Nová Zmluva: Hlboký Význam Krstu

Krst, ústredný obrad kresťanskej viery, má hlboký význam, ktorý presahuje jeho vonkajšiu formu. Často sa nesprávne chápe alebo povrchne interpretuje, preto je dôležité preskúmať jeho teologický kontext a praktické dôsledky. Tento článok sa zameriava na význam krstu v Novej zmluve, skúma jeho historické korene, teologický význam a praktické aplikácie v živote veriacich.

Krst: Viac ako len obrad

V súčasnosti sa slovo „krst“ bežne používa v svetskom kontexte, napríklad pri „krstoch“ kníh, lodí či lietadiel. Tieto udalosti, často spojené s reklamou a zábavou, používajú rôzne prvky, ako je voda, víno, ľad, piesok, soľ alebo oheň. V tomto svetskom ponímaní krst symbolizuje uvedenie do života alebo nový začiatok. Je však dôležité rozlišovať medzi týmto svetským „krstom“ a kresťanským krstom, ktorý má hlbší duchovný význam.

Etymológia a význam slova

Slovo „krst“ pochádza z gréckeho slova „baptidzein“, ktoré znamená ponoriť, vnoriť do vody, umyť, obmyť. Tento pôvodný význam zdôrazňuje použitie vody pri krste, ktorá symbolicky obmýva človeka. Na duchovnej úrovni krst znamená ponorenie do Krista, stotožnenie sa s Ním a vstup do spoločenstva s Ním. Ruské slovo „krest“ spája krst s krížom, čo naznačuje, že pri krste sa stretávame s krížom, znamením spásy a ochrany. Znamením kríža žehnáme krsteného, aby sme naznačili, že v tomto znamení má svoj život zachránený a ochránený.

Kristus: Zdroj hodnoty krstu

Krst nie je ľudský výmysel, ale prikázanie samotného Pána Ježiša Krista. On ustanovil krst svätý slovami: „Daná mi je všetka moc na nebi a na zemi. Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal, Ajhľa ja som s vami po všetky dni až do konca sveta“ (Matúš 28, 18 - 20). Nekrstíme preto, že by sme azda my dali krstu nejakú hodnotu. Krstíme, lebo Pán Ježiš nám to prikázal a my veríme Jeho slova, poslušne ho rešpektujeme. Pán vložil do úkonu krstu svoju prítomnosť, dal mu hodnotu i zasľúbenie (Marek 16, 16). Krst nie je mágia, ale odovzdanie sa do Božích rúk, ktoré napomáha ku spaseniu. Patrí nám všetko, čo nám Pán Ježiš získal svojou smrťou a vzkriesením.

Krst v mene Trojjediného Boha

Termín „v mene“ znamená, že krstíme z Ježišovho poverenia. To zaiste tiež. Biblia však vraví o krstení „v meno“. Meno označuje konkrétnu osobu, v tomto prípade Trojjediného Boha: Otca, Syna, Ducha Svätého. Krstiť v meno Boha: Otca i Syna i Ducha Svätého značí, že ide o pokrstenie (ponorenie - vnorenie) do vplyvu, kompetencie - právomoci Otca i Syna i Ducha Svätého. Teda o včlenenie do toho, čo Pán Boh pre nás vykonal vo svojom Synovi (čítaj: Rímskym 6, 4 a Kolosenským 2, 11 - 12). Sme včlenení do Ježišovej smrti a vzkriesenia. Patrí nám všetko, čo nám Pán Ježiš smrťou a svojím vzkriesením získal: odpustenie hriechov, istota, že sme Božie deti, že patríme do cirkvi, skvelá budúcnosť, ktorú Pán Boh pripravuje vo večnosti tým, ktorí Mu dôverujú.

