
Ukončenie pracovného pomeru a odchod do dôchodku sú významné životné udalosti, ktoré sú spojené s právami a povinnosťami zamestnanca aj zamestnávateľa. Dôležitou súčasťou tejto problematiky je otázka odstupného a odchodného, ich podmienky poskytnutia, výška a zdaňovanie. Tento článok poskytuje komplexný pohľad na túto tému, s cieľom objasniť aktuálne právne predpisy a ich dopad na zamestnancov.
Podmienky poskytnutia odchodného a odstupného sú upravené v ustanoveniach § 76 a § 76a zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov. Tieto ustanovenia definujú, za akých okolností má zamestnanec nárok na tieto plnenia, ako sa určuje ich výška a aké sú povinnosti zamestnávateľa.
Výplata odstupného a odchodného sa navzájom nevylučujú, čo znamená, že zamestnanec môže mať nárok na obidve tieto plnenia súčasne, ak splní zákonom stanovené podmienky.
Zamestnanec dovŕšil dôchodkový vek v apríli 2024 a požiadal o starobný dôchodok. Sociálna poisťovňa mu dôchodok priznala a začala vyplácať. Zamestnanec pokračoval v práci, ale zamestnávateľ ukončil svoju činnosť a zanikol. Zamestnávateľ ukončil so zamestnancom pracovný pomer výpoveďou z organizačných dôvodov k 31. 10. 2024. Zamestnancovi vznikol nárok na odstupné vo výške 3-násobku jeho priemerného mesačného zárobku (u zamestnávateľa pracoval 15 rokov). V tomto prípade má zamestnanec nárok aj na odchodné, pretože splnil podmienky ustanovené v § 76a ods. 1 ZP: ide o jeho prvé skončenie pracovného pomeru po vzniku nároku na starobný dôchodok a o poskytnutie starobného dôchodku požiadal pred skončením pracovného pomeru. Zamestnanec má nárok na odstupné najmenej vo výške 3-násobku mesačného priemerného zárobku podľa § 76 ods. 1 písm. c) ZP a odchodné najmenej vo výške jedného mesačného priemerného zárobku podľa § 76a ods.
Z pohľadu zdanenia a platby odvodov na poistné patrí odstupné a odchodné medzi zdaniteľné príjmy zo závislej činnosti a podliehajú odvodu preddavkov na poistné na zdravotné poistenie a odvodu poistného na sociálne poistenie. Vymeriavací základ na zdravotné poistenie je príjem zamestnanca zo zárobkovej činnosti, ktorý sa považuje za zdaniteľný príjem zo závislej činnosti okrem zákonných výnimiek; k výnimkám patrí aj príjem z odchodného, výsluhového príspevku alebo príjmov z rekreačnej starostlivosti podľa zákona č. 328/2002 Z.
Prečítajte si tiež: Dôchodkový vek a ročník 1960: Ako sa to dotýka mužov?
Právny nárok na odchodné a odstupné má zamestnanec, ktorý vykonával zárobkovú činnosť na základe pracovného pomeru. Nárok na odchodné tak nevzniká zamestnancom, ktorí vykonávali a končia zárobkovú činnosť na základe dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru.
Odstupné je peňažné plnenie, ktoré predstavuje finančnú kompenzáciu „za stratu zamestnania“, t. j. za skončenie pracovného pomeru na podnet zamestnávateľa. Ak pracovný pomer skončí výpoveďou alebo dohodou z dôvodov, ktoré taxatívne vymenúva Zákonník práce (napr. pre nadbytočnosť zamestnanca) a sú splnené aj ostatné zákonné podmienky, zamestnávateľ vyplatí odstupné po skončení pracovného pomeru v najbližšom výplatnom termíne určenom u zamestnávateľa na výplatu mzdy, ak sa zamestnávateľ nedohodne so zamestnancom inak. To znamená, že odstupné je spravidla vyplatené zamestnancovi spolu s „poslednou“ mzdou za posledný mesiac trvania pracovného pomeru.
Nárok na odstupné vzniká vtedy, ak zamestnávateľ ukončí pracovný pomer, ktorý trval minimálne 2 roky, z dôvodov podľa § 63 Zákonníka práce. Tieto dôvody sú zákonom vymedzené a zahŕňajú situácie, kedy zamestnanec nemôže viac vykonávať prácu z dôvodu pracovného úrazu, resp. zamestnanec sa stal nadbytočným. Naopak, odstupné nedostane zamestnanec v prípade, že podá výpoveď sám.
Pre výpočet výšky odstupného je dôležité vedieť, ako dlho pracovný pomer trval. Dĺžka pracovného pomeru sa počíta od nástupu do práce do momentu, v ktorom došlo k doručeniu výpovede, prípadne uzatvoreniu dohody o skončení pracovného pomeru. Výška odstupného je Zákonníkom práce odstupňovaná podľa počtu odpracovaných rokov.
