Práca v škole s mentálne postihnutými deťmi: Skúsenosti, výzvy a obohatenie

Práca v školskom prostredí s deťmi s mentálnym postihnutím je špecifická a vyžaduje si individuálny prístup, trpezlivosť a empatiu. Prináša so sebou výzvy, ale aj jedinečné obohatenie pre pedagógov a samotné deti. Tento článok sa zameriava na skúsenosti učiteľov a asistentov pracujúcich s deťmi s mentálnym postihnutím, ako aj na dôležitosť inklúzie a špecifické potreby týchto detí.

Individuálny prístup ako kľúč k úspechu

Práca s deťmi s mentálnym postihnutím si vyžaduje prioritný individuálny prístup. Každé dieťa je jedinečné a potrebuje šancu posúvať sa vlastným tempom a spôsobom vnímania. Niekto sa učí cez sluch, iný cez hmat, ďalší cez priestorovú orientáciu. Dôležité je zistiť, čo dieťa potrebuje, a prispôsobiť tomu metódy a prístupy.

Eva Poláková zo špeciálnej školy na Dolinského ulici v Dúbravke hovorí: "Na tejto práci je úžasné aj to, že tu nepoznáme stereotyp. Môžete si vyučovanie veľakrát pripraviť a aj tak to bude iné. Lebo nevieme, ako sa deti vyspali, čo sa doma stalo, aké boli raňajky, aká bola cesta, či na ne negatívne nevplýva počasie, dážď alebo spln mesiaca, či dieťa niečo nebolí, či stáli cestou do školy na viacerých semaforoch… Jednému sa páči, keď je slnko, inému, keď prší, ďalší sa toho bojí."

Komunikácia a porozumenie

Deti s poruchou autistického spektra vyzerajú ako všetky ostatné deti, čo sťažuje okoliu porozumieť ich správaniu a prijať ho. Podstatným problémom autizmu je komunikácia - verbálna a neverbálna. S týmito deťmi zväčša nemožno konverzovať, časté sú echolálie - opakovanie počutých slov. Autisti nevedia porozumieť neverbálnej komunikácii a udržiavať očný kontakt. Vnímajú okolie najmä zmyslami, ktoré veľakrát prevyšuje ich intelekt. Na spoznanie sveta sa potrebujú niečoho dotknúť, počuť, vidieť, ovoňať, ochutnať. Ďalším špecifikom je, že sa ťažko dokážu spolu hrať. Hrajú sa vedľa seba, no dosiahnuť, aby sa hrali spolu, je pre učiteľa veľmi náročné, ale aj veľmi dôležité pre vytvorenie vzťahu medzi deťmi.

Súčinnosť rodičov a odborníkov

Pri deťoch s postihnutím je dôležitá súčinnosť rodičov. Pre učiteľa je dôležité spoznávať rodičov, lebo deti sú odrazom celej rodiny. Ak chce učiteľ, aby sa dieťa niečo naučilo, musí mu v tom rodič pomáhať. Narodenie dieťaťa so zdravotným postihnutím prináša veľké psychické aj fyzické zaťaženie nielen pre rodičov, ale aj pre celú rodinu. Zo skúsenosti vyplýva, že len máloktorým rodičom sa podarí úplne zmieriť s tým, že ich dieťa je postihnuté, časom sa však naučia s touto skutočnosťou žiť. Chýba však spolupráca odborníkov s rodičmi po tom, ako dostanú informáciu, že ich dieťa potrebuje vzdelávanie v špeciálnej škole. Rodičia potrebujú sprevádzanie a odpovede na otázky, ktoré sa im postupne vynárajú.

Prečítajte si tiež: Bytový Podnik Košice: Príležitosti pre ZŤP

Inklúzia - áno alebo nie?

V Európskej únii sa dlhodobo hovorí o zavádzaní inkluzívnych škôl, v ktorých by sa deti s postihnutím učili spoločne so zdravými deťmi. Pri telesných postihnutiach, zrakových či sluchových, poruchách učenia a komunikácie by to bolo vhodné a potrebné, ak by sa zabezpečil bezbariérový vstup, potrebné pomôcky, asistenti a pod. Mentálne postihnutie je však niečo iné. Vzdelávať deti s mentálnym postihnutím na jednej úrovni s ostatnými deťmi v jednej triede a ešte pri počtoch žiakov, ktoré dnes v triedach sú, je podľa niektorých pedagógov nemožné. Navrhujú preto inklúziu týchto detí v rámci voľnočasových aktivít - nech spolu tancujú, športujú, maľujú, trávia voľný čas a zažívajú neformálne záujmové vzdelávanie, ale nedávajme ich do jednej triedy s deťmi v bežných školách.