Prečítajte si tiež: Zariadenie pre seniorov Nová Dubnica: Kompletný sprievodca

Život po krste: Prinášanie ovocia Ducha

Biblia nám pripomína: „Či neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha a že nie ste sami svoji? Veď veľmi draho ste boli kúpení! Oslávte teda Boha svojim telom i svojím duchom, čo oboje náleží Bohu" (1. Korintským 6, 19 - 20). Do Krista - do Jeho smrti a vzkriesenia, sme krstom svätým včlenení ako ratolesť do vínneho kmeňa (Ján 15, 1 - 8). Nie všetci pokrstení zrastú s Kristom. Sú aj suché ratolesti, alebo ratolesti, ktoré neprinášajú ovocie (ovocie Ducha Svätého: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť - Galatským 5, 22 - 23a). Cez krst dostávame šancu žiť na duchovnom kmeni Pána Ježiša Krista, z Neho čerpať miazgu - duchovnú výživu. Mnohí pokrstení ju však, žiaľ, nečerpajú. Preto duchovne hynú. Bez spojenia s Kristom, bez viery v Ježiša, krst nepomôže. (Ján 15, 6)

Krstiteľnica: Pripomienka našej príslušnosti

Krstiteľnica v kostoloch je spravidla umiestnená v blízkosti oltára. Oltár je symbolom Božej prítomnosti. Do spoločenstva s Pánom Bohom - do Jeho prítomnosti otvára dvere práve krst svätý. To znázorňuje aj vnútorná architektúra kostolov. Krstiteľnica v blízkosti oltára už svojím umiestnením vyjadruje: Nemôžete ma nebrať na vedomie, ignorovať, že ste pokrstení - to jest, že ste vstúpili pod Kristovu vládu, pod Jeho vplyv, do Jeho právomoci. To, že sme pokrstení nám neraz „zavadzia“; radšej chceme byť sami svoji, ako Boží. - Robiť nie to, čo chce Pán Ježiš, ale čo chce naše sebecké ja… Pamätajme: Nie sme sami svoji, veľmi draho sme boli kúpení! (1. Korintským 6, 20).

Krst nemluvniat: Dedičstvo viery a milosti

S vecami, ktoré sú pre dieťa dobré, neotáľame (napríklad s očkovaním proti chorobám). Nie je správne povedať: „Nedám dieťa pokrstiť, nech sa rozhodne samé (keď dospeje), či chce v Krista veriť, alebo nie.“ Kto takto zmýšľa, ako by vravel: „Prečo dieťatku vnucovať, akej bude národnosti? Nebudeme ho učiť ani materinskú reč; vyčkáme nech vyrastie a potom sa samé rozhodne, ktorú národnosť a ktorú reč si zvolí za svoju.“ Pri takomto postupe by sa dieťa pravdepodobne nenaučilo hovoriť, vyrástla by z neho zaostalá, škrekot vydávajúca bytosť. Ak vieme, že žiť v cirkvi je správne - biblické a duchovne osožné, dávame dieťatku možnosť rásť v spoločenstve cirkvi. Keďže vieru považujeme za dôležitú - bez nej nie je možné páčiť sa Bohu (Židom 11, 6) - nebudeme dieťaťu odopierať Božiu milosť. Dáme ho pokrstiť a budeme ho učiť o Pánu Bohu slovom i príkladom svojho života, aby dieťa od malička rástlo vo vedomí: Viem Komu patrím. - Nepatrím na stranu hriechu, ale Spasiteľovi Pánovi Ježišovi Kristovi. Ak krstíme už nemluvniatka, konáme tak preto, lebo na základe svedectiev Biblie veríme, že Kristova smrť predznamenala náš život. Boh nechal Ježiša zomrieť ešte skôr, ako sme pochopili, čo pre nás Ježišova obeť znamená. Boli sme skutočne slabí, bezmocní, neschopní spoločenstva s Bohom a Kristus zomrel za nás (Rímskym 5, 6 - 8). Boh nám v krste povedal ÁNO skôr, ako by sme ho my dokázali povedať Jemu - Jeho láske.

