Penitenciárna starostlivosť: Formy a činnosti

Tento článok sa zaoberá problematikou penitenciárnej starostlivosti a postpenitenciárnej starostlivosti ako dôležitých foriem prevencie recidívy trestnej činnosti. Skúma rôzne aspekty, ktoré ovplyvňujú resocializáciu odsúdených, od endogénnych a exogénnych faktorov recidívy až po úlohu sociálnej opory a kurately.

Úvod do problematiky trestnej činnosti a resocializácie

V každej spoločnosti, bez ohľadu na jej úroveň rozvoja, existujú jedinci, ktorí porušujú zákony a normy. Tieto činy, označované ako trestné činy, sú nebezpečné pre spoločnosť a definované v trestnom zákone. Aby bol čin považovaný za trestný, musia byť splnené dve podmienky: nebezpečnosť pre spoločnosť (materiálna podmienka) a naplnenie znakov uvedených v Trestnom zákone (formálna podmienka).

Spoločnosť sa bráni proti trestným činom rôznymi spôsobmi, pričom najčastejšie využíva výkon trestu odňatia slobody. Táto forma má za cieľ eliminovať páchateľov zo spoločnosti a zároveň ich prevychovávať a harmonizovať s uznávanými spoločenskými hodnotami, aby sa mohli opätovne začleniť do života ako riadni občania.

Podľa Raszkovej a Hoferkovej (2013) má výkon trestu odňatia slobody sedem základných funkcií: odplatnú, regulatívnu, preventívnu, restoratívnu, výchovnú, morálnu a represívnu.

Penitenciárne zaobchádzanie a resocializácia

Pri náprave páchateľov trestnej činnosti sa kladie veľký dôraz na penitenciárne zaobchádzanie s odsúdenými počas výkonu trestu odňatia slobody, ktoré je zamerané na ich resocializáciu. Resocializácia predstavuje súhrn aktivít, ktorých cieľom je dosiahnuť účel trestu: chrániť spoločnosť pred páchateľmi, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho k vedeniu riadneho života.

Prečítajte si tiež: Význam penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivosti

Na dosiahnutie tohto cieľa je potrebné vykonať množstvo opatrení počas výkonu trestu odňatia slobody. Dôležité je vhodne diferencovať odsúdených v rámci vonkajšej diferenciácie (rozdelenie podľa skutkovej podstaty trestného činu, rizikovosti a miery nebezpečenstva) a vnútornej diferenciácie (umiestnenie v otvorených, polootvorených a uzavretých oddeleniach).

Kvalitný program zaobchádzania, špecifikovaný na konkrétneho odsúdeného, je nevyhnutný pre úspešnú nápravu. Ako uvádza Ľ. Gargalovič (2003), vypracovanie programu zaobchádzania je „základným prostriedkom na realizáciu individuálnej výchovnej práce s odsúdenými.“ Program sa zaoberá všetkými oblasťami života odsúdeného, vrátane výchovných a vzdelávacích aktivít, pracovného zaradenia, voľnočasových aktivít, výchovných postupov a kontaktov s primárnym sociálnym prostredím.

Pri stanovení cieľov programu sa prihliada na pozitívne rezervy osobnosti odsúdeného, jeho správanie, dĺžku trestu, termín možného podmienečného prepustenia, možnosti zapojenia do aktivít a kontakty s vonkajším svetom. V programe sa stanoví hlavný, perspektívny cieľ, ktorý sa dosahuje postupne cez čiastkové ciele.

Recidíva trestnej činnosti: Príčiny a faktory

Realitou je, že páchatelia trestných činov sa aj napriek snahe odborníkov počas penitenciárneho zaobchádzania po prepustení k trestnej činnosti vracajú. Príčiny recidívy môžu byť zapríčinené endogénnymi alebo exogénnymi faktormi, pričom zriedka ide len o jednu skupinu faktorov.

