Pocity prenasledovania u seniorov: Príčiny a prejavy

Úvod

Agresivita u seniorov, často spojená s pocitmi prenasledovania, predstavuje komplexný problém s rôznorodými príčinami a prejavmi. Tento článok sa zameriava na preskúmanie týchto príčin a prejavov, ako aj na možnosti farmakologickej a nefarmakologickej liečby. Agresivita u seniorov, najmä v kontexte pocitov prenasledovania, je náročnou problematikou, ktorá si vyžaduje komplexný prístup.

Agresivita u seniorov: Komplexný pohľad

Agresivita je správanie, ktoré sa vyznačuje nepriateľstvom, útočnosťou a uvoľňovaním škodlivých impulzov smerom k iným ľuďom, zvieratám alebo veciam. Agresivita je skôr stálejšia vnútorná pohotovosť reagovať agresívnym spôsobom. S prejavmi agresivity sa stretávame na všetkých úrovniach zdravotníckej starostlivosti, vo všetkých typoch zariadení. V ošetrovateľskej starostlivosti predstavujú často problém, ktorý prekvapí, zaskočí. V istom zmysle sa agresivita „očakáva“ iba u psychiatrických pacientov. Zdravotnícky pracovníci by mali byť na ňu pripravení, mali by ju efektívne zvládnuť. Pacienti s psychiatrickými chorobami však mávajú aj ďalšie telesné ochorenia, pre ktoré ich ošetrujú v iných oddeleniach. Agresivita navyše nemusí vždy byť psychopatologickým fenoménom, môže byť aj súčasťou repertoáru správania jedinca, zabezpečujúcou jeho kompetitívne, defenzívne či antagonistické záujmy. Sociálne štandardy, ktoré používa pozorovateľ, môžu vniesť do hodnotenia agresívneho správania nejedno­značnosť. Všetky tieto súvislosti musia byť pri rozhodovaní sa o riešení problému s agresívnym pacientom reflektované. Prvým krokom je rozpoznanie, či agresivita, s ktorou sa u pacienta stretávame, je psychopatologickým fenoménom, teda agresivita je súčasťou širšej psychopatologickej štruktúry, alebo to tak nie je.

Príčiny agresivity u seniorov

Príčiny agresivity u seniorov môžu byť rôzne a komplexné. Možno k nim zaradiť štrukturálne anomálie mozgu, vznikajúce ako dôsledok úrazu, vývojových chýb, neurodegeneratív­nych a expanzívnych procesov, abnormity v absolútnom či v relatívnom množstve a kvalite chemických prenášačov informácie v mozgu (neurotransmiterov), ale aj poruchy genetické, na úrovni chromozómovej aj génovej a poruchy endokrinné (napr. hladina steroidov). Hranica medzi biologickými a nebiologickými príčinami vzniku agre­sivity je nejasná. Biologické zmeny nemusia byť jestvujúcimi vyšetrovacími postupmi detekovateľné a psychogénne vzniknuté poruchy môžu mať za násle­dok biologické zmeny.

Biologické príčiny

Často nimi bývajú biologické zmeny organizmu. Agresivita vyskytujúca sa u pacientov s psychiatric­kou diagnózou býva dôsledkom zmien biologických, niekedy zrejmých (napr. poúrazové stavy so štruktú­rálnym poškodením mozgu), častejšie nedostatočne poznaných či nepoznaných, ktoré môžu byť podkladom pre vznik psychopatologickej symptomatiky.

Psychologické a sociálne príčiny

Agresivita môže byť aj dôsledkom frustrácie, chýb vo výchove, či osobnostných dispozícií.

Prečítajte si tiež: Negatívne Pocity a Zdravie

Prejavy agresivity u seniorov

Prejavy agresivity u seniorov sa môžu líšiť v závislosti od príčiny a závažnosti stavu.

Agresivita ako psychopatologický fenomén

Agresivita býva dôsledkom zmien biologických, niekedy zrejmých (napr. poúrazové stavy so štruktú­rálnym poškodením mozgu), častejšie nedostatočne poznaných či nepoznaných, ktoré môžu byť podkladom pre vznik psychopatologickej symptomatiky.