Beata Valocká, mama Dávidka s Downovým syndrómom, má s inklúziou pozitívnu skúsenosť: "Chcela by som všetkých rodičov povzbudiť, aby sa nebáli integrovať svoje dieťa. Stojí to za to." Dávidova asistentka Margita Zemánková s tým rozhodne nesúhlasí. „Dávid pracuje celú hodinu - číta, píše, počíta, tvoríme vety. Do školy sa teší a veľmi ho baví. So spolužiakmi má po rokoch v spoločnej triede výborný vzťah. Pri učení sa nevyrušujú, ale cez prestávky a po vyučovaní sa rozprávajú, hrajú spolu futbal…“

Na druhej strane, riaditeľka špeciálnej školy v Žiline Miroslava Jančová tvrdí: "Ja s integráciou nesúhlasím, hoci, samozrejme, záleží to aj na postihnutí dieťaťa. Podľa môjho názoru sú tieto deti v základných školách často preťažované a nešťastné. Mnohé boli až u nás pochválené, vyzdvihnuté, dostali rôzne diplomy, stali sa úspešnými. Stretla som sa s prípadmi, keď takéto deti pred príchodom k nám doslova vyhoreli."

Dôležité je, aby sa spoločnosť naučila, že všetci patríme k sebe. Pracujú na tom roky, aby to fungovalo a idú do toho iné peniaze ako u nás. Navyše každý učiteľ musí prejsť množstvom kurzom a vzdelávaním v tejto oblasti. Tento rok majú napríklad všetky kurzy vyslovene zamerané na prácu s deťmi s autizmom. U nás vôbec učitelia nevedia, ako na tieto deti. Nechať dieťa v tomto stave bez dozoru, to je na basu. To, čo máme na Slovensku, to je len paškvil, nie inkluzívne školstvo. Za súčasných podmienok je to fakt nerealizovateľné. Ale keď sme sa prihlásili k inkluzívnemu školstvu, tak by tu mala byť aj nejaká povinnosť zo strany štátu vytvoriť pre to podmienky.

Nedostatok personálu a podpora

Školstvo na Slovensku je dlhodobo poddimenzované a okrem nedostatku financií trpí aj personálne. Je ťažké zohnať na túto prácu kvalifikovaných ľudí, ktorí aj vydržia robiť túto prácu. Mnohé školy trpia nedostatkom asistentov, čo sťažuje prácu s deťmi s postihnutím.

Prečítajte si tiež: Práca v Štúrove pre opatrovateľov

Skúsenosti študentky špeciálnej pedagogiky

Sympatická Iveta Mrázová je študentkou špeciálnej pedagogiky. Rozhodnutie zasvätiť svoje štúdium a aj neskoršiu profesionálnu kariéru deťom so špecifickými potrebami spravila až po ťažkom úraze. V škole, kde sa nachádzali integrovaní žiaci so špecifickými potrebami, sa totiž veľmi zaujímali o to, čo sa jej stalo, keďže školské chodby brázdila na invalidnom vozíku. „Nevedela som im po islandsky odpovedať na ich otázky a oni nerozumeli po anglicky, tak som na znak toho, ako si vážim, že sa zaujímajú o môj zdravotný stav, spojila ruky do tvaru srdiečka. To ste mali vidieť tie rozžiarené tváre! A pritom som urobila len obyčajné gesto,“ spomína.

Výučba špeciálnej pedagogiky sa na pedagogickej fakulte realizuje zväčša formou prednášok a seminárov. Študenti bakalárskeho stupňa sa zameriavajú najmä na teoretické zvládnutie problematiky rôznych mentálnych či telesných postihnutí, pričom sa učia predovšetkým to, aké terapie či metódy si žiada práca s deťmi so špecifickými potrebami.

Cieľom bakalárskej práce Ivety je vytvorenie špeciálnej kuchárskej knihy pre praktické školy, v ktorých sa vzdelávajú žiaci s mentálnym postihnutím. Užitočnosť a zrozumiteľnosť receptov pre žiakov z praktických škôl si bola overiť aj priamo v praxi, keď žiaci podľa jej receptov varili. „Ale to by ste mali vidieť, akí sú tí mladí šťastní, keď sa im podarí vytvoriť niečo pre nás také obyčajné. Potom si užívajú spoločnú ochutnávku ukuchteného pokrmu a špeciálny tanier má pripravený aj pani riaditeľka, ktorej pochvala je pre nich veľmi dôležitá,“ dodáva Ivet.

Ivet zdôrazňuje, aké je veľmi dôležité byť takýmto deťom jednak učiteľom, jednak partnerom v hre: „Musia cítiť, že sa učením aj hráme, napríklad s chlapcom s Downovým syndrómom som pracovala tak, že sme čítali jeho obľúbenú knihu a striedali statické sedenie za stolom s dynamickými pohybmi. Napríklad z prečítaného textu som zvykla vypísať pár slovíčok, po ktorých prečítaní sa mal na to-ktoré slovíčko postaviť, čím sme zároveň rozvíjali jeho hrubú motoriku,“ opisuje metódy výučby, o ktorých sa naučila v škole a ktoré aplikovala v praxi.