Endogénne faktory

Medzi endogénne faktory patrí genetická podmienenosť, mentálne postihnutie, duševné poruchy a poruchy osobnosti. A. Zradulová (2002) vymedzila 5 základných typov osobnosti páchateľa:

Prečítajte si tiež: Slovenská väzenská služba

• Mentálne nedostatočný typ: Jedinci so zníženými rozumovými schopnosťami, ktorí sa dopúšťajú prevažne násilnej trestnej činnosti.
• Psychotický typ: Páchateľ v stave nepríčetnosti, motív je nezrozumiteľný a často brutálny.
• Socializovaný typ: Osoba, ktorá trestný čin spácha len výnimočne, motív je pochopiteľný a často spôsobený nedbanlivosťou.
• Neurotický typ: Frustrácia a nevyriešené konflikty v rodine hrajú veľkú úlohu.
• Psychopatický typ: Abnormálne indivíduum s individuálnymi charakteristikami, ktoré sa ďalej členia na podskupiny (afektívny, hypertímny, paranoidný, hysterický, schizoidný, anetický, nezdržanlivý).

Prítomnosť endogénnych príčin páchania trestnej činnosti môže pretrvávať aj po realizácii penitenciárneho zaobchádzania a zapríčiniť recidívne správanie.

Exogénne faktory

Exogénne príčiny recidívy zahŕňajú zamestnanie, rodinu, spoločenské okolie páchateľa a sociálne vylúčenie. Tieto faktory je možné ovplyvniť a pôsobiť tak v oblasti prevencie recidívy pozitívnym smerom, a to v rámci postpenitenciárnej starostlivosti.

Zamestnanosť

Nízke možnosti zamestnania sú významným exogénnym faktorom, ktorý môže nútiť odsúdeného k recidíve. Odsúdenie je stigmatizujúce a odsúdení majú často problém nájsť si zamestnanie aj po výkone trestu. Zamestnávatelia často vyžadujú trestnú bezúhonnosť, čo odsúdených znevýhodňuje na trhu práce.

Nezamestnanosť vedie k chudobe, ktorá môže viesť ku kriminálnemu správaniu. Riešením by mohla byť liberalizácia požiadaviek zo strany zamestnávateľov, pričom by sa posudzoval konkrétny trestný čin a jeho relevancia pre výkon zamestnania.

Rodina

Podpora rodiny je dôležitým faktorom úspešnej sociálnej adaptácie odsúdeného po výkone trestu. Postpenitenciárna starostlivosť by mala zahŕňať aj prácu s rodinou a prípravu podmienok na návrat odsúdeného do spoločnosti. Rodina by sa mala zamerať na nové rodinné usporiadanie, opätovné včlenenie odsúdeného do života, prácu na vzťahoch a umožnenie odsúdenému vrátiť sa do svojej role v rodine.

Prečítajte si tiež: Emmerova a reintegrácia väzňov

Okolie a sociálne vylúčenie

Spoločnosť často stavia odsúdených na svoj okraj, čo ich môže odsudzovať na recidívne konanie. Odsúdený, odmietnutý spoločnosťou, sa môže integrovať do prostredia s narušenou schopnosťou sociálnej adaptácie, čo vedie k opätovnému páchaniu trestnej činnosti. Úlohou postpenitenciárnej starostlivosti je vynímať odsúdených z rizikových prostredí a integrovať ich v intaktnej populácii, čo je možné len spojením práce s odsúdeným a so spoločenským prostredím.

Formy penitenciárnej starostlivosti

Penitenciárna starostlivosť zahŕňa rôzne formy a činnosti zamerané na resocializáciu odsúdených a prevenciu recidívy.

Sociálna kuratela

Sociálna kuratela, upravená v Zákone č. 305/2005 o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele, predstavuje súbor opatrení na odstránenie, zmiernenie a zamedzenie prehlbovania alebo opakovania porúch psychického, fyzického a sociálneho vývinu. V kontexte penitenciárnej starostlivosti sa zameriava na osoby po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.

Práca sociálneho kurátora s takouto osobou zahŕňa sociálne poradenstvo, pomoc pri návrate do rodiny, hľadanie možností pokračovania v príprave na povolanie a pomoc v hmotnej núdzi. Sociálny kurátor môže poskytnúť resocializačný príspevok na vybavenie osobných dokladov a zabezpečenie nevyhnutných vecí osobnej potreby.