Agresivita u pacientov s demenciou

Agresivita chorých s diagnózou demencia, napr. starecká demencia pri Alzheimerovej chorobe, je dôsledkom neuroanatomických, neurofyziologických a neurochemických zmien mozgu, psychopatologickej symptomatiky (kognitívne poruchy, úzkosť, ilúzie, halucinácie, bludy) a porúch komunikácie, ako následku deficitov kognitívnych, poznávacích funkcií. U chorých sa prehlbuje osobná závislosť, neschopnosť vykonávať čoraz viac bežných denných činností. Problém vyplývajúci z poruchy reči pri demencii vedie k neschopnosti povedať ošetrujúcej sestre o prežívanej bolesti, telesnom diskomforte, hlade, smäde, chlade a pod. Výsledkom je nepokoj, repetitívna vokalizácia, agresivita, najmä vtedy, keď práve vykonávaný ošetrovateľský zákrok diskomfort chorého zvyšuje. Identifikácia možných telesných príčin vzniku agresivity u pacientov s demenciou by mala byť základným krokom v sesterskej diagnostike. Informáciu môžu priniesť neverbálne prejavy chorého, napr.

Agresivita vyvolaná úzkosťou

Agresivita u chorých s demenciou býva vyvolaná aj úzkosťou. Vhodnou prevenciou je redukcia rizika vzni­ku úzkosti na minimum. Plány týkajúce sa chorého, napr. terapeutické, ktoré majú len charakter úvah, nie je vhodné preberať pred chorým, až kým nie sú aktuálne. Úzkosť dokáže redukovať pravidelný výkon činností, rutina. Ďalšími faktormi, ktoré modifikujú vznik agresivity u chorých s demenciou sú premorbídna osobnosť a faktory, ktoré vychádzajú z prostredia. Sú to aktivity ošetrujúcej sestry, resp.

Odmietanie starostlivosti

Jednou z problémových situácií, ktoré sťažujú ošetrovateľskú činnosť, je odmietanie starostlivosti zo strany chorého. Príčinou môže byť prežívanie takejto starostlivosti ako narúšanie personálnej sféry, súkromia. Chorý lepšie reaguje na jemný dotyk, priateľský a mierny tón hlasu, udržiavanie očného kontaktu. Ak napriek takejto forme komunikácie chorý reaguje agresívne, a starostlivosť odmieta, je vhodnejšie na poskytnutie nevyhnutnej starostlivosti použiť dve osoby. Kým jedna rozptyľuje chorého pozornosť, druhá osoba môže vykonať potrebný ošetrovateľský úkon. Pri neúspechu takejto stratégie je vhodnejšie ošetrovateľskú aktivitu prerušiť a neriskovať zvýšenie agresivity. Je pravdepodobné, že pacient o niekoľko minút zabudne, a nevyhnutná starostlivosť mu tak bude môcť byť poskytnutá.

Prečítajte si tiež: Rozvod a muži: Psychologický pohľad

Vplyv sociálneho a fyzického prostredia

Sociálne prostredie, v ktorom sa chorí s demenciami nachádzajú, môže tiež rozhodovať o frekvencii prejavov agresivity. V zdravotníckych zariadeniach, alebo v zariadeniach sociálnej starostlivosti, je vhodné, ak sú jedinci s kognitívnym poškodením umiestňovaní s chorými s rovnakým poškodením. Ak to tak nie je, sú ostatní pacienti obťažovaní pacientmi s demenciou, ktorí im chodia do izieb, dotýkajú sa ich vecí, prípadne si ich berú ako vlastné. Fyzické prostredie vhodné pre pacientov s de­menciami, musí by predovšetkým bezpečné. Neistota a obavy chorého z pádu vedú k zvýšeniu tenzie, k úzkosti a k agresivite. Musí byť zohľadnené riziko vzniku úrazov, ale tiež aj možnosť útekov, resp. odchodov z oddelenia, ktoré sú pre takto chorých ľudí nebezpečné. Ak sa chorý nachádza v prostredí, v ktorom je priveľa „šumu“, rozptyľuje to jeho pozornosť. Vplyvom rušného či hlučného prostredia môže dochádzať k nepokoju a k agresivite. Rovnováha stimulácie a pokoja umožňuje prostredie pre chorého optimalizovať a tak pomôcť udržiavať dosiaľ zachované záujmy, schopnosti, resp. Narušenie komunikácie s pacientom s demenciou, ktoré môže viesť k agresii, býva spôsobené aj jeho senzorickými poruchami.

Diagnostika a liečba agresivity u seniorov

Snaha o odkrytie príčin agresivity prostredníctvom psychiatrickej diagnostiky je nevyhnutná.

