. Ďalej podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod spisovou značkou 1 Cdo 113/2009: „K zásahu do osobnostných práv určitej fyzickej osoby môže dôjsť nepravdivými tvrdeniami, avšak aj takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú samé o sebe pravdivé, ale boli uvedené takou formou, v takých súvislostiach alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem pravdu skresľujúci, čím pôsobia difamačne. Ďalej podľa uznesenia Krajského súdu v Bratislave pod spisovou značkou 9Co/75/2019: „Aj rečnícka otázka predstavuje vo svojej podstate hodnotiaci úsudok. Použitie rečníckej otázky nedáva autorovi takpovediac licenciu na prednesenie akéhokoľvek hodnotiaceho úsudku, aj takého, ktorý nemá žiaden vecný základ. Použitie otázky síce môže v určitom kontexte implikovať, že autor pripúšťa pochybnosti o svojom úsudku, v inom kontexte však rečnícka otázka môže byť len literárny prostriedok na zdynamizovanie textu a pochybnosť o výpovedi v nej obsiahnutej z nej vyplývať nemusí. Aj v prvom prípade sa však pri kritike prednesenej takouto formou vyžaduje, aby obsah rečníckej otázky predstavoval aspoň jednu z viacerých možností, ako vecný základ pre kritiku vykladať či chápať. Jednotlivé výroky síce samé o sebe nemusia dosahovať vysokú intenzitu zásahu do práva na ochranu osobnosti, preto je oveľa dôležitejšie celkové vyznenie článku, resp.

Podmienky pre zásah do osobnostných práv

K neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby tak môže dôjsť mnohými spôsobmi. Zásah do osobnostných práv môže byť oprávnený a dovolený napríklad v prípadoch, keď k nemu dala fyzická osoba súhlas (napr. súhlas s vyhotovením fotografie alebo takzvaná „roast me challenge“). „Písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením. Privolenie nie je potrebné, ak sa vyhotovia alebo použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky, zvukové alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona. Podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Zásah musí byť objektívne schopný negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby. Samotný subjektívny pocit fyzickej osoby, že došlo k negatívnemu zásahu do jej osobnostných práv nestačí, no bude nutné posúdiť, či by väčšina ostatných fyzických osôb tiež pociťovala predmetný zásah negatívne. Ďalším predpokladom zásahu do osobnostných práv je existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a porušením osobnostných práv. Ústavný súd Slovenskej republiky vykonáva test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v posudzovanom prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu) (napr. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, I. ÚS 408/2010, IV. ÚS 492/2012). V súvislosti s otázkou KTO zásah do práva na ochranu osobnosti vykonal, ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP, z ktorej zjavne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. 4. 1995, sťažnosť č. 1594/90, alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas v. Nórsko z 20. 5. 1999, sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je pri poskytovaní informácii umožnené používať aj určitú mieru preháňania a provokácie (Perna v. Taliansko, sťažnosť č. 48898/99, rozsudok ESĽP zo 6. 5. Za legitímne nemožno považovať správanie novinára, ktorý pri zverejnení informácií difamačného charakteru nepreukáže, že mal rozumné dôvody spoliehať sa na pravdivosť difamačnej informácie, ktorú šíril, a ďalej ak nepreukáže, že podnikol dostupné kroky k tomu, aby si overil pravdivosť informácie, a to v miere a intenzite, v ktorej mu bolo overenie prístupné, a konečne pokiaľ sám nemal dôvod neveriť, že difamačná informácia je nepravdivá. Zverejnenie takejto informácie nemožno považovať za rozumné, ak si šíriteľ informácie neoverí jej pravdivosť otázkou o osobe, ktorej sa informácia týka, a nezverejní jej stanovisko, s výnimkou nemožnosti takéhoto postupu alebo tam, kde to nebolo nutné (rozhodnutie Snemovne lordov z 28. 10. 1999 vo veci Reynolds v. Times News Papers Limited citované v náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 453/03, k tomu pozri aj IV.

