Podnájomca pracovnej sily: Definícia a právny kontext

Úvod

Zásada vigilantibus iura, ktorá pochádza z rímskeho práva, zdôrazňuje individuálnu iniciatívu subjektov pri presadzovaní ich práv. Táto zásada sa uplatňuje v rôznych právnych odvetviach a jej podstata spočíva v tom, že právo je nástrojom v rukách tých, ktorí sú schopní a odhodlaní ho využiť. V kontexte pracovného práva a podnájmu pracovnej sily je táto zásada relevantná, pretože zdôrazňuje potrebu aktívneho prístupu a obozretnosti zo strany všetkých zúčastnených strán.

Zásada Vigilantibus Iura a jej význam

Zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, prekladaná ako „bdelým prináleží právo“, je jednou zo základných zásad súkromného práva. Podľa Mariána Ďuranu, JUDr., táto zásada zdôrazňuje potrebu individuálnej iniciatívy na presadzovanie subjektívnych práv jednotlivca. Pôvod tejto zásady siaha až do rímskeho práva, kde bola výrazom poňatia súkromného práva ako spôsobu všeobecnej právnej regulácie autonómneho správania jeho subjektov. Mechanizmus jej fungovania bol od počiatku postavený na predpoklade existencie súkromnoprávnej iniciatívy subjektov za účelom realizácie vlastných záujmov vlastným správaním.

Zásada vigilantibus iura nie je obmedzená len na občianske právo, ale presahuje do celého súkromného práva a dokonca aj do verejného práva. Podstata tejto zásady spočíva v tom, že len taký jedinec dosiahne plnú emancipáciu a rozvoj osobnosti, ktorý je schopný a odhodlaný využiť všetky možnosti, ktoré demokraticky koncipovaný systém poskytuje. Inými slovami, právo je nástrojom v rukách schopných a odhodlaných. Preto niektorí autori túto zásadu označujú aj ako zásadu samoobslužného charakteru súkromného práva alebo zásadu existencie súkromnoprávnej iniciatívy na presadzovanie subjektívnych práv.

Táto zásada nadväzuje na zásadu autonómie vôle a na výraznú dispozitívnosť noriem súkromného práva, s čím súvisí aj nízka miera vplyvu štátu a ochranárskej funkcie súkromnoprávnej regulácie. Súkromné právo dáva ľuďom slobodu na realizáciu a presadzovanie svojich záujmov a budovanie svojho postavenia, ale zároveň vyžaduje schopnosť a ochotu toto postavenie chrániť. Zásada vigilantibus iura je preto doplňujúcou zásadou zásady individuálnej autonómie subjektov súkromného práva, pričom obe majú svoju sociálnu hodnotu iba vtedy, ak pôsobia súčasne a vzájomne sa dopĺňajú.

Význam tejto zásady stúpol po roku 1989, s pádom totalitného komunistického režimu a prechodom na trhové hospodárstvo. Obnovením slobodného postavenia subjektov súkromného práva došlo k opusteniu ochranárskej ruky štátu a s tým spojenej liberalizácii spoločnosti. Jednotlivec má omnoho viac práv, ale zároveň je nútený sa o tieto práva viac starať.

Prečítajte si tiež: Prenájom a zvieratá: Vaše práva

Je však dôležité si uvedomiť, že samoobslužnosť súkromného práva nie je absolútna a má svoje obmedzenia a limity. Tieto limity sú dané pôsobením iných zásad, kedy v dôsledku existencie verejného záujmu ustupuje zásada vigilantibus iura pôsobeniu iných zásad, ktoré v danom prípade prevažujú. Príkladom je zásada ochrany slabšej zmluvnej strany, napríklad v prípade ochrany spotrebiteľa, zásada ochrany dobrých mravov, zásada zákazu zneužitia práva a zásada neminem leadere (nikomu neškodiť). V týchto prípadoch má štát záujem na ochrane niektorých subjektov, právnych vzťahov alebo sa snaží zabrániť určitému typu konania.

Premlčanie a Zásada Vigilantibus Iura

Samotná zásada vigilantibus iura scripta sunt nie je explicitne vyjadrená v žiadnom právnom predpise. Najčastejšie sa s ňou stretávame v súkromnom práve pri úprave právnych účinkov plynutia času na subjektívne práva a povinnosti, najmä v súvislosti so vznikom, zmenou alebo zánikom práv a povinností. Funkciou premlčania je viesť účastníkov občianskoprávnych vzťahov k včasnému uplatneniu svojich práv pred orgánom na to určeným, ak povinný subjekt nesplnil svoju povinnosť riadne a včas. Stav neistoty po nesplnení povinnosti nemôže trvať donekonečna, a preto zákon vyžaduje od oprávneného subjektu, aby svoje právo uplatnil v stanovenej lehote, a to v premlčacej lehote.

