Odborný garant rehabilitácie: Povinnosti a alternatívne prístupy k trestnej spravodlivosti

Spôsob, akým spoločnosť reaguje na kriminalitu, je prejavom jej trestnoprávnej uvedomelosti a podlieha vývoju odrážajúcemu zmeny filozofického myslenia a nazerania na páchateľov trestných činov a účel trestania. Historicky sa vymedzili tri základné prístupy k procesu obnovy spravodlivosti v prípadoch, keď bol spáchaný trestný čin: retribúcia, rehabilitácia a restorácia. Restoratívna justícia je u nás stále pomerne novým pohľadom na riešenie kriminality.

Tradičná retributívna spravodlivosť a jej limity

V podmienkach Slovenskej republiky už samotné pomenovanie „trestná“ spravodlivosť, t. j. odvodená od trestu, evokuje centrálne postavenie trestu v nastoľovaní morálnej spravodlivosti. V zmysle zásady „punitur, quia peccatum est“ (trestá sa, lebo bolo spáchané zlo), je práve trest uložený páchateľovi kladený na misku protiváh „zlu“, ktoré bolo trestným činom spáchané. Jedným z hlavných zástancov retributívnej koncepcie trestania bol Immanuel Kant, podľa ktorého ,,trest uložený súdom nemôže byť nikdy prostriedkom k dosiahnutiu dobra pre zločinca samého alebo pre meštiansku spoločnosť, ale práve naopak, musí byť páchateľovi uložený vždy iba preto, že sa niečoho dopustil.

V najstarších časoch odplata patrila výlučne do súkromnej sféry, bola záležitosťou páchateľa a obete a úzkych rodinných kruhov. Postupne so vznikom autorít v podobe starešinov, náčelníkov, vládcov a neskôr štátov v novodobom ponímaní, sa kompetencia na prejednanie trestných činov presúva do verejnoprávnej sféry, až sa vývojom plne sformoval štátny trestný monopol. Presun kompetencie riešenia konfliktov (aj trestnoprávnej povahy) na štát má svoje opodstatnenie a zamedzuje vzniku drastických, niekedy aj generácie trvajúcich sporov, v minulosti často vyúsťujúcich do generačného krviprelievania, kedy si už ani jedna strana nepamätala, čím bol konflikt vyvolaný a kto ho začal (viď praktiky donedávna vykonávané pod vplyvom silnej tradície krvnej pomsty na Korzike, v Albánsku a pod.).

Tento prístup má však aj obrátenú stranu mince. Aký je dôsledok takéhoto chápania trestnej spravodlivosti? Trestný čin už nie je primárne prehreškom voči obeti trestného činu ako ľudskej osobe, ale voči štátu, ktorého platné právne normy boli porušené. V hlavnej role celého procesu vystupuje štát, ako poškodený a žalobca reprezentovaný prokuratúrou, ako rozhodca reprezentovaný súdmi, ako vykonávateľ trestu a garant jeho zákonnosti prostredníctvom svojich zariadení (väzníc a ústavov), úradníckeho aparátu a justičných orgánov. Tí najviac dotknutí trestným činom majú najslabšie slovo pri hľadaní riešenia, ako by mal byť ich konflikt urovnaný. Trestné konanie sa sústreďuje čisto na juristický aspekt trestného činu - či boli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu a vinu možno pripísať obžalovanému a aký trest za jeho spáchanie uložiť. Odsúdený sa tak pasívne podrobuje trestu, bez tlaku na odčinenie následkov svojho konania a prijatie zodpovednosti, čo uňho môže viesť aj k pocitu ukrivdenia. Bývalí trestanci sú následne v spoločnosti marginalizovaní, krivda sa umocňuje a obeť ostáva úplne na okraji záujmu trestného konania - bez zodpovedaných otázok, emočnej podpory, viktimizovaná a často aj bez náležitého odškodnenia. Tento systém neprispieva ani pocitu spravodlivosti, ani ochrane spoločnosti.

Medzi limity tradičnej retributívnej spravodlivosti patrí:

• Preťaženosť súdnictva
• Vedľajšia rola poškodeného v trestnom konaní
• Kríza trestu odňatia slobody
• Recidíva
• Pasívna zodpovednosť páchateľa trestného činu
• Problematická reintegrácia odsúdeného

Tieto negatívne fenomény sa snažia riešiť alternatívne prístupy k trestnej spravodlivosti v podobe rehabilitačnej a restoratívnej justície.