Osoby verejného záujmu a ich ochrana

Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých a príťažlivých témach je aj kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači či iných médiách týkajú a do ktorých osobnostnej sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. V nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd pripomína, že vo svojej judikatúre už vyslovil právny názor, v zmysle ktorého v línii od verejne neznámych jednotlivcov po politikov sa sudcovia z hľadiska intenzity ochrany osobnosti nachádzajú uprostred s miernou tendenciou smerujúcou k politikom (m. m. II. ÚS 152/08 bod 31, pozri tiež II. ÚS 261/06). Tomuto záveru ústavného súdu v zásade korešponduje aj právny názor ESĽP, ktorý napr. vo veci JULY a SARL Libération proti Francúzsku, sťažnosť č. 20893/03, rozsudok zo 14.

Podľa Vozára: „V slovenskom právnom poriadku neexistuje definícia osôb verejného záujmu, aj keď sa na verejnosti a v médiách tento pojem často používa. Preto sa pokúsime tento termín bližšie ozrejmiť, lebo je to dôležité pri možnostiach využívania kritiky voči týmto osobám. Absolútne osoby verejného záujmu sú stredobodom pozornosti verejnosti predovšetkým v dôsledku pôsobenia vo verejných funkciách. Relatívne osoby verejného záujmu sú len prechodne stredobodom záujmu verejnosti, pretože sú na krátky čas spojení s určitou udalosťou verejného záujmu. Poukázaním na kategóriu osôb verejného záujmu sme chceli upriamiť pozornosť na ochranu ich jednotlivých osobnostných práv. U týchto osôb má pri kolízii práva na informácie s jednotlivými osobnostnými právami prednosť právo na informácie. Dôsledkom je, že hranice prípustnej kritiky sú širšie u politikov (osoby absolútneho verejného záujmu) ako u súkromných osôb. Na rozdiel od súkromných osôb politici sa nevyhnutne a vedome vystavujú prísnemu skúmaniu svojich slov a skutkov zo strany novinárov a širokej verejnosti a musia následne prejaviť väčšiu mieru tolerancie. Pokiaľ ide o kritiku vlády, hranice prípustnej kritiky sú širšie vo vzťahu k vláde ako vo vzťahu k súkromnej osobe alebo dokonca politikovi. V demokratickom systéme musia byť všetky kroky vlády predmetom prísneho dohľadu nielen legislatívy a súdnictva, ale aj tlače a verejnej mienky. Pri posudzovaní tejto otázky súd napríklad skúma, či obsah zásahu (napr. o ČOM je článok) bol predmetom verejného záujmu alebo šlo o súkromnú záležitosť dotknutej osoby. Táto prima facie jednoduchá otázka niekedy v praxi predsa len spôsobuje problémy, keď napríklad osoby verejného záujmu tvrdia, že určitá udalosť (napr. sobotňajšia záhradná párty vysokopostavených verejných funkcionárov a vplyvných podnikateľov) sa týkala len ich súkromného života a mediálne články o nej zasahujú do ich súkromia a média argumentujú, že aj keď sa udalosť na prvý pohľad týkala súkromného života osôb verejného záujmu, správanie sa osôb verejného záujmu na danej udalosti, prípadná prítomnosť osôb s pochybnou povesťou na danej udalosti alebo samotný charakter udalosti, ktorej sa zúčastnil veľký počet osôb verejného záujmu, priťahuje verejný záujem k danej udalosti a je legitímne o nej písať, resp.