Farmakologická liečba

Najbežnejšou farmakologickou liečbou na zvládnu­tie agresivity je podávanie antipsychotík, hoci väčšinou priamy antiagresívny účinok nemajú. Primárne sa využíva ich nešpecificky tlmiaci účinok - levopromazin, chlorpromazin, quetiapin, zotepin, inokedy viac účinok incizívny - haloperidol, atypické neuroleptiká, napr. clozapin, risperidon, od ktorého sa očakáva rýchle ovplyvnenie bludov a halucinácií, ktoré bývajú podkladom pre agresívne správanie u psychotických porúch. Niekedy je užitočné podávanie ?-blokátorov, napr. pindololu, metipranololu. Na predchádzanie bu­dúcim epizódam agresivity sa používajú antikonvulzíva s thymoprofylaktickým účinkom - carbamazepin, valproát, lamotrigin. V súvise s agresivitou v priebehu afektívnych porúch boli dosiahnuté dobré výsledky podávaním solí lítia a farmák so sérotonínergickým účinkom (napr. blokátor spätného vychytávania séro­tonínu - citalopram, fluoxetin, paroxetin a iné). Far­maká s gabaergickým účinkom. Správny výber lieku potláčajúceho agresivitu záleží predovšetkým na správnej identifikácii psycho­pato­logic­kej štruktúry, v ktorej sa agresivita ako psychopatologic­ký fenomén prejavuje. Napríklad pri ochorení z okruhu schizofrénie, kde je agresivita dôsledkom bludu prenasledovania alebo sluchových halucinácií, budú v liečbe vhodné antipsychotiká. Keď podávame psychiatrickému pacientovi liek, ktorý má stlmiť alebo upokojiť jeho agresivitu, zvyčajne nemôžeme očakávať okamžitý priaznivý výsledok. Novšie antipsychotiká s výrazne tlmiacim účinkom, ktoré majú dlhý biologický polčas, majú klinický úči­nok niekoľko hodín. Ich podanie preto musí byť opakované. Tieto farmaká však majú aj vedľajšie účinky (zníženie krvného tlaku, srdcové arytmie, útlm dýcha­nia, poruchy močenia, zmätenosť a iné), preto musia byť pacienti pod ich vplyvom pozorne sledovaní.

Nefarmakologické postupy

Dostatočný počet odborne pripravených zdravotníckych pracovníkov dokáže agresivitu pacien­ta tlmiť a ne­podporovať jej potencovanie nevhodným reagovaním. Škodlivé je najmä váhanie, vyjednávanie, prejavenie neistoty. Vedomie vlastnej profesionality a kompetencie ošetrovanie psychiatrických pacientov uľahčuje. Použitie obmedzovacích prostriedkov (umiestnenie pacienta v ochrannej sieťovej posteli, v izolačnej miestnosti, pripútanie k posteli, alebo použitie telesnej prevahy) je možné len na dobu nevyhnutnú na upokojenie, za stálej kontroly stavu pacienta zdra­votníckymi pracovníkmi. Je potrebné počítať s tým, že agresivita môže znamenať zároveň aj ovplyvnenie vzťahov medzi zdravotníckymi pracovníkmi a pacientom do budúcnos­ti. Má to mimoriadny význam najmä u chronicky chorých psychiatrických pacientov. Dôležitý je aj proces sebareflexie u zdravotníckych pracovníkov. Pri zložitej komunikácii s agresívnym pacientom je potreb­né nestratiť dôveru vo svoje profesionálne zručnosti a odborné vedomosti, vyhnúť sa reakciám odmietnutia smerom k pacientovi, aj vzťahom rivality či submisivity smerom k pacientovej rodine. V týchto prípadoch býva užitočná psychologická podpora zdravotníckych pra­covníkov, ktorá sa vykonáva v rôznych formách, napr. aj vo forme tzv.

