Psychologické aspekty odchodu do dôchodku

Odchod do dôchodku predstavuje významný prechod v živote človeka, ktorý so sebou prináša nielen zmenu sociálneho statusu a rolí, ale aj hlboké psychologické a emocionálne dopady. Tento článok sa zaoberá psychologickými aspektmi odchodu do dôchodku, sociálnou adaptáciou seniorov a faktormi, ktoré ovplyvňujú kvalitu života v tomto období.

Sociálny rozmer starnutia a adaptácia

Starnutie populácie je významný sociálny jav, ktorý si vyžaduje pozornosť a adekvátne riešenia. Sociálna adaptácia seniorov je kľúčová pre ich plnohodnotné fungovanie a závisí od ich aktívneho vzťahu k sociálnemu prostrediu. Adaptácia súvisí so zachovaním, plnením a rozvíjaním zmenených funkcií, účasťou na živote rodiny, kontaktmi s inými ľuďmi a udržiavaním fyzických a duchovných schopností.

Koval (2005) uvádza, že adaptácia človeka je univerzálna, no v starobe má svoje zvláštnosti. V mladosti je ovplyvňovaná pracovnou činnosťou a aktívnou účasťou vedomia, no v starobe tieto faktory zanikajú. Adaptácia seniora tak často pripomína pud sebazáchovy. Morfologicko-fyziologické zvláštnosti seniora sa nemôžu meniť tak rýchlo ako okolité prostredie, čo vedie k nezhode a prejavuje sa zmenou správania, medziľudských vzťahov a sociálneho prostredia.

Subjektom sociálnej adaptácie môže byť spoločnosť, sociálna skupina aj osobnosť. Stupeň sociálnej dezadaptácie je rôzny a môže ísť o poruchu jednotlivca v skupine, skupinovú poruchu prispôsobenia alebo nedostatočné spoločenské vzťahy. Sociálna dezadaptácia je nebezpečná, pretože jej príčina spočíva v rozporoch medziľudských, skupinových, politických, náboženských a ekonomických. Dôležitou podmienkou adaptácie je optimalizácia vzťahov, ktorú možno dosiahnuť na základe hlbokého vzájomného emocionálneho pochopenia.

Sociálny status a rola seniora

Za začiatok sociálnej a psychologickej staroby sa považuje odchod do starobného dôchodku okolo 60. roku života. Tento vek je podmienený vznikajúcim sociálnym statusom dôchodcu, ktorý má výrazný psychologický a emocionálny dosah pre jednotlivca a jeho okolie a predstavuje zmenu spoločenského postavenia danú obmedzením spoločenských aktivít a ekonomickým obmedzením.

Prečítajte si tiež: Dôchodkový vek a ročník 1960: Ako sa to dotýka mužov?

Sociálna pozícia seniora je určená jeho postavením vo vzťahu k ostatným sociálnym pozíciám a skladá sa zo sociálneho statusu a sociálnej roly. S odchodom do dôchodku nadobúda každá sociálna pozícia na dynamike vzťahov a v súčasnosti sa s narastajúcim vekom len ťažko udržiava. V starobe často prevláda pridelená sociálna pozícia vyjadrená sociálnym statusom seniora odkázaného na dôchodok, čo vedie k strate prestíže. Materiálne chudobná spoločnosť podmieňuje stratu sociálnej pozície dôchodcu na úroveň, ktorú určuje výška dôchodku a materiálne zabezpečenie. Pre seniora, ktorý sa usiluje o zdravú a pozitívnu starobu, je dôležité, ako vidí sám seba a ako ho vníma spoločnosť.

Sociálny status označuje postavenie jedinca v určitej vzorke spoločnosti ako súbor práv a povinností, na rozdiel od roly, ktorá je zavedením týchto práv a povinností do činnosti a je dynamickým aspektom statusu. Sociálna rola je správanie očakávané od osoby v istom spoločenskom postavení a úzko súvisí so spoločenskými normami správania zakotvenými v spoločenských zvykoch, obyčajach, zákonoch a tabu, ako aj s formami sociálnej kontroly správania indivídua. V starobe počet úloh a sociálnych pozícií ubúda a senior často už neplní ani úlohu starého rodiča v rodine.

