Vyvlastnenie podľa Občianskeho zákonníka a jeho podmienky

Vlastnícke právo je jedným zo základných pilierov právneho poriadku Slovenskej republiky. Ústava Slovenskej republiky garantuje ochranu vlastníctva, avšak pripúšťa aj jeho obmedzenie, a to za splnenia prísnych podmienok. Jednou z foriem obmedzenia vlastníckeho práva je vyvlastnenie, ktoré predstavuje zásah do vlastníckeho práva jednotlivca vo verejnom záujme. Tento článok sa zaoberá podmienkami vyvlastnenia v zmysle Občianskeho zákonníka a súvisiacich právnych predpisov.

Ústavný rámec vyvlastnenia

Článok 20 Ústavy SR obsahuje základný rámec vlastníckeho práva. Pre účely rozoberanej problematiky sú podstatné tri základné podmienky na ochranu vlastníckeho práva, a to vyplývajúce z uvedeného ustanovenia. Ide v prvom rade o právo vlastniť majetok, čiže právo každého nadobúdať majetok a právo vlastniť majetok, ktorý nie je ústavou alebo zákonom z jeho vlastníctva vylúčený. V druhom rade priznáva rovnosť v obsahu vlastníctva k druhovo rovnakým veciam, pričom samotný obsah vlastníckeho práva neurčuje, ale odvoláva sa na zákon. To znamená, že rôzne zákony obsahujú k rôzne druhovo určeným veciam rôzny obsah vlastníckeho práva. Základné vymedzenie obsahuje Občiansky zákonník, ktorý je tak lex generalis k ostatným predpisom stanovujúcim rozsah vlastníckeho práva, ako sú napr. Obchodný zákonník, zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, zákon o majetku obcí a pod. Najdôležitejšou pre rozoberanú tému je tretia rovina úpravy, ktorá sa vzťahuje na vyvlastnenie a obmedzenie vlastníckeho práva, a to najmä k nehnuteľnostiam. Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia je vyvlastnenie, ako aj obmedzenie vlastníckeho práva možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Výklad tohto ustanovenia pre absenciu bližšieho vysvetlenia v dôvodovej správe môžeme nájsť v rozhodnutiach Ústavného súdu SR.

Doposiaľ neprekonaným a použitým aj v komentároch k Ústave Slovenskej republiky je Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3. apríla 1996 zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 49, pod číslom 135/1996, v zbierke nálezov uverejnený pod č. 4/96. Tento v právnej vete č. „Ustanovenie čl. 20 ods. Ústava Slovenskej republiky neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom (ako to napríklad umožňuje čl. 14 ods. 3 Základného zákona Spolkovej republiky Nemecko z 23. mája 1949 v znení neskorších predpisov, podľa ktorého: „Vyvlastnenie… Z uvedeného vyplýva, že Národná rada Slovenskej republiky ako jediný ústavodarný a zákonodarný orgán Slovenskej republiky nie je v zmysle Ústavy Slovenskej republiky oprávnená priamo zákonom vyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke právo. Článok 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky však určuje, že k vyvlastneniu, prípadne k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva možno prikročiť len na základe zákona. Prvou požiadavkou zákona (s existenciou ktorého ráta čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) je preto určenie orgánu oprávneného uskutočniť vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Ďalšími ústavou určenými požiadavkami na takýto zákon je, že k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva je možné siahnuť len vo verejnom záujme, v nevyhnutnej miere a za primeranú náhradu. Takýmito zákonmi v právnom poriadku Slovenskej republiky je zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov, ako aj zákon č. 40/1961 Zb. Ústava Slovenskej republiky však vymedzuje rozličnú funkciu zákonov Národnej rady Slovenskej republiky vo vzťahu k čl. 20 ods. 1 a čl. 20 ods. 4. Zatiaľ čo vo vzťahu k čl. 20 ods. 1 je Národná rada oprávnená zákonom priamo stanoviť obsah vlastníckeho práva, a to rovnaký pre všetkých vlastníkov (v súlade s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), čl. 20 ods. V rámci zákona, existenciu ktorého predpokladá čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, nejde už o stanovenie zákonného obsahu vlastníckeho práva, ale o vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva, t. j. obmedzenie samotného výkonu (uplatňovania) vlastníckeho práva, zákonný obsah ktorého zákonodarca už stanovil na základe čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Úlohou zákona predpokladaného čl. 20 ods. 4 ústavy je preto umožniť, aby oprávnený orgán zasiahol do výkonu vlastníckeho práva individuálnych vlastníkov za podmienok určených zákonom. K tomuto zásahu však nie je oprávnená Národná rada Slovenskej republiky zákonom, ale iný orgán, t. j.