Starostlivosť o rodinu

Ak žije duševne chorý jedinec s prejavmi agresivity v prostredí vlastnej rodiny, jej pozornosť sa postupne sústreďuje na problémový jav, na agresivitu, Rodina žije v očakávaní novej agresívnej epizódy, postupne sa dostáva do izolácie a osamelosti. Vyrovnanie sa najbližších príbuzných s takýmto problémom závisí od úrovne ich copingu. Nazývajú sa tak aktívne formy zvládnutia situácie, aktívne vysporiadanie sa s ňou. Ak je coping nezrelý, rodiny sa trápia porovná­vaním situácie svojej rodiny s inými rodinami, porovná­vajú situáciu svojho chorého s inými chorými, objavuje sa hnev nad situáciou, ktorú nedokážu zmeniť. Podľa Hatfieldovej (5) sa pocit záťaže redukuje pri zistení, že chorý svoje symptómy nedokáže kontrolovať. Ak berieme človeka ako chorého, sme tolerantnejší k jeho prejavom, čo znižuje aj pocit záťaže. Na prežívanie psychopatologickej symptomatiky duševne chorého rodinou je možný aj iný, opačný pohľad. Rodina cíti menej beznádeje, a teda aj menej záťaže, ak zisťuje, že chorý má svoje prejavy agresivity pod kontrolou. Získava tak presvedčenie, že chorý môže svoju agresivitu zmeniť. Pri poznaní, že situácia cho­rého je nezmeniteľná, alebo je len málo zmeniteľná (napr. Na získavanie postoja zrelého copingu boli vypracované rôznymi psychiatrickými pracoviskami vo svete krátke vzdelávacie programy pre rodiny duševne chorých s agresivitou. Primerané profesionálne zvládnutie agresivity u psychiatrického pacienta je veľkou výzvou pre ošetrujúcich.

Prečítajte si tiež: Sprievodca výberom elektrickej kolobežky pre seniorov

Vplyv sociálnej patológie na pocity prenasledovania a agresivity

Sociálna patológia charakterizuje niečo choré, nezdravé, niečo, čo ohrozuje stabilitu, istotu, pokoj. Dotýka sa všetkých oblastí ľudského života, rôznych aspektov spoločnosti, rodiny, jednotlivca. V súvislosti so sociálnym životom človeka, s jeho existenciou v sociálnom prostredí, s jeho konaním, slobodným rozhodovaním, situáciou, v ktorej sa nachádza, hovoríme o sociálnej patológii. Sociálnu patológiu (ang. social pathology, nem. Sozialpathologie) Ondrejkovič et al. (2009) charakterizujeme ako súhrnný pojem, ktorým pomenúvame choré, nenormálne, či všeobecne nežiaduce spoločenské javy, kde zaraďujeme aj sankcionované formy deviantného správania, ale aj štúdium príčin ich vzniku a existencie.

Sociálna patológia a jej prejavy

K takýmto javom teda môžeme zaradiť agresiu, alkoholizmus, drogové závislosti, samovražednosť, prostitúciu, homosexualitu, rozvodovosť, nezamestnanosť, patologické hráčstvo, vojnu, násilie, ale aj novšie formy patologických prejavov, ku ktorým Mühlpachr (2008) začleňuje napr. extrémizmus, ktorý dnes predstavuje jednu z najväčších nebezpečenstiev a tiež rôzne druhy závislosti: netomániu - závislosť od internetu, závislosť od televízie, sexuálnu závislosť, workoholizmus, či patologické nakupovanie a prejedanie sa. Marešová (2010) za najčastejšie sociálno-patologické javy dnešnej doby považuje alkoholizmus, toxikomániu, gamblerstvo a ostatné závislosti; členstvo v extrémistických skupinách a náboženských sektách, xenofóbiu a rasizmus; domáce násilie, chorobné prenasledovanie; šikanovanie v škole, na pracovisku (mobbing, bossing), v sociálnych a výchovných inštitúciách voči klientom týchto inštitúcií; prostitúciu, promiskuitu, účasť na pornoprodukcii, kupliarstvo, komerčné sexuálne zneužívanie; vandalizmus vrátane sprejerstva, násilie na štadiónoch, pouličné násilie; asociálnosť šírená prostredníctvom internetu a na tzv.

