Plnenie Neexistujúceho Záväzku v Slovenskom Práve: Prelomenie Zásady Nemo Plus Iuris?

Právny systém je komplexný systém pravidiel a zásad, ktoré upravujú správanie jednotlivcov a subjektov v spoločnosti. Jednou z kľúčových zásad súkromného práva, ktorá sa zdá byť ohrozená, je princíp nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet - nikto nemôže preniesť na iného viac práv, ako sám má. Tento článok sa zaoberá otázkou plnenia neexistujúceho záväzku v slovenskom práve, pričom analyzuje, či nedávne rozhodnutia súdov nepredstavujú prelomenie uvedenej zásady a aké by mohli byť dôsledky takéhoto prelomenia.

Nemo Plus Iuris: Základný Kameň Súkromného Práva

Zásada nemo plus iuris je základným kameňom súkromného práva. Jednoducho povedané, ak osoba nemá vlastnícke právo k veci, nemôže ho preniesť na inú osobu. Táto zásada zabezpečuje právnu istotu a ochranu vlastníckych práv. Existujú však výnimky z tejto zásady, napríklad v konkurznom práve (§ 93 zákona o konkurze a vyrovnaní), v obchodnom práve (§ 446 ObZ), v občianskom práve (§ 486 OZ) a v zákone o cenných papieroch (§ 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch). Korektívom na zabránenie úplnej divergencii domnelého a "skutočného" vlastníctva slúži inštitút vydržania.

Česká "Sága o Odstúpení" a Rozšírenie Princípu Dobrej Viery

V Českej republike sa v nedávnej dobe viedla rozsiahla diskusia o interpretácii § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka (OZ) v kontexte odstúpenia od kúpnej zmluvy na nehnuteľnosť. Najvyšší súd Českej republiky pôvodne zastával stanovisko, že ak dôjde k odstúpeniu od kúpnej zmluvy medzi osobou A a osobou B, stráca vlastníctvo k nehnuteľnosti aj osoba C, ktorej ju osoba B medzitým predala. Toto stanovisko bolo založené na konštrukcii odstúpenia ako zániku zmluvy ex tunc (od počiatku).

Ústavný súd Českej republiky však do tejto problematiky zasiahol a v náleze Pl. ÚS 78/06 rozhodol, že ak osoba C nadobudla nehnuteľnosť v dobrej viere, o vlastníctvo nepríde. Ústavný súd argumentoval ochranou vlastníctva, právnou istotou a ochranou nadobudnutých práv.

Rozhodnutie Ústavného Súdu ČR I.ÚS 143/07: Prelom v Nemo Plus Iuris?

Rozhodnutie Ústavného súdu ČR vo veci I.ÚS 143/07 z 25. februára 2009 vyvoláva otázky, či nedochádza k zásadnému prelomeniu zásady nemo plus iuris. V tejto kauze išlo o nehnuteľnosť, ktorá bola vo vlastníctve osoby A (N.K.). Osoba A na nehnuteľnosť zriadila záložné právo a v rámci výkonu tohto práva záložný veriteľ (spoločnosť E.) nehnuteľnosť previedol na osobu B (spoločnosť C.E.T.). Podľa všetkého bola zmluva o prevode neplatná. Osoba B následne previedla nehnuteľnosť na osobu C (J.K.) a osoba A (neskôr jej dedičia) žiadala o určenie, že je stále vlastníkom nehnuteľnosti. Najvyšší súd potvrdil, že nehnuteľnosť je vo vlastníctve osoby A a osoba C nie je vlastníkom.

Prečítajte si tiež: Čiastočné plnenie a záväzok

Ústavný súd však na základe ústavnej sťažnosti osoby C (a spoločnosti E.) do tohto rozhodnutia zasiahol. Odkázal na kauzu odstúpenia a uviedol, že vlastnícke právo ďalších nadobúdateľov, ak svoje právo nadobudli v dobrej viere, požíva ochranu a nezaniká. Ústavný súd argumentoval článkom 11 Listiny základných práv a slobôd, ústavnými princípmi právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv. Podľa ústavného súdu, akceptovanie výkladu, že zánikom kúpnej zmluvy (z akéhokoľvek dôvodu), ktorá bola uzavretá v rade ako prvá, by si vlastník, ktorý nadobudol vlastníctvo derivatívne, nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom, zjavne nezodpovedá pojetiu materiálneho právneho štátu.