Premlčanie práva je vo všeobecnosti upravené v ustanoveniach § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka, s osobitným ustanovením § 54a Občianskeho zákonníka regulujúcim premlčanie práva zo spotrebiteľskej zmluvy. V obchodno-záväzkových vzťahoch je premlčanie osobitne upravené v ustanoveniach § 397 až 408 Obchodného zákonníka. Vo všeobecnosti sa premlčanie poníma ako inštitút, v dôsledku ktorého právo samo o sebe nezaniká, ale bráni len jeho vymáhateľnosti v prípade, ak povinný (dlžník) vznesie námietku premlčania.

Účinky premlčania sa prejavujú v možnosti dlžníka využiť oslabenie práva tým, že vznesie námietku premlčania po uplynutí premlčacej doby. Účinným vznesením námietky premlčania dochádza k zániku nároku a súd nemôže uplatnené právo v súdnom konaní priznať, čím sa právo stáva tzv. naturálnou obligáciou. Vznesenie námietky premlčania je oprávnením dlžníka, ktorý toto svoje právo môže, ale nemusí využiť. Nevyužitím oprávnenia vzniesť námietku premlčania nedochádza k žiadnej zmene v uplatňovaní nároku a samotné premlčanie priznaniu práva súdom nebráni.

Výnimky zo Zásady Vigilantibus Iura

Napriek všeobecnej platnosti zásady vigilantibus iura existujú výnimky, kedy sa táto zásada neuplatňuje alebo je obmedzená. Tieto výnimky sú spravidla dané verejným záujmom alebo potrebou ochrany slabšej strany. Príkladom je ochrana spotrebiteľa, kde sa uplatňujú prísnejšie pravidlá a súd môže ex offo prihliadať na určité skutočnosti, napríklad na premlčanie spotrebiteľského úveru.

Prečítajte si tiež: Problémy s vrátením DPH pre nájomcov

Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. II. ÚS 267/99 uviedol, že samotná zásada vigilantibus iura scripta sunt nie je explicitne vyjadrená v žiadnom právnom predpise.

Vydržanie a Zásada Vigilantibus Iura

Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti". Požiadavka uplynutia času však nie je samoúčelná, ale prejavom zásady vigilantibus iura scripta sunt. Uplynutie určitého časového úseku od nadobudnutia držby až po získanie vlastníckeho práva má chrániť zákonného a bdelého vlastníka a má mu poskytnúť možnosť brániť sa proti strate vlastníckeho práva k veci, ktorá je v držbe inej osoby.

V tomto smere je možné poukázať i na závery nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016, ktorého podstata spočíva v tom, že dobromyseľnému nadobúdateľovi vlastníckeho práva musí byť v materiálnom právnom štáte poskytnutá súdna ochrana aj pred pôvodným (skutočným) vlastníkom. V danom prípade súd poskytol v súlade so zásadou vigilantibus iura v okolnostiach konkrétneho prípadu ochranu tzv. dobromyseľnému nadobúdateľovi. Ochrana dobromyseľného nadobúdateľa však musí vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a samotná ochrana dobromyseľnosti v kontexte nálezu . ÚS 549/2015 nemôže byť ponímaná ako samostatný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva.

Relocatio Tacita a Zásada Vigilantibus Iura

Úprava inštitútu relocatio tacita zakotvuje nevyvrátiteľnú domnienku obnovy nájomného vzťahu dojednaného na dobu určitú tak, že po splnení zákonných podmienok dôjde k obnove nájomného vzťahu okamžite po uplynutí doby nájmu. Pre obnovu pritom nie je potrebná vzájomná dohoda zmluvných strán. K vzniku nevyvrátiteľnej domnienky obnovy dochádza automaticky na základe konkludentného správania zmluvných strán. Toto správanie pozostáva z konania nájomcu a opomenutia prenajímateľa. Absencia čo i len jedného z nich má za následok, že k obnove nájomného vzťahu nedôjde. Konanie nájomcu spočíva v tom, že nájomca pokračuje v užívaní veci aj po skončení nájmu (po uplynutí doby nájmu). Za pokračovanie v užívaní sa považuje najmä jeho faktické užívanie, ale aj stav, keď nájomca predmet nájmu nevrátil prenajímateľovi.

Prečítajte si tiež: Kto je zodpovedný za zimnú údržbu?

tags: #podnájomca #pracovnej #sily #definícia