Narodenie zhora: Božie dielo a naša zodpovednosť

Niektorí hovoria, že nie je dobré krstiť deti, lebo krst musí byť prejavom ich viery. Takúto požiadavku v Biblii nenachádzame. Biblia hovorí, že krst je kúpeľom znovuzrodenia (Títovi 3, 5). Ktoré dieťa sa samé žiadalo narodiť? - Ani jedno. Každé sa narodilo bez vlastného pričinenia. Znovuzrodenie je Duchom Svätým spôsobený začiatok nového života. Ide o narodenia zhora, nie o to, čo môže vypôsobiť naše rozhodnutie. My sme však za Bohom darovaný nový život zodpovední. Máme sa denne rozhodobať pre to, čo sa páči Kristovi a k tomu viesť aj pokrstené deti. „Veď ktorí ste boli pokrstení v Krista, Krista ste si obliekli“ (Galatským 3,27). Pokrstení majú vierou priľnúť ku Kristovi ako k telu človeka priľne jeho odev. Boli sme pokrstení, „aby tak, ako bol Kristus vzkriesený slávnou mocou Otcovou, aj my sme chodili v novote života“ (Rímskym 6, 4b).

Záväzok rodičov a krstných rodičov

Rodičia a krstní rodičia pri krste sľubujú, že budú svoje dieťa vychovávať v kresťanskej viere. Tým sa zaväzujú učiť svoje dieťa modliť a že sa spolu s ním budú pravidelne modlievať, privádzať ho na detskú besiedku, na služby Božie, vyučovanie náboženstva a konfirmačnú prípravu. Sľubujú, že ho budú učiť úcte k Pánu Bohu a láske k ľuďom. Aby sa tak dialo, potrebujú poznať Bibliu - Božie slovo a riadiť sa ním.

Prečítajte si tiež: Ako si vypočítať dôchodok

Konfirmácia: Potvrdenie krstu a osobné rozhodnutie

Kto bol pokrstený ako dieťa, má možnosť' pri konfirmácii potvrdiť svoj krst - teda potvrdiť sľuby, ktoré za neho pri krste vyslovili jeho rodičia a krstní rodičia. To, či sa tak rozhodne urobiť - či pri konfirmácii vyzná svoju vieru, dosvedčuje, že krst nemluvniat neberie pokrstenému osobnú slobodu rozhodovania. Naopak, zahŕňa rozhodnutie, či človek povie svojmu krstu áno alebo nie.

Krst: Zápis do Božej školy

Krstom nám Pán Boh ponúka milosť. Byť pokrstený však neznamená, že všetko je vybavené. Krst je počiatkom - východiskom pre rast v poznávaní Kristových dobrodení a v ochotnej službe Bohu. Pokrstený človek sa má učiť zachovávať všetko, čokoľvek nám Ježiš prikázal (Matúš 28, 20a) - učiť sa nasledovať Pána Ježiša Krista. Krst je teda aj zápisom do Božej školy. Je to tá najpotrebnejšia škola zo všetkých. Usilovné vzdelávanie sa v nej má význam tak pre časnosť, ako aj pre večnosť (Príslovia 9, 10).