Prečítajte si tiež: Odborný garant rehabilitácie: pracovné príležitosti

Kríza trestu odňatia slobody a väzenstva

Kríza štátneho trestného monopolu prechádza aj väzenstvom, konkrétne nepodmienečným trestom odňatia slobody. Práve tento trest je spojený s najväčším zásahom do osobnej slobody jednotlivca a mal by sa používať len výnimočne v prípadoch, keď je to nevyhnutné a účelné pre zabezpečenie ochrany spoločnosti. S nepodmienečným trestom odňatia slobody sa dlho zaobchádzalo ako s „rutinným štandardom” a nie ako s prostriedkom „ultima ratio”, ktorý sa má v zmysle celkového ponímania trestnej represie, ako krajného prostriedku donútenia, použiť, keď už miernejšie formy trestov zlyhali a vyžaduje si to ochrana spoločnosti.

Automatické ukladanie trestu odňatia slobody v praxi vedie k chronickej preplnenosti väzníc a rastúcemu indexu väzenskej populácie. Z celkového počtu 223 hodnotených krajín (a závislých území) je Slovenská republika na vysokom 76. mieste, s väzenským indexom 194 väznených osôb na 100 tisíc obyvateľov, čo je viac, ako v Číne či Venezuele. Z celkového počtu 27 členských štátov (24 je posledné miesto, keďže niektoré štáty zdieľajú rovnaký väzenský index), Slovenská republika má druhý najvyšší index väzenskej populácie hneď po Litve, a zároveň najvyšší zo všetkých krajín V4-ky. To svedčí o nadmernom ukladaní nepodmienečného trestu odňatia slobody a malej motivácii k ukladaniu alternatívnych trestov, t.j. trestov nespojených s odňatím slobody.

Podľa ročenky Zboru väzenskej a justičnej stráže za rok 2019 boli v roku 2019 bežné výdavky na jednu väznenú osobu 50,36 EUR na deň (pre porovnanie v roku 2018 46,03 EUR, v roku 2017 43,72 EUR), teda ročne 18 381,4 EUR na osobu. Celkový rozpočet výdavkov Zboru väzenskej a justične stráže v roku 2019 (po navýšení v priebehu roka) bol 204 084 058 EUR, pri prevádzke pätnástich ústavov na výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody (a ďalších zariadení) s priemernou obsadenosťou ubytovacích kapacít na 84,65%.

Po krátkom poklese recidívy (2013-2014) nastal nárast (2014-2016), v roku 2017 recidíva mierne klesla a odvtedy rastie. Z uvedených údajov môžeme konštatovať, že Slovenská republika míňa veľké sumy na väzenstvo, počet väznených osôb má stúpajúcu tendenciu a miera recidívy sa dlhodobo neznižuje, pričom v mnohých krajinách EÚ (napr. Holandsko, Švédsko a pod.) postupne prevláda presne opačný trend - v súvislosti s ukladaním alternatívnych trestov, využívaním elektronického systému monitoringu osôb a ďalších restoratívnych metód riešenia trestných vecí - sa zatvárajú väznice a ubúda počet väznených osôb. Tento trend sa presadil postupným prekonávaním názorov, že trest odňatia slobody prispieva k zníženiu kriminality, prísnosť trestov odstrašuje pred spáchaním trestného činu a znižuje recidívu. Tieto tvrdenia v modernej trestnej justícii nemajú miesto a sú vyvrátené kriminologickými, penitenciárnymi a ďalšími štúdiami.

Extenzívnym ukladaním trestu odňatia slobody sa mnohé osoby, ktoré by pri uložení alternatívneho trestu mohli byť produktívnymi členmi spoločnosti, pre ňu stávajú ekonomickým bremenom. Izolácia páchateľov je významná predovšetkým u jednotlivcov, ktorí nie sú schopní úspešne absolvovať proces korektívnej socializácie a sú pre spoločnosť nebezpeční.

Prečítajte si tiež: Viac o OLÚP Prešov

Vplyv väzenského prostredia a prizonizácia

Vplyvom väzenského prostredia na psychiku jednotlivca a prognózu jeho rehabilitácie sa zaoberal aj lekár a neurovedec Dan Reisel. Z MRI vyšetrenia mozgu najnebezpečnejších trestancov s diagnostikovanou psychopatiou zistil, že majú zhoršenú funkciu amygdaly, ktorá vplýva na schopnosť empatie. Nízka úroveň empatie v spojení s ďalšími faktormi, ako napríklad trauma z detstva, môžu vyústiť do nebezpečného amorálneho správania. Empatia sa však dá stimulovať aj v dospelosti, a to umiestnením osôb do podnetného prostredia s kladnými hodnotami a pozitívnou sociálnou interakciou. Tu podľa Reisela môžu zohrať úlohu restoratívne programy, ktoré za bezpečných podmienok spájajú obeť a páchateľa. Aj na základe takýchto poznatkov v západných krajinách posledných 10 - 20 rokov prichádza k modernizácii väzníc na také, ktoré v spojení s restoratívnymi rehabilitačnými programami, čo najviac podnecujú pozitívny psychický rozvoj odsúdených a napodobňujú prirodzené prostredie človeka na život. Naopak, zhubný vplyv na jednotlivca má nepodnetné, depresívne prostredie, stres a izolácia - podmienky typické pre tradičné väznice.

