
Pracovná zmluva je základným dokumentom, ktorý upravuje vzťah medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Definuje práva a povinnosti oboch strán a je kľúčová pre zabezpečenie stability a transparentnosti pracovného vzťahu. V praxi sa stretávame s dvoma základnými typmi pracovných zmlúv: na dobu určitú a na dobu neurčitú. Tento článok sa zameriava na pracovnú zmluvu na dobu určitú a podmienky, za ktorých môže dôjsť k jej zmene na zmluvu na dobu neurčitú.
Podľa § 43 Zákonníka práce musí pracovná zmluva obsahovať štyri podstatné náležitosti, bez ktorých by nebola platná:
Okrem týchto povinných náležitostí by zmluva mala obsahovať aj dĺžku týždenného pracovného času, počet dní dovolenky a prípadnú skúšobnú dobu. Skúšobná doba musí byť dohodnutá písomne najneskôr v deň nástupu do práce.
Pracovný pomer na určitú dobu má pevne stanovené trvanie a možno ho dohodnúť najdlhšie na dva roky. Predĺžiť alebo opätovne si ho dohodnúť (v rámci dvoch rokov) je možné najviac dvakrát. Ide o typ pracovného vzťahu, ktorý sa skončí automaticky po uplynutí dohodnutého obdobia, čiže má presne stanovený začiatok aj koniec. Najčastejšie sa využíva napríklad na sezónne práce (v hotelierstve, poľnohospodárstve) alebo pri dočasných projektoch, či pri zastupovaní neprítomného zamestnanca (napr. ak je na materskej dovolenke).
Dôvod, ktorým je zastupovanie zamestnankyne počas materskej dovolenky, rodičovskej dovolenky, atď., je takým dôvodom, z ktorého Zákonník práce pripúšťa ďalšie predlžovanie pracovného pomeru na dobu určitú.
Prečítajte si tiež: Podmienky nároku na nemocenské dávky
Zákonník práce predpokladá možnosť zmeny pracovného pomeru na dobu určitú na taký, ktorý sa bude považovať za pracovný pomer na dobu neurčitú. A to dokonca bez pričinenia zmluvných strán pracovného pomeru. Existujú dva hlavné spôsoby, ako môže dôjsť k tejto zmene:
Ak v pracovnej zmluve neboli splnené zákonné podmienky na uzatvorenie pracovného pomeru na určitú dobu, mení sa takto uzatvorený pracovný pomer na taký, ktorý je dojednaný na čas neurčitý. Pre posúdenie toho, či v danej situácii musíme brať zreteľ na posudzovanie doby určitej, je nutné vychádzať z definovania zákonných obmedzení, ktoré na dojednávanie pracovných pomerov na dobu určitú platia. A teda je určené, že pracovný pomer na určitú dobu možno dohodnúť najdlhšie na dva roky a možno ho predĺžiť alebo opätovne dohodnúť v rámci dvoch rokov najviac dvakrát.
Zákonník práce počíta aj s takou situáciou, akým je automatické preĺženie pracovného pomeru, ak zamestnanec s vedomím a so súhlasom zamestnávateľa pokračuje v práci aj po uplynutí doby určitej. Ak zamestnanec pokračuje po uplynutí dohodnutej doby s vedomím zamestnávateľa ďalej vo výkone práce, platí, že sa tento pracovný pomer zmenil na pracovný pomer uzatvorený na neurčitý čas, ak sa zamestnávateľ nedohodne so zamestnancom inak.
Dôležité: Je nevyhnutné, aby zamestnanec plynule pokračoval vo výkone práce aj po uplynutí doby určitej a aby zamestnávateľ s týmto pokračovaním súhlasil (napr. tým, že zamestnancovi naďalej prideľuje prácu a vypláca mzdu).
Zamestnanec mal uzatvorenú pracovnú zmluvu na dobu určitú do 31. decembra 2022. Po tomto dátume pokračoval v práci aj v roku 2023 s vedomím zamestnávateľa a nebola podpísaná žiadna nová zmluva ani dodatok. V takomto prípade sa pracovný pomer automaticky zmenil na dobu neurčitú.
Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku
Prečítajte si tiež: Dočasná pracovná neschopnosť: Ako postupovať