Okrem už citovaného nálezu ÚS SR sa ústavný súd problematikou čl. 20 ods. 4 ústavy zaoberal aj v konaní posudzujúcom súlad zákona č. 669/2007 Z. z. s ústavou. Dňa 26. januára 2011 pod sp. zn. PL. ÚS 19/09 vyslovil v náleze nesúlad niektorých ustanovení z. č. 669/2007 Z. z. Pri posudzovaní konfliktu verejného záujmu so súkromným záujmom poukázal ÚS SR na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom na určenie primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody. Tento právny názor sa podľa ÚS SR dotýka všetkých základných práv a slobôd upravených v II. hlave ústavy, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, t. j. aj základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl.

V bode 52 konštatuje: Pokiaľ ide o všeobecné argumenty ústavného súdu, treba predovšetkým konštatovať, že s ohľadom na význam ochrany pozemkového vlastníctva v právnom štáte, berúc do úvahy koncepciu oddeleného vlastníctva pozemkov a stavieb, nemožno ústavnoprávne akceptovať výstavbu trvalej stavby bez hmotnoprávneho titulu k pozemku, ktorý musí byť preukázaný pred začatím výstavby. Ústava však dovoľuje vyvlastniť len na základe zákona, nie zákonom, v nevyhnutnej miere (rozsahu) a vo verejnom záujme, ktorý musí byť preukázaný osobitne v každom jednotlivom vyvlastňovacom konaní s procesnou ochranou. V ďalšom ústavný súd konštatuje, že verejný záujem nemožno chápať ani aritmeticky (je to v záujme väčšieho počtu obyvateľov), ani automaticky (každá diaľnica je vo verejnom záujme, a teda pozemky môžu byť automaticky vyvlastnené). Ako vyjadril vo svojom rozhodnutí český ústavný súd (I. ÚS 198/95, PL. ÚS 24/04), verejný záujem nie je vždy totožný so záujmom kolektívnym (uspokojovanie kolektívnych záujmov určitých skupín môže byť dokonca v rozpore so všeobecnými záujmami spoločnosti). Verejný záujem je potrebné chápať ako záujem, ktorý možno označiť ako všeobecne prospešný záujem a je predmetom dokazovania v rámci rozhodovania o určitej otázke, napr. vyvlastnení, a nie je možné ho vopred a priori stanoviť. V stavebnom konaní sa žiadny verejný záujem na stavbe nepreukazuje - podmienkou pre riadne získanie stavebného povolenia je existencia právneho titulu k stavebnému pozemku. Stavebník si má najprv zabezpečiť právny titul k pozemku a až potom môže žiadať o vydanie stavebného povolenia. Odvolávajúc sa na judikatúru EĽSP ústavný súd uvádza, že každý zásah do práva na pokojné užívanie majetku musí byť sprevádzaný procedurálnymi garanciami umožňujúcimi jednotlivcom rozumnú možnosť predložiť ich vec pred orgán verejnej moci pre účely efektívneho domáhania sa preskúmania zásahu (Hentrich v. France, sťažnosť č. 13616/88, rozsudok z 22. Ešte jedna dôležitá požiadavka je obsiahnutá v bode 79.