Ústavný súd sa priklonil k výkladu, podľa ktorého odstúpenie od zmluvy o prevode veci môže pôsobiť výhradne medzi stranami tejto zmluvy a nemôže mať vplyv na riadne nadobudnuté vlastnícke právo tretej osoby. Hoci sa závery oboch nálezov týkajú odstúpenia od zmluvy, možno ich vzťahovať aj na prípad, keď prvá kúpna zmluva alebo iný nadobúdací titul bola zrušená z iného dôvodu než odstúpením.

Analýza Rozhodnutia a Jeho Potenciálne Dôsledky

Rozhodnutie Ústavného súdu ČR vyvoláva niekoľko otázok a obáv. Predovšetkým, nie je jasné, čo ústavný súd myslí pod pojmom "zrušená". Zmluva môže byť zrušená napríklad odstúpením, avšak o absolútne neplatnej zmluve nemožno povedať, že je "súdom zrušená". Súd len určí, že táto zmluva je neplatná, bola neplatná od začiatku a preto nemohla vyvolať právne účinky. Osoba B, ktorá na základe takejto zmluvy nadobudla nehnuteľnosť, nie je de iure vlastníkom a ak ju previedla ďalej, osoba C v zmysle zásady nemo plus iuris nemohla nadobudnúť vlastnícky titul, pokiaľ nepočká desať rokov na vydržanie.

Zdá sa, že ústavný súd osobe C na základe jej dobrej viery a základných práv priznáva akúsi inú ochranu, dlho pred vydržaním, čím totálne prelamuje nemo plus iuris.

Ak by sa táto judikatúra mala uplatňovať, mohlo by to mať závažné dôsledky:

Prečítajte si tiež: Spoludlžník a plnenie dlhu

• Absolétnosť inštitútu vydržania: Ak by dobrá viera nadobúdateľa postačovala na nadobudnutie vlastníctva bez ohľadu na vadný titul, inštitút vydržania by stratil svoj zmysel.
• Zvýšené riziko pre title insurance poisťovne a právnikov vykonávajúcich due diligence: Ak by sa dobrá viera považovala za absolútnu ochranu, klienti by nemali motiváciu platiť za due diligence, pretože každá nadbytočná informácia by mohla ohroziť ich dobrú vieru.
• Revolúcia v súkromnom práve: Prelomenie zásady nemo plus iuris by mohlo viesť k nepredvídateľným dôsledkom v celom súkromnom práve.

Uznanie Záväzku: Teoretické Pozadie a Praktické Otázky

Uznanie záväzku je v zmysle Občianskeho zákonníka jedným zo spôsobov zabezpečenia pohľadávky. Úprava tohto inštitútu je viac než stručná. Obmedzuje sa len na vymedzenie účinkov uznania dlhu, a to z hľadiska dôkazného bremena a z hľadiska premlčania (§ 558 prvá veta OZ). Z hľadiska premlčania je zas účinkom uznania dlhu to, že právo na splnenie uznaného dlhu sa premlčí až za 10 rokov (§ 110 ods.

Stručnosť právnej úpravy spôsobila, že sa v súvislosti s uznaním dlhu nakopilo viacero otázok. Sporné bolo najmä to, či sa dlh dá platne uznať aj pred jeho zročnosťou. Otázne bolo aj to, či uznanie premlčaného dlhu vedie k novému plynutiu premlčacej lehoty, a ak áno, či tento záver platí aj vtedy, ak dlžník o premlčaní nevedel. Riešenie týchto otázok priniesla ako obvykle až súdna prax. Tak napríklad Najvyšší súd SR nedávno potvrdil, že dlh možno platne uznať aj pred jeho zročnosťou (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obdo 92/2019 z 29. 10. 2020). Už skôr zas Najvyšší súd ČSSR judikoval (pri absencii dnešného § 558 OZ), že k uznaniu môže dôjsť aj po premlčaní dlhu a že uznaním začína plynúť nová premlčacia lehota aj vtedy, ak dlžník o premlčaní nevedel (R 51/1968).