Odchodné je určené pre zamestnanca, ktorý odchádza do dôchodku. Ide prakticky o odmenu za celú jeho kariéru a prácu, ktorú u zamestnávateľa odvádzal. V Zákonníku práce nájdeme dve situácie, v ktorých nárok na odchodné môže vzniknúť:
Prečítajte si tiež: Všetko o odchode do dôchodku v 60. roku života
Zákonník práce určuje len spodnú hranicu výšky odchodného, ktorá je definovaná sumou vo výške priemerného mesačného zárobku zamestnanca. Pracovná zmluva alebo kolektívna zmluva môžu výšku odchodného upraviť pre zamestnanca výhodnejšie. Odchodné zamestnancovi patrí len od jedného zamestnávateľa. Zamestnávateľ nie je povinný poskytnúť zamestnancovi odchodné, ak sa pracovný pomer skončil podľa § 68 ods. 1 Zákonníka práce, t. j. ak bol zamestnanec právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin ako aj z dôvodu, že zamestnanec závažne porušil pracovnú disciplínu.
Výplata odchodného sa odvíja od predloženia dokladu o podaní žiadosti o dôchodok alebo rozhodnutia Sociálnej poisťovne zamestnancom zamestnávateľovi.
V prípade predčasného starobného dôchodku je podmienkou na priznanie odchodného, že zamestnancovi bol priznaný predčasný starobný dôchodok, o priznanie ktorého zamestnanec Sociálnu poisťovňu požiadal pred skončením pracovného pomeru alebo do desiatich dní po jeho skončení.
Aktuálna novela Zákonníka práce, prijatá ako zákon č. 76/2021 Z. z., priniesla zmeny, pričom niektoré sú účinné už od 1. marca 2021. Od 1.1.2022 pribudla v ustanovení § 63 ods. 1 Zákonníka práce možnosť zamestnávateľa dať výpoveď zamestnancovi, ak dovŕšil 65 rokov veku a vek určený na nárok na starobný dôchodok.
Z uvedeného znenia novely Zákonníka práce vyplýva, že tieto dve podmienky, čiže dosiahnutie veku 65 rokov a dosiahnutie dôchodkového veku, musia byť splnené kumulatívne, teda súčasne.
Prečítajte si tiež: Tabuľka dôchodkového veku žien
Zamestnanec má taktiež nárok na odstupné, ktorého výška je Zákonníkom práce odstupňovaná podľa počtu odpracovaných rokov. Avšak v prípade ukončenia pracovného pomeru z dôvodu dosiahnutia veku zamestnancom nemá zamestnávateľ tzv. povinnosť ponúknuť zamestnancovi inú, pre neho vhodnú prácu.
V stredu, 15.12.2021, Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol o pozastavení účinnosti § 63 ods. 1 písm. f) Zákonníka práce, ktorý umožňoval zamestnávateľom po 1.1.2022 ukončiť pracovný pomer so zamestnancom, ktorý dosiahol 65 rokov veku a zároveň mu vznikol nárok na starobný dôchodok. Toto rozhodnutie Ústavného súdu SR znamená, že predmetné ustanovenie zákona sa od 1.1.2022 nebude uplatňovať a zamestnávatelia ho teda nebudú môcť využiť.
Ak zamestnávateľ dá zamestnancovi výpoveď podľa tohto ustanovenia, prvým dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola výpoveď doručená, začína plynúť výpovedná doba. Základná dĺžka výpovednej doby je 1 mesiac. Ak však zamestnanec pre zamestnávateľa odpracoval viac ako 1 rok, výpovedná doba je 2 mesiace, počas ktorých by mal u zamestnávateľa ešte zotrvať a vykonávať svoju prácu v zmysle pracovnej zmluvy.
Ak by zamestnanec nezotrval počas plynutia výpovednej doby u svojho zamestnávateľa, tento má právo na peňažnú náhradu najviac v sume, ktorá je súčinom priemerného mesačného zárobku zamestnanca a dĺžky výpovednej doby, ak sa na tejto peňažnej náhrade dohodli v pracovnej zmluve.
Zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ ukončil pracovný pomer z dôvodu dosiahnutia 65 rokov veku za splnenia podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok, patrí odstupné v závislosti od počtu odpracovaných rokov u zamestnávateľa ku dňu ukončenia pracovného pomeru. V prípade výpovede zo strany zamestnávateľa z dôvodu § 63 ods. 1 písm. f) Zákonníka práce patrí zamestnancovi odstupné najmenej v sume uvedenej v danom ustanovení zákona. Použité slovíčko „najmenej“ v danom ustanovení zákona znamená, že zamestnávateľ môže dať takémuto zamestnancovi aj vyššie odstupné, ako mu patrí zo zákona.