Historický kontext a Jánov krst

O krste sa veľa hovorí, veľa píše a ešte viac argumentuje. Napriek tomu sa zdá, že partneri v debate často nahrádzajú erudovanosť zanietenosťou. No aj pre mnohých sčítaných a inteligentných kresťanov ostáva krst záhadou, ktorú riešia skratovite a „skratkovite“ - tak, že ho vyprázdnia a devalvujú. Je to škoda, lebo úprimní a oddaní veriaci sa vzdávajú nesmierne cenného Božieho zasľúbenia, o ktoré sa možno oprieť v čase najväčších pochybností. Je to škoda aj preto, lebo nesprávne pochopenie teológie krstu prezrádza nesprávne chápanie Božieho konania ako takého, Božieho diela záchrany, Božieho milostivého skláňania sa k nám, bezmocným hriešnikom. Tento článok prináša krátku sondu, vykresľujúcu kontext a význam Jánovho krstu - a to jednak na pozadí starozmluvného očistného rituálu, pri ktorom sa používala voda, a jednak ako predobraz a anticipáciu toho, čo malo prísť v krste, ktorý neskôr ustanovil Ježiš. Starozmluvné komunity Izraelcov nepoznali krst v novozmluvnom význame. Používali však vodu k rituálnemu očisťovaniu - či už pri špeciálnych príležitostiach, alebo keď došlo k rituálnemu znečisteniu - (pozri napr.: Ex 29:4; 40:12; Lev 17:15; atď.), alebo pri prijímaní konvertitov k židovstvu. Toto platilo pre mužov ako aj pre ženy. Rituálne obmývanie vodou pritom nebolo jednorazové (ako náš krst), ale sa opakovalo. Pri konvertitoch mužského pokolenia pritom zohrávala oveľa dôležitejšiu úlohu obriezka, ktorá sa stala vonkajším znakom zmluvy medzi Hospodinom, Otcom Izraela, a medzi ľuďmi. Za povšimnutie stojí, že zatiaľ čo dospelí konvertiti k židovstvu boli obrezaní na znak svojho súhlasu a v dôsledku svojej vnútornej túžby patriť k vyvolenému Božiemu ľudu, ich mužskí potomkovia prijímali toto zasľúbenie ako osem dňové nemluvňatá (Gn 17:1-14; 21:4).

Jánov krst je v Biblii špecifický. Je odlišný od starozmluvného rituálneho očisťovania sa a líši sa aj od krstu, ktorý ustanovil Ježiš Kristus (pozri: Mt 28:19-20; porovnaj: Mk 16:16) a ktorý teologicky aj prakticky opisuje apoštol Pavol [i] (R 6:2nn; G 3:27; Tit 3:5; 1K 12:13; Ef 4:5; Kol 2:11-15) a Skutky apoštolov (Sk 2:38; 8:12.16; 10:48; 19:5; 22:16). Jánov krst sa bežne spája s označeniami: „krst na odpustenie hriechov“, alebo „krst pokánia“ (pozri: Mt 3:1-6; Mk 1:4; Lk 3:3; porovnaj: J 1:33). Išlo v ňom o verejné vyznanie hriechov ako predprípravu na príchod Božieho kráľovstva. Mal byť vonkajším znamením vnútorného pokánia a zároveň znamením Božieho odpustenia. V Jánovom krste sa jednalo o významovo aj časovo výnimočnú vec! Ján rozumel tomu, že jeho poslanie je „pripravovať cestu“ Tomu, kto má prísť po Ňom (Mk 1:1-2.7-8; J 1:15). Svoje krstenie preto považoval za predbežnú prípravu na príchod niečoho väčšieho, dôležitejšieho (porov. Sk 19:4-6). Vzhľadom na intenzívne očakávanie príchodu kráľovstva Božieho možno povedať, že Jánov krst mal príchuť očakávania posledných vecí - aspoň tak sa sa na to pozeral autor Lukášovho evanjelia: „…Vreteničie plemä, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu?!“ (Lk 3:7b).