Prečítajte si tiež: Podmienky pre občiansky preukaz Tvrdošín

Posúdenie jednotlivých právnych predpisov obsahujúcich obmedzenia vlastníckeho práva z pohľadu nárokov, ktoré stanovuje výklad čl. 20 ods. V prvom rade treba odlíšiť právne predpisy súkromného práva od práva verejného. V súkromnom práve je hlavným predstaviteľom zákonných obmedzení Občiansky zákonník. Pozná zákonné predkupné právo pre spoluvlastníka podľa § 140 ods. 1, iné právne obmedzenia zo zákona však nepozná, hoci s nimi počíta. V § 151o predpokladá zriadenie vecného bremena zákonom, v § 151b zase záložného práva. Na jeho obranu treba dodať, že predmetné ustanovenia boli prijaté vo veľkej novele OZ zákonom č. 509/1991 Zb. s účinnosťou od 1. 1. 1992, a teda pred prijatím Ústavy SR. Zákonné záložné právo možno nájsť v zákone č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, a to v § 15. Ide o záložné právo v prospech spoločenstva vlastníkov bytov alebo nebytových priestorov v dome, prípadne v prospech ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ak spoločenstvo nie je v dome zriadené a týka sa zabezpečenia pohľadávok vzniknutých z právnych úkonov týkajúcich sa domu, spoločných častí a zariadení domu a príslušenstva a zabezpečenia pohľadávok vzniknutých z právnych úkonov vlastníka, týkajúcich sa bytu alebo nebytového priestoru. Pri zápise tohto záložného práva odkazuje zákon na ustanovenia katastrálneho zákona o zápise záznamom. Po prijatí tejto právnej úpravy sa zapísalo mnoho takýchto zákonných záložných práv len na základe návrhu, a to bez reálneho dlhu, ku ktorému by malo toto právo vznikať. Časom nastalo prehodnotenie zapisovania týchto práv s ohľadom na výklad uvedeného ustanovenia v duchu, že sa nové práva zapisujú až vtedy, ak sa preukáže, že dlh vznikol. Ako je na Slovensku obvyklé, väčšina dotknutých zobrala takéto obmedzenie ako ďalšie nevyhnutné zlo, s ktorým sa treba zmieriť. Je však skutočne daná úprava v súlade s ústavou? Ak vezmeme do úvahy vyššie uvedený výklad našej ústavy vyplývajúci z nálezov ústavného súdu, spomínané ustanovenia občianskeho zákonníka ani ustanovenie § 15 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s Ústavou SR. Vo verejnom práve sa stretávame s mnohými zákonnými obmedzeniami vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Pri akceptovaní záverov uvedených nálezov musím konštatovať, že náš zákonodarný orgán vo viacerých prijatých zákonoch ignoroval ústavu pri riešení oprávnení štátu, ale aj oprávnení iných osôb, ktorým umožnil obmedziť vlastnícke práva priamo zákonom a pri konštrukcii zákonov neuvažoval primárne o obmedzení až na základe konaní, ktoré by konkrétne obmedzenia v zmysle zákona nariadili. Tým nielen dochádza k oprávneniam cudzích osôb, ale často absentuje aj zisťovanie podmienok verejného záujmu a nevyhnutnosti samotného obmedzenia, prípadne posúdenia rozsahu primeranosti takéhoto obmedzenia.

