Prežívanie Negatívnych Pocitov a Ich Dopad na Zdravie

Úvod

Ľudské emócie sú komplexný a neoddeliteľný aspekt nášho života. Ovplyvňujú naše správanie, myslenie, vnímanie a interakcie s ostatnými. Človek má k dispozícii široký repertoár najrôznejších emócií, ktoré sa objavujú skoro stále. Niekedy máme dokonca pocit, že sa danou emóciou riadime. Hovoríme často: „Neviem riešiť veci s chladnou hlavou, som tak veľmi nahnevaný/á.“

Základné Emócie a Ich Klasifikácia

V roku 1970 prišiel americký psychológ Paul Eckman s tímom výskumníkov na zásadnú klasifikáciu emócií. Identifikoval šesť základných emócií, ktoré sú spoločné všetkým ľuďom naprieč kultúrami a krajinami: radosť, smútok, znechutenie, strach, prekvapenie a hnev. Ďalší psychológ, Robert Plutchik, hovoril o kombinovaní emócií, podobne ako sa miešajú farby. V roku 2017 bola zrealizovaná štúdia, ktorej autori tvrdia, že existuje až 27 základných druhov emócií.

Radosť

Zo všetkých identifikovaných emócií je radosť tou, o ktorú sa všetci ľudia usilujú čo najviac. Radosť alebo šťastie je zvyčajne definované ako príjemný stav spojený s pocitmi ako spokojnosť, uspokojenie či pohoda. Výskum v oblasti šťastia vzrástol najmä okolo roku 1960, kedy vznikla jedna z oblastí psychológie venujúca sa práve tejto emócií - pozitívna psychológia. Každá emócia je vyjadriteľná rôznymi spôsobmi. Pri radosti a šťastí je to úsmev, relaxovaná poloha či príjemný tón hlasu. Zaujímavé je, že zatiaľ čo šťastie prežívajú všetci ľudia na svete, každý ho prežíva trošku inak a hlavne - dôvody k šťastiu vnímame všetci rozdielne. Kým niekde, vo vyspelých krajinách je dôvodom ku šťastiu kúpa nového auta či dobre platená práca, v rozvojových krajinách je to naopak zdravie a schopnosť postarať sa o rodinu. Z toho vyplýva, že to, čo robí ľudí šťastnými, je naozaj individuálne. Čo sa ale potvrdilo ako všeobecne platné je fakt, že šťastie je spájané so zdravím. Tým psychickým i fyzickým. No a v neposlednom rade má súvis s dlhovekosťou či šťastnými vzťahmi a manželstvom.

Smútok

Smútok je emócia charakterizovaná ako prechodný stav charakterizovaný pocitmi ako sú skľúčenosť, beznádej, utlmená nálada či nezáujem. Ako každá iná emócia, aj smútok je tou, ktorú ľudia z času na čas prežívajú a je to úplne prirodzené. V niektorých prípadoch dokonca dochádza k tomu, že ak človek prežíva príliš dlho smútok a negatívne emócie, hovoríme už o výskyte depresie. Smútok si ale s depresiou netreba zamieňať, je to niečo absolútne odlišné. Smútok sa prejavuje najčastejšie plačom, odmietaním kontaktu s inými a stiahnutím sa do seba, apatiou a nezáujmom o svet. Platí, že druh a závažnosť smútku sa líšia od človeka k človeku a líši sa tiež to, akým spôsobom sa ľudia s touto emóciou vyrovnávajú. Zaujímavosťou je, že keď sú ľudia smutní, ich typickými prejavmi správanie je stiahnutie sa zo sveta, katastrofizovanie, liečenie samých seba najrôznejšími spôsobmi či neustále prehrávanie negatívnych myšlienok v hlave.