Probačná a mediačná služba

Probačná a mediačná služba má dve hlavné oblasti činnosti - probáciu a mediáciu.

Sociálna opora

Sociálna opora je druh prosociálneho správania a pomoci, ktorá sa vyznačuje skutkami v prospech inej osoby, ktorá sa nachádza v kríze alebo záťaži, bez očakávania odmeny. Je nápomocná pri zvládaní nepriaznivých životných udalostí a zasahuje celkovú psychickú pohodu a zdravie.

Hobbs (2000) definuje sociálnu oporu ako akúkoľvek formu pomoci, ktorá môže byť vyžiadaná alebo poskytnutá inou osobou s cieľom vyriešiť problémy. Vanková (2020) rozlišuje štyri základné druhy sociálnej opory:

• Emocionálna opora: Poskytuje prežívanie spolupatričnosti, uvoľnenia a istoty.
• Informačná opora: Poskytuje rady, usmernenia a informácie.
• Hodnotiaca opora: Umožňuje zhodnotenie komunikácie a poskytuje informácie užitočné pre samohodnotenie.
• Inštrumentálna opora: Poskytuje praktické druhy hmotnej a materiálnej pomoci.

Inštrumentálna opora je žiaduca najmä pred prepustením klienta z väzenského ústavu. Odborní pracovníci sa snažia zabezpečiť kontinuálnu pomoc s využitím štátneho alebo neštátneho sektora. Táto pomoc by mala obsahovať všetky zložky sociálnej opory, aby sa prepusteným osobám uľahčilo zvládanie náročných situácií súvisiacich so začlenením do spoločnosti.

Dostupnosť sociálnej opory v penitenciárnych podmienkach neposkytuje väzneným osobám iba pomoc pri zvládaní záťažových situácií, ale podieľa sa aj na vytváraní nových resocializačných návykov. Sociálna opora uľahčuje prechod z penitenciárneho do občianskeho prostredia, zabraňuje recidíve a zvyšuje pravdepodobnosť zapojenia sa do života bez ohrozenia zdravia.

Sociálna opora môže pochádzať z formálnych alebo neformálnych zdrojov. K neformálnym zdrojom patrí rodina a blízke osoby, k formálnym zdrojom patrí väzenský personál a inštitucionalizované zdroje z vonkajšieho prostredia.

Udržiavanie kontaktu so svojimi neformálnymi zdrojmi sociálnej opory sa vo väzenskom ústave môže uskutočňovať prostredníctvom návštev, korešpondencie a telefonovania. U ženatých mužov je nižšia pravdepodobnosť, že budú porušovať pravidlá ako slobodní muži. U väznených žien, ktoré udržiavajú telefonický kontakt so svojimi deťmi, bola zaznamenaná očakávaná miera porušovania pravidiel nižšia.

La Vigne et al. (2005) upozorňujú, že zážitok z návštevy a jej následné výsledky sú ovplyvnené vzájomnou kvalitou vzťahov medzi návštevníkmi a väznenými osobami.

Marešová (2013) uvádza, že prijímanie sociálnej opory je lepšie u ľudí s vyšším socioekonomickým statusom. Valentovičová (2019) na základe realizovaného výskumu uvádza, že najviac využívanou formou udržiavania kontaktu s vonkajším prostredím sa deje prostredníctvom korešpondencie.

Väzneným osobám sa môže dostávať sociálnej opory od formálnych zdrojov pôsobiacich vo väzenskom ústave na základe vykonávaných denných činností, účasti na organizovaných aktivitách, na základe vlastnej alebo sprostredkovanej žiadosti alebo od iných spoluväzňov.

Kerley a Copes (2009) uvádzajú, že väzneným osobám účastným na duchovných aktivitách spojených s praktikovaním viery sa dostáva sociálnej opory zo strany ostatných angažovaných jedincov. Významnú úlohu zohráva aj poskytovanie sociálnej opory zo strany externých subjektov a ich spoločnej participácii na organizovaných aktivitách a programov penitenciárnej sociálnej práce.

