Pamiatky a pamiatková starostlivosť na Slovensku: Medzi zanedbávaním a nádejou

Slovensko je krajina bohatá na kultúrne a historické dedičstvo. Svedčia o tom stovky kaštieľov, hradov, kostolov a ďalších pamiatok, ktoré sú roztrúsené po celom území. Žiaľ, mnohé z týchto pamiatok sú v zlom stave, ohrozené zánikom, a preto si vyžadujú zvýšenú pozornosť a starostlivosť. Tento článok sa zameriava na problematiku pamiatkovej starostlivosti na Slovensku, s dôrazom na osud kaštieľov a na to, čo je potrebné urobiť pre ich záchranu.

Stav pamiatok na Slovensku: Od potenciálu k realite

Slovensko má množstvo pamiatok, ktoré by pri správnom prístupe, ochrane, obnove a nastavení turistickej infraštruktúry mohli krajinu premeniť na pamiatkovú veľmoc. Mnohé kaštiele sú v použiteľnom stave, no nemali by sme zatvárať oči pred tými, ktoré sú na tom podstatne horšie. Kultúrne dedičstvo má obrovský potenciál, no jeho prehliadanie a zanedbávanie vedie k premárneniu spoločenských a ekonomických príležitostí.

Realita je však často odlišná. Mnohé kaštiele na Slovensku sú spustošené a hrozí im zánik. Ich smutný osud približuje aj fotografická kniha "Châteaux po našom", ktorá dokumentuje súčasný stav týchto stavieb. Z vyše 443 kaštieľov evidovaných na zozname pamiatok je asi tretina v narušenom alebo dezolátnom stave. Práve chátrajúce kaštiele potrebujú najviac pomoc.

Príčiny zanedbávania: Zlyhanie štátu a nedostatok priorít

Hlavnou príčinou katastrofálneho stavu mnohých kaštieľov je zlyhanie štátu. Od vzniku Slovenskej republiky sa kultúrne dedičstvo, starostlivosť, údržba a ochrana pamiatok nikdy nechápali ako podstatná téma. Vždy boli iné priority. V súčasnosti neexistuje dlhodobá stratégia pre rozvoj kultúrnej infraštruktúry a na ňu naviazaného turistického ruchu, ani pre zmysluplné využitie týchto stavieb pre budúce generácie. Keby sa od vzniku samostatného štátu systematicky prideľovali aspoň malé finančné prostriedky na základnú údržbu a ochranu pred rozkradnutím, nemuselo by dnes mnoho kaštieľov skončiť v takom katastrofálnom stave. Nehovoríme tu o kompletných opravách, hovoríme o malých pravidelných sumách na zabezpečenie strechy alebo správcu určeného na ochranu stavby, ktorý by bol za tie základné opravy platený.

Príklady (ne)vhodného využitia a nádej na záchranu

Osudy kaštieľov sú rôzne. Niektoré slúžia ako sklady obilia, posilňovne, diskotéky či priestory na balenie vajec. Tieto často necitlivé adaptácie interiérov na nedôstojné účely sú šokujúce. Za socializmu sa kaštiele využívali napríklad ako byty - interiér prestavali na bytové jednotky, kde bývali rodiny, alebo ako sklady - obilia, poľnohospodárskych strojov či najrôznejších materiálov a potravín, a tiež ako školy, kultúrne zariadenia, psychiatrické liečebne, kancelárie, obchody, jedálne…

Prečítajte si tiež: Pamiatky a Holandsko

Napriek tomu existujú aj príklady kaštieľov, ktoré doslova vstali z popola - napríklad apponyiovský kaštieľ v Oponiciach. Pred dvadsiatimi rokmi to bola ruina, dnes je obnovený a využíva sa. To isté platí o vzácnej knižnici, ktorá je jeho súčasťou. Po nástupe komunistov v roku 1948 sa v nej osem rokov skladovalo obilie spolu s knihami, drevený interiér neskôr spálili v parku. Pri obnove ju podľa zachovaných pohľadníc, výkresovej dokumentácie a fotografií postavili nanovo. Pred dvadsiatimi rokmi by málokto veril, že je to možné, dnes je to realita.