Krst Ježiša Krista: Solidarita a spravodlivosť

V tejto súvislosti treba spomenúť ešte jednu výnimočnú udalosť a tou je pokrstenie Ježiša Jánom Krstiteľom (Mk 1:9; Lk 3:21; Mt 3:13-15). Ježiš sám pre seba nepotreboval podstúpiť krst pokánia na odpustenie hriechov (všimni si Jánove zdráhanie sa v Mt 3:14), lebo žiaden hriech nemal. Jánov krst prijal na znak solidárnosti s hriešnikmi, pre ktorých sa narodil a pre ktorých mal položiť svoj život. Práve vo svojom krste bol Ježiš Bohom verejne označený za svojho Syna (Mt 3:16-17), prijal svoj údel a započal svoje verejné účinkovanie. Ježiš túto udalosť komentuje slovami: „Lebo tak sa nám sluší naplniť všetku spravodlivosť“ (Mt 3:15b). V týchto slovách je krásne vyjadrené, že hoci je Ježiš jednorodeným Božím Synom, neprichádza vo svojom mene (akosi svojvoľne), ale dobrovoľne sa podriaďuje svojmu Otcovi, čaká na jeho poverenie a necháva sa Ním vyslať na cestu kríža. Je to úžasný príklad úcty a pokory, v ktorom sa naozaj napĺňa „všetka spravodlivosť“. Táto udalosť má však význam nielen pre Ježiša samotného, ale aj pre Jána a ostatných ľudí, ktorí boli jeho svedkami, videli zostupujúcu holubicu, počuli hlas z neba, označujúci Ježiša za „milovaného Syna,“ v ktorom sa Bohu „zaľúbilo“ (Mt 3:17). Ježiš nie je samozvaným, svojvoľným mesiášom, ale Synom Najvyššieho, ktorý má to najvyššie, navždy platné poverenie stať sa a naveky ostať Baránkom Božím, Vykupiteľom, ktorý sníma hriech sveta (J 1:29)!

Prečítajte si tiež: Spišská Nová Ves: Aktívny dôchodok

Krst ustanovený Ježišom: Vstupný rituál a spojenie s Kristom

Ježišom ustanovený krst sa už od najstaršej cirkvi apoštolov stáva dôležitým vstupným rituálom a rané kresťanské komunity mu prikladajú veľkú vážnosť (Sk 2:37-38; 1K 12:13). Je to tak nielen kvôli tomu, lebo to prikázal Pán a treba Ho poslúchať, ale najmä kvôli tomu, čo sa ľuďom v krste dostáva. V pavlovských ako aj v pastorálnych listoch NZ je evidentné, že kresťania krst považujú za udalosť intímneho spojenia hriešnika s Ježišom - Ukrižovaným a Vzkrieseným. Človek býva vo vode krstu ponorený do Kristovej smrti, aby potom mohol so Vzkrieseným chodiť v novote života (Tit 3:5; R 6:2nn; Kol 2:11-15). Svedkom toho, že už v najranejšom kresťanstve bol krst chápaný ako spojenie hriešnika s Ježišom Kristom, sú aj najstaršie novozmluvné texty, venujúce sa problematike krstu, napr.: 1K 1:13. Pavol tu spomína, že ľudia v korintskom zbore neboli „pokrstení v meno Pavlovo,“ ale v Ježiša Krista, toho ukrižovaného. Tento Pavlov dôraz možno potom vidieť v praxi na viacerých miestach v Skutkoch apoštolských: Sk 2:38; 8:16; 10:48; 19:5 - na všetkých týchto miestach sa spomína krst v „meno Ježiša Krista“. Takáto formulácia dáva jasne najavo, že pokrstený kresťan viac nepatrí samému sebe, ale stáva sa majetkom Kristovým (porov.: G 2:20; R 14:8).

Krst: Sviatosť zasvätenia a Božej milosti

Ako už bolo povedané, krst je sviatosťou zasvätenia, či „včlenenia“ do Kristovho Tela, Cirkvi. V krste nás Boh ako prvý berie do svojich rúk a robí nás Jeho vlastnými. Krst nás vedie ku dvom základným faktom kresťanskej viery: Po prvé, potrebujeme Božiu milosrdnú lásku, aby sme mohli byť spasení, pričom krst je často prvou udalosťou v našich životoch, kde sa s touto Božou láskou stretávame. Po druhé, Božia láska k nám prichádza ešte predtým, ako ju dokážeme pochopiť, alebo si ju zaslúžiť. Je nezaslúžená, nevyprovokovaná, koná ako prvá napriek našej nemohúcosti a dokonca aj napriek nášmu nezáujmu. Skrze krst sme spojení s naším Spasiteľom, čím sa v Božích očiach stávame úplne spravodliví a čistí (1K 6:11). Vina za hriech je obmytá a my sme pred Bohom nevinní (Žid 10:22).