Mnohé z otázok týkajúcich sa uznania dlhu teda už vyriešila judikatúra. Zdá sa však, že tak urobila bez toho, aby úplne ozrejmila teoretické pozadie, teda podstatu, resp. význam uznania dlhu ako právneho inštitútu. Práve preto bude cieľom tohto príspevku vymedzenie tejto podstaty a významu z hľadiska súčasného občianskeho práva a následne aj konfrontácia tohto vymedzenia s niekoľkými praktickými otázkami, či už riešenými, alebo neriešenými súdnou praxou. Menovite pôjde o otázku uznania nezročného dlhu, otázku uznania neexistujúceho dlhu a otázku, či má uznanie dlhu vplyv na premlčanie, ak bol dlh v čase uznania už premlčaný a dlžník o tom nevedel.

Trestnoprávne Aspekty Uznania Neexistujúceho Záväzku

V kontexte uznania neexistujúceho záväzku je dôležité venovať pozornosť aj trestnoprávnym aspektom. Samotné uznanie neexistujúceho záväzku nemusí automaticky znamenať naplnenie skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 Trestného zákona (TZ). Objektom tohto trestného činu je právo veriteľa na uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi (páchateľovi). Z tohto dôvodu nie je trestným činom akékoľvek zmenšovanie majetku, resp. jeho fingovanie (akékoľvek majetkové machinácie), ale iba také zmenšovanie majetku, ktoré reálne ukracuje uspokojenie existujúcej pohľadávky veriteľa.

Podľa uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 5. novembra 2015, sp.zn. 4To/82/2015, podstatou možnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa podľa § 239 TZ je, okrem iného, aj to, že pohľadávka veriteľa je vo všeobecnej rovine vymáhateľná. Musí ísť teda o takú pohľadávku, ktorej splnenie je možné vynútiť a to prípadne aj proti vôli dlžníka. Skutková podstata trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 TZ teda nechráni majetok veriteľa, ktorý disponuje nevymáhateľnou pohľadávkou voči dlžníkovi.

Prečítajte si tiež: Podmienky Alfa Záväzku

V súdnej praxi sa možno stretnúť aj s názorom, že samotné uznanie neexistujúceho záväzku nie je samo o sebe konaním napĺňajúcim skutkovú podstatu poškodzovania veriteľa. Tento názor je odôvodnený nasledovne: „Len samotným uznaním neexistujúceho záväzku, bez ďalšieho, nedochádza k žiadnemu úbytku na majetku dlžníka (ak dlžník nejaký majetok má), teda len týmto právnym úkonom nedochádza k zmenšeniu majetku dlžníka, z ktorého by mohol byť veriteľ dlžníka uspokojený. Za škodu veriteľa preto nie je možné považovať len vznik určitého záväzku, pretože vznikom záväzku nedochádza k úbytku na majetku určitej osoby, ktorý ho na seba prevzal alebo ktorý vznikol na podklade rozhodnutia súdu, či zo zákona. Záväzky nie sú (na rozdiel od pohľadávok) súčasťou majetku. Pribúdaním záväzkov, ktoré majú vplyv na trhovú hodnotu majetku, ešte nedochádza k úbytku na majetku. K úbytku na majetku a prípadne aj k vzniku škody na majetku, môže dôjsť až poskytnutím plnenia na ich vyrovnanie. Majetok sa teda nezmenšuje o hodnotu existujúcich záväzkov, ale až odčerpaním určitých majetkových hodnôt na ich úhradu“.

S týmto názorom možno polemizovať, pretože už samotné uznanie neexistujúceho záväzku, resp. fingovanie pasív, ktoré majú znížiť skutočnú hodnotu dlžníkovho majetku môže veriteľov odradiť od uplatňovania ich pohľadávok, resp.

tags: #plnenie #neexistujúceho #záväzku #v #slovenskom #práve