Strach

Strach je dôležitou emóciou, ktorá hrá veľmi veľkú rolu pri prežití druhu. Keď človek čelí niečomu nebezpečnému a strachu, má na výber dve reakcie - utiecť alebo útočiť (bojovať). Keď pocítime strach, naše telo sa aktivizuje a my na základe toho očakávame, že sa udeje niečo nové no najmä nebezpečné. So strachom sú najčastejšie spájané fyziologické prejavy ako potenie sa, zrýchlení tep, dýchavičnosť či zomknutie tráviaceho traktu. Na prvý pohľad možno u človeka, ktorý sa bojí spozorovať zbystrený pohľad, trasenie rúk či roztrasený hlas. Aj v prežívaní strachu sú medzi ľuďmi veľké rozdiely. Jedny sa boja toho, čo u iných strach vôbec nevyvolá. Určite poznáte niekoho, kto miluje horory a videl asi každý, ktorý je k dispozícií a naopak toho, kto o hororoch nemôže ani len počuť. Na druhej strane však existujú aj ľudia, ktorý strach vyhľadávajú. Je to typické pre adrenalínové športy či návštevy strašidelných domov. So strachom tiež súvisí úzkosť, ktorá je charakterizovaná ako negatívny pocit, ktorý nemá jasný podnet. Pri strachu vieme, čo sa bojíme, pri úzkosti len cítime, že nám nie je dobre. V súčasnosti sa pri liečbe rôznych strachov a fóbií využíva tzv. expozičná terapia. Jej cieľom je vystavenie osoby podnetu, z ktorého má strach toľko krát, až si na podnet akoby zvykne a strach sa zníži na minimálnu úroveň.

Prečítajte si tiež: Príčiny a riešenia sociálnej osamelosti seniorov

Znechutenie

Znechutenie je štvrtou zo základných emócií, ktoré Eckman identifikoval. Najčastejšie sa prejavuje tým, že ak nám je niečo odporné, snažíme sa od toho držať ďalej. Samozrejme sa so znechutením spájajú aj fyziologické reakcie ako napínanie či zvracanie, krčenie nosa či hornej pery. Pocit odporu či znechutenia môže pochádzať z viacerých podnetov, či už ide o zápach, chuť či pohľad na nepríjemný podnet. Výskumníci o znechutení rozmýšľajú ako o emócií ktorá vznikla, aby človeka varovala pred jedlom, ktoré je nezdravé ba dokonca toxické. Znechutenie je tiež typické svojím morálnym aspektom.

Hnev

Hnev môže byť obzvlášť silnou emóciou charakteristickou pocitmi ako sú hostilita, frustrácia, agitácia či antagonizmus voči druhým ľuďom. Podobne ako strach, aj hnev hrá dôležitú úlohu pri strete s nebezpečenstvom a teda reakciou úniku či útoku. Hovorí sa, že hnev na tvári človeka spoznať do pár sekúnd. Prejavuje sa mračením, zazeraním, takisto kričaním či odkláňaním sa od druhých. Pre nahnevaného človeka je tiež typické nadmerné potenie sa a rýchle sčervenanie. No a taktiež je tu agresívne správanie ako kopanie či strkanie, ktoré ide ruka v ruke primárne s hnevom. Hoci je hnev väčšinou považovaný za negatívnu emóciu, má aj svoje výhody. Vďaka nemu si viete presadiť svoje dlho potláčané potreby alebo aktivovať sa k dosiahnutiu vecí, ktoré chcete. Či naopak, prijme vás k uskutočneniu rozhodnutí, ktoré sa týkajú vecí dlho odkladaných a brániacich vašej životnej spokojnosti. Hnev má však aj veľmi nebezpečnú formu, keď je ťažko regulovateľný a zle filtrovaný. Vtedy môže skĺznuť správanie človeka k agresivite, ubližovaniu a robeniu nebezpečných vecí. Podobne ako pri radosti, aj hnev má dopad na zdravotný stav človeka. Je spájaný s ischemickou chorobou srdca a cukrovkou. Súvisí tiež so správaním, ktoré spôsobuje zdravotné riziko ako je fajčenie, konzumácia alkoholu ba dokonca aj agresívne šoférovanie.