Krst detí: Tradícia a Božia iniciatíva

Skutočnosť, že krst detí (myslí sa novorodencov), nie je nikde v Novej Zmluve spomínaný, sa nemôže automaticky vykladať tak, že Nová Zmluva je proti krstu detí. Treba tu povedať dve veci: Po prvé, spisy Novej Zmluvy zachycujú situáciu cirkvi v jej najmladšej dobe. Táto doba je charakterizovaná zvestovaním evanjelia dospelým ľuďom a získavaním dospelých ľudí pre cirkev (napr. Sk 8). Texty Písma, ktoré hovoria o krste dospelých, sú svojou povahou (literárnou) dobovými svedectvami prebiehajúcich udalostí, nie teologickou výpoveďou proti krstu detí. To znamená, že tie texty nám chcú opísať, ako fungovala evanjelizácia a nie nám prikázať, aby všetky ostatné krsty v kresťanských komunitách neskorších generácií vyzerali presne takto! Po druhé, krst detí nie je zakázaný, či spochybňovaný ani v Novej Zmluve ani v spisoch raných otcov cirkvi (tzv. Apoštolskí otcovia a prednicejskí cirkevní otcovia). [iii] Naopak, existuje niekoľko zmienok, ktoré takýto krst nevylučujú, ba priam predpokladajú. Jedná sa o situácie, kedy boli pokrstené celé domácnosti. Pavol spomína krst celej „domácnosti Štefanovej“ (1K 1:16) a v Skutkoch apoštolských máme domácnosť Lýdie (Sk 16:14-15) a domácnosť strážnika vo Filipis (kde bol Pavol vo väzení - pozri Sk 16:33). Krst detí si vieme v situácii ranej cirkvi ľahko predstaviť z dvoch dôvodov. Po prvé, v ranom kresťanstve apoštolov boli aj deti veriacich rodičov pokladané v istom zmysle slova za „sväté“ (oddelené pre Boha), a to preto, lebo sa „posväcujú vo viere svojich rodičov“ (1K 7:14; porov.: Mk 10:13-16). Ako také sú aj ony účastníkmi Božej zmluvy a prijímatelia Božích zasľúbení. Po druhé, kresťania zo židovstva, vrátane samotných biblických pisateľov, prirovnávali krst so židovskou obriezkou [iv] (Kol 2:11nn). Táto „stará zmluva“ - znakom ktorej bola obriezka - bola ustanovená s dospelým (Abrámom - viď Gn 17:10), avšak platila následne aj pre deti patriarchov (Gn 21:4). Do zasľúbenej zeme Jozua doviedol nielen dospelých a „rozhodnutých,“ ale aj ich deti, ktoré ešte za seba rozhodnúť nevedeli. Izraelci nenechali svoje malé deti na brehu Červeného mora, alebo na brehu Jordánu, aby za nimi prišli, keď nájdu vo svojom srdci dosť viery a odhodlania!