Sociálna adaptácia je interakčný proces prispôsobovania sa meniacemu sa spoločenskému a hmotnému prostrediu života seniorov, v ktorom sa starý človek vyrovnáva s novými alebo zmenenými faktormi svojho sociálneho prostredia, do ktorého je včlenený. Konečnou fázou adaptačného procesu je úplné vyrovnanie, včlenenie nových podmienok, parciálna adaptabilita alebo inadaptabilita. Sociálna adaptabilita závisí od štruktúry subjektu, veľkosti zmien, priaznivých podmienkach adaptácie a od ochoty pomôcť. Na základe týchto podmienok by mali byť človeku odchádzajúcemu do dôchodku vytvorené vhodné podmienky na adaptáciu na nový životný štýl, nové sociálne postavenie, status a rolu, ktorú bude v danom spoločenstve zohrávať. Akceptácia nového stavu môže seniora pozitívne aktivizovať v prospech jeho nového života.

Psychologické výzvy a stratégie zvládania

Ľudia na dôchodku sa často dostávajú do úlohy odložených, aj napriek materiálnemu zabezpečeniu zostávajú osamotení a odcudzení. V spoločnosti existuje model staroby, ktorý starým ľuďom nevyhovuje. Seniori sa musia aktívne a s múdrosťou usilovať o obojstranne dobré vzťahy s deťmi a vnukmi. Hamilton (1999) uvádza, že adaptácia na starobu by mohla u niektorých jedincov prebiehať lepšie, ak by mali možnosť zapojiť sa do dobrovoľníckych aktivít alebo do pracovného procesu.

Proces starnutia je spojený s výraznými zmenami v sociálnej oblasti, predovšetkým v rodine. Starnúci rodičia, ktorých deti už dospeli a opustili domácnosť, žijú väčšinou sami a strácajú nielen rodičovskú, ale i prarodičovskú funkciu, predovšetkým však i materiálnu, sociálnu a psychickú podporu svojich detí v starobe (Žumarová, Balogová 2009). Odchod do dôchodku je nielen kritickým zlomom, ale aj krízovým obdobím, kedy sa začína strácať sebadôvera a sebaistota. Je to psychicky náročné obdobie, v ktorom človek stráca dosahovanie sociálneho postavenia. Mnohí sa horšie adaptujú na penzijné obdobie, čo sa označuje ako dôchodková kríza, penzijný debakel alebo penzijná choroba.

Prečítajte si tiež: Všetko o odchode do dôchodku v 60. roku života

Starnúci človek sa ešte snaží dohnať to, čo predtým zameškal, ale už sa nesnaží napodobňovať svoje ideály. Počiatočný zmätok sa strieda s uspokojením prítomnosti, ale vzápätí sa vtiera nedôvera. Aby sa zabránilo úpadku sociálneho a ekonomického postavenia, je nutné sústrediť sa na cielené zvládnutie takých rizík. Človek očakáva pomerne dlhodobé obdobie medzi ukončením ekonomickej aktivity a začínajúcej závislosti od staroby a je žiaduce naplniť ju hodnotnou činnosťou, novým programom a perspektívou života.

Balogová (2005) uvádza, že starší človek stráca určité sociálne úlohy, skôr nadobudnuté kontakty a mení sa jeho perspektíva a hodnotový systém. Jedinec žijúci doterajším pracovným a rodinným režimom sa musí preorientovať na inú činnosť, na oblasť kultúry, športu a vlastné záujmy. Tieto zmeny v živote seniora by však mali byť postupné a nenásilné. V tomto období je senior konfrontovaný s neustále chudobnejším sociálnym prostredím, keď sa musí vyrovnávať s odchodom detí z domu, stratou životného partnera, ale aj priateľov a známych, čím sa prehlbuje sociálna izolácia. Mení sa finančná situácia, zhoršuje sa zdravotný stav a často sa starší človek nedokáže postarať o seba, a tým sa narúša kvalita života.