Aj keď sa niektoré kaštiele zdajú byť v beznádejnom stave, nikdy to nie je stratené. Informácia sprostredkovaná fotografiou je svedectvom, že tu kedysi boli. Zároveň zobrazuje ich súčasný stav, ktorý nie je lichotivý, čím núti diváka premýšľať nad tým, prečo a ako sa do toho stavu dostali. Pripomína tak zložitú nedávnu minulosť, s ktorou sa divák týmto spôsobom konfrontuje.

Rola pamiatkarov a verejnosti

Vládne mýtus, že pamiatkari môžu za súčasný stav chátrajúcich kaštieľov a ďalších pamiatok - že „nič nerobia“. Nie je to pravda. Pamiatkari sú „iba“ zamestnanci Pamiatkového úradu. Pamiatkový úrad je štátna inštitúcia, ktorá podlieha pravidlám a zákonom. Pokiaľ ochrana a obnova pamiatok nebude pre štát prioritou a neupraví sa podľa toho príslušná legislatíva, pamiatkari ako radoví zamestnanci musia rešpektovať dané nastavenie a zákony. Samozrejme, môžu vytvárať tlak na to, aby sa to nastavenie zmenilo. Ale v pozícii zamestnanca štátnej inštitúcie to nie je jednoduché.

Často sa hovorí, že pamiatkari komplikujú a bránia obnove pamiatok nezmyselnými požiadavkami na zachovanie pôvodných prvkov, ktoré obnovu predražia či doslova znemožňujú jej realizáciu. Myslíme si, že tu ide predovšetkým o komunikáciu a uhol pohľadu. Chápeme, že ľuďom s limitovanými finančnými zdrojmi a odlišným vkusom sa môžu zdať požiadavky pamiatkara prehnané. Pamiatkarovi sa zas, naopak, môže zdať, že vlastník nepristupuje k obnove dostatočne citlivo, že pamiatku znehodnocuje. Sme presvedčení, že je možné nájsť kompromis. Dôležité je, aby sa obe strany snažili navzájom si porozumieť.

Na Slovensku máme veľa nadšencov a občianskych združení, ktoré sa snažia zachraňovať chátrajúce kaštiele aj celkovo pamiatky, a v mnohých prípadoch sa im to darí. Za to majú náš veľký obdiv. Je veľká skupina ľudí, ktorí sa o pamiatky zaujímajú a ich osud im nie je ľahostajný.

Prečítajte si tiež: História a pamiatky UNESCO

Cesta k záchrane: Stratégia, financovanie a tlak na štát

Zmena musí prísť v prvom rade zhora. Je potrebné vypracovať dlhodobú stratégiu obnovy a jej financovania, riešiť veci systematicky. Konať by mal štát. Lenže štát koná iba vtedy, keď je na to „spoločenská objednávka“. Preto na príslušné inštitúcie treba vytvárať potrebný tlak. V rámci regionálneho rozvoja stále existuje možnosť v čerpaní eurofondov - v nastávajúcom programovom období vyčleniť dve miliardy na kultúrnu infraštruktúru a obnovu kaštieľov pre multifunkčné využitie v danej lokalite. Prostredníctvom Združenia miest a obcí Slovenska, únie miest či ministerstva kultúry môžeme apelovať na vládu, aby na ministerstve investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie tie prostriedky z eurofondov vyčlenila. Je dôležité využiť túto príležitosť. Samozrejme, podnety môžu písať aj jednotlivci a občianske združenia.