Prekvapenie

Emócia prekvapenia je zvyčajne dosť krátka a je charakterizovaná fyziologickou reakciou prekvapenia na niečo neočakávané či nové. Je pozoruhodné, že prekvapenie môže mať tri varianty - negatívnu, pozitívnu i neutrálnu. Negatívna je, keď na vás niekto vyskočí spoza kríku, keď kráčate po tme k domu. Pozitívna naopak, keď pre vás vaši priatelia nachystajú narodeninovú oslavu. Na prvý pohľad môžete prekvapenie u človeka spoznať podľa zdvihnutého obočia, otvorených úst a rozšírených zreničiek. Niekedy sa hovorí, že keď je človek prekvapený, akoby mu oči z jamiek šli vypadnúť. A sedí to takmer presne. Typické správanie prekvapeného človeka je ale aj skákanie, kričanie a výskanie či lapanie po dychu. V neposlednom rade aj práve táto emócia súvisí so situáciou úteku alebo útoku. Je zaujímavé, že ľudia majú tendenciu všímať si viac práve prekvapivé udalosti.

Toxická Pozitivita: Keď Príliš Veľa Pozitivity Škodí

Toxická pozitivita je presvedčenie, že bez ohľadu na to, ako hrozná alebo ťažká je situácia, ľudia by si mali zachovať pozitívne myslenie. Príliš veľa pozitivity môže škodiť hlavne ľuďom, ktorí prechádzajú ťažkým obdobím. Namiesto toho, aby sa mohli podeliť o skutočné ľudské emócie a získať podporu a pochopenie, sú ich pocity odmietané, ignorované alebo priamo znevažované.

Negatívne Dopady Toxickej Pozitivity

• Vyhýbanie sa autentickým ľudským emóciám: Toxická pozitivita funguje ako vyhýbací mechanizmus.
• Bráni rastu: Prehnaná pozitivita nám umožňuje vyhnúť sa pocitom, ktoré by mohli byť pre nás bolestivé.
• Ničí vzťahy: Ak niekoho zámerne uzemnite, keď sa s vami snaží podeliť o niečo ťažké, vytvoríte tým medzi vami priepasť.
• Pocit viny: Táto filozofia núti človeka sa za každých okolností cítiť radostne.

Ako Bojovať Proti Toxickej Pozitivite

1. Uvedomenie: Keď si uvedomíte emóciu, ktorú cítite, všimnite si, kde sa vo vašom tele nachádza. Môžete ju pociťovať ako bolesť žalúdka, stiahnutie hrdla, búšenie srdca alebo napätie niekde inde. Kľúčom k úspechu je nepotláčať emóciu.
2. Prijatie: Keď pociťujete určitú emóciu, nepopierajte ju.
3. Pominuteľnosť emócií: Každá emócia je nestála.
4. Pýtajte sa a skúmajte: Venujte sa hlbšiemu skúmaniu toho, čo sa stalo.

Toxická Pozitivita vo Výchove

Toxická pozitivita, teda ignorovanie negatívnych emócií, má však zlý vplyv nielen na nás, ale aj na deti. Rodičia chcú svoje deti chrániť pred svetom a smútkom, ale týmto prístupom robia svojim ratolestiam medvediu službu. Všetky emócie sú potrebné a životne dôležité, dávajú nám informáciu o tom, čo sa deje v našom vnútri. Zakázaním niektorých pocitov bránime deťom spoznať ich, prežiť a naučiť sa s nimi pracovať.

Prečítajte si tiež: Osamelosť u seniorov: pohľad Balogovej

Podporovať deti v neustálej pozitivite ich učíme, že cítiť sa inak než výborne je nenormálne. Deti sa naučia negatívne a ťaživé pocity spájať so zlyhaním, dajú im väčší význam než v skutočnosti majú a o to náročnejšie bude naučiť sa ich spracovať a ustáť.

Toxická pozitivita vo výchove sa prejavuje rôzne. Spadá pod ňu bránenie deťom prežiť pocity, ktoré označujeme za negatívne. Sú to napríklad prípady, kedy im nedovolíme plakať, hnevať sa, smútiť, a snažíme sa aby sa na svet pozerali pozitívne. Veď nemajú prečo plakať, to rozchodia, nemôžu mať ako malé deti žiadne problémy.