Jedným z najmarkantnejších porušení ústavných podmienok obmedzenia vlastníckeho práva je ustanovenie § 66 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách, ktoré prevzalo skoro doslovne znenie zrušeného zákona č. 610/2003 Z. z. v znení zákona č. 241/2012 Z. Zákon konštatuje v ods. 1 uvedeného ustanovenia, že podnik môže v nevyhnutnom rozsahu a ak je to vo verejnom záujme, podľa písm. a) zriaďovať a prevádzkovať verejné siete a stavať ich vedenia na cudzej nehnuteľnosti, pričom podľa ods. 2 toho istého ustanovenia povinnosti zodpovedajúce týmto oprávneniam podľa odseku 1 písm. a) sú vecnými bremenami viaznucimi na dotknutých nehnuteľnostiach. Najvýraznejšie sa prejavuje uvedený nedostatok pri zápise vecných bremien vyplývajúcich zo zákona, keď ich vznik neskúma žiadna zákonná inštitúcia, pretože pri ich zápise do katastra nehnuteľností sa využíva zápis záznamom. Vyplýva to z § 34 ods. 1 katastrálneho zákona, podľa ktorého práva k nehnuteľnostiam (ktoré sa zapisujú do katastra a medzi ktoré patria aj vecné bremená), ktoré vznikli, zmenili sa alebo zanikli zo zákona, sa zapisujú do katastra záznamom. V zmysle § 35 ods. 2 písm. c) je k návrhu na záznam potrebné pripojiť verejnú listinu alebo inú listinu, ktorá potvrdzuje právo k nehnuteľnosti, ale z vykonávacej vyhlášky ku katastrálnemu zákonu č. 461/2009 Z. z. Paragraf 28 ods. 1 písm. c) vyplýva, že spôsobilým na zápis záznamom pri právach k cudzím veciam je už samotný návrh. Pokiaľ si oprávnený z vecného bremena požiada o zápis vecného bremena prináležiaceho osobe, vtedy musí doložiť podľa písm. d) toho istého ustanovenia aj doklad viažuci sa k vzniku tohto práva.

Zákon o vyvlastňovaní

Na rokovaní Národnej rady SR bol prijatý nový zákon o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudne účinnosť 1. júla 2016 (ďalej ako „Zákon o vyvlastnení“). Tento nový Zákon o vyvlastnení bude nadväzovať na pripravovanú novelu zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), resp. na pripravovaný nový zákon o územnom plánovaní, ktorý podľa slov zákonodarcu už nebude obsahovať komplexnú právnu úpravu vyvlastnenia.

Zákon o vyvlastnení upravuje vyvlastnenie ako po hmotnoprávnej stránke, tak aj po stránke procesnoprávnej a môžeme ho tak považovať čo do úpravy za komplexný právny predpis v pozíciu lex specialis / osobitného zákona. Účel vyvlastnenie, resp. jeho definície nový Zákon o vyvlastnení prenecháva na osobitné zákony, ktoré obsahujú otázky osobitných druhov stavieb a účelov vyvlastnenia. Vyvlastňovanie je inštitútom, ktorý zasahuje do práv vlastníkov a preto je nevyhnutné dôkladné a najmä spravodlivé nastavenie jeho podmienok, ktoré v modernej spoločnosti nesmú byť nástrojom zneužívania zo strany štátnej moci, či inej autority.

Podmienky vyvlastnenia upravuje Zákon o vyvlastnení v ustanovení § 2 a § 3 a sú formulované v súlade s právami zakotvenými v Listine základných práv a slobôd a v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Rovnako zákon zohľadňuje podmienky vyvlastnenia zakotvené v zákone č. 46/1960 Zb. Občiansky zákonník v platnom a účinnom znení. V súlade s ustanovením § 2 Zákona o vyvlastnení vyvlastnenie možno uskutočniť len v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme na účel ustanovený zákonom, pričom verejný záujem na vyvlastnení sa musí preukázať vo vyvlastňovacom konaní. Dôležitou podmienkou je, že vyvlastnenie musí byť vykonané vždy za primeranú náhradu a samotnému vyvlastneniu musí v zásade predchádzať dohoda alebo iný spôsob vyporiadania vzťahov a až následne môže dôjsť k samotnému procesu vyvlastnenia. Otázky na prvý pohľad vzbudzuje najmä výraz iný spôsob. Pod iný spôsob je možné zaradiť napr.

Prečítajte si tiež: Registrácia na úrade práce bez dokladu totožnosti: Čo robiť?