Intervencie interných a externých formálnych zdrojov sociálnej opory môžu byť smerované na oblasť rozvoja vlastných kompetencií, pracovných kompetencií a osvojenie nových zručností. Tréningy a nácviky kognitívnych a rozhodovacích schopností sa môžu zameriavať na riešenie špecifických potrieb väznených osôb.

Sociálna opora pomáha tlmiť sociálne problémy, ktorými väznené osoby čelia v súvislosti s uväznením. Implementácia zaobchádzania v zmysle poznania jednotlivých väznených osôb a identifikovania prípadných rizík, ktoré sa u nich môžu vyskytovať, uľahčuje vzájomné interakcie medzi personálom a väznenými osobami.

Nadviazanie kontaktu s väznenými osobami krátko po dodaní do väzenského ústavu slúži okrem poskytnutia informácií o právach a povinnostiach, o možnostiach udržiavania kontaktu a k získaniu anamnestických údajov od väznených osôb i k uľahčeniu nadviazania zmysluplných sociálnych interakcií.

Sociálna opora a sociálna intervencia sú adekvátne metodické prístupy, ktoré vedú k opätovnému získavaniu určitej kontroly klienta nad situáciou, v ktorej sa práve nachádza. Sociálna opora má v podmienkach väzenských ústavov uplatnenie naprieč jednotlivými fázami umiestnenia osoby vo väzenskom ústave.

Pozitívne pro-sociálne oporné mechanizmy vo väzenskom ústave prispievajú k bezproblémovému fungovaniu väznených osôb a pre ex-páchateľov by mali byť dobrým znamením pri ich opätovnom zaradení do spoločnosti. Na rozdiel od negatívne (antisociálne) nastavených oporných mechanizmov, ktoré zahŕňajú väzenský sociálny systém a jeho negativistický kódex väzňov (prisonizácia), prostredníctvom ktorého môže prichádzať k šíreniu pro-kriminálneho správania vo väzenskom ústave a neskôr aj v spoločnosti, čo môže sťažovať aj samotný návrat do občianskej spoločnosti.

Začlenenie prvkov sociálnej opory do dennej rutiny vykonávaných činností personálom väzenského ústavu a jej vnímanie zo strany väznených osôb predstavuje efektívny nástroj, ktorý má pri práci s touto cieľovou skupinou široké uplatnenie s evidentnými výsledkami.

Odporúčania pre zlepšenie penitenciárnej starostlivosti

• Umiestňovať klientov do väzenských ústavov čo najbližšie k miestu ich bydliska, pokiaľ to umožňujú kapacitné a bezpečnostné podmienky.
• Vytvorenie technických podmienok udržiavania kontaktu s blízkymi osobami prostredníctvom videonávštev.
• Podporovať (resp. vytvárať podmienky) pre plynulý prechod poskytovania sociálnej opory z podmienok väzenského ústavu do civilného prostredia.
• Pokiaľ sa jedná o inštitucionalizovaný subjekt (resp. pre intervencie spojené s poskytovaním sociálnej opory väzneným osobám (či už z radov väzenského personálu alebo externého subjektu) by malo existovať dostatočné personálne zázemie.
• Poskytovanie intervencií sociálnej opory nie je univerzálne a je potrebné ich diferencovať pre každého jednotlivca alebo skupinu väznených osôb za účelom dosiahnutia maximálnej účinnosti.

Postpenitenciárna starostlivosť: Nový štart po prepustení

Postpenitenciárna starostlivosť nadväzuje na penitenciárnu starostlivosť a je zameraná na pomoc prepusteným osobám pri ich návrate do spoločnosti. Byť prepusteným na slobodu neznamená len radosť z voľnosti pohybu. Podmienečné prepustenie je ako skúšobné obdobie, v ktorom má prepustený dokázať, že sa chce stať lepším človekom.

Práca na vhodnom správaní a lepšom spôsobe života je nikdy nekončiacim procesom. Pre niektorých je tento proces náročnejší, ale s podporou postpenitenciárnej starostlivosti sa šance na dobrý a spokojný život niekoľkonásobne zvyšujú.

tags: #penitenciarna #starostlivost #formy #a #cinnosti