Namiesto toho, aby sme im poskytli empatiu a vypočuli ich, akokoľvek banálne sa nám ich ťažkosti zdajú, svojim prístupom ich odradíme od toho, aby sa nám v budúcnosti s trápením zverili. Komunikácia medzi vami a dieťaťom sa zhorší, pretože bagatelizovaním jeho prežívania v ňom živíte hanbu, nie odolnosť.

Keďže vy neberiete jeho pocity vážne, dieťa nadobudne dojem, že ich nesmie cítiť - a ak ich cíti, hanbí sa za to, a obáva sa vám to povedať. Týmto prístupom dieťaťu hovoríme, že sa má cítiť vždy dobre; dieťa taktiež preberie tento postoj, nevenuje svojmu prežitku pozornosť, čím sa ale problém nerieši, skôr zhoršuje. Naučí sa tváriť ako niekto iný, klamať samé seba, nebyť k sebe úprimné, čo vytvorí falošnú, neautentickú identitu.

Deti nie sú hlúpe, vidia ak sa rodič trápi, je nervózny alebo vystresovaný. Keď sa ho na to spýtajú, rodič automaticky odpovie, že mu nič nie je - samozrejme s dobrým úmyslom nezaťahovať dieťa do problémov dospelých. Avšak dieťa to vidí nasledovne; vie, že sa matka či otec trápia. Rodič ale tvrdí, že sa mýli a všetko je v poriadku. Dieťa má dve možnosti - buď prijme fakt, že ho osoba, ktorá ho mala milovať a chrániť oklamala, alebo že jeho vnímanie situácie je nesprávne. Čo myslíte, že si vyberie? Dieťa rodičom verí bezpodmienečne. Prestáva preto dôverovať svojmu úsudku - a tam nastupuje neúprimnosť k sebe samému.

Prečítajte si tiež: Hľadanie novej práce po prepustení

Mnohí odborníci spájajú depresiu, úzkosť, bipolárnu poruchu, hraničnú poruchu osobnosti a iné práve s popieraním emócií dieťaťa. Pokiaľ dieťa nemá bezpečné prostredie pre precítenie negatívnych pocitov, je väčšia šanca, že bude mať duševný či behaviorálny problém. Deťom, ktorým nebolo povolené cítiť smútok či hnev, tieto pocity potlačia - tie však nezmiznú, ale naopak sa prejavia inde.

Ako Skoncovať s Toxickou Pozitivitou

Zo začiatku stačí všímavosť a uvedomenie. Buďte úprimní k sebe a všímajte si, ako sa cítite - neignorujte a netlmte. Pokiaľ chceme, aby bolo k sebe úprimné dieťa, budeme to musieť zvládnuť v prvom rade my sami. Vítajte všetky emócie bez ohľadu na to, aký prívlastok im spoločnosť dala, nevyháňajte ich. Ak to zvládnete u seba, zvládnete prijať aj všetky pocity vášho dieťaťa.

Vyjadrujte sa úprimne a autenticky. Vravte dieťaťu ako sa skutočne cítite. Nemusíte ho zoznámiť s detailmi problémov, stačí aby počulo od vás pravdu a videlo, že cítiť škálu emócií je normálne a zdravé. Učíte ho tým porozumieť samému sebe, pomenovať pocit a dianie v jeho vnútri, a otvorene sa o tom pozhovárať. Autenticita a úprimnosť k sebe a ostatným sú dôležitými cnosťami, bez ktorých nemožno byť šťastný a mať harmonické vzťahy.

Počúvajte dieťa ako sa cíti, čo prežilo a čo ho trápi. Neodbite ho slovami, že všetko bude dobré a nemá sa prečo trápiť, tým znevažujete jeho prežívanie. Potvrďte jeho vnútorný svet tým, že mu budete načúvať - dávate tým najavo, že ste tu preňho a môže vám dôverovať a kedykoľvek sa zveriť.