Zákon o vyvlastnení rieši inštitút vyvlastnenia z hmotnoprávneho a aj z procesnoprávneho hľadiska. Pre osobu, v ktorej prospech sa pozemok vyvlastní, zákon používa legislatívne označenie vyvlastniteľ. Gramatický výklad paragrafového znenia Zákona o vyvlastnení deklaruje to, že vyvlastniteľ musí prioritne navrhnúť majiteľovi pozemku uzavretie dohody, a až keď zo strany vlastníka dôjde k zamietnutiu, resp. neprijatiu dohody, potom môže dôjsť k vyvlastneniu.

Zákon o vyvlastnení primárne ustanovuje, že vyvlastnenému patrí za vyvlastnenie primeraná náhrada, ktorá sa poskytuje v peniazoch. Podkladom na určenie náhrady za vyvlastnenie je všeobecná hodnota pozemku alebo všeobecná hodnota stavby, alebo všeobecná hodnota práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Všeobecná hodnota sa určí na základe znaleckého posudku nie staršieho ako dva roky. Náhrada za vyvlastnenie nesmie byť nižšia ako všeobecná hodnota určená znaleckým posudkom. Súčasťou náhrady za vyvlastnenie je aj náhrada účelne vynaložených nákladov, ktoré vzniknú vyvlastnenému alebo inému účastníkovi konania v dôsledku alebo v súvislosti s vyvlastňovacím konaním, ako aj vyvlastnením, ktorý si náhradu týchto nákladov uplatňuje. Čo sa považuje za účelne vynaložené náklady definuje Zákon o vyvlastnení, a sú to napr. súdne a správne poplatky, náklady na presťahovanie majetku a pod.

Zákon umožňuje namiesto poskytnutia náhrady v peniazoch poskytnúť náhradný pozemok. Tento spôsob vyrovnania má prednosť pred poskytnutím náhrady v peniazoch.Zákon o vyvlastnení tak umožňuje tri spôsoby náhrady za vyvlastnenie, a to poskytnutie peňažnej náhrady, poskytnutie náhradného pozemku a poskytnutie náhradnej stavby. Pri poskytnutí náhradnej stavby alebo náhradného pozemku sa vyžaduje súhlas vyvlastneného s touto formou náhrady, resp. Zákon o vyvlastnení neumožňuje poskytnutie náhrady za vyvlastnenie formou náhradného pozemku alebo náhradnej stavby v prípade, ak ide o vyvlastnenie tzv.

Zákon o vyvlastnení vo svojej hmotnoprávnej časti upravuje aj vzťah vyvlastnenia k vecnému bremenu. V súlade s ustanovením § 5 Zákona o vyvlastnení „ak je s vlastníctvom vyvlastňovaného pozemku alebo vyvlastňovanej stavby spojené vecné bremeno, od ktorého závisí riadne užívanie iného pozemku alebo inej stavby, poskytne sa oprávnenému z vecného bremena pri jeho obmedzení alebo pri jeho zrušení náhrada za vyvlastnenie zodpovedajúca všeobecnej hodnote práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Povinnosť poskytnúť náhradu má osoba, v prospech ktorej sa vyvlastňuje a náhrada za vyvlastnenie je obligátornou súčasťou rozhodnutia o vyvlastnení.

Zákon o vyvlastnení sa zaoberá aj otázkami, ak nie je možné vyplatiť náhradu za vyvlastnenie. Náhradu za vyvlastnenie lesných pozemkov zloží vyvlastniteľ správcovi lesných pozemkov podľa osobitného predpisu, ktorý naloží s prijatou náhradou za vyvlastnenie lesných pozemkov rovnako ako Slovenský pozemkový fond.

Prečítajte si tiež: ZŤP: Poplatky a benefity

Podmienky vyvlastnenia podľa stavebného zákona

Najširšiu úpravu vyvlastnenia upravuje stavebný zákon v ustanoveniach § 108 až 116, ktorý okrem toho, že v § 108 ods. 2 vymedzuje účely, na ktoré možno vyvlastniť alebo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam obmedziť, upravuje aj základné predpoklady na vyvlastnenie a určuje špeci.