Verejný záujem a sloboda prejavu

V prípade otázok verejného záujmu je poskytovaná zvýšená ochrana vyhľadávaniu a rozširovaniu súvisiacich informácií a myšlienok. Nie zanedbateľným kritériom, ktoré sa štandardne uplatňuje pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu, je „miesto“ kde zazneli, či boli uverejnené inkriminované výroky. Skutočnosť, či ide o otázku verejného záujmu, môže v niektorých prípadoch závisieť aj na plynutí času. Pri posudzovaní limitov slobody prejavu treba rozlišovať medzi faktmi a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov dôkazy, naopak, nepripúšťa (napr. Lingens proti Rakúsku, bod 46; tiež rozsudok ESĽP z 12. júla 2001 vo veci sťažnosti Feldek proti Slovensku č. 29032/95, bod 75), hoci aj tie musia vychádzať z dostatočného faktického základu (rozsudok ESĽP z 24. februára 1997 De Haas a Gijsels proti Belgicku č. 19983/92, bod 47). Ochrana výrokov majúcich charakter hodnotiacich úsudkov je tak z hľadiska slobody prejavu vo všeobecnosti intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé (II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 302/2010). Takto vymedzené čiastkové otázky v zásade umožňujú zhodnotiť proporcionalitu zásahu do osobnostných práv adresáta kritiky zo všetkých relevantných aspektov, napriek tomu však nemusia vždy poskytnúť jednoznačnú odpoveď. Tento test tak predstavuje len jednu z pomôcok, ktoré slúžia na predmetné ústavnoprávne posúdenie.

Prečítajte si tiež: Podmienky neodkladného opatrenia

Ochrana dobrej povesti právnickej osoby

Aj právnické osoby majú svoje meno, resp. názov. Rovnako ako u fyzických osôb môže dôjsť prejavom iných osôb k zásahu do dobrej povesti právnickej osoby. Podľa Csacha: „Ochrana dobrej povesti je takpovediac ochranou osobnosti právnickej osoby. Chráni pred neoprávnenými zásahmi do povedomia verejnosti o právnickej osobe. (…) Dobrá povesť je právnou kategóriou, abstraktným pojmom. Dobrou povesťou disponuje každá právnická osoba bez ohľadu na to, či ide o globálnu korporáciu využívajúcu detskú prácu alebo o neziskovú organizáciu sledujúcu ušľachtilé zámery. Konkrétne konanie právnickej osoby, ktoré v očiach jej zmluvných partnerov alebo verejnosti spochybňuje jej dôveryhodnosť (neplnenie zmluvných či zákonných povinností), sa však prejaví pri postihovaní vyjadrení, ktoré môžu predstavovať zásah do jej dobrej povesti. Zásah do dobrej povesti môže predstavovať v zásade každé neoprávnené alebo nesprávne tvrdenie o právnickej osobe, napríklad očierňujúce vyhlásenie. Nie je vylúčené, že za zásah do dobrej povesti sa bude považovať aj pravdivé vyhlásenie o právnickej osobe. Vždy však musí ísť o zásah takej intenzity, ktorú už nie je možné v demokratickej spoločnosti tolerovať. V sporoch o ochranu dobrej povesti (podobne ako osobnej cti) sa vyvažuje záujem na ochrane dobrej povesti na jednej strane a sloboda prejavu na strane druhej. Podobne ako subjekty verejného záujmu, aj právnické osoby verejného práva, alebo právnické osoby s majetkovou účasťou štátu či inej verejnoprávnej korporácie by mali strpieť vyššiu mieru kritiky ako bežné právnické osoby súkromného práva (Najvyšší súd SR, sp. zn. 4 Cdo 212/2007). Je ešte sporné, či by podobnú väčšiu mieru kritiky nemali strpieť aj ekonomicky silné korporácie (v tomto smere ESĽP vo veci Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 68416/01, rozsudok z 15.