Normalita vs. Patológia

Stanoviť patologický aspekt predpokladá stanoviť normalitu. Nie je možné rozpoznať normálne od nenormálneho, zdravé od chorého, ak nevieme rozlíšiť, či dokonca pomenovať to, čo je korektné, dobré, normálne. Aby sme dokázali správne vymedziť pojem normality, treba mať na zreteli faktor času a priestoru. Každá doba a každá kultúra sa vyznačuje svojou konformitou, teda zaužívanými zvykmi, pravidlami, normami, hodnotami, náboženstvom. Ich dodržiavanie či nedodržiavanie, zmeny, prijímanie nových pravidiel sa, samozrejme, odvíjajú od základov existencie ľudského bytia v súvislosti so stanovením si istých hraníc vzájomného spolužitia, od vývoja spoločnosti, kvantitatívnych i kvalitatívnych ukazovateľov ekonomického rozvoja, sociálnej i kultúrnej vyspelosti národa. Posudzovať normalitu teda nie je ľahké. Ondrejkovič et al. (2009) hovorí, že v literatúre možno nájsť dvojaké chápanie normality, a to ako vnútornú istotu, prežívanie vlastného sveta a potom normalitu, ktorá je typická pre sociálny štát, čiže pomoc pri zvládaní existujúcich sociálnych problémov. Je teda ponímaná subjektívnym prežívaním konkrétneho jedinca a následne sociálnym i kultúrno-etickým aspektom. „Všeobecne možno povedať, že za normálne je zmysluplné pokladať sociálne javy a procesy, ale aj sociálnu situáciu, ktoré umožňujú človeku také životné prejavy, aké sú výsledkom konsenzu a nepotrebujú vždy znova a znova osobitnú argumentáciu pre vlastné zdôvodňovanie“ (Ondrejkovič et al., 2009, s. 23). Laca (In: Bargel, Mühlpachr et al., 2010) dodáva, že pojem normality sa dá vysvetliť pomocou spoločenských vzťahov, spoločenských rolí, postojov, vzorcov správania či kultúry v danej spoločnosti. Nie je však možné stotožňovať normalitu so štandardom. Pretože to, čo je pre jedného prirodzené, a teda normálne, nemusí byť automaticky pre druhého. Je teda nevyhnutné upozorniť aj na socio-kultúrnu určenosť sociálno-patologických javov a ich premenlivosť v závislosti od času a prostredia. Máme na mysli predovšetkým vekové kategórie mládež, dospelí.

Sociálne problémy a ich vplyv

Sociálno-patologické javy sa zväčša vyskytujú tam, kde dochádza k istým druhom problémov, záťažových situácii, ktoré vyvolávajú vnútorný tlak, nepokoj a človek viac-menej nedokáže takýto stav akceptovať, prispôsobiť sa, resp. čeliť a nachádzať riešenia. Sociálna patológia je tak spätá s pojmom sociálny problém, ktorý definuje V. Lamser (In: Žilová, 2005, s. 42) ako “vývojové tendencie v ľudských vzťahoch a v spoločnosti, ktoré sú považované za ťaživé (problémové) a ktorým je nutné venovať pozornosť formou korektívnych a vyrovnávacích, ale zvlášť preventívnych opatrení“. Lamser (In: Levická, 2002, s. 63) ďalej tvrdí, že „ o sociálnom probléme hovoríme až vtedy, keď problém presahuje osobnú situáciu, zasahuje väčší počet ľudí a vyžaduje riešenie“. Je chápaný ako záťažová situácia, ktorú treba riešiť z pohľadu celej spoločnosti i každého jednotlivca. Na základe týchto charakteristík môžeme vymenovať niektoré faktory ovplyvňujúce vznik sociálno-patologických javov. Ide najmä o nefunkčnosť rodiny, keď dochádza k degradácii zaužívaných pravidiel, noriem i hodnôt, zdravotné problémy, smrť, zadlženosť, nezamestnanosť a iné.

Sociálna práca a sociálna patológia

Problémy sociálnej patológie sú v centre záujmu mnohých vedných disciplín ako sú právne vedy, sociálna psychológia, sociológia, sociálna pedagogika, sociálna práca. Každá z týchto vied prispieva k riešeniu danej problematiky do takej miery, do akej je schopná v rámci svojho predmetu záujmu získať potrebné poznanie konkrétneho sociálno-patologického javu. V tejto súvislosti Ondrejkovič et al. (2009) poznamenáva, že sociálna práca predstavuje integrovanú disciplínu zaoberajúcu sa problematikou sociálnej patológie nielen v teoretickej, ale najmä praktickej rovine, a to zväčša v podobe sociálnej služby, ktorá je schopná riešiť individuálne, rodinné i celospoločenské problémy aj v súvislosti s nadväznosťou na sociálnu politiku.