Podrobnosti vyvlastnenia týkajúce sa podmienok a procesu vyvlastňovacieho procesu upravuje predovšetkým stavebný zákon č. 50/1976 Zb a zákon č. 282/2015 Z.z. Vyvlastňovacie konanie uskutočňuje príslušný okresný úrad v sídle kraja, v územnom obvode ktorého sa nachádza vyvlastňovaná nehnuteľnosť. Odvolacím orgánom je Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR. Konanie sa začína na návrh subjektu - vyvlastniteľa, ktorý bude vyvlastňovanú nehnuteľnosť využívať pre účely, pre ktoré sa vyvlastňuje. Môže to byť štátny orgán, fyzická osoba alebo právnická osoba. V praxi sa táto podmienka realizuje zvyčajne tak, že vlastníkovi zašle navrhovateľ návrh kúpnej zmluvy. Ak vlastník na ponuku neodpovie, alebo ak ju odmietne, predpokladá sa, že podmienka je splnená a môže začať vyvlastňovacie konanie. Vzhľadom na zákonné znenie je však takýto „dôkaz“ skôr formalitou - navrhovateľ totiž preukazuje doručenkou, že vyvlastňovanému zaslal písomnú výzvu na kúpu predmetnej nehnuteľnosti či na zriadenie práva vecného bremena aj s uvedením navrhovanej odplaty a s upozornením, že ak vyvlastňovaný do 90 dní odo dňa doručenia neodpovie, bude sa predpokladať, že dohodu odmietol. Takáto podmienka však neprispieva k tomu, aby navrhovateľ skutočne vyvinul úsilie na odkúpenie nehnuteľnosti od vlastníka, a teda aby sa reálne pokúsil uzavrieť dohodu.

Podľa stavebného zákona (§ 109) vyvlastnením nezanikajú práva užívať byty a nebytové priestory, preto podľa niektorých interpretácií nie sú nájomcovia účastníkom vyvlastňovacieho konania. Je pravdou, že právo užívať byt/nebytový priestor vyvlastnením priamo nezaniká. To však neznamená, že nájomcove práva zostanú nedotknuté - jedným z dôvodov výpovede nájmu bytu je totiž skutočnosť, že „je potrebné z dôvodu verejného záujmu s bytom alebo s domom naložiť tak, že byt nemožno užívať“ (§ 711 ods. 1 písm. e) Občianskeho zákonníka). Znamená to, že nájomca bytu práve z dôvodu vyvlastnenia bytového domu môže dostať (resp. dostane) výpoveď z nájmu bytu. Jeho užívacie práva sú teda priamo dotknuté (keďže vyvlastňovacie konanie bezprostredne ovplyvní dĺžku (a existenciu) nájmu bytu.

Vyvlastňovací orgán nariadi vždy ústne pojednávanie o návrhu. Námietky proti vyvlastneniu musia účastníci vyvlastňovacieho konania, ako aj zúčastnené osoby uplatniť najneskôr pri prerokovaní návrhu na ústnom pojednávaní. Na námietky uplatnené neskôr, na námietky, ktoré sa v územnom konaní zamietli alebo ktoré mohol účastník uplatniť v územnom konaní, sa neprihliada.

Pri vyvlastňovacom konaní sa skúma:

• účel, pre ktorý sa vyvlastňuje
• existenciu verejného záujmu
• preukázanie, že prechod vlastníckeho práva (teda cieľ vyvlastnenia) nemožno dosiahnuť dohodou
• súlad vyvlastnenia s územným rozhodnutím, ktoré predchádza vyvlastňovaciemu konaniu; na základe územného rozhodnutia úrad skúma, či je vyvlastňovanie v súlade s cieľmi a zámermi územného plánovania (t.j. či navrhovaná činnosť, pre ktorú sa vyvlastňuje, sa má realizovať v súlade so záväznou časťou platného územného plánu). Ak sa na účel, pre ktorý sa vyvlastňuje, nevyžaduje vydanie územného rozhodnutia, súlad s cieľmi a zámermi územného plánovania sa skúma priamo vo vyvlastňovacom konaní
• rozsah vyvlastnenia: vyvlastniť možno len v nevyhnutnom rozsahu, a teda ak možno účel vyvlastnenia dosiahnuť iba obmedzením práva (napr. zriadením vecného bremena), nie je možné vlastnícke právo odňať v plnom rozsahu. Rovnako platí, že ak na realizáciu účelu, pre ktorý sa vyvlastňuje, stačí vyvlastniť len časť nehnuteľnosti, nemôže úrad rozhodnúť o vyvlastnení celej nehnuteľnosti.

Rozhodnutie o vyvlastnení obsahuje:

• určenie primeranej náhrady za vyvlastnenie, ktorá prislúcha jednotlivým vyvlastneným a určí lehotu podľa § 6 ods. 1, 2 alebo ods.

O odvolaní proti výrokom o vyvlastnení je príslušné rozhodnúť Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. Na preskúmanie výrokov o náhrade je príslušný súd. Žaloba, ktorou sa účastník konania domáha preskúmania výroku o náhrade v súdnom konaní, musí byť podaná v lehote 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení.

Podľa stavebného zákona možno vyvlastniť len pre účely stavieb alebo iných opatrení v dotknutej lokalite, ktoré sú uvedené v zákone. To, že vyvlastňovacie konanie sa uskutočňuje pre niektorú z uvedených stavieb, ešte automaticky neznamená, že ide o stavbu vo verejnom záujme. Podľa zákona treba verejný záujem preukázať vo vyvlastňovacom konaní.

Ak je možné majetkové vyrovnanie pridelením náhradného pozemku alebo náhradnej stavby a vyvlastňovaný s tým súhlasí, tento spôsob vyrovnania má prednosť pred poskytnutím náhrady v peniazoch. Problémom však je, že tento spôsob vyrovnania sa nevzťahuje na vyvlastnenie napr. pri stavbe diaľnic, ciest pre motorové vozidlá či letísk.

Podkladom na určenie náhrady za vyvlastnenie je všeobecná hodnota pozemku alebo všeobecná hodnota stavby, alebo všeobecná hodnota práva zodpovedajúceho vecnému bremenu; tá sa určí na základe znaleckého posudku nie staršieho ako dva roky. V prípade stavby diaľnic a ciest pre motorové vozidlá určuje osobitný zákon (č. 129/1996 Z.z.

Osobitná úprava vyvlastnenia podľa zákona č. 669/2007 Z.z.

V decembri 2007 začal platiť zákon o jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá, ktorého účelom bolo urýchliť výstavbu konkrétnych úsekov diaľnic a ciest pre motorové vozidlá. Tento zákon zjednodušuje konania, skracuje lehoty a predovšetkým - umožňoval začať stavať cesty a diaľnice na pozemkoch, ktoré ešte neboli vyvlastnené a boli vo vlastníctve pôvodných vlastníkov. Naďalej však platia niektoré osobitné ustanovenia regulujúce vyvlastňovanie v prípade výstavby diaľnic a ciest pre motorové vozidlá. Predovšetkým, dňom právoplatnosti územného rozhodnutia (rozhodnutia o umiestnení stavby diaľnice / cesty) vzniká zo zákona predkupné právo štátu na pozemok, na ktorom sa má uskutočniť stavba diaľnice / cesty. Znamená to, že takýto pozemok nemôže jeho vlastník predať inej osobe ako štátu. Toto predkupné právo sa zapíše aj do katastra nehnuteľností. Okrem toho platia ďalšie špecifiká:

• náhrada za výkup pozemku / stavby je 1,2 násobok náhrady v peniazoch, ktorý by vlastník dostal vo vyvlastňovacom konaní (t.j.

tags: #občiansky #zákonník #vyvlastnenie #podmienky