Zásah do dobrej povesti a náhrada nemajetkovej ujmy

Vzhľadom na vyššie uvedené je zásah do dobrej povesti právnickej osoby veľmi obdobný zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. Rovnako ako bude súd odlišne nahliadať na ochranu osobnostných práv osoby verejného záujmu a bežnej fyzickej osoby, bude odlišne nahliadať na ochranu dobrej povesti takzvaného štátneho podniku (právnickej osoby s majetkovou účasťou štátu) a na ochranu dobrej povesti bežnej „súkromnej“ právnickej osoby. Konkrétne v súvislosti s právom na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do dobrej povesti právnickej osoby považujeme za vhodné spomenúť rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky pod spisovou značkou 23 Cdo 327/2021, podľa ktorého zo samotnej ústavnej garancie dobrej povesti podľa čl. Najvyšší súd Českej republiky rozhodoval v konaní, v ktorom sa žalujúca obchodná spoločnosť domáhala ochrany pred zásahom do jej povesti, ktorého sa žalovaný spolok mal dopustiť uverejnením informácií o kvalite činnosti žalobkyne v oblasti ochrany prírody a krajiny. Medzi účastníkmi konania nebola výslovne uzatvorená dohoda o odčinení (nahradení) nemajetkovej ujmy. Najvyšší súd Českej republiky dospel k záveru, že právnická osoba nemá právo na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej (samotným) neoprávneným zásahom do jej povesti podľa ustanovenia § 135 ods. 2 českého Občianskeho zákonníka, ak nie je výslovne dojednané inak. Najvyšší súd Českej republiky pritom zohľadnil, že súčasná právna úprava v českom Občianskom zákonníku predpokladá vznik záväzku nahradiť spôsobenú nemajetkovú ujmu iba vtedy, ak bola takáto povinnosť výslovne dohodnutá alebo ak tak ustanovuje osobitne zákon, pričom v súvislosti s neoprávneným zásahom do povesti právnickej osoby tak zákon osobitne neustanovuje. Najvyšší súd Českej republiky tak predovšetkým vzal do úvahy to, že zo samotnej ústavnej garancie dobrej povesti podľa čl. 10 Listiny základných práv a slobôd nevyplýva nevyhnutnosť jej zákonnej ochrany (práve) prostredníctvom súkromného práva právnickej osoby na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej neoprávneným zásahom do jej povesti. Záväzok k ochrane tohto práva nevyplýva ani z ratifikovaných a vyhlásených medzinárodných zmlúv, ktorými je Česká republika viazaná, ani z úniového práva. Najvyšší súd Českej republiky tiež zohľadnil, že podľa rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva je potrebné vo vzťahu k otázke existencie a rozsahu práva právnických osôb na dobrú povesť vidieť rozdiel medzi dobrou povesťou právnickej osoby a človeka, pričom členské štáty majú široký priestor na uváženie, pokiaľ ide o prostriedky, ktoré poskytujú podľa vnútroštátneho práva. Na základe vykonaného komparatívneho porovnania príbuzných zahraničných právnych úprav Najvyšší súd Českej republiky ďalej uzavrel, že existenciu tohto práva nemožno považovať za súčasť európskej kontinentálnej ko…

Blokovanie webových stránok a kybernetická bezpečnosť

Zákon č. 69/2018 Z.z. o kybernetickej bezpečnosti upravuje aj blokovanie webových stránok. Toto opatrenie má za cieľ zabrániť šíreniu nezákonného obsahu alebo škodlivej aktivity, ktorá by mohla zapríčiniť kybernetický bezpečnostný incident. Dôležité je, že blokovanie by malo byť cielené na konkrétny nezákonný obsah (napr. jednotlivé príspevky, komentáre) a nie automaticky na celú webovú stránku.

Úloha Národného bezpečnostného úradu (NBÚ)

Na základe rozhodnutia súdu môže NBÚ príkazom nariadiť blokovanie obsahu na webe. Toto rozhodnutie súdu je vydané na podklade žiadosti NBÚ. Prevádzkovatelia webových stránok by mali mať možnosť účasti v konaní o ich blokácii a mali by mať možnosť požiadať o súdny prieskum.

Príklad z praxe: Hazardné hry

Úprava blokovania webových stránok je podobná ako pri hazardných hrách. Najprv sa posúdi, či je obsah nezákonný, a následne sa rozhodne o blokovaní.

Prečítajte si tiež: Podmienky neodkladného opatrenia

Neodkladné opatrenia a sloboda prejavu

Je dôležité si uvedomiť, že neodkladné opatrenia, ktoré vedú k výmazu webovej stránky, predstavujú zásah do slobody prejavu. Preto je potrebné, aby boli tieto opatrenia uplatňované s maximálnou opatrnosťou a len v prípadoch, keď je to nevyhnutné na ochranu iných práv a záujmov.

Rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva

Európsky súd pre ľudské práva sa zaoberal problematikou blokovania webových stránok a zdôraznil, že akékoľvek obmedzenie slobody prejavu musí byť v súlade s článkom 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Civilný sporový poriadok a jeho zmeny

Od 1. júla 2016 nadobudli účinnosť tri nové procesné kódexy: Civilný sporový poriadok, Civilný mimosporový poriadok a Správny súdny poriadok​. Nové kódexy nahradili Občiansky súdny poriadok (zákon č. 99/1963 Zb.) a do súdnej praxe priniesli množstvo zmien. Civilný sporový poriadok sa dotýka súdnych konaní, kde strany v konaní väčšinou tvrdia opak, teda sú v „spore“.(zákon č. 160/2015 Z. Do úpravy CSP ani do ostatných nových procesných kódexov sa síce predmetné ustanovenie nepremietlo, štát však ostáva stranou sporu pre časť konania, v ktorom sa mu priznávajú určité práva/ukladajú určité povinnosti. Postup súdu pri nakladaní s finančnými prostriedkami, s ktorými hospodári súd, by mal zostať zachovaný. Subjekt, s ktorým súd do 30.06.2016 konal ako s vedľajším účastníkom konania, po 01.07.2016 viac v konaní ako vedľajší účastník konania vystupovať nemôže a jeho postavenie ako vedľajšieho účastníka konania k 30.06.2016 zaniklo. O jeho ďalšom postavení v konaní je nevyhnutné vždy rozhodnúť.

Povinné zastúpenie advokátom

Od 1.7.2016 musí byť podľa CSP strana obligatórne v predmetnom konaní zastúpená advokátom. Uvedené neplatí iba vtedy, ak je stranou fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Pri týchto osobách je naplnený kvalifikačný predpoklad o znalosti procesných práv a povinností, preto sa manudukačná povinnosť súdu nevyžaduje. Ustanovenie § 21 ods. 1 písm. b) OSP bolo nahradené ustanovením § 72 CSP. V tomto smere teda nedošlo k žiadnej zmene a otázka, kto koná za právnickú osobu, je zodpovedaná v osobitných predpisoch. Zástupcom, ktorý je právnickou osobou, môže byť predovšetkým obchodná spoločnosť, ktorej predmetom podnikania je poskytovanie právnych služieb podľa zákona o advokácii. Ďalšiu kategóriu zástupcov tvoria právnické osoby s osobitnými úlohami vo vzťahu k ochrane slabšej strany (§ 290 a nasl. CSP). Do úvahy prichádza aj zastúpenie inou právnickou osobou, ktorá má postavenie všeobecného zástupcu. Súd je v súlade s § 160 ods. 2 CSP povinný vždy poučiť stranu o práve zvoliť si advokáta a o jeho práve obrátiť sa na Centrum právnej pomoci. Zástupca zvolený do 30. júna 2016 môže stranu zastupovať v konaní aj po 1. júli 2016, ak ide o spor, resp. konanie, v ktorom je takéto zastúpenie prípustné. Po 1. júli 2016 môže „všeobecný zástupca“ konať len v prípadoch podľa 89 CSP. Ak ide o spor podľa § 90 CSP zastúpenie všeobecným zástupcom sa nepripúšťa. Ak ide o spor podľa § 91 CSP je prípustné zastúpenie len osobou, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Námietky podľa § 5 CSP sa vždy uplatňujú v prebiehajúcom konaní. Nezapisujú sa do osobitného registra, sú súčasťou prebiehajúceho konania (§ 156 ods. 1, tretia veta vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. Inej osobe ako osobe uvedenej v § 97 ods. 1 CSP nie je možné kópiu záznamu z procesného úkonu vydať. Vec sa zapíše do súdneho registra „S“ v súlade s § 165a ods. 2 Vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z. z. Podrobnosti týkajúce sa zaznamenávania priebehu súdneho pojednávania a iných procesných úkonov súdu pomocou technických prostriedkov sú upravené v § 56 Vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z.

#

tags: #neodkladné #opatrenie #výmaz #webovej #stránky #podmienky