Pavol poznal hĺbku a dôležitosť toho, čo sa deje s hriešnikom v krste. Chápal zároveň „neslýchané“ milosrdenstvo, ktoré hriešnika stretá v evanjeliu Ježiša Krista (1K 2:9; R 1:16). Vedel, že to nie je o tom, že ľudia „chcú“, alebo „bežia“, alebo túžia - ale je to o „Bohu, ktorý sa zmilúva“ (R 9:16), ktorý ako prvý miluje hriešnika celkom bezpodmienečne a prekvapujúco (1J 4:10.19), ktorého voľba umožnuje ľuďom prejsť zo smrti do života (J 15:16; porovnaj Ef 2:1-10). Biblia je plná textov, ktoré jednoznačne hovoria o Božom vyvolení si človeka pred tým, ako sa dotyčný jednotlivec môže pre Boha rozhodnúť (Jer 1:5; Lk 1:15; Lk 1:44; Mt 9:2; J 15:16 atď.). [v] Ak je naším Bohom skutočný Pán života a smrti, ktorý sa z vlastného rozhodnutia ako prvý skláňa k nám, vstupuje do nášho sveta (J 1:1nn; F 2:5-11) a do našich životov, plných vzbury a sebectva (R 5:6-8), potom je spása skutočne Jeho dielom, Jeho nezaslúženým darom. Krst novorodeniatok, v ktorom rodičia a celé kresťanské zhromaždenie odovzdáva bezmocné dieťa (bezmocného hriešnika!) do Božích rúk, je potom najkrajšou a najistejšou udalosťou Božieho skláňania sa k človeku.

Lutherova teológia krstu: Ospravedlnenie a radostná výmena

Toto chápanie vyplýva nielen z Pavlovej krstnej teológie, ale aj z Pavlovho chápania evanjelia ako „moci Božej na spasenie každému veriacemu“. Evanjelium ako moc Božia pôsobí v hriešnikovi slobodne, nespútane, vždy prekvapujúco a nad očakávania, aby naozaj platilo, že naša záchrana je jedine z Božej milosti, pre Krista, bez skutkov, aby sa nikto nechválil (Ef 2:5.8). Luther vo svojej teológii krstu vychádzal najmä z Pavlovho Listu rímskym a Listu galatským. Výborne vystihuje radikalitu Pavlovho svedectva. Práve v krste dostáva zákon to, čo vyžaduje. V šiestej kapitole Listu rímskym (R 6:2nn) stanovuje Pavol v rámci svojej krstnej teológie dva základné princípy: Po prvé, hriech musí dostať to, čo mu patrí - a to, čo mu patrí, je smrť. Život nepochádza z naprávania chýb minulosti, ani skrze ľudské konanie dobrých skutkov, či už hriešnikom alebo hriešnikovým náhradníkom (Kristom). Po druhé, porušeným, hriešnym ľuďom sa život vracia rovnakým spôsobom, ako prišiel v záhrade Eden - ako nezaslúžený Boží dar (list Rímskym 6:23). Hriešnik ho neobjavuje sám v sebe, v duchovnom rozpoložení svojho srdca. Zmierenie prichádza, lebo Kristus preberá na seba rozsudok smrti podľa zákona a táto smrť je udeľovaná hriešnikom, ktorí sú pričlenení do Kristovho Tela cez smrť v krste. Hriešnici dostávajú v ospravedlnení to, čo im podľa zákona patrí. Zomierajú, keď ich Slovo Pánovo usmrcuje a následne oživuje a vyhlasuje za spravodlivých. Ospravedlňuje ich vykonaním radostnej výmeny: hriešne ľudské „ja“ je pochované s Kristom v hrobe krstu. Začína žiť nový človek, nové stvorenie (2K 5:17), nový Adam, obdarený Kristovým životom a spravodlivosťou. Čokoľvek mu v budúcnosti prinesie boj proti hriechu, tento nový Adam je a ostáva skrytý v Kristu, spojený s Ním, oblečený do Krista - a preto ospravedlnený: Božie Slovo krstu ho zabilo, aby mohol žiť, pre Boha a pre blížneho. Obliecť si Krista podľa evanjelia znamená „obliecť si“ odpustenie hriechov, spravodlivosť, pokoj, radosť v Duchu Svätom, spasenie, život a Krista samotného. Lutherovo učenie o ospravedlnení je skutočne určované jeho chápaním krstu.

tags: #nová #zmluva #verše #o #krste #význam