Niekedy stačí len vypočuť, objať a povedať, že rozumiete ako sa cíti. Ak nemá chuť zveriť sa vám, neosočte ho (Zase si nervózny, čo ti to zasa sadlo na nos…), ale naopak použite slová empatie - Vidím, že si rozrušený a niečo ťa trápi. Ak sa budeš chcieť o tom pozhovárať, som tu pre teba.

Nocebo Efekt: Negatívna Sila Očakávania

Nocebo efekt je negatívny psychologický alebo fyziologický účinok, ktorý vzniká v dôsledku očakávania negatívnych následkov nejakej liečby alebo inej intervencie. Ak človek očakáva, že nejaká liečba alebo vonkajší podnet mu uškodí, s veľkou pravdepodobnosťou sa to naozaj stane. To môže viesť k zhoršeniu existujúcich symptómov, alebo dokonca k manifestácii úplne nových nepríjemných pocitov. Tieto symptómy sú reálne, i keď ich príčina nevychádza z priameho fyzického pôsobenia látky alebo procedúry, ale z očakávania negatívnych následkov.

Pochopenie nocebo efektu nám umožňuje lepšie navrhovať liečebné postupy, komunikovať s pacientmi a minimalizovať negatívne dopady očakávaní. V klinickej praxi je dôležité poznať, že aj nocebo efekt môže významne ovplyvniť výsledky liečby. Neuvážené informovanie pacienta o možných nežiaducich účinkoch lieku môže viesť k tomu, že sa tieto účinky naozaj prejavia bez ohľadu na farmakologický účinok liečiva. Znalosť nocebo efektu môže zlepšiť komunikáciu medzi lekárom a pacientom, pomôcť pri znižovaní úzkosti a strachu. Okrem toho, tento fenomén poukazuje na silu sugescie a očakávania, ktoré môžu mať vplyv nielen na fyzické, ale aj na psychické zdravie.

Depersonalizačný Syndróm: Odpojenie od Seba a Okolia

Ľudia s depersonalizačným syndrómom môžu mať pocit, akoby žili v bubline, za sklom či v hmle. Ide o psychickú poruchu, pri ktorej pacienti prežívajú pocit odpojenia sa od seba a svojho okolia. Majú teda pocit, že nie sú sami sebou alebo sú odčlenení od ostatných ľudí či okolia. Osoba sa môže cítiť izolovaná od svojho tela, svojich pocitov či vnemov. Má pocit, že nie je nikým a nemá ani žiadne ja. Človek opakovane alebo trvalo cíti, že sám seba akoby pozoruje zvonka, alebo má dojem, že veci okolo neho nie sú skutočné, prípadne zažíva obe situácie.

Osoby trpiace depersonalizáciou zažívajú pocity odstrihnutia, odcudzenia voči okoliu či sebe, cítia sa, akoby žili v bubline, za sklom či v hmle. Porucha zasahuje aj do vnímania prítomnosti. Osoby trpiace depersonalizačným syndrómom majú pocit, že udalosti, ktoré sa odohrali pred chvíľou, sa odohrali veľmi dávno. Rovnako môžu mať pocit, že čas uteká buď príliš rýchlo, alebo sa pomaly vlečie.

Odborníci zatiaľ nevedia, čo konkrétne spôsobuje túto poruchu, väčšinou ju však spájajú s nejakou prežitou traumou. Najčastejšie sa porucha vyvíja v tínedžerskom veku, najmä okolo 16. roku života, môže sa však vyskytnúť už detstve. Spúšťačom môže byť prežitá trauma.

Depersonalizáciu môžeme liečiť kognitívno-behaviorálnou terapiou, psychoterapiou či EMDR terapiou (Eye Movement Desensitization and Reprocessing). Prvá, kognitívno-behaviorálna terapia sa zameriava na identifikáciu a úpravu negatívnych vzorcov myslenia a správania. Táto terapia môže pomôcť jednotlivcom s depersonalizáciou pochopiť a zvládnuť ich symptómy tým, že im pomôže zvládnuť traumu či stres, teda spúšťače. EMDR terapia zahŕňa liečbu nespracovaných traumatických zážitkov a z nich vyplývajúcich ťažkostí.