Stratégie adaptácie na starobu

Existujú rôzne stratégie adaptácie na starobu, ktoré ovplyvňujú prežívanie a kvalitu života seniorov. Medzi najčastejšie patria:

• Konštruktivizmus: Ľudia majú optimistický postoj k životu, sú tolerantní a nadväzujú vzťahy s ostatnými. Sú zmierení s faktom starnutia a uvedomujú si možnosti svojich výkonov a ich dimenzií.
• Obranný postoj: Ľudia majú strach z akejkoľvek závislosti a z hroziacej straty aktívneho života a z tohto dôvodu odmietajú akúkoľvek pomoc.
• Sklon k závislosti: Ľudia boli celý život pasívni a spoliehali sa hlavne na druhých. Aj teraz očakávajú, že ich potreby uspokojí niekto iný. Svoje problémy často zveličujú, čo im umožňuje ľahšiu manipuláciu s okolím.
• Pasívny postoj: Ľudia vnímajú starobu ako nepriazeň osudu. Majú sklon zvaľovať vinu na iných, často bývajú agresívni, podráždení a nespokojní. Títo ľudia sa považujú za akúsi obeť svojho osudu, sú ľútostiví a pesimistickí. Cítia sa veľmi osamelí, ale na druhej strane ani žiadny sociálny kontakt s inými ľuďmi nevyhľadávajú.

Spôsob zvládnutia všetkých zmien spojených so starobu je vždy individuálny a ovplyvňovaný celým komplexom činiteľov. Okrem osobnosti človeka a jeho fyzického stavu tu zo sociálneho aspektu patria činitele ako spoločenská atmosféra, preferovaný životný štýl, vstup do dôchodku, zmena spoločenského statusu, strata životného partnera či partnerky, rodina, respektíve to, či sa v nej uprednostňovalo kresťanské zmýšľanie alebo nie. Všetky tieto faktory sa podieľajú na tom, prečo sa niekto lepšie adaptuje na starobu a iný menej.

Faktory ovplyvňujúce adaptáciu a kvalitu života

Na vytvorenie mravného vzťahu k starším ľuďom je dôležitá celková spoločenská atmosféra. Dôležitým sociálnym faktorom, ktorý ovplyvňuje život staršieho človeka, je vstup do dôchodku. Vtedy dochádza k obmedzeniu rozsahu činností, k strate dovtedajšieho programu a k zúženiu styku s ostatnými ľuďmi. Senior začína sústreďovať pozornosť na svoje problémy a pripisuje im veľký význam, čo môže viesť k sociálnej izolácii. K izolácii môže viesť aj to, že senior prestáva byť príslušníkom sociálnych skupín, ktorých bol doteraz členom.

Prečítajte si tiež: Tabuľka dôchodkového veku žien

Osobná nespokojnosť (najčastejšie u muža) môže spočívať v tom, že senior nevie, čo s časom a ako ho vyplniť. Povolanie mu doteraz poskytovalo životný obsah a odchodom zo zamestnania mu vzniká dlhá chvíľa a prázdnota. Pracujúci šesťdesiatroční muži s pozitívnym postojom k vstupu do dôchodku majú viac plánov a ich pohľad do budúcnosti je optimistickejší než u tých mužov, ktorí vo svojom odchode vidia prevažne negatívne aspekty. Rýchlejšie sa prispôsobujú tí dôchodcovia, ktorí si robia plány do budúcnosti ešte v čase pracovnej aktivity.

Každý senior je jedinečnou bytosťou prežívajúcou v určitom ekosystéme, v ktorom pôsobí užšia či širšia rodina, priatelia, známi, kolegovia, ale aj sídelná komunita, štát so svojimi právnymi a morálnymi normami, dokonca aj európske či svetové spoločenstvo. Thomas Campanella (in Bilasová 2008) zdôrazňuje, že východiskom a oporou ľudského poznania je u človeka vedomie vlastnej existencie, teda sebavnímanie. Sebahodnotenie a sebaponímanie sa v priebehu dejín mení a mení sa aj zmysel života.

Aktívne starnutie a edukácia seniorov

Predpokladá sa, že v roku 2030 bude štvrtina populácie v ekonomicky rozvinutom svete vo veku nad 65 rokov a v takmer polovici západnej Európy vo veku nad 50 rokov. Odborníci z viacerých oblastí výskumu sa venujú otázkam starnutia a staroby z viacerých uhlov pohľadov. Prvý odborný záujem o starnutie vychádzal z medicínskych kruhov a dnešná gerontológia vznikla na začiatku 20. storočia. Zhromaždila množstvo materiálu a vyslovila viacero hypotéz o podstate starnutia a staroby. Predĺžil sa priemerný vek, znížila sa úmrtnosť, ale maximálna dĺžka života a tempo starnutia zostali rovnaké. Hrozenská (2008) uvádza, že súčasná veda dokáže podstatne znížiť úmrtnosť v strednom veku, ale riziko úmrtia vo vysokých vekových skupinách neovplyvnila.