Súčasné podmienky výkonu trestu odňatia slobody považujú mnohí penológovia a penitenciárni psychológovia za desocializačné, a nie resocializačné. Prizonizáciu môžeme charakterizovať ako proces adaptácie na podmienky života vo väzení. Inštitucionalizácia - človek, ktorý stratí samostatnosť a iniciatívu sa určitým spôsobom adaptuje na organizovaný spôsob života vo väzení. Berie to ako vlastný spôsob života, mimo väzenie nedokáže bez problémov samostatne existovať. Inštitucionalizácii podlieha v podstate každý väzeň, najmä ak je odsúdený na dlhšiu dobu, kedy môže prísť až k stavu degradácie osobnosti. Po prepustení z výkonu trestu má človek problém plánovať kroky do budúcnosti, rozhodovať sa sám za seba, je závislý na impulzoch od druhých. Ideologizácia - proces prispôsobovania sa hodnotám, normám, postojom a názorom, ktoré sa vytvárajú zväčša v neformálnych skupinách odsúdených a majú desocializačný charakter vo väzenskej subkultúre. Jedinec stráca svoje návyky a schopnosti. Pre rad obvinených je prizonizácia jedinou cestou, ako väzbu alebo výkon odňatia slobody „prežiť“ bez ireverzibilných porúch duševnej rovnováhy. Je to vlastne proces premeny väzňa nováčika na väzňa imúnneho voči konvenčným systémom hodnôt. Prizonizovaný, teda jedinec už adaptovaný, má sklon k horšej kriminálnej prognóze, tým pádom je tu vyššia pravdepodobnosť recidívy. Sochúrek (2007) tvrdí, že prizonizáciou, ako adaptáciou na podmienky života vo väzení, sa veľmi znižuje pravdepodobnosť reintegrácie jedinca do normálnej spoločnosti. To môže viesť k tzv.

Je preto nevyhnutné pracovať na tom, aby sa trest odňatia slobody ukladal len v naozaj nevyhnutných prípadoch, kedy si to vyžaduje ochrana spoločnosti pred nebezpečnými páchateľmi, a zároveň na zlepšení podmienok, v akých odsúdení (najmä s dlhodobými a doživotnými trestami) žijú. Touto problematikou by sme sa mali zaoberať aj v Slovenskej republike, kde sa trest odňatia slobody ukladá nadmerne a väznice absolútne nezodpovedajú štandardom modernej krajiny, o ich pozitívnom vplyve na psychický stav jednotlivca a jeho prognózu rehabilitácie a resocializácie nehovoriac.

Restoratívna justícia: Obnova a uzdravenie

Z anglického slova „restore” (obnoviť, navrátiť do pôvodného stavu, uzdraviť) môžeme odvodiť základnú filozofiu za touto koncepciou v podobe zásady ,,punitur, ne peccetur“ (trestá sa preto, aby nebolo páchané zlo). Účel trestu tu vidíme primárne v liečení a náprave páchateľa a ochrane spoločnosti formou individuálnej a generálnej prevencie. Ide o tzv. relatívnu teóriu trestania, odmietajúcu odplatu ako účel trestu. Restorácia je vyjadrená nielen v účele trestu, ale aj celého trestného procesu (vo všetkých jeho formách vrátane odklonov). V centre pozornosti stojí obeť a uspokojenie jej racionálnych potrieb, očakávaní a nárokov.

Myšlienky restoratívnej justície majú svoj pôvod v praktikách domorodých ľudí a starobylých spoločností v Afrike, Strednom Východe a Ázii, ktoré majú základ v rôznych náboženských a spirituálnych tradíciách. Tento spôsob zmýšľania bol však na dlhú dobu opustený, v dôsledku preferovania štátom realizovanej retributívnej spravodlivosti. Až v priebehu dvadsiateho storočia sa vo väčšej miere začínajú rozvíjať rehabilitačné teórie. Rehabilitačná justícia, zameraná na liečbu a reintegráciu páchateľa, je síce pokrokom k čisto retributívnemu prístupu, no opomína obeť trestného činu. Komplexnejší pohľad na postavenie a rolu obetí aj páchateľov v trestnom konaní priniesla v sedemdesiatych rokoch 20. storočia až restoratívna justícia. Za jej priekopníkov sa považujú Randy E. Barnett a väzenský psychológ A. Eglash, hlbšie do kriminologického povedomia sa však dostala cez práce H. Zehra, J. Braithwaita, T. Marshalla a M. S. Umbreita. tento proces je dobrovoľný a môže sa uskutočniť len so súhlasom obete a páchateľa v bezpečnom prostredí, a jeho hlavným nástrojom je dialóg (priamy alebo sprostredkovaný).