S rešpektom a uznaním dodáva, že v mnohých prípadoch sú práve ľudia s rôznymi druhmi postihnutia veľkými učiteľmi pre svoje okolie: „To si však človek uvedomí až počas práce s nimi. To, ako sa dokážu úprimne tešiť z maličkostí, ktoré my prehliadame, považujúc ich za samozrejmé či dokonca nedôležité. Akí sú neuveriteľne všímaví a ako bezprostredne dokážu prejaviť vďačnosť a lásku. Vidieť to a učiť sa to od nich, to všetko vnímam ako veľký dar,“ hovorí s pokorou veriaca Ivet.

Prečítajte si tiež: Podmienky práce na dohodu

Program Dyscom SK

Program Dyscom SK sa dotýka problematiky edukačných aktivít detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami aj bez špeciálnych potrieb a predstavuje významný stimulačný program, ktorý v konečnom dôsledku je užitočný tak pre zdravotne, či inak postihnuté, ako i pre intaktné deti. Zvlášť významný je tento predmetný program pre deti a mládež s mentálnym postihnutím, kde doteraz zaužívané programy sú v súčasnosti do značnej miery už inveterované a zastarané. Ponúkaný počítačový program zahŕňa v značnom rozsahu aj intervenčné aktivity do problematiky rómskej society, kde ako je známe predstavuje edukačný proces v tejto komunite značné deficity.

Program je určený pre rozličné skupiny rozlične postihnutých detí - žiakov. Navyše sem patria rozlične kombinovane, viacnásobne postihnutí, pretože závažné defekty majú tendenciu združovať sa, kombinovať sa (napr. mentálny postih). Program je obsahovo a metodicky zameraný na čítanie a písanie a na rozvoj zrakového vnímania. Je to obsahovo rozsiahly program so širokým uplatnením (vek, špecifikum postihnutia…) Zahŕňa „všetko“ podstatné v slovenskom jazyku v rámci ZŠ. Čítanie vychádza klasicky z u nás tradičného analyticko - syntetického prístupu. Je v logickej postupnosti zamerané na čítanie písmen, slabík, slov, viet a textov. Program ponúka 9 600 položiek cvičení. Písanie je zamerané na slovné a vetné cvičenia - tých je 6 300. Program je zrozumiteľný, relatívne ľahko zvládnuteľný deťmi - žiakmi ale aj súvzťažnými odborníkmi (učitelia, vychovávatelia, poradenský pracovníci) a rodičmi. Orientácia v programe je jednoduchá, prehľadná - ako sme už predznačili ľahko zvládnuteľná. Dodržané sú princípy malých krokov, vlastného tempa a spätnej väzby. Je tu permanentne otvorená možnosť individualizácie programu v závislosti od fyzického a mentálneho veku, od tempa a konštelácie súvzťažných symptómov.

Montessori prístup

Deti do 6 rokov majú neobyčajnú silu mysle, Mária Montessori ju nazvala „absorbujúcou“ pre jej schopnosť vstrebať, naučiť sa a skladovať veľké množstvo poznatkov bez úsilia a námahy. Hovorí o senzitívnych obdobiach v ktorých je prítomná určitá vloha pre získanie určitej schopnosti tak, ako v žiadnom inom období. Deti teda disponujú univerzálnou schopnosťou prijímať poznatky zo svojho okolia bez vedomého úsilia, nemusia sa učiť prostredníctvom priamej výučby, a napriek tomu sa naučia neuveriteľne veľa.

Malé deti v ranom veku nasávajú informácie z okolia hlavne prostredníctvom zmyslov. Preto je v tomto období dôležité zameriavať sa na zmyslovú výchovu. Na rozdiel od názoru, že deti sú neporiadne, Montessori dokazuje, že deti poriadok priam milujú. Vedia tráviť veľa času triedením, usporadúvaním predmetov z domácnosti do radov a stĺpcov. Trvajú na usporiadaní každodenných úkonov, ktoré im pomáha orientovať sa v čase a priestore. Neusporiadanosť a neustále zmeny v nich vyvolávajú pocity chaosu, neistoty. Vhodne zvolené učebné metódy od narodenia do 6 roka vo vysokej miere ovplyvňujú formovanie osobnosti človeka.

Osobná asistencia

Maryam pracuje ako osobná asistentka postihnutého autistického chlapca, ktorý je navyše hyperaktívny. Spočiatku mala obavy, no Marka si obľúbila. Marek má svoj svet, síce vníma aj ten reálny, ale robí si všetko podľa svojho. Je hyperaktívny a dá zabrať. Časom si Maryam zvykla na všetko, hlavne na Marka a on na ňu. A aj jeho rodičia a ona si rozumejú a pomáhajú si. Marek má občas striedavé nálady. Nahnevá sa a začne Maryam škriabať, búcha, kde sa dá, napr. na stôl. Keď sú v autobuse, tak do okna. Ale na druhej strane vie byť zlatý a občas jej jeho detskú lásku vyjadrí pusou. Marek ju počúva, vie čo môže a čo už nie. Maryam je spokojná a jeho rodičia tiež, vychádzajú si v ústrety.

tags: #praca #v #skole #s #mentalne #postihnutymi