Holmerová (2006) konštatuje, že v minulosti sa otázkam aktívneho starnutia nevenovala takmer žiadna pozornosť, no situácia sa zmenila. V súčasnosti je dôležité propagovať celoživotný aktívny prístup k životu a zvyšovať informovanosť verejnosti o formách zdravého života v starobe. Na Slovensku sa zatiaľ tento postoj nestal bežnou súčasťou života dnešných seniorov. Myšlienka aktívneho starnutia môže byť do budúcnosti riešením nielen pre spoločnosť, ale aj pre samotného seniora. Je nesmierne dôležité, aby človek vyššieho veku nachádzal zmysluplnosť svojho života a aby bola čo najdlhšie zachovávaná jeho autonómia.

V minulosti neboli seniori zvyknutí uvažovať o príprave na starobu ani rozmýšľať nad starnutím ako aktívnej časti svojho života. Skôr sa od starnutia očakávalo pasívne trávenie voľného času. V poslednom čase však dochádza k veľkým zmenám a ľudia si začínajú uvedomovať, že situácia sa mení. Budúci seniori by preto mali pozerať na toto životné obdobie inak. Je síce pravda, že na zmenu nikdy nie je neskoro, ale nie je možné ľuďom prikazovať, akým spôsobom majú žiť. Niektorým vyhovuje väčší podiel aktivity v priebehu života, iným zasa naopak. Napríklad introvert môže dokonca aktívny štýl života priam neznášať a bude spokojný s opačným prístupom k životu v starobe. Určite by bolo dobré, keby si všetci seniori uvedomovali, že nečinnosť má negatívne dôsledky a nakoniec môže vyústiť až do rozpadu psychiky celej osobnosti. Len veľmi ťažko sa stane z celoživotne pasívneho človeka jedinec žijúci vo vyššom veku aktívnym spôsobom života. Vo väčšine je starnutie pokračovaním predchádzajúceho štýlu života, a preto je nutné začať s aktívnym prístupom čo najskôr (Hamilton 1999).

Ľudia musia poznať dôležitosť včasnej prípravy na starnutie, rozvíjať mimopracovné aktivity, vzdelávanie, prínos zdravého životného štýlu a preventívne opatrenia. Existuje značná súvislosť medzi aktívnym štýlom života a zdravotným stavom človeka. Rovnako má na prežívanie aktívneho života značný vplyv vzdelanie, partnerské spolužitie a celoživotný optimistický postoj k životu. Z prieskumov uskutočnených v posledných rokov jasne vyplýva, že existuje priama súvislosť medzi životnou spokojnosťou a schopnosťou aktívneho prístupu k životu. Celková spokojnosť seniora je vyššia, ak zostáva optimistom, venuje sa rôznorodým činnostiam a koníčkom, a ak u neho prebehla aspoň neplánovaná príprava na starobu (Kuchařová a kol.).

Symbol nového, aktívneho, cieľavedomého a informovaného prístupu samotného seniora k svojmu životu predstavuje podľa Čoraničovej (2007) edukácia seniorov. Po prvýkrát sa edukačné aktivity objavili v 70. rokoch minulého storočia ako nový fenomén vo výchove a vzdelávaní. Dnes tiež existuje vedná disciplína, označovaná termínom geragogika, ktorá je zameraná na výchovu seniorov. Značný nárast seniorov v spoločnosti vyžaduje ďalší rozvoj edukácie seniorov, ale v súčasnosti na mnohých miestach táto forma výchovy a vzdelávania chýba. Ďalšími faktormi potrebnosti edukácie je predlžujúci sa čas života seniorov v starobe a snaha o hľadanie nových modelov starnutia. Dnešní seniori majú iné požiadavky na život na dôchodku, než mali predchádzajúce generácie.

tags: #odchod #do #dôchodku #psychologické #aspekty