Emočné Schémy a Emočná Regulácia

Leahyho teória emočných schém pojednáva o emočných schémach ako o postojoch a presvedčeniach jedinca, týkajúcich sa buď jeho vlastného prežívania, alebo prežívania a emócií iných ľudí, a takisto o predstavách, ktoré ľudia majú o možnostiach zvládania svojich emócií. V jeho koncepcii emočných schém ide teda predovšetkým o to, ako ľudia pristupujú k emóciám, aké teórie si o nich vytvárajú a ako na emócie reagujú.

Leahy vo svojom prístupe zdôrazňuje, že bolestné emócie sú bežnou súčasť života každého človeka, a že ich výskyt nemusí hneď znamenať patológiu, pričom argumentuje, že dobré a zlé emócie neexistujú, rovnako ako neexistuje „dobrý“ alebo zlý“ hlad, že ide o naše reakcie na konkrétne situácie, resp. na ich hodnotenie, vďaka čomu sa emócie aj menia. Akceptácia ťažkých emócií zároveň znižuje tendenciu posudzovať ich, potláčať, alebo pred nimi unikať. Bolestné emócie signalizujú, že sa stalo niečo osobne dôležité, avšak ani extrémna náročnosť emócií nemusí znamenať, že život nemá zmysel, alebo že neexistuje nádej.

Podľa Leahyho, ktorý sa opiera o evolučný prístup, sa emócie vyvinuli preto, aby nás varovali pred nebezpečenstvom a informovali nás o našich potrebách. Zároveň emócie predstavujú geneticky podmienenú, univerzálnu adaptáciu na evolučne významné podnety prostredia.

Tichý Zabijak: Negatívne Emócie a Stres

Stres nie je našim nepriateľom. Stres, vo svojej najčistejšej podstate, je prirodzene riadený emocionálny zážitok. Je tu, aby nás upozornil na možnú hrozbu a my sme mohli zaujať svoj postoj. Za stresom nie je tak samotná udalosť, ale emócie, ktoré sa s danou udalosťou spájajú. Sú to vždy emócie, ako reakcia na určitý podnet, ktorý je vnímaný ako ohrozujúci.

Primárna príčina sú vždy negatívne emócie a pocity. Našou úlohou je ich nájsť a pomenovať. Presne a autenticky. Mozog funguje ako komplexná identifikácia vzorov a párovací systém. Minulé skúsenosti vytvárajú pre nás súbor známych vzorov, ktoré sú udržiavané v neurónovej architektúre nášho mozgu.

Keď je vstup dostatočne odlišný od známeho referenčného vzoru, tento „nesúlad“ alebo odchýlka od známeho, je signálom pre možné ohrozenie. Potenciálna hrozba a nesúlad s referenčným vzorom vytvára negatívne pocity a vedie k aktivácii nervového a hormonálneho systému. A dôsledok cítime na úrovni našej telesnej fyziológie v podobe zvýšenej činnosti srdca, rapídneho dýchania, zníženie pamäte a koncentrácie, zvýšenie potenia, vypnutie tráviacej činnosti a pod.

Techniky na Prepísanie Nefunkčných Referenčných Vzorov

Prepis nefunkčných referenčných vzorov je proces, ktorý umožňuje mozgu zmeniť a prehodnotiť staré, škodlivé emocionálne vzorce uložené v limbickom systéme. Technika EFT (Emotional Freedom Techniques) je jednou z účinných metód na prepis týchto vzorcov. Ťukanie na akupresúrne body pri súčasnom sústredení sa na negatívne emócie pomáha mozgu prepísať staré vzorce.

Dr. Bachove esencie dokážu prepísať nefunkčné párovacie vzory ich priamym vplyvom na úroveň emócií. Aromaterapiu a inhaláciu esenciálnych olejov by sme mohli označiť aj ako terapiu bez slov. Esenciálne oleje, ako napríklad levanduľa, bergamot alebo ylang-ylang, dokážu znížiť aktivitu amygdaly, ktorá riadi stresové a úzkostné reakcie.

tags: #prežívanie #negatívnych #pocitov #dopad #na #zdravie