Prečítajte si tiež: Podmienky pre odborného zástupcu SVALZ

Organizacja spojených národov sa snaží podať zjednocujúcu definíciu pojmu restoratívna spravodlivosť: „Restoratívna justícia predstavuje nový prístup, ktorý ponúka páchateľom, obetiam a komunite alternatívnu cestu k spravodlivosti. Podporuje bezpečné zapojenie obetí do riešenia situácie vzniknutej v súvislosti trestným činom a páchateľom, ktorí akceptujú zodpovednosť za škody, ktoré svojom konaním spôsobili dáva príležitosť zodpovedať sa ľuďom, ktorých poškodili.

Restoratívna justícia vo svojom holistickom prístupe nazerá na trestný čin nielen juristicky, ale aj ako na sociálny resp. sociálno-patologický jav, ktorý zanecháva nezmazateľnú stopu vo vzťahoch medzi jednotlivcami a komunitou. Spáchané zlo zanecháva svoj odraz v psychologickej, trestnoprávnej, ekonomickej a spoločenskej rovine a na to, aby mohla byť nastolená spravodlivosť, je potrebné uviesť veci (v čo najväčšej možnej miere) do pôvodného stavu a „uzdraviť” poškodené vzťahy. V tomto ohľade má restoratívna justícia unikátny interdisciplinárny charakter, dáva váhu psychologickým a sociologickým aspektom trestného činu rovnako, ako právnym, a narába s pojmami ako uzmierenie, ospravedlnenie a vyrovnanie sa s trestným činom.

Princípy restoratívnej justície sú základné idey, z ktorých celá koncepcia vychádza. Ich výpočet nie je v domácej ani zahraničnej literatúre jednotný.

Podpora a zapojenie obetí

Ochrana záujmov osôb najviac poškodených trestným činom sa môže javiť ako prvoradý cieľ trestného konania. V praxi sa však celý inštitucionálny a personálny aparát, zapojený do trestného konania, sústreďuje na „sprocesovanie” páchateľa a obeť ostáva na periférii záujmu. Na obeť sa nenazerá ako na hlavného poškodeného a ľudskú bytosť, ktorá nesie emočné dôsledky trestného činu. Často slúži len ako nástroj na usvedčenie páchateľa a jej úloha spočíva v opise udalostí, ktorý je často získavaný bez rešpektu k jej prežívaniu a oživovaniu spomienok. Restoratívna justícia, naopak, dáva obeti „hlas” a priestor na definovanie svojich potrieb a zodpovedanie otázok, ktoré obete trestných činov často umárajú (napr. prečo sa to stalo mne? Ľutuje páchateľ svoj čin?).

Povinnosti odborného garanta rehabilitácie

Odborný garant rehabilitácie zohráva kľúčovú úlohu v procese restoratívnej justície a jeho povinnosti sú rozsiahle. Medzi hlavné patria:

• Posúdenie vhodnosti rehabilitácie: Odborný garant posudzuje, či je páchateľ vhodný na zaradenie do rehabilitačného programu. Zohľadňuje pritom povahu trestného činu, osobnosť páchateľa, jeho motiváciu a ochotu spolupracovať.
• Návrh rehabilitačného plánu: Odborný garant navrhuje individuálny rehabilitačný plán, ktorý zohľadňuje potreby páchateľa a obete. Plán môže zahŕňať rôzne terapie, programy a aktivity zamerané na nápravu páchateľa a zmierenie s obeťou.
• Realizácia a koordinácia rehabilitačného programu: Odborný garant dohliada na realizáciu rehabilitačného programu a koordinuje činnosť všetkých zainteresovaných strán, ako sú terapeuti, sociálni pracovníci, probační úradníci a zástupcovia obete.
• Monitorovanie a hodnotenie: Odborný garant monitoruje priebeh rehabilitačného programu a hodnotí jeho účinnosť. V prípade potreby upravuje rehabilitačný plán a navrhuje ďalšie opatrenia.
• Komunikácia s obeťou: Odborný garant komunikuje s obeťou a informuje ju o priebehu rehabilitačného programu. Zároveň sa snaží o to, aby obeť mala možnosť vyjadriť svoje potreby a obavy.
• Spolupráca so súdom a inými orgánmi: Odborný garant spolupracuje so súdom a inými orgánmi činnými v trestnom konaní a poskytuje im informácie o priebehu a výsledkoch rehabilitačného programu.
• Zabezpečenie bezpečnosti: Odborný garant zabezpečuje bezpečnosť obete a ostatných účastníkov rehabilitačného programu. V prípade potreby prijíma opatrenia na ochranu pred rizikom.

tags: #odborný #garant #rehabilitácia #povinnosti