Vplyv na jednotlivca a spoločnosť

Sociálno-patologické javy sa dotýkajú tak každého jednotlivca, rodiny, ako aj celej spoločnosti. Tým, že existujú, sú nebezpečné, predstavujú ohrozenie, nestabilitu celej society. Ako sme už spomínali, sociálno-patologické javy sa nedotýkajú iba jednotlivca. Ich eventualita presahuje individuálne zlyhávania, teda dotýkajú sa všetkých vekových kategórii, či už ide o deti, mládež i dospelú populáciu, ale dotýkajú sa taktiež inštitúcií, organizácií a celej spoločnosti. Treba si uvedomiť, že zlyhanie jednotlivca môže mať za následok patologický zárodok širšieho spoločenstva, v ktorom jednotlivec existuje a, samozrejme, spoločenstvo, ktoré má znaky patologických prejavov, vyvoláva deštrukciu menších skupín a jednotlivcov. Ide o akýsi druh reťazovej reakcie, ktorý nie je treba podceňovať, či dokonca zatvárať oči.

Rodina ako sociálny systém

Jedným z dôležitých systémov, kde takéto zlyhávanie vyvoláva ďalšie zhubné reakcie a kde sa najviac ukazujú nepriaznivé účinky týchto patologických prejavov je rodina. Rodina predstavuje istý druh sociálneho systému. Sociálny systém podľa Eriksena (2008) je súbor sociálnych vzťahov, ktoré sa pravidelne aktualizujú a reprodukujú v procese interakcie. Sociálny systém zdieľa aj normatívny systém s funkčným súborom sankcií, čiže ide o určitý druh zhody alebo vynútenej poslušnosti so zreteľom na to, čo sa v rámci systému a medziľudských interakcií deje, alebo čo by sa malo diať. Rodinný systém je postavený na sociálnych vzťahoch jednotlivých jej členov, každý člen rodiny má svoje postavenie a svoje úlohy, ktoré by mal plniť. Platia, resp. mali by tu platiť isté pravidlá v rámci sociálneho statusu a spoločnej deľby práce.

Funkcie rodiny a spoločnosti

Rodina je základom, dôležitým elementom spoločnosti. Takto najvšeobecnejšie možno charakterizovať rodinu a takto ju charakterizovalo už niekoľko autorov. Musíme v podstate súhlasiť s takto formulovanou definíciou, ktorá vystihuje vzťah rodiny k spoločnosti, teda v ktorej existuje, a, samozrejme, tento vzťah smeruje aj od spoločnosti k rodine. Takýto vzťah je vyjadrením jednotlivých funkcií rodiny (jednotlivé funkcie rodiny budeme rozoberať v ďalšej kapitole), ktoré sú nasmerované do jej vnútra, ale aj do spoločnosti ako celku a povinnosťou spoločnosti je vytvárať priaznivé podmienky pre jej funkčnosť. Ide o pomer, ktorý vyjadruje vzájomnú spätosť dvoch inštitútov. Spoločnosť potrebuje funkčnú rodinu a rodina potrebuje funkčnú spoločnosť. Pre funkčnosť rodiny sú veľmi dôležité vzťahy medzi jej členmi, dôležité je to, ako si vedia pomáhať, ako akceptujú jednotlivé potreby svojich členov. Pozitívne sociálno-psychologické usporiadanie rodiny s primeraným ekonomickým zabezpečením je dobrou konšteláciou pre pozitívne smerovanie rodiny a zabezpečenie jej normality. normalita ako ideál - úspešnosť rodín sa vzťahuje k hodnotám ako je vernosť, porozumenie, tolerancia a pod., a k splneniu určitých úloh, napr. správna výchova dieťaťa. normalita ako transakčný proces - pozornosť sa upriamuje na prebiehajúci proces v čase, čiže do úvahy sa berie sociálny a časový kontext rodiny.