História pamiatkovej starostlivosti na Slovensku

Začiatky organizovanej ochrany kultúrnych a historických pamiatok na území Slovenska sú datované do polovice 19. storočia a viažu sa k pôsobnosti orgánov ochrany pamiatok na území vtedajšieho Rakúsko-Uhorska. Tzv. “Viedenská pamiatková škola” na desaťročia ovplyvnila vývoj v celej strednej Európe. Od roku 1919, počas existencie prvej Československej republiky, pôsobil na Slovensku Vládny komisariát na ochranu pamiatok, po 2. V roku 1951 vzniká Pamiatkový ústav a v roku 1958 bol prijatý prvý špeciálny zákon o kultúrnych pamiatkach. Úlohou ústavu v dobe jeho vzniku bolo najmä dopracovanie štátneho zoznamu kultúrnych pamiatok a spracovanie Súpisu pamiatok na Slovensku, ktorý bol publikovaný v šesťdesiatych rokoch. V roku 1987 bol prijatý zákon č. 27/1987 Zb. o štátnej pamiatkovej starostlivosti. V decembri 2001 prijala Národná rada SR zákon č. 49/2002 Z.z.

Súčasný systém pamiatkovej starostlivosti

Pamiatkový úrad a krajské pamiatkové úrady vykonávajú štátny dohľad nad dodržiavaním ustanovení zákona č. 49/2002 Z.z. Pamiatkový úrad je právnická osoba so sídlom v Bratislave zapojená finančnými vzťahmi na rozpočet ministerstva, ktorá v rámci svojej pôsobnosti zabezpečuje mzdové a vecné prostriedky krajských pamiatkových úradov a je zamestnávateľom zamestnancov, ktorí pracujú v krajských pamiatkových úradoch. Vykonáva štátnu správu s celoslovenskou pôsobnosťou vo veciach zverených mu zákonom. Pamiatkový úrad riadi a za jeho činnosť zodpovedá generálny riaditeľ, ktorého po prerokovaní s Pamiatkovou radou (§ 6 zákona) vymenúva a odvoláva minister kultúry SR.

Krajský pamiatkový úrad vykonáva štátnu správu vo svojom územnom obvode, ktorým je územný obvod kraja. Krajský pamiatkový úrad koná a rozhoduje v administratívnoprávnych veciach samostatne. Krajský pamiatkový úrad je v prvom stupni vecne príslušným správnym orgánom, ktorý rozhoduje o právach a povinnostiach právnických osôb a fyzických osôb na úseku ochrany pamiatkového fondu, ak zákon neustanovuje inak.

Pamiatkový fond Slovenskej republiky

Pamiatkový fond Slovenskej republiky tvoria hnuteľné a nehnuteľné národné kultúrne pamiatky a ich súbory (skupiny pamiatok alebo pamiatkové areály) a pamiatkové územia, ktorými sú pamiatkové rezervácie a pamiatkové zóny. Národnými kultúrnymi pamiatkami sú predovšetkým objekty umenia, architektúry a urbanizmu, archeologické lokality, objekty ľudovej architektúry, historické záhrady a parky, objekty výroby, vedy a techniky, pamiatky viažuce sa na významné historické udalosti a osobnosti slovenských dejín.

Prečítajte si tiež: Južná Amerika: Ochrana kultúrneho a prírodného dedičstva

Výzvy a perspektívy

Napriek desaťročiam socialistickej výstavby zachovali sa v mnohých územiach Slovenska neporušené väzby kultúrneho dedičstva s pôvodnou krajinou a chránenou prírodou. Súčasný stav v ochrane pamiatkového fondu je poznačený vývojom do roku 1989. Mnohé objekty dovtedy v štátnom vlastníctve boli vrátené pôvodným vlastníkom, často v zlom technickom stave. Rozsiahly, najmä bytový fond v historických objektoch a mestských jadrách, bol daný do majetku obcí. Reformy aj v tejto oblasti nie sú dosť rýchle a dôsledné, viaceré kroky brzdí nízky rozpočet miestnej samosprávy.

tags: #pamiatky #a #pamiatkova #starostlivost #Irsko