Zmeny v spoločnosti po roku 1989

Spoločenský vývoj po roku 1989 priniesol do našej spoločnosti tak dlho očakávanú slobodu, nové obzory, možnosti, ale aj zmeny, a to prakticky do všetkých oblastí života, teda aj do našich rodín (Laca, 2005). Musíme tvrdiť, že v každom ohľade ide o mnoho pozitívnym zmien, či už v oblasti hospodárstva, ekonomiky, politiky … Na druhej strane treba vidieť aj dôsledky týchto tzv. úspechov. Je treba si všimnúť prenikanie nových prvkov západného sveta, ktoré okrem pozitívneho rázu prinášajú do tohto nášho sveta chaos, prevracanie hodnôt, nestabilitu, neistotu, zmätok. To, čo sa považovalo za prvoradé, a tým myslíme rodinu a jej stabilitu, sa chtiac-nechtiac odsúva do pozadia. Tradičná rodina, jej hodnoty a úlohy v nej pomaly, ale iste začínajú byť v rozklade. A to so všetkými negatívnymi dôsledkami tak, ako o tom hovorí Mühlpachar (In: Bargel, Mühlpachr, 2010, s. 20): „… Rodina je základným socializačným subjektom. Má bezprostredný vplyv na ďalšie smerovanie a uplatnenie sa svojich najmladších členov rodiny, čiže detí v spoločnosti. Dieťa je veľmi vnímavé a svojich rodičov považuje za vzory, ich správanie a konanie považuje za správne, a teda je prirodzené, že ich zvykne kopírovať. Možno tak očakávať, že dieťa bude prospešné pre spoločnosť v takom rozsahu, ako sú prospešní jeho rodičia. Okrem toho, rodina má vplyv na psychické rozpoloženie dieťaťa (Hudáková, 2011).

Výchova a emocionálna funkcia rodiny

Výchova dieťaťa vo funkčnej rodine podmieňuje jeho zdravý vývin. Dieťa, ktoré vyrastá v harmonickej rodine, v ktorej nachádza emočnú podporu, kde prejavy lásky, spolupatričnosti, vzájomného zdieľania radosti i starostí sú súčasťou spolunažívania, je vybavené dostatočnou schopnosťou zdieľať každodenný život i v dospelom veku. „Len ľudia, ktorí boli vo svojom detstve vyzbrojení pre záťaže budúceho sveta, môžu zvládnuť všetky ťažkosti a nároky a nájsť s druhými ľuďmi, blízkymi i vzdialenými spôsob spolužitia“ (Koluchová, In: Mühlpachr, 2008, s. 147). Je však treba povedať, že emocionálna funkcia rodiny akoby zapadala do úzadia. Konzumný spôsob života a jeho zabezpečovanie oberá hlavne mužov o rodinný život. Nedostatok času pre rodinu, nedostatok kontaktov s deťmi, možností prijímať a dostávať lásku ohrozuje mužov rôznymi patologickými prejavmi v ich rodinných vzťahoch. Ak chýba spolupráca zo strany mužov, ženy sa v takejto rodine cítia neslobodné a ukrátené o vlastné formy sebarealizácie. Preferovaním bohatstva a konzumného spôsobu života sa takto oslabuje úcta k materstvu a otcovstvu (Lenczová, 2005). Podobného názoru je aj Hrehová (2005), ktorá tvrdí, že v moderných rodinách dnes väčšinou chýba láskyplné pochopenie a vzájomná úcta. A práve táto absencia spôsobuje, že rodine chýba jednota, šťastie a rovnoprávnosť. Na tento nedostatok sa potom nabaľuje strata tak otcovskej, ako aj materskej autority. Mnohí rodičia si nevedia poradiť s vlastnými deťmi už od puberty. Východiskom z tejto dilemy je návrat k pravým morálnym a kresťanským hodnotám. A práve dnešné rodiny akoby sa vymykali z hodnôt a princípov,…

Schizofrénia a pocity prenasledovania

Schizofrénia je duševné ochorenie, dodnes mnohými tabuizované. Kolujú o nej rôzne chýry a medzi ľuďmi vzbudzuje rešpekt a strach. Ochorie na ňu jedno percento populácie, na Slovensku evidujú asi 50-tisíc ľudí. Hovoria o nej ako o spravodlivej chorobe, kedysi sa o nej tvrdilo, že je to choroba tridsiatnikov, no dnes sa vie, že postihuje kohokoľvek. Paralyzuje ľudí, ktorí sú aktívni a úspešní. V určitých prípadoch z nich dokáže spraviť ustráchaných a uzavretých jedincov, ktorí každého podozrievajú a boja sa o svoj život. Schizofrénia však v malom percente prípadov ukrýva aj pozoruhodný paradox - má svoju pozitívnu stránku. Ľudia, ktorí ňou trpia, sa na svet dívajú originálne, nápadito, netradične. Vidia veci, čo iní nie, a vďaka tomu sa dokážu uplatniť v umení alebo vo vede.

#

tags: #pocity #prenasledovania #u #seniorov #príčiny #a